„Nechávam sa bez obáv viesť svojím inštinktom. Fungujem ako nástroj na dosiahnutie niečoho vyššieho (...) som v rukách nesmrteľného génia, ktorému celý život slúžim,“ napísal Wagner, ktorý okrem niekoľko hodín trvajúcich opier zanechal po sebe i stovky stránok v spisoch s názvami ako Umelecké dielo budúcnosti, Hudba a revolúcia, Židovstvo v hudbe, kde vyjadruje názory na umenie a spoločnosť. Ako napísal americký kritik Harold C. Schonberg: „Wagnerovo ego bolo také, že sa privátne považoval za Boha. (…) Zhromažďoval okolo seba svojich učeníkov. Písal Sväté písmo slovom i hudbou. Presadil, že bol v Bayreuthe vztýčený jeho chrám, v ktorom sa slávia výhradne jeho diela a on sám je uctievaný. A odvrhol od seba všetkých, ktorí popierali jeho božstvo.“
Wagner sa narodil 22. mája 1813 v Lipsku a bol pravdepodobne nemanželským synom herca Ludwiga Geyera, ktorého si jeho matka vzala až po manželovej smrti. Po presťahovaní rodiny do Drážďan sa pohyboval v divadelnom prostredí, ktoré malo na neho veľký vplyv. Ďalším významným impulzom bola hudba: ako 15-ročný počul Beethovenovu Deviatu symfóniu so Schillerovou Ódou na radosť, ktorá ostala ako posolstvo hudby a slova celý život jeho ideálom: „Je to ľudské evanjelium umenia budúcnosti. Za ňou žiadny ďalší krok nie je možný, nasledovať môže len dokonalé umenie budúcnosti: univerzálna dráma, ku ktorej Beethoven ukoval kľúč.“ Toto dokonalé umenie, so silou prinášať ľudstvu rozhrešenie, mal vytvoriť samozrejme on, nemecký skladateľ. „Som najnemeckejší zo všetkých, som duch Nemecka. Len uvážte kúzlo mojich diel, ktorým sa nič nevyrovná,“ napísal sebavedome neskôr.
.bludný Holanďan
Richard Wagner bol v podstate skladateľský autodidakt a podobne ako Hector Berlioz, ani on sa systematicky nevenoval hre na žiadnom nástroji. Tento deficit kompenzoval štúdiom partitúr, návštevou koncertov, inštinktom a prirodzenou muzikálnosťou. Wagnerove skladateľské juvenílie vznikli ešte počas štúdia na univerzite v Lipsku, no jeho talent sa rozvíja pomerne neskoro. Operným skladateľom sa stáva až dielom Víly z roku 1833. Onedlho začína písať svoje polemické články, hlási sa k francúzskej opere, jej ľahkosti a melodickosti. Rovnaké kvality bude časom zatracovať ako prejav povrchnosti židovskej rasy. Prvým pôsobiskom Richarda Wagnera sa stal post hudobného riaditeľa v Magdeburgu, kde sa začína opakujúci sa scenár jeho života: snaha o pozdvihnutie hudobného diania, komponovanie, konflikty, dlhy a napokon útek. S Magdeburgom sa spája i Wagnerova opera Zákaz lásky, ktorá tu v roku 1836 pri premiére prepadla. Dielo nehovorilo nič nielen magdeburskému publiku, ale zrejme ani Wagnerovej manželke, speváčke Minne Planerovej, ktorá od skladateľa pre neveru viackrát ušla. V roku 1837 získal skladateľ miesto v Rige, kde pracuje na opere Rienzi, snaží sa oživiť hudobný život mesta, no už o dva roky neskôr uteká pred veriteľmi na lodi do Paríža. Práve dramatická cesta po mori ho inšpirovala na spracovanie námetu o zatratenom kapitánovi križujúcom moria. Bludný Holanďan je považovaný za Wagnerovo prvé majstrovské dielo.
.v Drážďanoch
Vo francúzskej metropole, ktorá bola v tom čase hlavným mestom európskej hudby, preukázal živoriacemu Wagnerovi službu nemecký skladateľ židovského pôvodu a vtedajšia hudobná hviezda Giacomo Meyerbeer, ktorý operu Rienzi odporučil na predvedenie v Drážďanoch. Na premiére bol prítomný i básnik Heinrich Heine , ktorý napísal, že „Wagner vyzeral ako duch, smial sa i plakal zároveň a všetkých objímal...“ Skladateľ sa v roku 1842 konečne cez noc stal slávnym a v Drážďanskej opere získal miesto druhého kapelníka. Popudil si síce proti sebe orchester, pretože dirigoval známe diela provokatívnym spôsobom, získal si však aj obdiv a v roku 1843 začal pracovať na opere Tannhäuser. Po vlažnom prijatí sa dielo napokon presadilo a Wagner začína komponovať ďalšie dielo na stredoveký námet, operu Lohengrin. Pád francúzskej monarchie, teórie ruského anarchistu Michaila Bakunina i zlá finančná situácia podnietili skladateľa pridať sa v Drážďanoch k príprave revolúcie. (Zlé jazyky hovoria, že na účasť ho motivovala vidina zrútenia finančného systému, ktorým by sa osobodil od dlhov.) Po potlačení povstania v roku 1849 ušiel Wagner k Franzovi Lisztovi do Weimaru, neskôr hľadal azyl v švajčiarskom Zürichu. Mal šťastie, keby ho po potlačení revolúcie v Drážďanoch chytili, svet vážnej hudby by bol o niekoľko kultových diel chudobnejší.
.hudba, mýtus a dráma
Vo Wagnerovej tvorbe nastáva šesťročná odmlka, počas ktorej píše rozsiahle libreto, založené na germánskom epose Pieseň o Nibelungoch, rozpracúva tiež svoje umelecké a spoločenské teórie, cesta k slávnej štvorici hudobných drám Prsteň Nibelungov je otvorená. V tomto období vytvára concept, známy ako Gesamtkunstwerk, teda ideu umeleckého diela, v ktorom sú hudba a dráma úplne rovnocenné. Hudba v opere musí podľa Wagnera vyrastať z libreta a plynúť bez vokálnej exhibície, zastavení a tradičného členenia na recitatívy a árie, aj orchester sa podieľa na vyjadrení psychologických zmien v konaní postáv. Orientačnými bodmi na rozsiahlych plochách hudby sú leitmotívy, akési hudobné mottá, priradené najčastejšie k postavám či predmetom, ktoré sa v priebehu diela objavujú opakovane. Claude Debussy trochu zlomyseľne povedal, že mu pripomínajú neškodných bláznov, ktorí ukazujú vizitky a ustavične vykrikujú svoje mená. Wagner dospieva tiež k presvedčeniu, že umelec sa musí pre inšpiráciu obrátiť k mýtu („Opernému básnikovi a skladateľovi pripadá úloha prebudiť posvätného ducha poézie, tak ako k nám prichádza v ságach a legendách minulých vekov“) a jeho kritika kresťanstva je akoby echom Nietzscheho myšlienok (stretli sa v roku 1868): „Prostredníctvom kresťanstva ľud stratil skutočné vitálne porozumenie pôvodným vzťahom, existujúcim v mýte.“
.z exilu na trón
Počas švajčiarskeho exilu žil Wagner z peňazí iných, často to boli ženy, ktoré zviedol. Príkladom môže byť románik s Mathildou Wesendonckovou: ona ho inšpirovala, jej manžel mu dával peniaze. Tu sa začína aj Wagnerova práca na tetralógii Prsteň Nibelungov (Zlato Rýna, Valkýra, Siegfried, Súmrak bohov). Kým ako skladateľa ho stále považovali za kontroverzného, ako dirigent mal značný úspech i vplyv a podnikol turné do Londýna i do Ruska. V roku 1858 Wagner odchádza do Benátok, kde komponuje operu Tristan a Izolda, dielo neobyčajného harmonického bohatstva, zmyslovosti a imaginácie. Vstupné akordy predohry znamenali pre 19. storočie koniec dovtedajších predstáv o harmónii. Posolstvo diela je silno poznamenané Schopenhauerovými názormi na hudbu, ktorá „odhaľuje vnútornú podstatu sveta“. V roku 1861 Wagner zažíva škandalóznu parížsku premiéru Tannhäusera, Viedeň pre indispozíciu speváka ruší predstavenie Tristana. Wagnerovi, ktorý je medzičasom vo vlasti amnestovaný, opäť dochádzajú financie, napriek tomu začína pracovať na Majstroch spevákoch norimberských. V roku 1864 však musí opäť ujsť pred veriteľmi do Švajčiarska.
.rozmary bavorského kráľa
V tomto období Wagnera doslova zachránil excentrický bavorský kráľ Ľudovít , ktorý mu umožnil za ideálnych podmienok produkovať svoje opery v Mníchove. Revolucionár sa obratom stal v prepychu žijúcim dekadentným monarchistom, presne v intenciách svojho výroku: „Nie som ako iní ľudia ... Svet mi dlhuje to, čo potrebujem.“ Wagner do Mníchova povolal ako dirigenta Lisztovho žiaka a manžela jeho dcéry Hansa von Büllowa. Ten v roku 1865 dirigoval v Mníchove premiéru Tristana a Izoldy. Wagner mal medzičasom pomer s jeho manželkou a v tom istom roku sa mu s Cosimou narodila dcéra Izolda (neskôr i syn Siegfried). Operu o zakázanej láske v Mníchove kritizovali ako príliš dlhú, bezobsažnú a modernú. Wagner sa aj tu časom prejavil ako arogantný, márnotratný človek a nemiestne sa miešal do politiky, čoho výsledkom bol jeho vynútený odchod do Ženevy. V prvej polovici 70. rokov konečne završuje prácu na tetralógii, ktorá predstavuje skladateľov opus magnum, vyžadujúci si 100-členný orchester, 34 sólistov a približne 16 hodín hudby, rozvrhnutých na štyri večery.
.bayreuthský svätostánok
„Wagnerovi sa darí úplne všetko.Najskôr zvoláva hnev na všetkých monarchov a hľa, veľkodušný kráľ ho zahŕňa priazňou a zaisťuje mu nezávislú, dokonca prepychovú existenciu. Píše pamflet proti židom a hľa, všetko židovstvo, hudobné i nehudobné, mu vzdáva hold, nielen v novinách, ale aj kúpou bayreuthských akcií.“ Týmito britkými slovami komentoval vplyvný viedenský kritik a zanietený Wagnerov odporca Eduard Hanslick Wagnerovu ideu postaviť si v Bayreuthe vlastné divadlo, kde by sa hrali výlučne jeho diela a celú produkciu by mal pod kontrolou. Projekt i napriek opozícii podporoval bavorský kráľ, boli vyhlásené zbierky, samotný Wagner stavbu spolufinancoval svojimi dirigentskými turné. Prvý festival sa s mimoriadnou stratou konal v roku 1876, ďalší ročník prebehol až v roku 1882, no ten bol triumfom: štyritisíc návštevníkov vrátane kráľov a vysokej šľachty, šesťdesiat korešpondentov z celého sveta a prvé použitie transatlantického kábla na prenos správ o kultúrnom podujatí do USA. Wagnerovo úsilie prinieslo svoje plody, prvýkrát začínajú vo wagnerovskej recepcii prevládať slová ako „lyrický“, „melodický“ či „krásny“. Bayreuth sa stáva pútnickým miestom, ktoré si svoj status napriek poškodenej povesti v období národného socializmu v Nemecku udržalo dodnes, v Európe vzniká wagnerovský boom, napríklad v Berlíne v sezóne 1877/78 Wagner v počte uvedení svojich diel predbieha Mozarta i Verdiho a jeho hudba sa postupne presadzuje vo Francúzsku i v Taliansku.
.dedičstvo
Poslednou Wagnerovou operou je Parsifal, vychádzajúci z kresťanskej legendy o svätom grále. Premiéra jediného diela, napísaného výlučne pre Bayreuth, sa uskutočnila v roku 1882. Skladateľ, ktorý mal v tom čase vážne zdravotné problémy, zomrel o rok neskôr, 13. februára 1883 v Benátkach. Wagner bol zbožňovaný i zatracovaný už počas života a nič sa nezmenilo ani jeho smrťou. Tak ako za jeho učeníkov možno považovať Brucknera, Mahlera či Richarda Straussa a k obdivovateľom skladateľa patrili i básnici Baudelaire, Malarmé i Verlaine, má svojich apoštolov i dnes. A nielen v oblasti vážnej hudby, ale aj v popkultúre. Hnedý tieň na Wagnerovu tvorbu vrhla v 20. storočí priazeň Adolfa Hitlera, ktorému nacionalizmus a otvorený antisemitizmus skladateľa nemohli neimponovať. Práve vďaka tomuto spojeniu sa Bayreuthský festival ocitol istý čas v kríze a Wagnerova hudba sa dlhý čas nemohla uvádzať v Izraeli. Človek nemusí byť „dokonalý wagnerián“ Georgea Bernarda Shawa, aby poznal Svadobný pochod z Lohengrina či Jazdu Valkýr, možno je však výročie narodenia kontroverzného nemeckého génia dôvodom spoznať jeho dielo bližšie, napríklad aj prostredníctvom naštudovania opery Lohengrin v Slovenskom národnom divadle.
Autor je redaktor mesačníka Hudobný život.
Wagner sa narodil 22. mája 1813 v Lipsku a bol pravdepodobne nemanželským synom herca Ludwiga Geyera, ktorého si jeho matka vzala až po manželovej smrti. Po presťahovaní rodiny do Drážďan sa pohyboval v divadelnom prostredí, ktoré malo na neho veľký vplyv. Ďalším významným impulzom bola hudba: ako 15-ročný počul Beethovenovu Deviatu symfóniu so Schillerovou Ódou na radosť, ktorá ostala ako posolstvo hudby a slova celý život jeho ideálom: „Je to ľudské evanjelium umenia budúcnosti. Za ňou žiadny ďalší krok nie je možný, nasledovať môže len dokonalé umenie budúcnosti: univerzálna dráma, ku ktorej Beethoven ukoval kľúč.“ Toto dokonalé umenie, so silou prinášať ľudstvu rozhrešenie, mal vytvoriť samozrejme on, nemecký skladateľ. „Som najnemeckejší zo všetkých, som duch Nemecka. Len uvážte kúzlo mojich diel, ktorým sa nič nevyrovná,“ napísal sebavedome neskôr.
.bludný Holanďan
Richard Wagner bol v podstate skladateľský autodidakt a podobne ako Hector Berlioz, ani on sa systematicky nevenoval hre na žiadnom nástroji. Tento deficit kompenzoval štúdiom partitúr, návštevou koncertov, inštinktom a prirodzenou muzikálnosťou. Wagnerove skladateľské juvenílie vznikli ešte počas štúdia na univerzite v Lipsku, no jeho talent sa rozvíja pomerne neskoro. Operným skladateľom sa stáva až dielom Víly z roku 1833. Onedlho začína písať svoje polemické články, hlási sa k francúzskej opere, jej ľahkosti a melodickosti. Rovnaké kvality bude časom zatracovať ako prejav povrchnosti židovskej rasy. Prvým pôsobiskom Richarda Wagnera sa stal post hudobného riaditeľa v Magdeburgu, kde sa začína opakujúci sa scenár jeho života: snaha o pozdvihnutie hudobného diania, komponovanie, konflikty, dlhy a napokon útek. S Magdeburgom sa spája i Wagnerova opera Zákaz lásky, ktorá tu v roku 1836 pri premiére prepadla. Dielo nehovorilo nič nielen magdeburskému publiku, ale zrejme ani Wagnerovej manželke, speváčke Minne Planerovej, ktorá od skladateľa pre neveru viackrát ušla. V roku 1837 získal skladateľ miesto v Rige, kde pracuje na opere Rienzi, snaží sa oživiť hudobný život mesta, no už o dva roky neskôr uteká pred veriteľmi na lodi do Paríža. Práve dramatická cesta po mori ho inšpirovala na spracovanie námetu o zatratenom kapitánovi križujúcom moria. Bludný Holanďan je považovaný za Wagnerovo prvé majstrovské dielo.
.v Drážďanoch
Vo francúzskej metropole, ktorá bola v tom čase hlavným mestom európskej hudby, preukázal živoriacemu Wagnerovi službu nemecký skladateľ židovského pôvodu a vtedajšia hudobná hviezda Giacomo Meyerbeer, ktorý operu Rienzi odporučil na predvedenie v Drážďanoch. Na premiére bol prítomný i básnik Heinrich Heine , ktorý napísal, že „Wagner vyzeral ako duch, smial sa i plakal zároveň a všetkých objímal...“ Skladateľ sa v roku 1842 konečne cez noc stal slávnym a v Drážďanskej opere získal miesto druhého kapelníka. Popudil si síce proti sebe orchester, pretože dirigoval známe diela provokatívnym spôsobom, získal si však aj obdiv a v roku 1843 začal pracovať na opere Tannhäuser. Po vlažnom prijatí sa dielo napokon presadilo a Wagner začína komponovať ďalšie dielo na stredoveký námet, operu Lohengrin. Pád francúzskej monarchie, teórie ruského anarchistu Michaila Bakunina i zlá finančná situácia podnietili skladateľa pridať sa v Drážďanoch k príprave revolúcie. (Zlé jazyky hovoria, že na účasť ho motivovala vidina zrútenia finančného systému, ktorým by sa osobodil od dlhov.) Po potlačení povstania v roku 1849 ušiel Wagner k Franzovi Lisztovi do Weimaru, neskôr hľadal azyl v švajčiarskom Zürichu. Mal šťastie, keby ho po potlačení revolúcie v Drážďanoch chytili, svet vážnej hudby by bol o niekoľko kultových diel chudobnejší.
.hudba, mýtus a dráma
Vo Wagnerovej tvorbe nastáva šesťročná odmlka, počas ktorej píše rozsiahle libreto, založené na germánskom epose Pieseň o Nibelungoch, rozpracúva tiež svoje umelecké a spoločenské teórie, cesta k slávnej štvorici hudobných drám Prsteň Nibelungov je otvorená. V tomto období vytvára concept, známy ako Gesamtkunstwerk, teda ideu umeleckého diela, v ktorom sú hudba a dráma úplne rovnocenné. Hudba v opere musí podľa Wagnera vyrastať z libreta a plynúť bez vokálnej exhibície, zastavení a tradičného členenia na recitatívy a árie, aj orchester sa podieľa na vyjadrení psychologických zmien v konaní postáv. Orientačnými bodmi na rozsiahlych plochách hudby sú leitmotívy, akési hudobné mottá, priradené najčastejšie k postavám či predmetom, ktoré sa v priebehu diela objavujú opakovane. Claude Debussy trochu zlomyseľne povedal, že mu pripomínajú neškodných bláznov, ktorí ukazujú vizitky a ustavične vykrikujú svoje mená. Wagner dospieva tiež k presvedčeniu, že umelec sa musí pre inšpiráciu obrátiť k mýtu („Opernému básnikovi a skladateľovi pripadá úloha prebudiť posvätného ducha poézie, tak ako k nám prichádza v ságach a legendách minulých vekov“) a jeho kritika kresťanstva je akoby echom Nietzscheho myšlienok (stretli sa v roku 1868): „Prostredníctvom kresťanstva ľud stratil skutočné vitálne porozumenie pôvodným vzťahom, existujúcim v mýte.“
.z exilu na trón
Počas švajčiarskeho exilu žil Wagner z peňazí iných, často to boli ženy, ktoré zviedol. Príkladom môže byť románik s Mathildou Wesendonckovou: ona ho inšpirovala, jej manžel mu dával peniaze. Tu sa začína aj Wagnerova práca na tetralógii Prsteň Nibelungov (Zlato Rýna, Valkýra, Siegfried, Súmrak bohov). Kým ako skladateľa ho stále považovali za kontroverzného, ako dirigent mal značný úspech i vplyv a podnikol turné do Londýna i do Ruska. V roku 1858 Wagner odchádza do Benátok, kde komponuje operu Tristan a Izolda, dielo neobyčajného harmonického bohatstva, zmyslovosti a imaginácie. Vstupné akordy predohry znamenali pre 19. storočie koniec dovtedajších predstáv o harmónii. Posolstvo diela je silno poznamenané Schopenhauerovými názormi na hudbu, ktorá „odhaľuje vnútornú podstatu sveta“. V roku 1861 Wagner zažíva škandalóznu parížsku premiéru Tannhäusera, Viedeň pre indispozíciu speváka ruší predstavenie Tristana. Wagnerovi, ktorý je medzičasom vo vlasti amnestovaný, opäť dochádzajú financie, napriek tomu začína pracovať na Majstroch spevákoch norimberských. V roku 1864 však musí opäť ujsť pred veriteľmi do Švajčiarska.
.rozmary bavorského kráľa
V tomto období Wagnera doslova zachránil excentrický bavorský kráľ Ľudovít , ktorý mu umožnil za ideálnych podmienok produkovať svoje opery v Mníchove. Revolucionár sa obratom stal v prepychu žijúcim dekadentným monarchistom, presne v intenciách svojho výroku: „Nie som ako iní ľudia ... Svet mi dlhuje to, čo potrebujem.“ Wagner do Mníchova povolal ako dirigenta Lisztovho žiaka a manžela jeho dcéry Hansa von Büllowa. Ten v roku 1865 dirigoval v Mníchove premiéru Tristana a Izoldy. Wagner mal medzičasom pomer s jeho manželkou a v tom istom roku sa mu s Cosimou narodila dcéra Izolda (neskôr i syn Siegfried). Operu o zakázanej láske v Mníchove kritizovali ako príliš dlhú, bezobsažnú a modernú. Wagner sa aj tu časom prejavil ako arogantný, márnotratný človek a nemiestne sa miešal do politiky, čoho výsledkom bol jeho vynútený odchod do Ženevy. V prvej polovici 70. rokov konečne završuje prácu na tetralógii, ktorá predstavuje skladateľov opus magnum, vyžadujúci si 100-členný orchester, 34 sólistov a približne 16 hodín hudby, rozvrhnutých na štyri večery.
.bayreuthský svätostánok
„Wagnerovi sa darí úplne všetko.Najskôr zvoláva hnev na všetkých monarchov a hľa, veľkodušný kráľ ho zahŕňa priazňou a zaisťuje mu nezávislú, dokonca prepychovú existenciu. Píše pamflet proti židom a hľa, všetko židovstvo, hudobné i nehudobné, mu vzdáva hold, nielen v novinách, ale aj kúpou bayreuthských akcií.“ Týmito britkými slovami komentoval vplyvný viedenský kritik a zanietený Wagnerov odporca Eduard Hanslick Wagnerovu ideu postaviť si v Bayreuthe vlastné divadlo, kde by sa hrali výlučne jeho diela a celú produkciu by mal pod kontrolou. Projekt i napriek opozícii podporoval bavorský kráľ, boli vyhlásené zbierky, samotný Wagner stavbu spolufinancoval svojimi dirigentskými turné. Prvý festival sa s mimoriadnou stratou konal v roku 1876, ďalší ročník prebehol až v roku 1882, no ten bol triumfom: štyritisíc návštevníkov vrátane kráľov a vysokej šľachty, šesťdesiat korešpondentov z celého sveta a prvé použitie transatlantického kábla na prenos správ o kultúrnom podujatí do USA. Wagnerovo úsilie prinieslo svoje plody, prvýkrát začínajú vo wagnerovskej recepcii prevládať slová ako „lyrický“, „melodický“ či „krásny“. Bayreuth sa stáva pútnickým miestom, ktoré si svoj status napriek poškodenej povesti v období národného socializmu v Nemecku udržalo dodnes, v Európe vzniká wagnerovský boom, napríklad v Berlíne v sezóne 1877/78 Wagner v počte uvedení svojich diel predbieha Mozarta i Verdiho a jeho hudba sa postupne presadzuje vo Francúzsku i v Taliansku.
.dedičstvo
Poslednou Wagnerovou operou je Parsifal, vychádzajúci z kresťanskej legendy o svätom grále. Premiéra jediného diela, napísaného výlučne pre Bayreuth, sa uskutočnila v roku 1882. Skladateľ, ktorý mal v tom čase vážne zdravotné problémy, zomrel o rok neskôr, 13. februára 1883 v Benátkach. Wagner bol zbožňovaný i zatracovaný už počas života a nič sa nezmenilo ani jeho smrťou. Tak ako za jeho učeníkov možno považovať Brucknera, Mahlera či Richarda Straussa a k obdivovateľom skladateľa patrili i básnici Baudelaire, Malarmé i Verlaine, má svojich apoštolov i dnes. A nielen v oblasti vážnej hudby, ale aj v popkultúre. Hnedý tieň na Wagnerovu tvorbu vrhla v 20. storočí priazeň Adolfa Hitlera, ktorému nacionalizmus a otvorený antisemitizmus skladateľa nemohli neimponovať. Práve vďaka tomuto spojeniu sa Bayreuthský festival ocitol istý čas v kríze a Wagnerova hudba sa dlhý čas nemohla uvádzať v Izraeli. Človek nemusí byť „dokonalý wagnerián“ Georgea Bernarda Shawa, aby poznal Svadobný pochod z Lohengrina či Jazdu Valkýr, možno je však výročie narodenia kontroverzného nemeckého génia dôvodom spoznať jeho dielo bližšie, napríklad aj prostredníctvom naštudovania opery Lohengrin v Slovenskom národnom divadle.
Autor je redaktor mesačníka Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.