Temná noc Argentíny

V tých dňoch opäť prišlo na pretras novinárske obvinenie, uverejnené pred niekoľkými rokmi v Buenos Aires z údajného veľmi kompromitujúceho konania kardinála v čase poslednej diktatúry. A nielen to. Tvrdilo sa, že v predvečer konkláve, ktoré malo zvoliť nástupcu poľského pápeža, bola kópia jedného článku s obvinením – zo série článkov od toho istého autora –e-mailom odoslaná na adresy voliacich kardinálov s cieľom znížiť šance, ktoré sa argentínskemu kardinálovi naskytovali.
V obvinení sa kardinálovi pripisoval podiel zodpovednosti za únos dvoch jezuitských kňazov, ktorí pracovali v núdznej kolónii v buenosaireskej štvrti Flores. Únos vykonali členovia námorného oddielu v máji 1976, dva mesiace po prevrate. Podľa tejto verzie Bergoglio, ktorý bol v tom čase provinciálom Spoločnosti Ježišovej v Argentíne, požiadal pátrov Orlanda Yoria a Francisca Jalicsa, aby zanechali svoju pastoračnú prácu v štvrti, a keďže odmietli, oznámil vojakom, že títo rehoľníci už nie sú pod ochranou cirkvi. Mali tak voľnú cestu k tomu, aby ich uniesli a ohrozovali na životoch.
Kardinál vôbec nemal v úmysle odpovedať na toto obvinenie, tak ako sa nikdy nevyjadril k iným obvineniam, pochádzajúcim z toho istého zdroja, v ktorých sa hovorilo o jeho údajných väzbách s členmi vojenskej junty (v podstate nikdy verejne nevysvetlil ani svoj postoj počas poslednej diktatúry). Ale keď sme ho o to požiadali, uznal, že tento problém nemožno obísť, a súhlasil, že porozpráva o svojej verzii udalostí a tiež o tom, aký postoj zaujal v temnej noci, ktorú zažila Argentína. „Ak som o tom nehovoril v tom čase, bolo to preto, aby som nikomu nenahrával, a nie preto, že by som chcel niečo skrývať,“ povedal.

.pán kardinál, už predtým ste naznačili, že počas diktatúry ste ukrývali ľudí, ktorí boli prenasledovaní. Ako to bolo? Koľkých ste ochránili?
V Kolégiu fakulty Spoločnosti Ježišovej v San Miguel v metropole Buenos Aires, kde som sídlil, som ukryl viacerých. Nepamätám si presný počet, ale bolo ich niekoľko. Po smrti monsignora Enriqua Angelelliho (biskupa v La Rioje, ktorý bol známy starosťou o chudobných) som v Kolégiu fakulty prichýlil troch seminaristov z jeho diecézy, ktorí študovali teológiu. Neboli tam ukrytí, ale zabezpečení, chránení. Cestou do La Rioje na spomienkovú slávnosť na počesť Angelelliho pri príležitosti 30. výročia jeho úmrtia sa biskup z Bariloche Fernando Maletti stretol v mikrobuse s jedným z týchto troch kňazov, ktorý v súčasnosti žije v meste Villa Eloisa v provincii Santa Fe. Maletti ho nepoznal, ale keď sa s ním dal do reči, tento kňaz mu porozprával, ako on a ešte ďalší dvaja kňazi videli v Kolégiu fakulty ľudí, ktorí tam boli na „dlhých dvadsaťdňových duchovných cvičeniach“. Po čase si uvedomili, že tak maskovali ukrývanie ľudí. Maletti mi o tom neskôr rozprával a uviedol, že nepoznal celý tento príbeh a že by bolo dobré zverejniť ho.

.urobili ste aj niečo iné okrem ukrývania ľudí?
Mojím občianskym preukazom som pomohol jednému mladému mužovi, ktorý sa na mňa dosť podobal, dostať sa cez Foz do Iguaçu za hranice štátu. Bol oblečený ako rímskokatolícky kňaz, a takto sa mu podarilo zachrániť si život. V tom veku a s tými málo známosťami, ktoré som mal, som vtedy robil pre záchranu unesených, čo som mohol. Dvakrát som bol u generála (Jorgeho) Videlu a tiež u admirála (Emilia) Masseru. Pri jednom z pokusov rozprávať sa s Videlom sa mi podarilo zistiť, ktorý vojenský kaplán bude slúžiť omšu, a presvedčil som ho, aby povedal, že ochorel a namiesto seba posiela mňa. Spomínam si, že som vtedy v sobotu popoludní slúžil svätú omšu v rezidencii vrchného veliteľa armády pred celou Videlovou rodinou. Potom som Videlu požiadal o rozhovor, a to so zámerom zistiť miesto pobytu zatknutých kňazov. Na miesta, kde boli zatknutí, som nešiel, až na jednu výnimku, keď som navštívil leteckú základňu blízko San Miguel v susednej lokalite José C. Paz, kde som sa chcel dozvedieť o osude jedného chlapca.

.spomínate si osobitne na nejaký prípad?
Spomínam si na stretnutie s jednou paňou, ktorú ku mne priviedla Esther Ballestrinová de Careaga. Ako som povedal predtým, Esther bola mojou vedúcou v laboratóriu a veľmi veľa ma naučila o politike. Potom ju uniesli a zavraždili. Teraz je pochovaná v Kostole Svätého kríža v Buenos Aires. Tá pani, rodáčka z mesta Avellaneda v provincii Buenos Aires, mala dvoch mladých synov, asi dva alebo tri roky ženatých, obaja boli robotníckymi delegátmi, členmi komunistickej strany, a obidvoch uniesli. Bola vdovou a tí dvaja chlapci boli jediné, čo v živote mala. Ako tá žena plakala! Na ten obraz nikdy nezabudnem. Snažil som sa niečo zistiť, ale nikam som sa nedostal, no často si vyčítam, že som neurobil viac.

.môžete spomenúť niečo, čo ste podnikli a malo to dobrý výsledok?
Prichádza mi na um prípad jedného mladého katechétu, ktorého uniesli. Obrátili sa na mňa s prosbou, aby som sa zaňho prihovoril. V tomto prípade som tiež využil svoje malé možnosti a neveľkú váhu svojej osobnosti. Neviem, do akej miery zavážilo moje pátranie, ale je pravda, že chlapca, vďakabohu, onedlho prepustili na slobodu. Aká bola jeho rodina šťastná! Takže ešte raz: po situáciách, ako je táto, nie je možné nechápať reakciu mnohých matiek, ktoré prežívali hrozné utrpenie, ale na rozdiel od tohto prípadu už neuvideli svoje deti živé.

.akú rolu ste zohrávali v prípade únosu kňazov Yoria a Jalicsa?
Skôr než odpoviem, musím pripomenúť, že zakladali rehoľnú kongregáciu a odovzdali prvý náčrt reguly monsignorom Pironiovi, Zazpemu a Serrovi. Uchovávam si jej kópiu, ktorú mi dali. Generálny predstavený jezuitov, ktorým bol v tom období otec Arrupe, povedal, aby si vybrali medzi spoločenstvom, v ktorom žili, a Spoločnosťou Ježišovou a nariadil im zmeniť spoločenstvo. Keďže pokračovali vo svojom pláne a skupina sa rozpustila, požiadali o uvoľnenie zo Spoločnosti Ježišovej. Bol to dlhý interný proces, ktorý trval niečo vyše roka, a nie moje náhle rozhodnutie. Keď bola prijatá Yoriova rezignácia a tiež otca Luisa Dourróna, ktorý pracoval spolu s nimi (v Jalicsovom prípade to nebolo možné, pretože už zložil slávnostné rehoľné sľuby a v takom prípade môže žiadosti vyhovieť iba najvyšší pontifik), bol marec 1976, presnejšie 19. marec, čiže päť dní pred zvrhnutím vlády Isabely Perónovej. Keďže sa šírili reči o blížiacom sa štátnom prevrate, povedal som im, aby boli veľmi opatrní. Spomínam si, že som im ponúkol, aby sa ubytovali v provinčnom dome Spoločnosti Ježišovej, ak by to bolo potrebné pre ich bezpečnosť.

.boli v nebezpečenstve len preto, že pracovali v núdznej kolónii?
Presne tak. Bývali v štvrti s názvom Rivadavia del Bajo Flores. Nikdy som neuveril, že sa podieľali na „podvratnej činnosti“, ako to tvrdili ich prenasledovatelia, a skutočne sa nepodieľali. Stretávali sa však s niektorými kňazmi z núdznej kolónie, a to klalo oči tým, čo rozpútali šialenú honbu na čarodejnice. Keďže Yorio a Jalics zostali v tejto štvrti, odvliekli ich pri jednej razii. Dourrón sa zachránil, pretože v čase zásahu práve prechádzal kolóniou na bicykli, a keď zbadal ruch, ulicou Varela ušiel z miesta. Našťastie ich neskôr prepustili, po prvé preto, lebo ich nemali z čoho obviniť, a po druhé, lebo sme začali okamžite horúčkovito konať. Ešte v ten večer, keď som sa dozvedel o ich únose, som začal konať. Spomínal som, že som bol dvakrát u Videla a dvakrát u Massera, a to bolo práve pre ich únos.

.podľa obvinenia sa Yorio a Jalics nazdávali, že vy ste ich tiež označili za podvratníkov alebo čosi také a svojím postojom ste sa pripojili k ich prenasledovaniu, a to pre ich pokrokové zmýšľanie.
Nechcem sa prispôsobovať ľuďom, ktorí ma chcú pretriasať v klebetách. Práve som so všetkou úprimnosťou vysvetlil, ako sa pozerám na prácu týchto kňazov a ako som sa zachoval, keď ich uniesli. Jalics ma navštevuje, keď príde do Buenos Aires. Raz sme dokonca koncelebrovali svätú omšu. S mojím súhlasom sem prichádza učiť. Pri jednej príležitosti mu Svätá stolica ponúkla prijatie jeho rezignácie, ale rozhodol sa zostať v Spoločnosti Ježišovej. Opakujem: nevylúčil som ich z kongregácie ani som nechcel, aby zostali bez záštity.

.v obvinení sa okrem toho tvrdí, že o tri roky neskôr, keď Jalics býval v Nemecku a v Argentíne ešte trvala diktatúra, vás požiadal, aby ste sa zaňho prihovorili na ministerstve a vybavili mu obnovenie pasu tak, aby on nemusel prísť do krajiny. Hoci ste to naozaj vybavovali, úradníkom na sekretariáte ministerstva zahraničných vecí pre bohoslužbu ste odporúčali nevyhovieť kňazovej žiadosti pre jeho bývalú účasť na podvratnej činnosti.
To nie je presné. Je pravda, že Jalics, ktorý sa narodil v Maďarsku, ale bol občanom Argentíny a mal argentínsky pas, mi napísal, keď som bol ešte provinciálom, a požiadal ma o vybavenie pasu, lebo mal odôvodnené obavy, že keď príde do Argentíny, bude znovu zatknutý. Napísal som teda príslušným úradom list so žiadosťou, no neuviedol som skutočný dôvod, iba som spomenul, že cesta je veľmi drahá, aby sa vydali pokyny veľvyslanectvu v Bonne. List som odovzdal osobne. Úradník, ktorý ho prevzal, sa ma spýtal, aké okolnosti prinútili Jalicsa tak náhle odcestovať. „On a jeho kolegovia boli obvinení, že sú partizáni, ale nemali s tým nič spoločné,“ odvetil som mu. „Dobre, dajte mi ten list, potom vám príde odpoveď,“ povedal.

.čo sa stalo potom?
Samozrejme, žiadosť zamietli. Autor, ktorý vzniesol proti mne obvinenie, preskúmal archív sekretariátu pre bohoslužbu a potom spomenul iba jedinú vec: našiel papierik s poznámkou spomínaného úradníka, kde napísal, že sa so mnou rozprával a ja som mu povedal, že boli obvinení z toho, že sú partizáni. Napokon uviedol len túto časť rozhovoru, nie tú, kde som tvrdil, že kňazi s tým nemajú nič spoločné. Okrem toho autor obvinenia ignoruje môj list, v ktorom som sa prihováral za Jalicsa a sformuloval žiadosť.

.hovorilo sa tiež, že ste sa pričinili o to, aby Univerzita Spasiteľa, ktorú založili jezuiti, udelila čestný doktorát admirálovi Masserovi.
Myslím, že to nebol doktorát, ale titul profesora. Ja som ho nepodporoval. Dostal som pozvánku na akt, ale nebol som tam. Keď som zistil, že istá skupina spolitizovala univerzitu, išiel som na schôdzu občianskeho združenia a požiadal som ich, aby odišli z univerzity, hoci už nepatrila Spoločnosti Ježišovej a ja som tam nemal žiadnu funkciu okrem tej, že som bol kňazom. Hovorím to preto, že ma navyše spájali s tou politickou skupinou. V každom prípade, ak budem odpovedať na každé obvinenie, pristúpim na ich hru. Prednedávnom som bol v synagóge a zúčastnil som sa na jednom obrade. Dlho som sa modlil a počas toho som počul jednu vetu z múdrych textov, na ktorú som si vôbec nespomínal: „Pane, daj, aby som dokázal mlčať, keď sa mi vysmievajú.“ Táto veta ma naplnila veľkým pokojom a veľkou radosťou. Keď mladý páter Jorge Bergoglio zaklopal na dvere kancelárie doktorky Alicie Oliveirovej, pomyslela si, že to bude ďalšie z mnohých pracovných stretnutí, ktoré mávala ako trestná sudkyňa v prvej polovici sedemdesiatych rokov. Ani jej len nezišlo na um, že s týmto kňazom sa tak dobre zhodne, že z tej zhody vznikne dlhé priateľstvo a že napokon sa stane kvalifikovaným svedkom veľkej časti Bergogliovej činnosti počas vojenskej diktatúry. Oliveirová sa totiž dlhodobo angažuje za obranu ľudských práv, ktorej sa venuje, odkedy začala pracovať ako trestná právnička. Toto angažovanie ju po poslednom vojenskom prevrate stálo miesto sudkyne, keďže bola adresátkou prvého prepúšťacieho dekrétu.
Táto signatárka stoviek výnosov habeas corpus pre nezákonné zatknutia a zmiznutia počas poslednej diktatúry pracovala ako právna poradkyňa a členka prvej riadiacej komisie Centra pre sociálne a právne štúdie (CELS), jednej z najreprezentatívnejších mimovládnych organizácií, zameraných na boj proti porušovaniu ľudských práv.
Po návrate k demokracii zastávala rôzne funkcie, okrem iného bola členkou národného zhromaždenia v roku 1994 (bola zvolená ako kandidujúca členka Veľkého frontu, perónistickej disidentskej skupiny ľavicového stredu), ombudsmankou mesta Buenos Aires v období od roku 1998 do roku 2003 a odvtedy – od nástupu Nestora Kirchnera do funkcie prezidenta – osobitnou zástupkyňou pre ľudské práva na ministerstve zahraničných vecí počas dvoch rokov, kým neodišla do dôchodku. „Spomínam si, že Bergoglio prišiel za mnou na súd niekedy v roku 1974 alebo 1975 s problémom tretej osoby. Začali sme sa rozprávať a pri tom rozhovore sa vytvorila empatia, ktorá vydláždila cestu k ďalším rozhovorom. Pri jednej takej debate sme hovorili o hroziacom štátnom prevrate. On bol provinciálom jezuitov a určite bol lepšie informovaný ako ja. V tlači sa dokonca špekulovalo o menách budúcich ministrov. Denník La Razón uverejnil správu, že José Alfredo Martínez de Hoz bude ministrom hospodárstva. Bergoglia veľmi znepokojovala predtucha toho, čo malo nasledovať, a keďže vedel, že sa zasadzujem za ľudské práva, bál sa o môj život. Napokon mi poradil, aby som sa ubytovala v Kolégiu fakulty. Ja som však nesúhlasila a odpovedala som mu žartom, ktorý bol, vzhľadom na to všetko, čo sa potom v krajine dialo, veľmi nemiestny: „Radšej nech ma chytia vojaci, než by som mala žiť medzi farármi.“
Sudkyňa napriek tomu brala jeho varovanie vážne. Doktorke Carmen Argibayovej, ktorá bola sekretárkou na súde – neskôr sa na návrh Kirchnera stala ministerkou Najvyššieho národného súdu – a ktorej dôverovala najviac, povedala, že zamýšľa nechať u nej obe svoje deti na ten čas, kým sa bude musieť skrývať zo strachu, že ju zatknú vojaci. Napokon sa nijako nerozhodla, ale ani nebola zatknutá. Naproti tomu Argibayovú zatkli ešte v deň štátneho prevratu. Zúfalá Oliveirová sa snažila zistiť, kde sa nachádza, až jej napokon vo väznici Devoto povedali, že je tam, ale nikdy sa nedozvedeli – ani ona, ani samotná zadržaná –, z akého dôvodu musela stráviť niekoľko mesiacov vo väzbe.
Po páde vlády Isabely Perónovej sa Oliveirová začala stretávať s Bergogliom častejšie. „Pri tých rozhovoroch som zistila, že jeho obavy, a to najmä o osud jezuitských kňazov z kolónie, rástli,“ hovorí Oliveirová. „Dnes si myslím, že ja s Bergogliom sme dosť zavčasu začali chápať, akí boli v tých časoch vojaci. Ich sklon uvažovať v rozmedzí priateľ – nepriateľ, ich neschopnosť rozlišovať medzi politickou, sociálnou alebo náboženskou militantnosťou a ozbrojeným bojom boli nebezpečné. Bolo nám úplne jasné, aké riziko hrozí ľuďom, ktorí chodia do chudobných štvrtí. Nielen im, ale aj miestnym ľuďom, s ktorými ich mohli nepriamo spájať.“
Spomína si, že jednu svoju priateľku, ktorá tiež chodievala do kolónie učiť náboženstvo, a nemala v sebe vôbec žiadnu militantnosť, naliehavo prosila, aby ta viac nešla. „Varovala som ju, že vojaci to nechápu a že keď v kolónii zbadajú niekoho, kto tam nebýva, pomyslia si, že je to medzinárodný marxisticko-leninský terorista.“ Stálo ju to veľa úsilia, kým dievča pochopilo a napokon odišlo. O niekoľko rokov neskôr dievčina uznala, že táto rada jej zachránila život. „Ale iní, ktorí zostali, už nemali toľko šťastia. Preto si Bergoglio robil také starosti o kňazov z kolónie a chcel, aby odišli,“ dodáva.
Oliveirová spomína, že otec Jorge sa nestaral iba o to, aby našiel Yoria a Jalicsa a dosiahol ich prepustenie; veľmi sa tiež snažil zistiť, na akom mieste zadržiavajú mnohých zatknutých. Prípadne chcel dostať z krajiny niekoľkých ďalších, ako napríklad toho mladíka, čo sa naňho podobal a ktorému dal svoj občiansky preukaz. „V nedeľu som často navštevovala Exercičný dom svätého Ignáca a pamätám si, že neraz sa tam podávali obedy na rozlúčku s ľuďmi, ktorým otec Jorge pomohol opustiť krajinu,“ hovorí.
Bergoglio dokonca ukrýval aj rodinnú knižnicu s marxistickými autormi. „Jedného dňa mu zavolala Ballestrinová a poprosila ho, aby prišiel k nej domov udeliť pomazanie pre chorých jednému jej príbuznému, čo ho veľmi prekvapilo, lebo neboli veriaci. Ale keď k nej prišiel, povedala mu pravý dôvod. Chcela ho poprosiť, aby si vzal knihy jej dcéry, ktorú sledovali, neskôr aj uniesli a nakoniec prepustili (na rozdiel od toho, čo by sa potom stalo s Ballestrinovou),“ spomína.
Čo sa týka postoja Univerzity Spasiteľa počas poslednej diktatúry a roly, ktorú tam zohrával budúci kardinál, Oliveirová tvrdí, že to, čo musela prežiť v tomto zariadení vysokoškolského vzdelania, nemalo absolútne nič spoločné so žiadnou spoluprácou s diktatúrou. „Neviem, čo sa dialo na univerzite, ale mnohí sme sa utiekali pod jej ochranu,“ zdôrazňuje. Spomína, že prednášala trestné právo spolu s profesorom Eugeniom Zaffaronim (ďalší, koho počas diktatúry zbavili funkcie profesora na univerzite v Buenos Aires a potom sa s podporou Kirchnera takisto dostal na Najvyšší súd). Na svojich prednáškach hovorila otvorene. „Keď som vysvetľovala zákon o ordáliách (strašné skúšky na dokázanie viny alebo neviny v stredoveku), študenti mi povedali, že to bolo hrozné, a ja som im na to porozprávala, čo sa deje v krajine; Bergoglio ma upozor- ňoval, že si po mňa prídu vojaci na zelenom forde Falcon,“ spomína.
Spolu so svojím kolegom z katedry Oliveirová zažila epizódu, ktorá podľa nej ilustruje Bergogliov postoj voči diktatúre. Ku koncu vojenskej vlády sa v predvolebnej fáze Zaffaroni dozvedel, že právnik Charles Moyer – bývalý tajomník Panamerického súdu pre ľudské práva – chce prísť do krajiny a presvedčiť kandidátov o tom, aké je dôležité, aby Argentína pristúpila k Panamerickému dohovoru o ľudských právach (Dohoda zo San José v Kostarike). V tom čase zastával funkcie v sídle Organizácie amerických štátov vo Washingtone, a keď sa jej generálny tajomník Argentínčan Alejandro Orfila dozvedel o jeho zámere, pohrozil mu prepustením, ak odcestuje do Buenos Aires. „Orfila sa totiž veľmi zaujímal o diktatúru,“ vysvetľuje Oliveirová. Zaffaroni sa jej vtedy spýtal, čo by mohli urobiť pre to, aby predsa len prišiel, ale pod falošnou zámienkou. Oliveirová spomína: „A čo som urobila? Obrátila som sa, samozrejme, na pána Jorgeho a ten mi len povedal, aby som si nerobila starosti. Zakrátko už mal pozvánku, v ktorej univerzita žiadala Mayera o prednášku, týkajúcu sa postupu Panamerického súdu pre ľudské práva. Veľmi nudná vec! Pri tejto príležitosti boli pozvaní profesori medzinárodného práva. Bergoglio ma požiadal, aby som ani neprekročila prah dverí. Severoameričan vôbec nevedel, o čom má hovoriť. Potom sme ho diskrétne doviedli za kandidátmi. Bolo to vzrušujúce: skoro nikto nepoznal Dohodu zo San José v Kostarike. Po svojom návrate Moyer poslal Bergogliovi ďakovný list. Sotva sa Raúl Alfonsín ujal funkcie, Dohodu ratifikoval.
Ale Oliveirová, kritička konania mnohých biskupov počas diktatúry, priznáva, že stále bude visieť otáznik nad tým, či príslušníci duchovenstva, ktorí sa osobne starali o obete protiprávnej represie, zvolili najlepšiu stratégiu, keď uprednostnili rezervovaný postup pred verejným odsúdením. Bolo to najvhodnejšie pre bezpečnosť obetí? Mohol sa predstavený nejakého rehoľného spoločenstva „sám odpútať“ a pustiť sa do zápasu?
„Pravdupovediac, neviem, čo by bolo bývalo najlepšie, ani to, ako sú riadené jednotlivé cirkevné zložky.“ Domnieva sa však, že oprávnené pochybnosti – ktoré sa často vynárajú z perspektívy časového odstupu – o správnosti zvolenej cesty nijako neznižujú hodnotu postojov, ktoré mal Bergoglio. A už vôbec nepripúšťajú nepodložené obvinenia. Oliveirová preto považuje za „prejav odpornej vypočítavosti“ fakt, že kardinálom, ktorí sa chystali zvoliť nástupcu Jána Pavla II., e-mailom odoslali článok, kde sa odsudzuje Bergogliova údajná spolupráca s diktatúrou. Najmä preto, ako uvádza Oliveirová, že novinár, ktorý ho napísal, „vydal pred niekoľkými rokmi iný článok, v ktorom tvrdil niečo úplné iné, a ten bol pravdivý“.
Napriek tomu priznáva, že sa jej uľavilo, keď sa dozvedela, že Bergoglio nebol zvolený za pápeža. „Keby ho totiž boli zvolili, cítila by som sa opustená, lebo pre mňa je skoro ako brat, a navyše, my Argentínčania ho potrebujeme,“ dodala. Jorge Bergolio/
Rímsky biskup a pápež Katolíckej cirkvi. Narodil sa v roku 1936 v Buenos Aires. Najskôr vyštudoval chémiu na Universidad de Buenos Aires. Potom sa rozhodol, že sa stane kňazom. Študoval filozofiu a teológiu, kňazom sa stal v roku 1969. Najskôr pôsobil ako stredoškolský učiteľ, neskôr prednášal teológiu na univerzite. Rehoľné sľuby zložil v roku 1973, následne sa stal provinciálom rehole, ktorým bol do roku 1979. V roku 1992 bol vysvätený za pomocného biskupa v Buenos Aires, kardinálom bol menovaný v roku 2001, pápežom sa stal v marci 2013. Text je úryvkom z knižného rozhovoru Pápež František. Rozhovory s Jorge Bergogliom (Don Bosco, 2013), ktorá práve vychádza v slovenskom preklade.