.takýto plný Dolný kostol tu nebol už roky. Desiatky ľudí sa tlačia vnútri, oveľa viac ich stojí vonku. Na slávnostnej omši sú prítomní obyvatelia mesta, zástupcovia sponzorov, ktorí prispeli na opravu kostola alebo si „adoptovali” niektorú zo sôch či z kaplniek, no sú tam aj iniciátori celého diania, šéf Kalvárskeho fondu Martin Macharik a jeho zástupkyňa Katarína Vošková.
.od ničenia k obnove
„Kalvária sa zo symbolu úpadku mesta stala symbolom jeho obnovy,” uvádza Macharik. Do tohto historického mestečka, ktoré je už dvadsať rokov zapísané na Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, sa prisťahoval z malokarpatských viníc pred niekoľkými rokmi. Organizoval tu skautské a iné brigády pri čistení kalvárskeho kopca zvaného Scharffenberg. A najmä, hneval ho žalostný stav barokovej Kalvárie, ktorej stavbu pred štvrťtisícročím inicioval jezuita František Perger, rodák zo Sliezska.
Ide o jednu z najvzácnejších pamiatok Slovenska, objavuje sa na obálkach výpravných publikácií. No pritom ju desiatky rokov ničili a rozkrádali vandali. Komunisti v roku 1951 zrušili Kalvársky fond ako inštitúciu s dvestoročnou tradíciou, ktorá unikátnym spôsobom prepájala záujmy a aktivity rôznych zainteresovaných subjektov – Kalvária totiž nikdy nebola „iba” cirkevná záležitosť, od začiatku sa na jej budovaní a neskôr spravovaní podieľali aj iní. Od obyčajných obyvateľov Štiavnice až po bohatých mešťanostov, waldburgerov, ťažiarov a iných podnikateľov. Katolíci prepojili svoje úsilie s protestantmi, Nemci so Slovákmi či s Maďarmi. Tento cenný odkaz napĺňa aj dnešný Kalvársky fond, keď spojil rôznych vlastníkov; okrem cirkvi aj mesto či Lesy SR. Impozantný komplex troch kostolov, sedemnástich kaplniek, objektu Ecce homo, Svätého hrobu a súsošia Sedembolestnej Panny Márie sa pôvodne nachádzal na pozemku s výmerou 14 hektárov, dnes je v správe Kalvárie iba šesť.
Manažérske schopnosti Macharika sa tu spojili s odbornými a metodickými kvalitami pamiatkarky a architektky Kataríny Voškovej, ktorá vypracovala v roku 2007 nominačný projekt na zápis Kalvárie medzi sto najohrozenejších pamiatok sveta. Išlo zároveň o poctu, ale aj o hanbu pre túto krajinu. „Videla som, ako už dávno predtým mali kolegovia z WMF v kanceláriách v New Yorku zavesené fotografie Banskej Štiavnice,” hovorí Vošková a k nedávnemu stavu s ľútosťou dodáva: „V roku 2001 som bola trikrát nahlásiť na tunajšej polícii krádeže sôch z Kalvárie. Vždy som tam strávila pol dňa a nič z toho. Nikdy sa nič nevyšetrilo, páchateľov nenašli. Mestskí policajti mi dokonca vraveli, že oni predsa na taký vysoký kopec nebudú chodiť. Originály zachovaných sôch, niektoré sa po krádeži dokonca objavili v ponuke aukčnej siene Soga, sme „stiahli” do bezpečia expozície na Starom zámku, ktorú sme nazvali Kalvária v azyle. A nedávno som iniciovala zostavenie Adopčného katalógu, v ktorom sú fotografie chýbajúcich umeleckých diel a darcovia môžu prispieť na vyhotovenie ich replík.“
Kalvária sa týči nad okolitou sopečnou, mäkko zvlnenou krajinou. Horný kostolík bol pôvodne nemecký, dolný slovenský. Ide o výrečný dôkaz prirodzenej tolerancie vtedajšieho národnostne pestrého obyvateľstva. Z diaľky dnes pôsobí horný nemecký dvojvežový kostolík s červeno-bielou fasádou úchvatne, skúste však podísť bližšie. Vyrabované kaplnky, vylámané mreže, porozbíjané okná – taký bol stav až do začiatku obnovy Kalvárie. Dôkazom barbarstva sú aj ukradnuté kamenné sošky anjelov, ktoré boli po oboch stranách súsošia Sedembolestnej Panny Márie pod krížom. Tá sa nachádza v strednej časti Kalvárie. Sochy anjelov zmizli postupne. Šokujúce je, že mnohé artefakty ukradnuté po roku 1989 z tejto Kalvárie náhodou objavili pamiatkari na aukciách či v starožitníctvach. Pamiatková inšpekcia Ministerstva kultúry opakovane žiadala políciu, aby na svojej internetovej stránke a stránke Interpolu zverejnila zoznam a vyobrazenia chýbajúcich diel. Taký bol stav začiatkom roku 2008, dnes sú všetky objekty Kalvárie aspoň stabilizované, strechy a terén okolo nich sú zabezpečené, štyri kaplnky sú už kompletne obnovené.
.ostala iba spomienka
Kalvária scénickým konceptom iluzívneho baroka zobrazovala v stredoveku pre hriešneho pútnika utrpenie Ježiša Krista. Tak, aby si na kolenách uvedomil, že aj na tomto mieste je prítomný Vykupiteľ. Silu ilúzie v Štiavnici umocňovali aj sklené oči biblických výjavov na drevenom reliéfe oltára v jednej z kaplniek: tento pozoruhodný detail si všimla vedúca reštaurátorského ateliéru Pamiatkového úradu SR Zuzana Benčeková, keď pred niekoľkými rokmi preniesli väčšiu časť vzácneho mobiliára štiavnickej Kalvárie do reštaurátorských ateliérov a následne do bližšie neurčených depozitov zabezpečených alarmom. Dôvod? Ochrana pred vandalmi.
Pútnik sa blíži k Svätým schodom, ktoré sú kópiou rímskych Santa Scala. Z úcty k pokropeniu Ježišovou krvou po nich mohli ísť ľudia iba kolenačky. Beliansky farár Árpád Hidvéghy sa v roku 1901 krásnym jazykom, archaickým a dobrotivým zároveň, prihováral pútnikom: „Nesluší sa okolo spovedelnice sa tiskať (...) To si ty bereš na dušu, čo hriešnik, ktorý sa spovedá, zamlčí, keď sa bojí povedať, že by si to aj ty počul a ide potom horší domov, ako sem prišiel. A či sa to tebe ľúbi, keď za tebou stojí niekto, čo počúva tvoju spoveď?“
Po piatich rokoch úsilia, s prispením súkromných aj štátnych donorov, je dnes zreštaurovaný a obnovený najväčší objekt – Dolný kostol. Okrem pôvodných barokových mreží, dverí a brán sa v zavlhnutom objekte reštaurovali najmä fresky v interiéri. Akademická maliarka Eva Mitzová tejto náročnej práci na štyroch podlažiach lešenia venovala päť rokov svojho života. Často aj v zime, keď bola vonku tma, iba pri svetle reflektorov. „Boli poškodené klenby, museli sme robiť rekonštrukcie,” spomína Mitzová a dodáva: „Fresky boli vo veľmi zlom stave. Opadávali, kostol vlhol, dlho sme tu ,bojovali‛ aj so sanačnými prácami. V ľavej kaplnke sa nám podarilo spevniť dôležité detaily na postavách, tváričky a ručičky. Potom išlo o prepojenie dokonale zachovaných fresiek ani nie s omietkou, ale už len s murivom. Postupne to ubúdalo, ostala iba spomienka v primeranej miere, objektívnej, poetickej aj výtvarnej.“
.čo ďalej?
Čo je výpovedné, napriek obrovskému významu spôsobu obnovy pamiatky, aká na Slovensku nemá obdoby, a napriek podpore štátneho programu Obnovme si svoj dom sa o štiavnickú Kalváriu osobne nezaujímal ani jeden z ministrov kultúry. „Stav, v akom je dodnes Horný kostol, je výsmechom národa. Zatiaľ štát za šesť rokov nevypísal v rámci eurofondov jediné grantové kolo, v ktorom by sme boli oprávnení žiadať „smiešnych“ pol milióna eur, potrebných na jeho obnovu. A pritom ide o sumu, za akú tu vďaka eurofondom aspoň raz ročne niekto postaví penzión,“ kriticky hovorí šéf Kalvárskeho fondu Martin Macharik. Nebyť firemných sponzorov, najmä Nadácie VÚB (pozri rámček) a Stredoslovenskej energetiky, nemohli by práce na obnove dlhodobo vôbec pokračovať. Štátna podpora funguje iba v ročných cykloch.
Macharik a jeho kolegovia vypočítali, že už dnes Kalváriu navštívi najmenej 30-tisíc ľudí ročne. Najmä turistov, ale aj veriacich. Macharik odhaduje, že potenciál návštevníkov je trikrát vyšší. Uvažuje o pravidelnom víkendovom sprevádzaní po Kalvárii, spojenom s odborným výkladom. A cirkev, ak by chcela, by tu počas letných mesiacov mohla slúžiť pravidelné víkendové omše. Za tú fyzickú námahu, spojenú s prechádzkou cez nádhernú lipovú alej, by to veriacim určite stálo. Ďalšou víziou je postupné osvetlenie celej Kalvárie, ktorá by sa tak stala aj nočnou dominantou Banskej Štiavnice. A zlepšil sa aj zabezpečovací systém, sú tu kamery napojené na mobilný telefón šéfa Kalvárskeho fondu, hlásia mu akýkoľvek podozrivý pohyb. „Je to dosť otravné, poznám už všetky mačky z okolia, no rád to strpím,“ smeje sa Macharik. Napokon, napriek tomu, že najvzácnejšie sochy sú uložené na Starom zámku v rámci verejnosti prístupnej expozície Kalvárie v azyle, bežný vandalizmus a kriminalita sú tu stále hrozbou: zlodeji kovov v lete 2007 dvakrát vyrezali časť strechy na Strednom kostole a o rok neskôr iní páchatelia ukradli časť elektrických káblov. Napriek týmto mrzutostiam je štiavnická Kalvária na najlepšej ceste, aby sa možno po ďalších piatich rokoch obnovy stala pýchou nielen mesta, ale aj krajiny. Tak ako si to zaslúži.
.od ničenia k obnove
„Kalvária sa zo symbolu úpadku mesta stala symbolom jeho obnovy,” uvádza Macharik. Do tohto historického mestečka, ktoré je už dvadsať rokov zapísané na Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, sa prisťahoval z malokarpatských viníc pred niekoľkými rokmi. Organizoval tu skautské a iné brigády pri čistení kalvárskeho kopca zvaného Scharffenberg. A najmä, hneval ho žalostný stav barokovej Kalvárie, ktorej stavbu pred štvrťtisícročím inicioval jezuita František Perger, rodák zo Sliezska.
Ide o jednu z najvzácnejších pamiatok Slovenska, objavuje sa na obálkach výpravných publikácií. No pritom ju desiatky rokov ničili a rozkrádali vandali. Komunisti v roku 1951 zrušili Kalvársky fond ako inštitúciu s dvestoročnou tradíciou, ktorá unikátnym spôsobom prepájala záujmy a aktivity rôznych zainteresovaných subjektov – Kalvária totiž nikdy nebola „iba” cirkevná záležitosť, od začiatku sa na jej budovaní a neskôr spravovaní podieľali aj iní. Od obyčajných obyvateľov Štiavnice až po bohatých mešťanostov, waldburgerov, ťažiarov a iných podnikateľov. Katolíci prepojili svoje úsilie s protestantmi, Nemci so Slovákmi či s Maďarmi. Tento cenný odkaz napĺňa aj dnešný Kalvársky fond, keď spojil rôznych vlastníkov; okrem cirkvi aj mesto či Lesy SR. Impozantný komplex troch kostolov, sedemnástich kaplniek, objektu Ecce homo, Svätého hrobu a súsošia Sedembolestnej Panny Márie sa pôvodne nachádzal na pozemku s výmerou 14 hektárov, dnes je v správe Kalvárie iba šesť.
Manažérske schopnosti Macharika sa tu spojili s odbornými a metodickými kvalitami pamiatkarky a architektky Kataríny Voškovej, ktorá vypracovala v roku 2007 nominačný projekt na zápis Kalvárie medzi sto najohrozenejších pamiatok sveta. Išlo zároveň o poctu, ale aj o hanbu pre túto krajinu. „Videla som, ako už dávno predtým mali kolegovia z WMF v kanceláriách v New Yorku zavesené fotografie Banskej Štiavnice,” hovorí Vošková a k nedávnemu stavu s ľútosťou dodáva: „V roku 2001 som bola trikrát nahlásiť na tunajšej polícii krádeže sôch z Kalvárie. Vždy som tam strávila pol dňa a nič z toho. Nikdy sa nič nevyšetrilo, páchateľov nenašli. Mestskí policajti mi dokonca vraveli, že oni predsa na taký vysoký kopec nebudú chodiť. Originály zachovaných sôch, niektoré sa po krádeži dokonca objavili v ponuke aukčnej siene Soga, sme „stiahli” do bezpečia expozície na Starom zámku, ktorú sme nazvali Kalvária v azyle. A nedávno som iniciovala zostavenie Adopčného katalógu, v ktorom sú fotografie chýbajúcich umeleckých diel a darcovia môžu prispieť na vyhotovenie ich replík.“
Kalvária sa týči nad okolitou sopečnou, mäkko zvlnenou krajinou. Horný kostolík bol pôvodne nemecký, dolný slovenský. Ide o výrečný dôkaz prirodzenej tolerancie vtedajšieho národnostne pestrého obyvateľstva. Z diaľky dnes pôsobí horný nemecký dvojvežový kostolík s červeno-bielou fasádou úchvatne, skúste však podísť bližšie. Vyrabované kaplnky, vylámané mreže, porozbíjané okná – taký bol stav až do začiatku obnovy Kalvárie. Dôkazom barbarstva sú aj ukradnuté kamenné sošky anjelov, ktoré boli po oboch stranách súsošia Sedembolestnej Panny Márie pod krížom. Tá sa nachádza v strednej časti Kalvárie. Sochy anjelov zmizli postupne. Šokujúce je, že mnohé artefakty ukradnuté po roku 1989 z tejto Kalvárie náhodou objavili pamiatkari na aukciách či v starožitníctvach. Pamiatková inšpekcia Ministerstva kultúry opakovane žiadala políciu, aby na svojej internetovej stránke a stránke Interpolu zverejnila zoznam a vyobrazenia chýbajúcich diel. Taký bol stav začiatkom roku 2008, dnes sú všetky objekty Kalvárie aspoň stabilizované, strechy a terén okolo nich sú zabezpečené, štyri kaplnky sú už kompletne obnovené.
.ostala iba spomienka
Kalvária scénickým konceptom iluzívneho baroka zobrazovala v stredoveku pre hriešneho pútnika utrpenie Ježiša Krista. Tak, aby si na kolenách uvedomil, že aj na tomto mieste je prítomný Vykupiteľ. Silu ilúzie v Štiavnici umocňovali aj sklené oči biblických výjavov na drevenom reliéfe oltára v jednej z kaplniek: tento pozoruhodný detail si všimla vedúca reštaurátorského ateliéru Pamiatkového úradu SR Zuzana Benčeková, keď pred niekoľkými rokmi preniesli väčšiu časť vzácneho mobiliára štiavnickej Kalvárie do reštaurátorských ateliérov a následne do bližšie neurčených depozitov zabezpečených alarmom. Dôvod? Ochrana pred vandalmi.
Pútnik sa blíži k Svätým schodom, ktoré sú kópiou rímskych Santa Scala. Z úcty k pokropeniu Ježišovou krvou po nich mohli ísť ľudia iba kolenačky. Beliansky farár Árpád Hidvéghy sa v roku 1901 krásnym jazykom, archaickým a dobrotivým zároveň, prihováral pútnikom: „Nesluší sa okolo spovedelnice sa tiskať (...) To si ty bereš na dušu, čo hriešnik, ktorý sa spovedá, zamlčí, keď sa bojí povedať, že by si to aj ty počul a ide potom horší domov, ako sem prišiel. A či sa to tebe ľúbi, keď za tebou stojí niekto, čo počúva tvoju spoveď?“
Po piatich rokoch úsilia, s prispením súkromných aj štátnych donorov, je dnes zreštaurovaný a obnovený najväčší objekt – Dolný kostol. Okrem pôvodných barokových mreží, dverí a brán sa v zavlhnutom objekte reštaurovali najmä fresky v interiéri. Akademická maliarka Eva Mitzová tejto náročnej práci na štyroch podlažiach lešenia venovala päť rokov svojho života. Často aj v zime, keď bola vonku tma, iba pri svetle reflektorov. „Boli poškodené klenby, museli sme robiť rekonštrukcie,” spomína Mitzová a dodáva: „Fresky boli vo veľmi zlom stave. Opadávali, kostol vlhol, dlho sme tu ,bojovali‛ aj so sanačnými prácami. V ľavej kaplnke sa nám podarilo spevniť dôležité detaily na postavách, tváričky a ručičky. Potom išlo o prepojenie dokonale zachovaných fresiek ani nie s omietkou, ale už len s murivom. Postupne to ubúdalo, ostala iba spomienka v primeranej miere, objektívnej, poetickej aj výtvarnej.“
.čo ďalej?
Čo je výpovedné, napriek obrovskému významu spôsobu obnovy pamiatky, aká na Slovensku nemá obdoby, a napriek podpore štátneho programu Obnovme si svoj dom sa o štiavnickú Kalváriu osobne nezaujímal ani jeden z ministrov kultúry. „Stav, v akom je dodnes Horný kostol, je výsmechom národa. Zatiaľ štát za šesť rokov nevypísal v rámci eurofondov jediné grantové kolo, v ktorom by sme boli oprávnení žiadať „smiešnych“ pol milióna eur, potrebných na jeho obnovu. A pritom ide o sumu, za akú tu vďaka eurofondom aspoň raz ročne niekto postaví penzión,“ kriticky hovorí šéf Kalvárskeho fondu Martin Macharik. Nebyť firemných sponzorov, najmä Nadácie VÚB (pozri rámček) a Stredoslovenskej energetiky, nemohli by práce na obnove dlhodobo vôbec pokračovať. Štátna podpora funguje iba v ročných cykloch.
Macharik a jeho kolegovia vypočítali, že už dnes Kalváriu navštívi najmenej 30-tisíc ľudí ročne. Najmä turistov, ale aj veriacich. Macharik odhaduje, že potenciál návštevníkov je trikrát vyšší. Uvažuje o pravidelnom víkendovom sprevádzaní po Kalvárii, spojenom s odborným výkladom. A cirkev, ak by chcela, by tu počas letných mesiacov mohla slúžiť pravidelné víkendové omše. Za tú fyzickú námahu, spojenú s prechádzkou cez nádhernú lipovú alej, by to veriacim určite stálo. Ďalšou víziou je postupné osvetlenie celej Kalvárie, ktorá by sa tak stala aj nočnou dominantou Banskej Štiavnice. A zlepšil sa aj zabezpečovací systém, sú tu kamery napojené na mobilný telefón šéfa Kalvárskeho fondu, hlásia mu akýkoľvek podozrivý pohyb. „Je to dosť otravné, poznám už všetky mačky z okolia, no rád to strpím,“ smeje sa Macharik. Napokon, napriek tomu, že najvzácnejšie sochy sú uložené na Starom zámku v rámci verejnosti prístupnej expozície Kalvárie v azyle, bežný vandalizmus a kriminalita sú tu stále hrozbou: zlodeji kovov v lete 2007 dvakrát vyrezali časť strechy na Strednom kostole a o rok neskôr iní páchatelia ukradli časť elektrických káblov. Napriek týmto mrzutostiam je štiavnická Kalvária na najlepšej ceste, aby sa možno po ďalších piatich rokoch obnovy stala pýchou nielen mesta, ale aj krajiny. Tak ako si to zaslúži.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.