Kunsthistorik tu nefunguje ako človek, ktorý tvorí teóriu, dokumentuje vývoj či dáva impulzy, ale ako hlavný a konečný spotrebiteľ vystaveného diela. Súťaže, akou je ESSL, nevyhnutne posilňujú túto špirálu, rútiacu sa do seba. Je pravda, že najlepšie veci zvyčajne uniknú z toho maelstromu a vyplávajú na povrch. Otázka však znie, či je práve toto tá najlepšia cesta podpory mladého umenia. Omnoho sympatickejšie sa mi zdajú akcie typu predajných veľtrhov, akým bol napríklad aj minuloročný bratislavský BAAF, ktoré zabezpečujú kontakt umelcov priamo s verejnosťou. Tá síce nie je odborná, ale umenie miluje a vyhľadáva.
.ľudská miera jedinečnosti
Maľba je na výstave zastúpená iba jedným dielom, je to však jeden z najsilnejších kúskov. Adam Šakový vystavil dvanásť akrylom maľovaných fotorealistických portrétov ovčích hláv. Remeselne výborne zvládnutá práca nesie viacvýznamový názov Spasené. Na jednej strane odkaz na pasúce sa stádo, ale na druhej strane na spasenie v náboženskom zmysle, ktorý podporuje až nebeský pokoj vyžarujúci z ovčích portrétov. Vďaka dokonalému zvládnutiu techniky dokázal Šakový do každej z ovčích hláv vdýchnuť až ľudskú mieru jedinečnosti, a urobil tak zo zvierat jedinečné bytosti.
Monika Stacho sa predstavila projektom Magické roky. V jeho rámci vystavuje fotografie, vyvorené pod jej vedením deťmi vo veku 2 až 5 rokov. Projekt má zachytávať špecifiká detského pohľadu na svet a okrem toho slúži aj ako archív obdobia, na ktoré deti zabúdajú a neskôr sa im vytráca z pamäti. Magické roky sú jedným z dvoch participatívnych projektov na výstave, tým druhým je Voľný pracovný čas od Jany Kapelovej. Myšlienka toho, že umelec sa vzdá autorstva a presunie sa do roly kurátora, výskumníka či organizátora, mi nedáva veľký zmysel.
Jediným autorom, ktorý je na výstave zastúpený dvoma dielami, je Ján Kekeli, ktorý vystavuje dva diptychy zo série Obrazy krajiny. Prvý z nich si pamätáme z Domu fotografie. Veľkoformátový pohľad na industriálnu krajinu a skupinu ľudí, ktorí hľadajú útechu na okraji lesa pri ohni. Ľavá časť, industriálna krajina, je podaná fotograficky čisto, pravá s ľuďmi pri ohni v lese je posunutá, s vysokým kontrastom a vyššou saturáciou. Druhý vystavený diptych nie je až taký zaujímavý. Fotografia horskej scenérie neobsahuje ani mágiu, ani technický posun a je skôr akousi antitézou klasickej krajinkárskej fotografie. Tá býva primárne postavená na svetle, Kekeli si však pre svoj záber vybral moment úplne rozptýleného ne-svetla a kompozícia je viac ako na krajine postavená na ľuďoch, ktorí sú na zábere zachytení.
Jedným z vizuálne najtraktívnejších diel na výstave je http://www.facebook.com/… od Ivany Šátekovej. Úzky koridor z priehľadného plastu, v ktorom sú nápismi, fotografiami, kresbou a projektormi zachytené útržky z jedného roka osobného facebookového profilu ženy, ktorú Iveta Šáteková nepozná a ktorej dáta použila bez súhlasu. Facebookové profily bývajú zvyčajne prístupné iba priateľom, tento je však otvorený a je dostupný na adrese, ktorá tvorí plný názov tohto diela. Šáteková čerpá z profilu cudzieho človeka, ide o veľkú inváziu do súkromia. Záplava banalít je ubíjajúca a zdá sa, že je nevyvrátiteľným dôkazom toho, ako moderné technológie vyprázdňujú naše vlastné životy. To je však pravda iba do tej miery, do akej je pravdivé tvrdenie: „Všetky noviny sú bulvárne, veď sa pozrite na Nový čas.” Vizuálna sugestívnosť tohto diela je silná a núti nás zamyslieť sa nad tým, či, kedy a koľko platíme za banality tým najdrahším, čo máme, teda naším časom.
.dvaja víťazi
Výstava má dvoch víťazov. Zuzana Žaková predstavila video s názvom De profundis, omnoho zaujímavejší sa nám však zdal Marcel Mališ a jeho La revoluzione Siamo Noi. Názov odkazuje na slávnu fotku Josepha Beuysa z roku 1972 a dal by sa preložiť ako Revolúcia sme my. Beuys bol v tom čase veľmi politicky angažovaný, pracoval s Organizáciou pre priamu demokraciu. Ak sa vám zdá toto všetko povedomé a asociuje vám to politickú infatilnosť gorilích protestov alebo nezmyslov, ktoré sa popísali o tzv. islandskom riešení krízy a novej ústave, vytvorenej prostredníctvom referenda, nemýlite sa. Mališovo dielo La revoluzione Siamo Noi je postavené na princípe bilbordov s výmenným obrazom, na ktorom sa striedajú školské fotografie z rokov 1989 a 1990. Na jednej všetci v modrých košeliach a pionierskych šatkách, na druhej už v bežnom civilnom oblečení. Mališ svoje dielo opisuje ako „sarkasticko-ironický komentár k revolučným rokom, ktorý ich zobrazuje iba ako formálnu zmenu oblečenia, pričom protagonisti ostávajú tí istí”. Človeka, ktorý si dobre pamätá život za komunizmu, by takýto pohľad na november 1989 mohol nesmierne iritovať, Mališovo dielo má však aj tretí obraz. Je ním zrkadlo, v ktorom sa vždy na chvíľu stane súčasťou obrazu i divák. Toto som vnímal ako pripomenutie, že výklad toho, čo vidím, je vecou diváka, ktorý sa pozerá, a že Mališova interpretácia jeho diela, našej súčasnosti či Novembra platí len dovtedy, kým sa naň pozerá on sám.
Výstavu ESSL Award 2013 si môžete pozrieť v bratislavskej Galérii Medium do 9. júna 2013.
Autor je editor hentak.sk.
.ľudská miera jedinečnosti
Maľba je na výstave zastúpená iba jedným dielom, je to však jeden z najsilnejších kúskov. Adam Šakový vystavil dvanásť akrylom maľovaných fotorealistických portrétov ovčích hláv. Remeselne výborne zvládnutá práca nesie viacvýznamový názov Spasené. Na jednej strane odkaz na pasúce sa stádo, ale na druhej strane na spasenie v náboženskom zmysle, ktorý podporuje až nebeský pokoj vyžarujúci z ovčích portrétov. Vďaka dokonalému zvládnutiu techniky dokázal Šakový do každej z ovčích hláv vdýchnuť až ľudskú mieru jedinečnosti, a urobil tak zo zvierat jedinečné bytosti.
Monika Stacho sa predstavila projektom Magické roky. V jeho rámci vystavuje fotografie, vyvorené pod jej vedením deťmi vo veku 2 až 5 rokov. Projekt má zachytávať špecifiká detského pohľadu na svet a okrem toho slúži aj ako archív obdobia, na ktoré deti zabúdajú a neskôr sa im vytráca z pamäti. Magické roky sú jedným z dvoch participatívnych projektov na výstave, tým druhým je Voľný pracovný čas od Jany Kapelovej. Myšlienka toho, že umelec sa vzdá autorstva a presunie sa do roly kurátora, výskumníka či organizátora, mi nedáva veľký zmysel.
Jediným autorom, ktorý je na výstave zastúpený dvoma dielami, je Ján Kekeli, ktorý vystavuje dva diptychy zo série Obrazy krajiny. Prvý z nich si pamätáme z Domu fotografie. Veľkoformátový pohľad na industriálnu krajinu a skupinu ľudí, ktorí hľadajú útechu na okraji lesa pri ohni. Ľavá časť, industriálna krajina, je podaná fotograficky čisto, pravá s ľuďmi pri ohni v lese je posunutá, s vysokým kontrastom a vyššou saturáciou. Druhý vystavený diptych nie je až taký zaujímavý. Fotografia horskej scenérie neobsahuje ani mágiu, ani technický posun a je skôr akousi antitézou klasickej krajinkárskej fotografie. Tá býva primárne postavená na svetle, Kekeli si však pre svoj záber vybral moment úplne rozptýleného ne-svetla a kompozícia je viac ako na krajine postavená na ľuďoch, ktorí sú na zábere zachytení.
Jedným z vizuálne najtraktívnejších diel na výstave je http://www.facebook.com/… od Ivany Šátekovej. Úzky koridor z priehľadného plastu, v ktorom sú nápismi, fotografiami, kresbou a projektormi zachytené útržky z jedného roka osobného facebookového profilu ženy, ktorú Iveta Šáteková nepozná a ktorej dáta použila bez súhlasu. Facebookové profily bývajú zvyčajne prístupné iba priateľom, tento je však otvorený a je dostupný na adrese, ktorá tvorí plný názov tohto diela. Šáteková čerpá z profilu cudzieho človeka, ide o veľkú inváziu do súkromia. Záplava banalít je ubíjajúca a zdá sa, že je nevyvrátiteľným dôkazom toho, ako moderné technológie vyprázdňujú naše vlastné životy. To je však pravda iba do tej miery, do akej je pravdivé tvrdenie: „Všetky noviny sú bulvárne, veď sa pozrite na Nový čas.” Vizuálna sugestívnosť tohto diela je silná a núti nás zamyslieť sa nad tým, či, kedy a koľko platíme za banality tým najdrahším, čo máme, teda naším časom.
.dvaja víťazi
Výstava má dvoch víťazov. Zuzana Žaková predstavila video s názvom De profundis, omnoho zaujímavejší sa nám však zdal Marcel Mališ a jeho La revoluzione Siamo Noi. Názov odkazuje na slávnu fotku Josepha Beuysa z roku 1972 a dal by sa preložiť ako Revolúcia sme my. Beuys bol v tom čase veľmi politicky angažovaný, pracoval s Organizáciou pre priamu demokraciu. Ak sa vám zdá toto všetko povedomé a asociuje vám to politickú infatilnosť gorilích protestov alebo nezmyslov, ktoré sa popísali o tzv. islandskom riešení krízy a novej ústave, vytvorenej prostredníctvom referenda, nemýlite sa. Mališovo dielo La revoluzione Siamo Noi je postavené na princípe bilbordov s výmenným obrazom, na ktorom sa striedajú školské fotografie z rokov 1989 a 1990. Na jednej všetci v modrých košeliach a pionierskych šatkách, na druhej už v bežnom civilnom oblečení. Mališ svoje dielo opisuje ako „sarkasticko-ironický komentár k revolučným rokom, ktorý ich zobrazuje iba ako formálnu zmenu oblečenia, pričom protagonisti ostávajú tí istí”. Človeka, ktorý si dobre pamätá život za komunizmu, by takýto pohľad na november 1989 mohol nesmierne iritovať, Mališovo dielo má však aj tretí obraz. Je ním zrkadlo, v ktorom sa vždy na chvíľu stane súčasťou obrazu i divák. Toto som vnímal ako pripomenutie, že výklad toho, čo vidím, je vecou diváka, ktorý sa pozerá, a že Mališova interpretácia jeho diela, našej súčasnosti či Novembra platí len dovtedy, kým sa naň pozerá on sám.
Výstavu ESSL Award 2013 si môžete pozrieť v bratislavskej Galérii Medium do 9. júna 2013.
Autor je editor hentak.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.