„Vídavam tvoju tvár v zrkadle. Už toľkokrát som ju videl, zvnútra i zvonku. Som tvoj známy, tvoj blížny, tvoj priateľ, tvoj brat, som ty,” píše Daniel Pastirčák v úvode svojho hrubého Evanjelia podľa Jóba.
Je to, prísne vzaté, komentár k známej starozákonnej knihe. Známej ako známej. Všetci vedia, či aspoň tušia, čo je to „Jóbova zvesť”, prípadne čo sú „Jóbove rany” (hoci tie sa často zamieňajú s podobne nepríjemnými ranami egyptskými). Mnohí by dokonca vedeli povedať stručný obsah tejto knihy: Jób sa mal dobre, potom naňho Boh zoslal rany, keď mu bolo najhoršie, prišli priatelia, ktorí mu chceli pomôcť, potom k nemu prehovoril Boh a všetko sa na dobré obrátilo. Lenže, až také jednoduché to nie je. Jóbova kniha v sebe skrýva veľa tajomstiev, veľa múdrosti, veľa krásy a aj trochu humoru (vtipkuje zásadne Boh, Jóbovi nie je veľmi do smiechu). Je to ten typ literatúry, ku ktorému sa človek znovu a znovu vracia, pričom každé čítanie je objavné.
Básnik, výtvarník, autor rozprávok, prekladateľ Eliota, spoluautor filmového scenára, no hlavne a predovšetkým ekumenicky otvorený teológ a kazateľ Daniel Pastirčák sa k Jóbovi najprv približoval v sérii kázní vo svojom zbore Cirkvi bratskej na Cukrovej ulici v Bratislave. Tieto kázne dali knihe základnú štruktúru: odsek z biblickej knihy Jób, niekoľko odsekov, venovaných jeho základnému porozumeniu a následne otázky, ktoré starodávny text kladie súčasnému človeku. A sú to skutočne otázky s veľkým „O”: Prečo trpia dobrí ľudia? Kto utrpenie spôsobuje? Satan? Boh? Je Boh skutočne dobrý a zároveň všemohúci? Je vôbec rozdiel medzi kliatbou a požehnaním? A prečo Boh namiesto vysvetľovania ukazuje Jóbovi divoké zvieratá? A čo si počať s hollywoodskym happyendom Jóbovej knihy?
„Áno, Jóba treba neodkladne zneškodniť, zraziť ho k zemi, umlčať. Lenže ako? Cófar (jeden z Jóbových priateľov – pozn. red.) sa inštinktívne rozkročí, siahne k opasku, kam zvyknú v podobných situáciách siahať mnohí zbožní pištoľníci. Vyťahuje kolt a mieri. Mieri priamo na Jóbovo srdce. Zbraň, ktorou zaútočil, je zo všetkých zbraní sveta tá najsilnejšia – Cófarovou zbraňou je totiž samotný ,Boh‘.”
Zvláštnosť Evanjelia podľa Jóba spočíva v spojení hĺbky so zrozumiteľnosťou, teológie s poéziou a filozofie s vlastnou autentickou skúsenosťou. Daniel Pastirčák sa nekĺže po povrchu, ale mieri do temných hĺbok. Jóbove dilemy a paradoxy nezľahčuje, snaží sa im porozumieť. Nezostáva iba pri pokornej odovzdanosti Bohu, ktorý človeka nekonečne presahuje (hoci u mnohých „vševedúcich” teológov a apologétov kresťanstva by sme taký postoj ocenili), ale spolu s Jóbom chce za každú cenu vedieť, „ako je to naozaj”. Teológia či výklad Biblie preňho nie je iba akademickou disciplínou (hoci prehľad o „jóbovskej literatúre” a o aktuálnom teologickom diškurze je z jeho knihy zjavný): nielen rozum, ale aj poézia je preňho, podobe ako pre autora Jóbovej knihy, cestou poznania.
Evanjelium podľa Jóba vychádza v pôsobivej grafickej úprave Damiana Herba (autorom použitého písma je zhodou okolností Jób, teda Ondrej Jób), okrem textu sú v knihe, tak ako predtým v kázňach, aj autorove karikatúry. Knihe by bol pomohol prísnejší redaktor: v texte často cítiť, že je určený na prednášanie, obrazy a myšlienky sa niekedy opakujú (poslucháčom ich treba pripomenúť), použité príklady patria skôr do repertoára šikovného rozprávača než spisovateľa (pričom Daniel Pastirčák je zjavne jedným aj druhým).
Napriek tomu je Evanjelium podľa Jóba pozoruhodná kniha. Náboženstvo v nej nie je nástrojom politiky, Boh nie je zbraňou. Jej otázky sú našimi otázkami. Pastirčákovými. Jóbovými.
Daniel Pastirčák: Evanjelium podľa Jóba, Porta libri, 2013.
Je to, prísne vzaté, komentár k známej starozákonnej knihe. Známej ako známej. Všetci vedia, či aspoň tušia, čo je to „Jóbova zvesť”, prípadne čo sú „Jóbove rany” (hoci tie sa často zamieňajú s podobne nepríjemnými ranami egyptskými). Mnohí by dokonca vedeli povedať stručný obsah tejto knihy: Jób sa mal dobre, potom naňho Boh zoslal rany, keď mu bolo najhoršie, prišli priatelia, ktorí mu chceli pomôcť, potom k nemu prehovoril Boh a všetko sa na dobré obrátilo. Lenže, až také jednoduché to nie je. Jóbova kniha v sebe skrýva veľa tajomstiev, veľa múdrosti, veľa krásy a aj trochu humoru (vtipkuje zásadne Boh, Jóbovi nie je veľmi do smiechu). Je to ten typ literatúry, ku ktorému sa človek znovu a znovu vracia, pričom každé čítanie je objavné.
Básnik, výtvarník, autor rozprávok, prekladateľ Eliota, spoluautor filmového scenára, no hlavne a predovšetkým ekumenicky otvorený teológ a kazateľ Daniel Pastirčák sa k Jóbovi najprv približoval v sérii kázní vo svojom zbore Cirkvi bratskej na Cukrovej ulici v Bratislave. Tieto kázne dali knihe základnú štruktúru: odsek z biblickej knihy Jób, niekoľko odsekov, venovaných jeho základnému porozumeniu a následne otázky, ktoré starodávny text kladie súčasnému človeku. A sú to skutočne otázky s veľkým „O”: Prečo trpia dobrí ľudia? Kto utrpenie spôsobuje? Satan? Boh? Je Boh skutočne dobrý a zároveň všemohúci? Je vôbec rozdiel medzi kliatbou a požehnaním? A prečo Boh namiesto vysvetľovania ukazuje Jóbovi divoké zvieratá? A čo si počať s hollywoodskym happyendom Jóbovej knihy?
„Áno, Jóba treba neodkladne zneškodniť, zraziť ho k zemi, umlčať. Lenže ako? Cófar (jeden z Jóbových priateľov – pozn. red.) sa inštinktívne rozkročí, siahne k opasku, kam zvyknú v podobných situáciách siahať mnohí zbožní pištoľníci. Vyťahuje kolt a mieri. Mieri priamo na Jóbovo srdce. Zbraň, ktorou zaútočil, je zo všetkých zbraní sveta tá najsilnejšia – Cófarovou zbraňou je totiž samotný ,Boh‘.”
Zvláštnosť Evanjelia podľa Jóba spočíva v spojení hĺbky so zrozumiteľnosťou, teológie s poéziou a filozofie s vlastnou autentickou skúsenosťou. Daniel Pastirčák sa nekĺže po povrchu, ale mieri do temných hĺbok. Jóbove dilemy a paradoxy nezľahčuje, snaží sa im porozumieť. Nezostáva iba pri pokornej odovzdanosti Bohu, ktorý človeka nekonečne presahuje (hoci u mnohých „vševedúcich” teológov a apologétov kresťanstva by sme taký postoj ocenili), ale spolu s Jóbom chce za každú cenu vedieť, „ako je to naozaj”. Teológia či výklad Biblie preňho nie je iba akademickou disciplínou (hoci prehľad o „jóbovskej literatúre” a o aktuálnom teologickom diškurze je z jeho knihy zjavný): nielen rozum, ale aj poézia je preňho, podobe ako pre autora Jóbovej knihy, cestou poznania.
Evanjelium podľa Jóba vychádza v pôsobivej grafickej úprave Damiana Herba (autorom použitého písma je zhodou okolností Jób, teda Ondrej Jób), okrem textu sú v knihe, tak ako predtým v kázňach, aj autorove karikatúry. Knihe by bol pomohol prísnejší redaktor: v texte často cítiť, že je určený na prednášanie, obrazy a myšlienky sa niekedy opakujú (poslucháčom ich treba pripomenúť), použité príklady patria skôr do repertoára šikovného rozprávača než spisovateľa (pričom Daniel Pastirčák je zjavne jedným aj druhým).
Napriek tomu je Evanjelium podľa Jóba pozoruhodná kniha. Náboženstvo v nej nie je nástrojom politiky, Boh nie je zbraňou. Jej otázky sú našimi otázkami. Pastirčákovými. Jóbovými.
Daniel Pastirčák: Evanjelium podľa Jóba, Porta libri, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.