.vývoj v Číne nie je len predmetom záujmu malej skupinky sinológov, ale, ako ilustruje napríklad novembrový 18. zjazd Komunistickej strany Číny či voľba prezidenta v marci 2013, púta pozornosť svetových médií i štátnikov. Ekonomické i politické rozhodnutia pekinskej vlády majú väčší či menší dosah na väčšinu krajín sveta. Komunistickej strane Číny sa tak po desaťročiach podarilo splniť zámer, deklarovaný už v roku 1949: posilniť postavenie Číny vo svete a ukončiť „storočie poníženia“, ktoré odštartovali nerovnoprávne zmluvy podpísané so západnými koloniálnymi mocnosťami po roku 1842.
.nie Západ, ale Konfucius
Vzrast vplyvu Číny vo svete sa spája predovšetkým s menom Teng Siao-pchinga, ktorý na konci 70. rokov inicioval ambiciózny program ekonomických reforiem. Teng pritom vytrvalo odmietal akékoľvek demokratizačné zmeny, čoho sa až dodnes pridŕžajú jeho nástupcovia. Tieto reformy mali stabilizovať štát po často iracionálnom období vlády Mao Ce-tunga. Príklon k pragmatizmu a rezignácia na marxistickú ideológiu v ekonomickej oblasti uvoľnili hrádze tradičnej čínskej podnikavosti a životná úroveň začala rýchlo stúpať.
Za posledných 35 rokov Čína dosahovala každoročne priemerne 10-percentný rast HDP a príjem vyše 500 miliónov jej obyvateľov už štatisticky nepatrí do pásma chudoby. Súkromné vlastníctvo a trhová ekonomika, ktorá sa skrýva za heslom „socializmu s čínskymi charakteristikami“, radikálne zmenili obraz Číny. Spoločnosť sa otvorila zahraničným investíciám a západným myšlienkam, a tak začala proces svojej modernizácie. Jeho dôsledky do budúcnosti ťažko predpovedať, isté však je, že pri prognózach budúceho vývoja sveta už nemožno opomenúť 1,3 miliardy Číňanov a druhú najväčšiu svetovú ekonomiku, ktorá sa má podľa väčšiny predpovedí stať v priebehu tejto dekády dokonca najväčšou – a predstihnúť Spojené štáty americké.
Čínske politické vedenie sa pri svojej ceste za prosperitou neopiera o západné modely. Ako svoj nástroj využíva renesanciu tradičného konfucianizmu a zhora dávkované posilňovanie vlastenectva, ktoré niekedy prechádza až do nacionalizmu. Tieto prvky majú prispieť k vytvoreniu čínskeho modelu vývoja ako ekonomicky i politicky úspešnej alternatívy voči západným liberálnym demokraciám. V tomto modeli je podstatné nielen zachovanie politického monopolu komunistickej strany, ale aj silná rola štátu a jeho inštitúcií, ktoré majú v praxi presadzovať parametre rozvoja definované úzkym straníckym vedením.
Na novembrovom zjazde KS Číny bol schválený cieľ: do roku 2020 vybudovať v Číne tzv. siao-kchang še-chuej, čiže prosperujúcu spoločnosť. Má to znamenať zdvojnásobenie hrubého domáceho produktu oproti roku 2010 a takisto zdvojnásobenie priemerného príjmu na obyvateľa. Technokratické politické elity KS Číny sú presvedčené, že naplnenie týchto cieľov je reálne. Ich realizáciu a ďalšie výrazné zvyšovanie životnej úrovne obyvateľov vnímajú ako podmienku legitimizácie vlastnej moci u obyvateľov.
.generácia budúcich emigrantov
Realitu dnešnej Číny názorne ilustrujú dve správy tlačových agentúr z konca roku 2012, keď bolo do prevádzky spustené vysokorýchlostné vlakové spojenie na 2300-kilometrovej trati medzi Pekingom a Kantonom, svedčiace o technologickom pokroku. V ten istý deň agentúry zverejnili petíciu, ktorou jej autor Čang Čchien-fan spolu s ďalšími sedemdesiatimi signatármi z akademickej obce žiada Si Ťin-pchinga, generálneho tajomníka ÚV KS Číny a od marca už aj prezidenta, o politické reformy. Petícia spomína odlúčenie vplyvu strany od vládnych orgánov, garantovanie slobody prejavu a nezávislú justíciu. Sú to relatívne umiernené požiadavky v porovnaní s decembrom 2008, keď disident Liou Siao-po formuloval dokument Charta 08, čo viedlo k jeho odsúdeniu na jedenásť rokov väzenia i udeleniu Nobelovej ceny mieru roku 2010.
Súčasný autoritársky politický systém neumožňuje účasť obyvateľov na politickej moci ani jej kontrolu. Tisícky demonštrácií, čoraz dramatickejšie sociálne rozdiely, korupcia a zneužívanie moci straníckymi a štátnymi funkcionármi, vyvolávajú v spoločnosti napätie. Práve toto napätie predstavuje výzvu pre ďalší vývoj a udržanie stability v štáte. Tú vedenie presadzuje nielen prostredníctvom čoraz rozsiahlejšieho represívneho aparátu, ale aj prísnou kontrolou médií i internetu.
O tom, aký bude ďalší vývoj v Číne, pochybujú aj mnohí z jej občanov. Ich neistota sa odzrkadlila vo výsledkoch prieskumu, podľa ktorého až tretina bohatých Číňanov získala cudzie štátne občianstvo a ďalších 20 percent o tom uvažuje. Tento trend sa však netýka iba najbohatších Číňanov (a časť z nich isto prišla k majetku obskúrnym spôsobom), ale aj mladých vzdelaných obyvateľov miest. Podľa dostupných údajov každoročne státisíce z nich opúšťajú Čínu a uplatnenie hľadajú v rozvinutých krajinách západného sveta. Ako dôvody svojej emigrácie uvádzajú kvalitu života, vzdelávací systém, neslobodu vierovyznania, znečistenie životného prostredia či sociálny systém. Nemajú veľkú dôveru v súčasný režim a jeho schopnosti zvýšiť kvalitu života Číňanov. Aj spomalenie vývoja ekonomiky roku 2012 – v treťom štvrťroku dosiahla rast 7,4 percenta – takisto môže byť varovným signálom, že „čínsky zázrak“ naráža na svoje hranice.
.prídu zásadnejšie reformy?
Jedným z problémov budúceho vývoja je aj starnúca populácia – dôsledok často nehumánne uplatňovanej politiky jedného dieťaťa od konca 70. rokov – a s tým spojený znižujúci sa pomer produktívneho obyvateľstva. V roku 2012 zverejnená analýza Svetovej banky Čína 2030: budovanie modernej, harmonickej a kreatívnej vysokopríjmovej spoločnosti, vypracovaná v spolupráci s čínskym vládnym Výskumným centrom pre rozvoj, uvádza nasledovné: Čína má potenciál dosiahnuť ciele, definované v názve, ale ich naplnenie si od súčasnej generácie čínskych politikov bude vyžadovať rovnako odvážne politické rozhodnutia, ako to bolo v prípade Teng Siao-pchinga na sklonku 70. rokov. Dokument odporúča čínskemu vedeniu zaviesť zásadné štrukturálne reformy, ktoré by posilnili trhové princípy – vrátane privatizácie bánk a veľkých štátnych podnikov, ktoré zostávajú reliktom socialistického plánovaného hospodárstva. Čína by mala klásť dôraz na technologické inovácie a „zelenú“ ekonomiku. Autori pokladajú za nevyhnutné vybudovať fungujúci sociálny systém v oblasti zdravotnej starostlivosti a dôchodkového zabezpečenia, ale aj zlepšiť vzdelávací systém na všetkých úrovniach na vidieku a vytvoriť rovnaké šance napríklad v prístupe k zamestnaniu pre všetkých obyvateľov. Čína by sa mala tiež snažiť o vzájomne výhodné vzťahy so svetovým spoločenstvom prostredníctvom zapájania sa do globálnej ekonomiky a aktívnej participácie v multilaterálnych inštitúciách.
Pred piatou generáciou čínskych vrcholových politikov stoja veľké výzvy. Opakované odvolávanie sa na kontinuitu a stabilitu ako základný politický program im už nebude stačiť. Ak má pokračovať ďalšia modernizácia Číny spojená s rastom životnej úrovne, aký obyvatelia očakávajú, musia reformy – vrátane politických – pokračovať.
Autor je sinológ
.nie Západ, ale Konfucius
Vzrast vplyvu Číny vo svete sa spája predovšetkým s menom Teng Siao-pchinga, ktorý na konci 70. rokov inicioval ambiciózny program ekonomických reforiem. Teng pritom vytrvalo odmietal akékoľvek demokratizačné zmeny, čoho sa až dodnes pridŕžajú jeho nástupcovia. Tieto reformy mali stabilizovať štát po často iracionálnom období vlády Mao Ce-tunga. Príklon k pragmatizmu a rezignácia na marxistickú ideológiu v ekonomickej oblasti uvoľnili hrádze tradičnej čínskej podnikavosti a životná úroveň začala rýchlo stúpať.
Za posledných 35 rokov Čína dosahovala každoročne priemerne 10-percentný rast HDP a príjem vyše 500 miliónov jej obyvateľov už štatisticky nepatrí do pásma chudoby. Súkromné vlastníctvo a trhová ekonomika, ktorá sa skrýva za heslom „socializmu s čínskymi charakteristikami“, radikálne zmenili obraz Číny. Spoločnosť sa otvorila zahraničným investíciám a západným myšlienkam, a tak začala proces svojej modernizácie. Jeho dôsledky do budúcnosti ťažko predpovedať, isté však je, že pri prognózach budúceho vývoja sveta už nemožno opomenúť 1,3 miliardy Číňanov a druhú najväčšiu svetovú ekonomiku, ktorá sa má podľa väčšiny predpovedí stať v priebehu tejto dekády dokonca najväčšou – a predstihnúť Spojené štáty americké.
Čínske politické vedenie sa pri svojej ceste za prosperitou neopiera o západné modely. Ako svoj nástroj využíva renesanciu tradičného konfucianizmu a zhora dávkované posilňovanie vlastenectva, ktoré niekedy prechádza až do nacionalizmu. Tieto prvky majú prispieť k vytvoreniu čínskeho modelu vývoja ako ekonomicky i politicky úspešnej alternatívy voči západným liberálnym demokraciám. V tomto modeli je podstatné nielen zachovanie politického monopolu komunistickej strany, ale aj silná rola štátu a jeho inštitúcií, ktoré majú v praxi presadzovať parametre rozvoja definované úzkym straníckym vedením.
Na novembrovom zjazde KS Číny bol schválený cieľ: do roku 2020 vybudovať v Číne tzv. siao-kchang še-chuej, čiže prosperujúcu spoločnosť. Má to znamenať zdvojnásobenie hrubého domáceho produktu oproti roku 2010 a takisto zdvojnásobenie priemerného príjmu na obyvateľa. Technokratické politické elity KS Číny sú presvedčené, že naplnenie týchto cieľov je reálne. Ich realizáciu a ďalšie výrazné zvyšovanie životnej úrovne obyvateľov vnímajú ako podmienku legitimizácie vlastnej moci u obyvateľov.
.generácia budúcich emigrantov
Realitu dnešnej Číny názorne ilustrujú dve správy tlačových agentúr z konca roku 2012, keď bolo do prevádzky spustené vysokorýchlostné vlakové spojenie na 2300-kilometrovej trati medzi Pekingom a Kantonom, svedčiace o technologickom pokroku. V ten istý deň agentúry zverejnili petíciu, ktorou jej autor Čang Čchien-fan spolu s ďalšími sedemdesiatimi signatármi z akademickej obce žiada Si Ťin-pchinga, generálneho tajomníka ÚV KS Číny a od marca už aj prezidenta, o politické reformy. Petícia spomína odlúčenie vplyvu strany od vládnych orgánov, garantovanie slobody prejavu a nezávislú justíciu. Sú to relatívne umiernené požiadavky v porovnaní s decembrom 2008, keď disident Liou Siao-po formuloval dokument Charta 08, čo viedlo k jeho odsúdeniu na jedenásť rokov väzenia i udeleniu Nobelovej ceny mieru roku 2010.
Súčasný autoritársky politický systém neumožňuje účasť obyvateľov na politickej moci ani jej kontrolu. Tisícky demonštrácií, čoraz dramatickejšie sociálne rozdiely, korupcia a zneužívanie moci straníckymi a štátnymi funkcionármi, vyvolávajú v spoločnosti napätie. Práve toto napätie predstavuje výzvu pre ďalší vývoj a udržanie stability v štáte. Tú vedenie presadzuje nielen prostredníctvom čoraz rozsiahlejšieho represívneho aparátu, ale aj prísnou kontrolou médií i internetu.
O tom, aký bude ďalší vývoj v Číne, pochybujú aj mnohí z jej občanov. Ich neistota sa odzrkadlila vo výsledkoch prieskumu, podľa ktorého až tretina bohatých Číňanov získala cudzie štátne občianstvo a ďalších 20 percent o tom uvažuje. Tento trend sa však netýka iba najbohatších Číňanov (a časť z nich isto prišla k majetku obskúrnym spôsobom), ale aj mladých vzdelaných obyvateľov miest. Podľa dostupných údajov každoročne státisíce z nich opúšťajú Čínu a uplatnenie hľadajú v rozvinutých krajinách západného sveta. Ako dôvody svojej emigrácie uvádzajú kvalitu života, vzdelávací systém, neslobodu vierovyznania, znečistenie životného prostredia či sociálny systém. Nemajú veľkú dôveru v súčasný režim a jeho schopnosti zvýšiť kvalitu života Číňanov. Aj spomalenie vývoja ekonomiky roku 2012 – v treťom štvrťroku dosiahla rast 7,4 percenta – takisto môže byť varovným signálom, že „čínsky zázrak“ naráža na svoje hranice.
.prídu zásadnejšie reformy?
Jedným z problémov budúceho vývoja je aj starnúca populácia – dôsledok často nehumánne uplatňovanej politiky jedného dieťaťa od konca 70. rokov – a s tým spojený znižujúci sa pomer produktívneho obyvateľstva. V roku 2012 zverejnená analýza Svetovej banky Čína 2030: budovanie modernej, harmonickej a kreatívnej vysokopríjmovej spoločnosti, vypracovaná v spolupráci s čínskym vládnym Výskumným centrom pre rozvoj, uvádza nasledovné: Čína má potenciál dosiahnuť ciele, definované v názve, ale ich naplnenie si od súčasnej generácie čínskych politikov bude vyžadovať rovnako odvážne politické rozhodnutia, ako to bolo v prípade Teng Siao-pchinga na sklonku 70. rokov. Dokument odporúča čínskemu vedeniu zaviesť zásadné štrukturálne reformy, ktoré by posilnili trhové princípy – vrátane privatizácie bánk a veľkých štátnych podnikov, ktoré zostávajú reliktom socialistického plánovaného hospodárstva. Čína by mala klásť dôraz na technologické inovácie a „zelenú“ ekonomiku. Autori pokladajú za nevyhnutné vybudovať fungujúci sociálny systém v oblasti zdravotnej starostlivosti a dôchodkového zabezpečenia, ale aj zlepšiť vzdelávací systém na všetkých úrovniach na vidieku a vytvoriť rovnaké šance napríklad v prístupe k zamestnaniu pre všetkých obyvateľov. Čína by sa mala tiež snažiť o vzájomne výhodné vzťahy so svetovým spoločenstvom prostredníctvom zapájania sa do globálnej ekonomiky a aktívnej participácie v multilaterálnych inštitúciách.
Pred piatou generáciou čínskych vrcholových politikov stoja veľké výzvy. Opakované odvolávanie sa na kontinuitu a stabilitu ako základný politický program im už nebude stačiť. Ak má pokračovať ďalšia modernizácia Číny spojená s rastom životnej úrovne, aký obyvatelia očakávajú, musia reformy – vrátane politických – pokračovať.
Autor je sinológ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.