O kríze v Pakistane sa dajú povedať zdanlivo iba banálne veci: vyhlásenie výnimočného stavu je zlá správa pre krajinu i pre okolie, Pakistan sa vzďaľuje demokracii, po Barme máme pred očami ďalšiu ázijskú krajinu, kde si armáda drží moc vojenskou silou a kde občianske práva a slobody idú bokom. Je to v Pakistane naozaj tak?
Ak si však pomôžeme Barmou, v jej prípade je možné oprieť sa o mravný úsudok – nie je ťažké posúdiť, kto je v práve a kto nie. Pri hodnotení krízy v Pakistane sú veci omnoho zložitejšie. Prezident krajiny, generál Parvíz Mušarráf, čelí okrem politickej opozície aj islamskému terorizmu. Mušarráfova armáda pritom nemá kontrolu nad obrovskými územiami v časti, susediacej s Afganistanom, kde okrem Talibanu operujú aj kmeňové armády. To, nad čím armáda zatiaľ kontrolu má, sú jadrové zbrane. A tie Američanom a Európanom pripomínajú, že napriek porušovaniu demokratických pravidiel je ešte stále bezpečnejšie, keď jadrový kufrík drží Mušarráf ako niekto z al-Káidy. A navyše – Mušarráfova opozícia vrátane bývalých premiérov Nazara Šarífa a Benazir Bhuttovej, má za sebou minulosť vzájomného politického vyhladzovania a súdov pre rozsiahlu korupciu.
Napriek tomu platí banálne: výnimočný stav je zlou správou. Prezident Mušarráf nechal vypnúť televízie, zakázal zhromaždenia, pozatýkal tisíce aktivistov opozičných strán. A hlavne, nechal odvolať – a často aj zatknúť – stovky rôznych sudcov vrátane tých z ústavného súdu.
Mušarráfova vojna proti ústavnému súdu je staršieho dáta. Jej súčasťou bolo odvolanie predsedu súdu Muhammada Čaudhrího v marci tohto roka, ktoré neskôr jeho kolegovia odmietli uznať a predsedu vrátili na jeho miesto. „Prezident v uniforme“ bol potom v októbrových voľbách opäť zvolený za hlavu štátu, očakávalo sa však, že práve ústavný súd môže jeho voľbu vyhlásiť za neplatnú. Odvolanie ústavných sudcov, vymenovanie nových a „zalepenie úst“ celej krajine na niekoľko týždňov by teda zrejme malo viesť k legalizácii Mušarráfovej prezidentskej pozície, keďže doterajší mandát sa mu končí 15. novembra. Potom môže prezident opäť popustiť uzdu a vyhlásiť parlamentné voľby. K tomu ho v poslednom čase tlačia najmä Američania.
Problémom je, že Američania, podobne ako Európania, nevedia, ako pokračovať. Z hľadiska demokratických ideálov by bolo najlepšie nájsť si v Pakistane iných spojencov. Benazir Bhuttová či Nazar Šaríf však zatiaľ nemajú väčšinovú podporu v krajine (dlhé roky boli obaja v emigrácii). A najmä nevedno, či by si udržali moc zoči-voči radikálnym islamským skupinám. „Reálpolitika“ by teda velila podporovať naďalej Mušarráfa. Ani to však nie je víťazstvo. Výnimočný stav je totiž najlepšou ilustráciou generálovej neistoty a krehkosti jeho moci, a teda aj krehkosti akejkoľvek centrálnej vlády tejto jadrovej mocnosti.
Bývalý vysoký britský diplomat lord Ashdown nedávno vyhlásil, že NATO zrejme prehralo vojnu s Talibanom v Afganistane, a že kvôli tomu „padne aj Pakistan“. Práve túto desivú predstavu má dnes Západ pred očami, keď posudzuje Mušarráfove kroky. Aj Európania už vedia, že v táboroch al-Káidy v nikým nekontrolovaných územiach medzi Pakistanom a Afganistanom boli vytrénovaní viacerí islamskí teroristi, ktorí dnes v tichosti plánujú najbližšie útoky na Londýn či Hamburg. Aké by boli ďalšie útoky, ak by celý Pakistan aj s jeho jadrovým arzenálom padol do ich rúk?
Ak si však pomôžeme Barmou, v jej prípade je možné oprieť sa o mravný úsudok – nie je ťažké posúdiť, kto je v práve a kto nie. Pri hodnotení krízy v Pakistane sú veci omnoho zložitejšie. Prezident krajiny, generál Parvíz Mušarráf, čelí okrem politickej opozície aj islamskému terorizmu. Mušarráfova armáda pritom nemá kontrolu nad obrovskými územiami v časti, susediacej s Afganistanom, kde okrem Talibanu operujú aj kmeňové armády. To, nad čím armáda zatiaľ kontrolu má, sú jadrové zbrane. A tie Američanom a Európanom pripomínajú, že napriek porušovaniu demokratických pravidiel je ešte stále bezpečnejšie, keď jadrový kufrík drží Mušarráf ako niekto z al-Káidy. A navyše – Mušarráfova opozícia vrátane bývalých premiérov Nazara Šarífa a Benazir Bhuttovej, má za sebou minulosť vzájomného politického vyhladzovania a súdov pre rozsiahlu korupciu.
Napriek tomu platí banálne: výnimočný stav je zlou správou. Prezident Mušarráf nechal vypnúť televízie, zakázal zhromaždenia, pozatýkal tisíce aktivistov opozičných strán. A hlavne, nechal odvolať – a často aj zatknúť – stovky rôznych sudcov vrátane tých z ústavného súdu.
Mušarráfova vojna proti ústavnému súdu je staršieho dáta. Jej súčasťou bolo odvolanie predsedu súdu Muhammada Čaudhrího v marci tohto roka, ktoré neskôr jeho kolegovia odmietli uznať a predsedu vrátili na jeho miesto. „Prezident v uniforme“ bol potom v októbrových voľbách opäť zvolený za hlavu štátu, očakávalo sa však, že práve ústavný súd môže jeho voľbu vyhlásiť za neplatnú. Odvolanie ústavných sudcov, vymenovanie nových a „zalepenie úst“ celej krajine na niekoľko týždňov by teda zrejme malo viesť k legalizácii Mušarráfovej prezidentskej pozície, keďže doterajší mandát sa mu končí 15. novembra. Potom môže prezident opäť popustiť uzdu a vyhlásiť parlamentné voľby. K tomu ho v poslednom čase tlačia najmä Američania.
Problémom je, že Američania, podobne ako Európania, nevedia, ako pokračovať. Z hľadiska demokratických ideálov by bolo najlepšie nájsť si v Pakistane iných spojencov. Benazir Bhuttová či Nazar Šaríf však zatiaľ nemajú väčšinovú podporu v krajine (dlhé roky boli obaja v emigrácii). A najmä nevedno, či by si udržali moc zoči-voči radikálnym islamským skupinám. „Reálpolitika“ by teda velila podporovať naďalej Mušarráfa. Ani to však nie je víťazstvo. Výnimočný stav je totiž najlepšou ilustráciou generálovej neistoty a krehkosti jeho moci, a teda aj krehkosti akejkoľvek centrálnej vlády tejto jadrovej mocnosti.
Bývalý vysoký britský diplomat lord Ashdown nedávno vyhlásil, že NATO zrejme prehralo vojnu s Talibanom v Afganistane, a že kvôli tomu „padne aj Pakistan“. Práve túto desivú predstavu má dnes Západ pred očami, keď posudzuje Mušarráfove kroky. Aj Európania už vedia, že v táboroch al-Káidy v nikým nekontrolovaných územiach medzi Pakistanom a Afganistanom boli vytrénovaní viacerí islamskí teroristi, ktorí dnes v tichosti plánujú najbližšie útoky na Londýn či Hamburg. Aké by boli ďalšie útoky, ak by celý Pakistan aj s jeho jadrovým arzenálom padol do ich rúk?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.