Alebo taký Zane Grey, to boli jazdy. Alebo Jack Schaefer, Muž so srdcom kovboja, Jazdec z neznáma, jaaaaaj. A Cooper, samozrejme, aj keď Posledný Mohykán vlastne žiadny western nie je.
Vo westerne čoby literárnom žánri sa určite nevyznám tak, ako by sa patrilo. Čosi som čítal, ale dávno. Akurát Cormac McCarthy je taký čerstvejší, Pohraničná trilógia, veľmi silné romány a keby nešlo o westerny, nesiahol by som po ňom, ale to zo mňa čitateľa westernov v žiadnom prípade nerobí. Westerny totiž milujem a vždy som miloval ako divák. Keď premýšľam o westerne, vždy myslím na film.
Z útleho detstva si pamätám, že western, filmový western bol jeden z mála žánrov, ktorému sa tu prialo. V kinách a aj v československej socialistickej televízii. Takto som napríklad videl Pevnosť Apačov v južnom Bronxe, film, na ktorý nikdy nezabudnem kvôli prostitútke s žiletkou pod jazykom. Iste, o western nešlo a nejde, ale mohol som sa ako malý chlapec dívať, lebo podľa názvu sa zdalo, že to bude western a keď už sa to začalo, zabudlo sa, že sa dívam aj ja.
Tak či onak, z westernov som nikdy nevyrástol, a som za to vďačný, čím viac sa do nich ponáram, tým sa mi zdajú hlbšie, silnejšie, múdrejšie. Nesmierne múdre, žiadne prvoplánové dobrodružstvá, pokryté nostalgickou patinou, aj keď aj to je dôležité. Zásadné výpovede o morálke, o cti, o hrdinstve, o slobode, skutočné veľké témy, a preto nevyčerpateľné. A nemyslím si to sám. Pred týždňom som bol na vynikajúcej konferencii o westerne, ktorú organizoval Ústav slovenskej literatúry SAV, a práve to sa ukázalo jej leitmotívom. Western ako lakmusový papierik neslobody, vždy keď Veľký brat ešte o kúsok utiahne opraty, objaví sa v meste tajomný cudzinec odnikiaľ, aby mu to zatrhol. A celosvetový úspech Tarantinovho Djanga razom dáva zmysel.
Vo westerne čoby literárnom žánri sa určite nevyznám tak, ako by sa patrilo. Čosi som čítal, ale dávno. Akurát Cormac McCarthy je taký čerstvejší, Pohraničná trilógia, veľmi silné romány a keby nešlo o westerny, nesiahol by som po ňom, ale to zo mňa čitateľa westernov v žiadnom prípade nerobí. Westerny totiž milujem a vždy som miloval ako divák. Keď premýšľam o westerne, vždy myslím na film.
Z útleho detstva si pamätám, že western, filmový western bol jeden z mála žánrov, ktorému sa tu prialo. V kinách a aj v československej socialistickej televízii. Takto som napríklad videl Pevnosť Apačov v južnom Bronxe, film, na ktorý nikdy nezabudnem kvôli prostitútke s žiletkou pod jazykom. Iste, o western nešlo a nejde, ale mohol som sa ako malý chlapec dívať, lebo podľa názvu sa zdalo, že to bude western a keď už sa to začalo, zabudlo sa, že sa dívam aj ja.
Tak či onak, z westernov som nikdy nevyrástol, a som za to vďačný, čím viac sa do nich ponáram, tým sa mi zdajú hlbšie, silnejšie, múdrejšie. Nesmierne múdre, žiadne prvoplánové dobrodružstvá, pokryté nostalgickou patinou, aj keď aj to je dôležité. Zásadné výpovede o morálke, o cti, o hrdinstve, o slobode, skutočné veľké témy, a preto nevyčerpateľné. A nemyslím si to sám. Pred týždňom som bol na vynikajúcej konferencii o westerne, ktorú organizoval Ústav slovenskej literatúry SAV, a práve to sa ukázalo jej leitmotívom. Western ako lakmusový papierik neslobody, vždy keď Veľký brat ešte o kúsok utiahne opraty, objaví sa v meste tajomný cudzinec odnikiaľ, aby mu to zatrhol. A celosvetový úspech Tarantinovho Djanga razom dáva zmysel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.