je to len pár rokov dozadu, čo bol Ján Slota vládnym politikom a slovensko-maďarské vzťahy uviazli na bode mrazu. Prejavovalo sa to aj v oblasti školstva: vtedajší minister Ján Mikolaj nariadil, aby sa v učebniciach pre školy s vyučovacím jazykom obmedzilo používanie geografických pomenovaní v maďarčine. Takisto trval na tom, aby slovenskí Maďari nemali špecifický dejepis s dôrazom na vlastné dejiny vlastného národa, ale aby sa učili z tých istých učebníc ako slovenskí žiaci. A minister školstva taktiež spochybňoval zmysel slovensko-maďarskej učebnice dejepisu.
.chorí dejinami?
Lenže problém našich vzťahov zďaleka neleží len v politike, ako sa zvykne tvrdiť, ale je oveľa hlbší. Pred tromi rokmi otvoril veľkú diskusiu Roman Holec, jeden z najlepších súčasných slovenských historikov. Holec v článku Trianonské rituály, uverejnenom v Historickom časopise, označil maďarskú spoločnosť za „chorú dejinami” a natoľko traumatizovanú prehrami posledného storočia, že nie je schopná reflexie vlastných chýb. To sa podľa Holeca naplno premieta v populárnovedeckých časopisoch. „Namiesto hľadania skutočných príčin Trianonu nachádzame neustále opakované rôzne sprisahanecké teórie o zámernom geopolitickom rozbití stredoeurópskeho priestoru (...) alebo o deštrukčných zámeroch slobodomurárov.” Holec zdôraznil, že nekriticky fanúšikovský prístup k vlastnej histórii nemajú len insitní historici, ale neraz aj renomovaní odborníci zo špičkových historických pracovísk. Slovenský historik upozornil, že od roku 2009 začal vychádzať časopis Nagy Magyarország (Veľké Maďarsko), do ktorého prispievajú nielen diletanti, ale aj uznávaní historici, čo dáva časopisu v očiach širšej verejnosti punc serióznosti. „Je pozoruhodné,” píše Holec, že to „nikomu v Maďarsku neprekáža”. V treťom vydaní tohto časopisu, venovanému Slovákom, sa napríklad v úvodnom slove píše: „Úprimne priznávame, že sa nesnažíme o to, aby sme toto vydanie pripravili v znamení slovensko-maďarského zmierenia. (...) Našou snahou nebolo ani násilné hľadanie kompromisu, a síce preto, že podľa našich skúseností nikdy nešlo o nič iné, ako o nekonečné žiadosti o ospravedlnenie za všetko, čo sme za uplynulých tisíc rokov voči Slovákom spáchali, presnejšie povedané, nespáchali. Treba vedieť, že významná časť slovenských dejín stojí na hypotézach, na nezdôvodniteľných záveroch a v istých prípadoch je viac ako detskou rozprávkou.”
Holec ďalej polemizuje aj s uznávanými historikmi a uzatvára, že hoci je maďarská historiografia na tom teoreticky aj personálne lepšie, slovenskí historici sú vraj mentálne a formulačne slobodnejší. Vysvetľuje to tým, že „vzťah k národnej minulosti je na Slovensku viac ako vlažný a nehrozí tu ani zakliatie dejinami, ani uviaznutie v ich osídlach, pričom aj spoločenský tlak na historikov je neporovnateľne menší.” Podľa Holeca sú teda slovenskí historici napriek niektorým neduhom („starí Slováci”) v pomenovaní vlastných zlyhaní ďalej.
Holecov text vyvolal v odbornej komunite búrlivú polemiku a minulý rok Maďarský kultúrny inštitút usporiadal na túto tému verejnú diskusiu (dá sa vyhľadať aj na internetovej stránke .týždňa pod názvom Konflikt slovenských a maďarských historikov). Maďarský historik László Szarka, pochádzajúci z Galanty, dnes s odstupom hodnotí Holecove námietky nasledovne: „Holec mal určite pravdu v tom, že téma Trianonu sa v Maďarsku ľahko predáva a zoširoka medializovaná história môže mať neblahé účinky. Ale podľa mňa to Holec nevidí dostatočne diferencovane. Kritické akademické prúdy sú v Maďarsku prinajmenšom také silné ako na Slovensku. Podobne to platí aj pre nacionalizujúce tendencie. Nevidím v tom taký veľký rozdiel, že by sa dalo povedať, že Maďari sú chorí dejinami.”
.spoločné dejiny
No napriek rozdielnym pohľadom a ostrým diskusiám dokážu slovenskí a maďarskí historici spolupracovať ako nikdy predtým. „Takáto čulá komunikácia tu ešte nebola, študenti chodia na vzájomné výmeny, máme spoločné projekty, píšeme spoločné knihy, aj teraz mám napríklad na stáži maďarskú doktorandku. Ani naše diskusie nie sú na nože, sú vedené v tolerantnom duchu,” hovorí Štefan Šutaj, ktorý pôsobí ako vedúci oddelenia histórie Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach a prednáša na tamojšej Univerzite P.J. Šafárika. Práve na Šutajovi a Szarkovi leží teraz najväčšia zodpovednosť pri príprave spoločnej učebnice – Šutaj totiž vedie slovenskú a Szarka maďarskú časť tímu historikov. Jej idea vznikla niekedy pred ôsmimi rokmi na pôde slovensko-maďarskej komisie historikov. Historici túto ideu posunuli politikom na oboch stranách, a tí ju podporili. Postupne sa vybral tím 32 historikov, ktorým sa síce nikdy nepodarilo spoločné stretnutie, čo však nemuselo veľmi prekážať – dvojice autorov, Maďar a Slovák, pracovali spolu na úvode a 15 kapitolách, ktoré začínajú od osídlenia nášho územia najskôr Slovanmi, potom Maďarmi, až po rok 1968.
Za prvej Ficovej vlády sa síce projekt príliš nepáčil ministrovi školstva z SNS, ale mal podporu vtedajšieho podpredsedu vlády a dnešného ministra školstva Dušana Čaploviča – práce na učebnici teda mohli pokračovať.
Napriek tomu však mešká, keďže podľa pôvodných plánov mala byť hotová už v roku 2010. Šutaj aj Szarka odmietajú, že by za zdržaním boli spory medzi historikmi. „Ten dôvod, prečo to trvá dlhšie než by sme chceli, je v tom, že všetci sme veľmi vyťažení. Keby sme mali tri mesiace čistého času na to, aby sme sa venovali iba učebnici, mohlo to byť hotové už dávnejšie,” hovorí Šutaj.
Ako uvádza ďalej Šutaj, texty jednotlivých kapitol sú už definitívne hotové. „Zostáva nám doladiť drobné detaily, ale veľmi významné detaily, mapy, obrázkový materiál, to, ako sa budú písať mená a názvy. Riešime to veľmi citlivo, pretože aj jeden nevhodný obrázok by mohol pokaziť celé naše úsilie.”
Mimochodom, bude nielen zaujímavé, ako si autori poradia s rozdielnymi slovenskými a maďarskými výkladmi dejín, ale aj s niektorými rozdielmi vnútri slovenskej komunity historikov. Ani slovenský tím nie je názorovo homogénny – traja historici, Alexander Ruttkay, Ján Lukačka a Ivan Mrva pred časom verejne podporili termín „starí Slováci”, ktorý iní historici celkom odmietajú.
.lepšie si rozumieť
Šutaj však podotýka, že hoci sa novinársky vžilo označenie „slovensko-maďarská učebnica”, v pravom zmysle slova pôjde o učebné texty. „Nikdy nám nešlo o to, aby sme nahradili klasické učebnice, ktoré používajú maďarské či slovenské stredné školy. V tomto prípade ide o učebné texty, ktoré majú byť doplnkovým materiálom pre stredné a vysoké školy.” Bude teda na samotných školách a učiteľoch na Slovensku a v Maďarsku, či a v akej miere tieto texty využijú v samotnom vyučovaní dejepisu. „Zmyslom týchto učebných textov je ukázať spoločné prieniky v chápaní našich dejín, ako aj rozdiely. Preto bude každá kapitola pozostávať zo spoločného textu slovenského aj maďarského historika a v prípade, že je interpretačný rozdiel, bude tam paralelný výklad každého historika. Učitelia aj študenti sa tak naučia lepšie rozumieť argumentom tej druhej strany,” uzatvára Šutaj.
.čo chýba dnešným učebniciam
O tom, či je spoločná učebnica podareným projektom, ktorý sa vyrovnal so všetkými nástrahami, sa dozvieme zrejme už o niekoľko mesiacov. V každom prípade je takýto projekt potrebný: už len preto, že slovenského či maďarského gymnazistu inšpiruje na to, aby sa vcítil do vnímania druhej strany.
Klasické učebnice dejepisu majú totiž v tomto ohľade viacero deficitov.
Historik Attila Simon z Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne, ktorý sa zaoberal porovnávaním slovenských a maďarských učebníc dejepisu, považuje za základný problém, že sa v nich na dejiny štátu pozerá ako na dejiny národa. „Keď čítate maďarské učebnice, tak sa len ťažko dozviete, že Uhorsko nebolo národným štátom Maďarov, ale žili tu aj Slováci, Rumuni, Nemci či Židia. Podobne to platí aj pre slovenské učebnice, v ktorých príslušníci iných národností vystupujú len v krízových obdobiach. Slovenskí žiaci z toho môžu mať dojem, že na území dnešného Slovenska žili len Slováci,“ vysvetľuje Simon.
Dnešné maďarské učebnice už nespochybňujú, že slovanské kmene boli v Karpatskej kotline pred príchodom Maďarov. Síce populárnou, ale okrajovou záležitosťou sú už dnes aj teórie, ktoré odvodzovali pôvod Maďarov od Hunov a slúžili ako argumentačná zbraň v pomyselných pretekoch o zaujatie vlasti. Rozdielny pohľad je skôr v dôraze na úlohu, ktorú mali slovanské kmene pri budovaní uhorského štátu. Kým slovenské učebnice vyzdvihujú, že Maďari prebrali od tu žijúcich Slovanov mnohé remeselné aj poľnohospodárske zručnosti, tie maďarské tento fakt príliš nezdôrazňujú. Rozdiel je aj v tom, že zatiaľ čo slovenské učebnice hovoria o Slovákoch už v 10. storočí, v maďarských sa toto označenie našich predkov vyskytuje až od 14. storočia. Dovtedy sa hovorí o slovanských kmeňoch alebo o slovanských skupinách. V maďarských dejepisoch sa nevenuje pozornosť ani obdobiu Veľkej Moravy, ktorá je, naopak, pre slovenské učebnice centrálnou témou.
V minulosti boli pomerne veľké rozdiely aj v interpretácii husitských vpádov do Uhorska, ktoré sa v našich učebniciach prezentovali v pozitívnom svetle, niekedy dokonca ako dôkazy česko–slovenskej vzájomnosti. Maďarská historiografia sa na spanilé jazdy husitov do Uhorska vždy pozerala oveľa kritickejšie. V nasledovníkoch majstra Jána Husa videla skôr rabujúcich lúpežníkov ako šíriteľov pokroku a nových myšlienok. Časy sa však zmenili a dnes už hodnotenie pôsobenia husitov v Uhorsku slovenských a maďarských historikov nijako dramaticky nerozdeľuje.
.trianon a arbitráž: dohoda nemožná
Podstatne ťažšie sa už historikom hľadá spoločná reč pri interpretácii niektorých udalostí z neskorších období našich spoločných dejín. Problémy sa začínajú už v 19. storočí. Uhorskú revolúciu z rokov 1848 až 1949 prezentujú maďarské učebnice ako celouhorské hnutie, na ktorom sa podieľali všetky národnosti a veľký dôraz kladú napríklad na to, že v Kossuthovej revolučnej armáde bojovalo aj veľa Slovákov. „Slovenské učebnice zase za slovenské národné hnutie považujú len hnutie okolo Ľudovíta Štúra. Nič nepíšu o tom, že v uhorskej armáde bojovali v značnom počte aj Slováci, pričom používaním pojmu maďarská armáda namiesto uhorskej armády sugerujú dojem, že to bol len boj Maďarov. Slovenské dobrovoľnícke výpravy, ktorým sa u nás venuje v učebniciach veľa priestoru, sú pre tie maďarské okrajovou záležitosťou. Pre maďarské dejiny boli dôležité aktivity rakúskej či ruskej armády, alebo aktivity Chorvátov a Rumunov. Slovenské dobrovoľnícke výpravy považujú len za epizódu,“ hovorí Simon.
Ďalším problémovým miestom sú roky po rakúsko–uhorskom vyrovnaní v roku 1867, ktoré sa u nás zvykne označovať aj ako obdobie násilnej maďarizácie. Ani maďarské učebnice nespochybňujú, že v tom čase v Uhorsku dochádzalo k asimilácii Slovákov. Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo u nás sa ako hlavná príčina asimilácie zdôrazňuje cieľavedomá maďarizácia, maďarské učebnice kladú dôraz na prirodzené „pomaďarčovanie“, ktoré bolo do veľkej miery spôsobené modernizáciou štátu a vznikom veľkých priemyselných miest. „V maďarských učebniciach sa málo hovorí o nútenej asimilácii, ktorá existovala najmä v školskej politike, aj keď v konečnom dôsledku nebola úspešná. Slovenské učebnice zase možno trochu podceňujú modernizáciu ako faktor prirodzenej asimilácie,“ myslí si Simon.
Najväčšie rozdiely medzi slovenským a maďarským pohľadom na dejiny celkom prirodzene existujú pri interpretácii takých historických udalostí, akými sú Trianonská zmluva či Viedenská arbitráž. Dohoda z Trianonu, ktorou boli po prvej svetovej vojne a rozpade Rakúsko-Uhorska určené hranice medzi Maďarskom, Československom, Rakúskom, Rumunskom a Juhosláviou, je v maďarských dejepisoch prezentovaná ako veľká krivda. Zdorazňovaný je najmä fakt, že novo určené hranice boli etnicky nespravodlivé a každý tretí Maďar zostal žiť mimo svojho národného štátu. Slovenské učebnice sa na túto udalosť zase pozerajú ako na historické zadosťučinenie, ktorému predchádzali roky zničujúcej národnostnej politiky maďarských elít.
Viedenská arbitráž, ktorou bolo v roku 1938 Československo Nemeckom a Talianskom prinútené odstúpiť južné územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarsku, je zase v maďarských učebniciach hodnotená ako spravodlivý krok, ktorý zohľadňoval etnické kritériá. Tie slovenské sa na túto udalosť pozerajú ako na nespravodlivý, násilný akt Hitlera a jeho spojencov.
O odlišnosti pohľadov na tieto dve historické udalosti vypovedajú aj slová, ktoré sa v súvislosti s nimi používajú v maďarských a slovenských učebných textoch. Kým udalosti z Trianonu sú u nás označované ako trianonská dohoda, zmluva alebo trianonský mier, v niektorých maďarských učebniciach sa píše o trianonskom diktáte. Podobné to je aj s označením uzemí, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadli Maďarsku: maďarské učebnice hovoria o prinavrátených územiach, zatiaľ čo slovenský dejepis ich nazýva okupovanými územiami.
Očakávať, že Maďari a Slováci by sa niekedy mohli rovnako pozerať na Trianon či Viedenskú arbitráž by bolo, samozrejme, naivné. Podľa Simona nemá byť cieľom historikov zjednocovanie interpretácií, ale snaha prispieť k tolerancii názorov. „Napríklad pokiaľ ide o Trianon, mali by Maďari pochopiť, že Slováci oprávnene nemajú dobré spomienky na posledné desaťročia uhorského štátu a mali právo na vlastný štát aj na úkor celistvosti Uhorska. Na druhej strane Slováci by sa zase mali snažiť pochopiť, že Maďari majú právo považovať určovanie hraníc pre svoj štát za tragédiu a vnímať Trianon ako negatívnu historickú udalosť.“
.chorí dejinami?
Lenže problém našich vzťahov zďaleka neleží len v politike, ako sa zvykne tvrdiť, ale je oveľa hlbší. Pred tromi rokmi otvoril veľkú diskusiu Roman Holec, jeden z najlepších súčasných slovenských historikov. Holec v článku Trianonské rituály, uverejnenom v Historickom časopise, označil maďarskú spoločnosť za „chorú dejinami” a natoľko traumatizovanú prehrami posledného storočia, že nie je schopná reflexie vlastných chýb. To sa podľa Holeca naplno premieta v populárnovedeckých časopisoch. „Namiesto hľadania skutočných príčin Trianonu nachádzame neustále opakované rôzne sprisahanecké teórie o zámernom geopolitickom rozbití stredoeurópskeho priestoru (...) alebo o deštrukčných zámeroch slobodomurárov.” Holec zdôraznil, že nekriticky fanúšikovský prístup k vlastnej histórii nemajú len insitní historici, ale neraz aj renomovaní odborníci zo špičkových historických pracovísk. Slovenský historik upozornil, že od roku 2009 začal vychádzať časopis Nagy Magyarország (Veľké Maďarsko), do ktorého prispievajú nielen diletanti, ale aj uznávaní historici, čo dáva časopisu v očiach širšej verejnosti punc serióznosti. „Je pozoruhodné,” píše Holec, že to „nikomu v Maďarsku neprekáža”. V treťom vydaní tohto časopisu, venovanému Slovákom, sa napríklad v úvodnom slove píše: „Úprimne priznávame, že sa nesnažíme o to, aby sme toto vydanie pripravili v znamení slovensko-maďarského zmierenia. (...) Našou snahou nebolo ani násilné hľadanie kompromisu, a síce preto, že podľa našich skúseností nikdy nešlo o nič iné, ako o nekonečné žiadosti o ospravedlnenie za všetko, čo sme za uplynulých tisíc rokov voči Slovákom spáchali, presnejšie povedané, nespáchali. Treba vedieť, že významná časť slovenských dejín stojí na hypotézach, na nezdôvodniteľných záveroch a v istých prípadoch je viac ako detskou rozprávkou.”
Holec ďalej polemizuje aj s uznávanými historikmi a uzatvára, že hoci je maďarská historiografia na tom teoreticky aj personálne lepšie, slovenskí historici sú vraj mentálne a formulačne slobodnejší. Vysvetľuje to tým, že „vzťah k národnej minulosti je na Slovensku viac ako vlažný a nehrozí tu ani zakliatie dejinami, ani uviaznutie v ich osídlach, pričom aj spoločenský tlak na historikov je neporovnateľne menší.” Podľa Holeca sú teda slovenskí historici napriek niektorým neduhom („starí Slováci”) v pomenovaní vlastných zlyhaní ďalej.
Holecov text vyvolal v odbornej komunite búrlivú polemiku a minulý rok Maďarský kultúrny inštitút usporiadal na túto tému verejnú diskusiu (dá sa vyhľadať aj na internetovej stránke .týždňa pod názvom Konflikt slovenských a maďarských historikov). Maďarský historik László Szarka, pochádzajúci z Galanty, dnes s odstupom hodnotí Holecove námietky nasledovne: „Holec mal určite pravdu v tom, že téma Trianonu sa v Maďarsku ľahko predáva a zoširoka medializovaná história môže mať neblahé účinky. Ale podľa mňa to Holec nevidí dostatočne diferencovane. Kritické akademické prúdy sú v Maďarsku prinajmenšom také silné ako na Slovensku. Podobne to platí aj pre nacionalizujúce tendencie. Nevidím v tom taký veľký rozdiel, že by sa dalo povedať, že Maďari sú chorí dejinami.”
.spoločné dejiny
No napriek rozdielnym pohľadom a ostrým diskusiám dokážu slovenskí a maďarskí historici spolupracovať ako nikdy predtým. „Takáto čulá komunikácia tu ešte nebola, študenti chodia na vzájomné výmeny, máme spoločné projekty, píšeme spoločné knihy, aj teraz mám napríklad na stáži maďarskú doktorandku. Ani naše diskusie nie sú na nože, sú vedené v tolerantnom duchu,” hovorí Štefan Šutaj, ktorý pôsobí ako vedúci oddelenia histórie Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach a prednáša na tamojšej Univerzite P.J. Šafárika. Práve na Šutajovi a Szarkovi leží teraz najväčšia zodpovednosť pri príprave spoločnej učebnice – Šutaj totiž vedie slovenskú a Szarka maďarskú časť tímu historikov. Jej idea vznikla niekedy pred ôsmimi rokmi na pôde slovensko-maďarskej komisie historikov. Historici túto ideu posunuli politikom na oboch stranách, a tí ju podporili. Postupne sa vybral tím 32 historikov, ktorým sa síce nikdy nepodarilo spoločné stretnutie, čo však nemuselo veľmi prekážať – dvojice autorov, Maďar a Slovák, pracovali spolu na úvode a 15 kapitolách, ktoré začínajú od osídlenia nášho územia najskôr Slovanmi, potom Maďarmi, až po rok 1968.
Za prvej Ficovej vlády sa síce projekt príliš nepáčil ministrovi školstva z SNS, ale mal podporu vtedajšieho podpredsedu vlády a dnešného ministra školstva Dušana Čaploviča – práce na učebnici teda mohli pokračovať.
Napriek tomu však mešká, keďže podľa pôvodných plánov mala byť hotová už v roku 2010. Šutaj aj Szarka odmietajú, že by za zdržaním boli spory medzi historikmi. „Ten dôvod, prečo to trvá dlhšie než by sme chceli, je v tom, že všetci sme veľmi vyťažení. Keby sme mali tri mesiace čistého času na to, aby sme sa venovali iba učebnici, mohlo to byť hotové už dávnejšie,” hovorí Šutaj.
Ako uvádza ďalej Šutaj, texty jednotlivých kapitol sú už definitívne hotové. „Zostáva nám doladiť drobné detaily, ale veľmi významné detaily, mapy, obrázkový materiál, to, ako sa budú písať mená a názvy. Riešime to veľmi citlivo, pretože aj jeden nevhodný obrázok by mohol pokaziť celé naše úsilie.”
Mimochodom, bude nielen zaujímavé, ako si autori poradia s rozdielnymi slovenskými a maďarskými výkladmi dejín, ale aj s niektorými rozdielmi vnútri slovenskej komunity historikov. Ani slovenský tím nie je názorovo homogénny – traja historici, Alexander Ruttkay, Ján Lukačka a Ivan Mrva pred časom verejne podporili termín „starí Slováci”, ktorý iní historici celkom odmietajú.
.lepšie si rozumieť
Šutaj však podotýka, že hoci sa novinársky vžilo označenie „slovensko-maďarská učebnica”, v pravom zmysle slova pôjde o učebné texty. „Nikdy nám nešlo o to, aby sme nahradili klasické učebnice, ktoré používajú maďarské či slovenské stredné školy. V tomto prípade ide o učebné texty, ktoré majú byť doplnkovým materiálom pre stredné a vysoké školy.” Bude teda na samotných školách a učiteľoch na Slovensku a v Maďarsku, či a v akej miere tieto texty využijú v samotnom vyučovaní dejepisu. „Zmyslom týchto učebných textov je ukázať spoločné prieniky v chápaní našich dejín, ako aj rozdiely. Preto bude každá kapitola pozostávať zo spoločného textu slovenského aj maďarského historika a v prípade, že je interpretačný rozdiel, bude tam paralelný výklad každého historika. Učitelia aj študenti sa tak naučia lepšie rozumieť argumentom tej druhej strany,” uzatvára Šutaj.
.čo chýba dnešným učebniciam
O tom, či je spoločná učebnica podareným projektom, ktorý sa vyrovnal so všetkými nástrahami, sa dozvieme zrejme už o niekoľko mesiacov. V každom prípade je takýto projekt potrebný: už len preto, že slovenského či maďarského gymnazistu inšpiruje na to, aby sa vcítil do vnímania druhej strany.
Klasické učebnice dejepisu majú totiž v tomto ohľade viacero deficitov.
Historik Attila Simon z Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne, ktorý sa zaoberal porovnávaním slovenských a maďarských učebníc dejepisu, považuje za základný problém, že sa v nich na dejiny štátu pozerá ako na dejiny národa. „Keď čítate maďarské učebnice, tak sa len ťažko dozviete, že Uhorsko nebolo národným štátom Maďarov, ale žili tu aj Slováci, Rumuni, Nemci či Židia. Podobne to platí aj pre slovenské učebnice, v ktorých príslušníci iných národností vystupujú len v krízových obdobiach. Slovenskí žiaci z toho môžu mať dojem, že na území dnešného Slovenska žili len Slováci,“ vysvetľuje Simon.
Dnešné maďarské učebnice už nespochybňujú, že slovanské kmene boli v Karpatskej kotline pred príchodom Maďarov. Síce populárnou, ale okrajovou záležitosťou sú už dnes aj teórie, ktoré odvodzovali pôvod Maďarov od Hunov a slúžili ako argumentačná zbraň v pomyselných pretekoch o zaujatie vlasti. Rozdielny pohľad je skôr v dôraze na úlohu, ktorú mali slovanské kmene pri budovaní uhorského štátu. Kým slovenské učebnice vyzdvihujú, že Maďari prebrali od tu žijúcich Slovanov mnohé remeselné aj poľnohospodárske zručnosti, tie maďarské tento fakt príliš nezdôrazňujú. Rozdiel je aj v tom, že zatiaľ čo slovenské učebnice hovoria o Slovákoch už v 10. storočí, v maďarských sa toto označenie našich predkov vyskytuje až od 14. storočia. Dovtedy sa hovorí o slovanských kmeňoch alebo o slovanských skupinách. V maďarských dejepisoch sa nevenuje pozornosť ani obdobiu Veľkej Moravy, ktorá je, naopak, pre slovenské učebnice centrálnou témou.
V minulosti boli pomerne veľké rozdiely aj v interpretácii husitských vpádov do Uhorska, ktoré sa v našich učebniciach prezentovali v pozitívnom svetle, niekedy dokonca ako dôkazy česko–slovenskej vzájomnosti. Maďarská historiografia sa na spanilé jazdy husitov do Uhorska vždy pozerala oveľa kritickejšie. V nasledovníkoch majstra Jána Husa videla skôr rabujúcich lúpežníkov ako šíriteľov pokroku a nových myšlienok. Časy sa však zmenili a dnes už hodnotenie pôsobenia husitov v Uhorsku slovenských a maďarských historikov nijako dramaticky nerozdeľuje.
.trianon a arbitráž: dohoda nemožná
Podstatne ťažšie sa už historikom hľadá spoločná reč pri interpretácii niektorých udalostí z neskorších období našich spoločných dejín. Problémy sa začínajú už v 19. storočí. Uhorskú revolúciu z rokov 1848 až 1949 prezentujú maďarské učebnice ako celouhorské hnutie, na ktorom sa podieľali všetky národnosti a veľký dôraz kladú napríklad na to, že v Kossuthovej revolučnej armáde bojovalo aj veľa Slovákov. „Slovenské učebnice zase za slovenské národné hnutie považujú len hnutie okolo Ľudovíta Štúra. Nič nepíšu o tom, že v uhorskej armáde bojovali v značnom počte aj Slováci, pričom používaním pojmu maďarská armáda namiesto uhorskej armády sugerujú dojem, že to bol len boj Maďarov. Slovenské dobrovoľnícke výpravy, ktorým sa u nás venuje v učebniciach veľa priestoru, sú pre tie maďarské okrajovou záležitosťou. Pre maďarské dejiny boli dôležité aktivity rakúskej či ruskej armády, alebo aktivity Chorvátov a Rumunov. Slovenské dobrovoľnícke výpravy považujú len za epizódu,“ hovorí Simon.
Ďalším problémovým miestom sú roky po rakúsko–uhorskom vyrovnaní v roku 1867, ktoré sa u nás zvykne označovať aj ako obdobie násilnej maďarizácie. Ani maďarské učebnice nespochybňujú, že v tom čase v Uhorsku dochádzalo k asimilácii Slovákov. Rozdiel je v tom, že zatiaľ čo u nás sa ako hlavná príčina asimilácie zdôrazňuje cieľavedomá maďarizácia, maďarské učebnice kladú dôraz na prirodzené „pomaďarčovanie“, ktoré bolo do veľkej miery spôsobené modernizáciou štátu a vznikom veľkých priemyselných miest. „V maďarských učebniciach sa málo hovorí o nútenej asimilácii, ktorá existovala najmä v školskej politike, aj keď v konečnom dôsledku nebola úspešná. Slovenské učebnice zase možno trochu podceňujú modernizáciu ako faktor prirodzenej asimilácie,“ myslí si Simon.
Najväčšie rozdiely medzi slovenským a maďarským pohľadom na dejiny celkom prirodzene existujú pri interpretácii takých historických udalostí, akými sú Trianonská zmluva či Viedenská arbitráž. Dohoda z Trianonu, ktorou boli po prvej svetovej vojne a rozpade Rakúsko-Uhorska určené hranice medzi Maďarskom, Československom, Rakúskom, Rumunskom a Juhosláviou, je v maďarských dejepisoch prezentovaná ako veľká krivda. Zdorazňovaný je najmä fakt, že novo určené hranice boli etnicky nespravodlivé a každý tretí Maďar zostal žiť mimo svojho národného štátu. Slovenské učebnice sa na túto udalosť zase pozerajú ako na historické zadosťučinenie, ktorému predchádzali roky zničujúcej národnostnej politiky maďarských elít.
Viedenská arbitráž, ktorou bolo v roku 1938 Československo Nemeckom a Talianskom prinútené odstúpiť južné územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarsku, je zase v maďarských učebniciach hodnotená ako spravodlivý krok, ktorý zohľadňoval etnické kritériá. Tie slovenské sa na túto udalosť pozerajú ako na nespravodlivý, násilný akt Hitlera a jeho spojencov.
O odlišnosti pohľadov na tieto dve historické udalosti vypovedajú aj slová, ktoré sa v súvislosti s nimi používajú v maďarských a slovenských učebných textoch. Kým udalosti z Trianonu sú u nás označované ako trianonská dohoda, zmluva alebo trianonský mier, v niektorých maďarských učebniciach sa píše o trianonskom diktáte. Podobné to je aj s označením uzemí, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadli Maďarsku: maďarské učebnice hovoria o prinavrátených územiach, zatiaľ čo slovenský dejepis ich nazýva okupovanými územiami.
Očakávať, že Maďari a Slováci by sa niekedy mohli rovnako pozerať na Trianon či Viedenskú arbitráž by bolo, samozrejme, naivné. Podľa Simona nemá byť cieľom historikov zjednocovanie interpretácií, ale snaha prispieť k tolerancii názorov. „Napríklad pokiaľ ide o Trianon, mali by Maďari pochopiť, že Slováci oprávnene nemajú dobré spomienky na posledné desaťročia uhorského štátu a mali právo na vlastný štát aj na úkor celistvosti Uhorska. Na druhej strane Slováci by sa zase mali snažiť pochopiť, že Maďari majú právo považovať určovanie hraníc pre svoj štát za tragédiu a vnímať Trianon ako negatívnu historickú udalosť.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.