Paolo Pellegrin hovorí, že fotografia je druh násilia voči okoliu aj voči sebe samému. Hovorí aj to, že my všetci žijeme s tieňmi. Za vojnového fotografa sa pritom on sám nechce považovať. Jeho priezvisko, ktoré v taliančine znamená pútnik, mu možno predurčilo celý život.
.nemé svedectvo o súcite s trpiacimi bytosťami je Paolovým poslaním. Keď sme sa minulý týždeň mali stretnúť v jeho skromnom byte 1+1 blízko centra Ríma, kde býva a kde mu dve šarmantné asistentky pomáhajú s prácami v jeho štúdiu, objavil sa vo dverách v koženej bunde s motocyklistickou prilbou na hlave. Trčali spod nej dlhé kučery čiernych vlasov. „Meškám takmer vždy,“ ospravedlňoval sa s úsmevom. Aj keď na druhý deň cestoval na štyri týždne preč, viedli sme spolu trojhodinový rozhovor.
.povedal vám niekto, že máte skôr výzor básnika, než vojnového fotografa?
(Smiech.) To som si neuvedomil, je to však možné. Je pravda, že často sa cítim akoby mimo. Som si však vedomý toho, kde je moje miesto.
.pomáha vám váš výzor v kontakte s ľuďmi v krajinách, ako sú Afganistan či Irak?
Dáva mi to možnosť mať akési presnejšie „snímače“ situácií. Nielen tvár, aj spôsob vystupovania či oblečenia, všetko je dôležité. V taliančine máme na to krásne slovo, ktoré neviem preložiť do angličtiny – pudore. Je to umiernenosť, rešpekt k pocitom iných. Ako fotograf pracujem s extrémnymi emóciami. Často nemôžem komunikovať s ľuďmi, ktorých fotografujem, lebo sú medzi nami mnohé bariéry: jazykové, kultúrne a iné. Je tam však niečo, čo môžeme navzájom cítiť ako ľudia.
.bez slov?
Presne tak. Je to druh porozumenia. Mojan skúsenosť mi veľmi pomohla získať súhlas ľudí s tým, čo robím. V mojom prípade to pritom vôbec nie je jednoduché, nikdy nestláčam spúšť bez problémov. Považujem to za istý druh násilia, ktoré páchame na ostatných, ale aj na sebe. Fotografia nie je pre mňa prirodzené gesto. Prekonávam pritom hanblivosť až plachosť, no tiež si myslím, že som svedkom situácií, ktoré je dôležité zaznamenať.
.vaša nová kni ha má zvláštny názov Ako som umieral...
Je to parafráza citátu z jedného románu Wiliama Faulknera, ktorý napísal „ako som ležal a umieral“. Moja kniha je výsledkom ceny európskych vydavateľov, ktorú som vlani získal. Pokúsil som sa dať dokopy viaceré udalosti, zaznamenané za posledných desať rokov. Na rozdiel od mojich predchádzajúcich kníh a výstav, z ktorých každá má špecifickú tému (Libanon, Kosovo, Kambodža), tu som sa pokúsil ukázať proces vzniku snímok v rôznych častiach sveta. Vyhodil som von veľa vecí, kým sa vyformovalo jadro. Pôvodne mala kniha 322 fotografií, napokon ich bude 67.
.budete po tejto knihe pokračovať vo fotografovaní vojen a konfliktov?
Áno, toto je však také zastavenie. Cítim, že ho potrebujem urobiť. Najmä posledných sedem rokov som pracoval veľmi tvrdo. Mal som mnohé zákazky, bol to nekonečný kruh.
.sú všetky vojny rovnaké?
Všetky vojny sú rovnaké aj rozdielne. Ak matka stratí dieťa v Palestíne či v Libérii, je v tom niečo univerzálne.
.vaši predchodcovia pracovali v ére, keď nebolo toľko fotografií vojen a utrpenia v médiách. Kladiete si otázku, prečo je dôležité venovať sa tomu aj dnes?
Je to otázka, ktorú si kladiem vždy. Nemám však odpoveď. Je zrejmé, že dnes žijeme v úplnej inej dobe ako pred polstoročím, je tu explózia všetkých druhov vizuálnych informácií. Tie zároveň vytvárajú veľa „šumu“ v pozadí. Iba ťažko rozumieme tomu, čo vidíme. Stačí si otvoriť akýkoľvek časopis. Je tam utrpenie v Darfúre a na protiľahlej strane reklama na parfum. Napriek tomu však stále verím, že je tu istý druh potreby tohto druhu fotografie, a to z dvoch dôvodov. Pre našu západnú spoločnosť je veľmi dôležité vytvárať vizuálny záznam toho, čo sa deje vo svete. Vieme, že boli koncentračné tábory, máme o tom snímky. Budúci historici tento vizuálny dokument nebudú môcť poprieť. A tiež si myslím, že fotografia je forma dialógu. V dnešnej ére „veľkého šumu“ je jedným z mála hlasov, ktorý vyžaduje zo strany diváka úsilie – na rozdiel od televízie. Ja mám doma televízor, ale už 20 rokov je pokazený...
.očakávate priamy dopad vašich fotografií na divákov, ktorí by si pri nich mali uvedomiť, že s týmto svetom treba niečo urobiť?
Nie, takýto kauzálny efekt neočakávam. Nehovorím, že nemôže nastať, je to však skôr druh môjho osobného putovania. Svoje fotografie považujem za akýsi kameň, ktorý hodím do rybníka, kde spôsobí vlny. Napokon, odkaz, ktorý takto posielam, už viac nepatrí mne. Ostávam jeho autorom, to áno, tento obraz je však mojím „dieťaťom“, ktoré sa osamostatní.
.aké ste mali detstvo amladosť?
Pekné a jednoduché. Obaja rodičia boli architekti, materiálne sme boli zabezpečení. Vždy som však cítil akýsi ostych, strach prejavovať sa. Otec nám so sestrou pritom kládol na srdce povinnosť vyjadrovať sa umeleckou formou. Vždy hovoril, že peniaze sú síce dôležité, ešte dôležitejšie je však nasledovať svoj vnútorný hlas. Veľmi som ho obdivoval a rešpektoval. Sestra si otcove rady vzala k srdcu a už ako 14-ročná sa rozhodla stať sa maliarkou. U mňa bolo hľadanie vlastnej cesty zložitejšie.
.aký bol váš prvý kontakt s fotografiou?
Prostredníctvom môjho otca. Nebol iba architekt, ale aj maliar a fotograf. Pôvodne som študoval architektúru, školu som však v roku 1984 opustil.
.prečo?
Nechcel som robiť to isté, čo otec. Cítil som, že potrebujem vlastnú cestu. Začal som študovať fotografiu na inštitúte v Ríme. Spoznával som ju najmä cez knihy, ktoré som čítal. Oslovoval ma ruský konštruktivizmus, Rodčenko, ale aj taký Josef Koudelka. Trvalo mi desať rokov tvrdej práce, kým som bol dosť dobrý na to, aby som začal cestovať. Fotografia je cudzí jazyk a ja som ho musel zvládnuť. Stovky dní, ak nie tisícky, som bol v Taliansku asistentom iných fotografov. Fotil som všetko možné, pre seba najmä príbehy bezdomovcov a imigrantov. Každú noc som zväčšoval fotografie v tmavej komore, čo mi dnes, v ére digitálnych technológií, veľmi chýba.
.ako reagovali vaši blízki na dráhu vojnového fotografa, ktorú ste si vybrali?
Predovšetkým sám seba nepovažujem celkom za vojnového fotografa. Skôr som humanisticky orientovaný. Viem, často sú to extrémne situácie, vojny, hladomor, AIDS. Humanistický postoj ma zaujíma vždy viac ako vojna samotná.
.máte deti?
Zatiaľ nie. Predstavujem si občas, že mám syna, ktorý ide do vojny a je zranený. Inak, každé dva-tri roky sa objaví moje meno v televíznych správach: Paolo Pellegrin bol zranený... zbili ho vKurdistane... Čo je zvláštne,moja mama, ktorá obvykle nepozerá televízor, si ho vtedy vždy náhodou zapne.
.vyskytli sa aj silné situácie, keď ste aparát radšej odložili a nefotografovali ste?
Mám v hlave celú galériu „nenarodených“ obrazov, ktoré som videl a nebol som schopný ich zaznamenať. A to z mnohých dôvodov: nešlo to, bál som sa, nezvládol som to. Čosi také som vnímal najmä pri ľuďoch chorých na AIDS v Ugande. Cítil som, že som nezískal ich tichý súhlas.
.po návrate z terénu, kde ste videli hrozné veci, vracia sa vám to ako nočná mora?
Neviem prečo, ale mne sa to nestáva. Samozrejme, my všetci žijeme s tieňmi. Najmä s utrpením, ktoré vidíme. Pochopiteľne, som vo výhode, pretože vždy mám spiatočnú letenku a môžem z tých miest odísť. Moje utrpenie je viac intelektuálne, kričím ako ľudská bytosť, pretože som svedkom čohosi hrozného. Nikdy sa však nepokúšam stavať na roveň tých ľudí, ktorých fotografujem.
.boli ste často v bezprostrednom ohrození života?
Isteže, zopárkrát áno. Keby sa diali veci trochu inak, už tu nie som.
.aké to bolo?
(odmlka) Neviem...
.a kde to bolo?
Na mnohých miestach. Naposledy v Libanone, kde explodovala neďaleko odo mňa riadená strela. S píšucim kolegom sme boli v aute, pričom zabilo človeka, ktorý bol blízko pri nás. My sme vyviazli iba s ľahšími zraneniami, doteraz mám v hlave nejaké šrapnely. Zázrakom nás zachránilo auto, ktoré stálo medzi nami a výbuchom, čím stlmilo explóziu. Čosi podobné sa mi stalo predtým vlani aj v Afganistane.
.veríte, že je nad vami niekto, kto vás chráni?
Verím, že je niekto, kto nado mnou drží ochrannú ruku. To áno. A tiež, myslím, verím v Boha. Ale nie je to viera katolíckej ani inej cirkvi.
.majú ľudia, ktorí toho videli toľko ako vy akúsi univerzálnu vieru, ktorá spája všetky ľudské bytosti?
Určite. Verím v to. Patrím k tým privilegovaným, ktorí sú svedkami extrémnej humanity. Myslím, že tu ide aj o empatiu a súcit, ktorú môžeme a musíme cítiť k druhým. A ja ju cítim k Palestínčanom aj k Izraelčanom. Cítim ju k tým, čo stoja vľavo aj vpravo. Je to pocit, ktorý ide naprieč územiami a históriou.
.netvorí vaša skúsenosť akúsi bariéru medzi vami a inými ľuďmi?
Samozrejme, že tvorí. Cítim však, že musím byť veľmi opatrný. Nesmiem si pripadať ako niekto výnimočný, ako jediný, kto vidí veci, ktoré iní nevidia. To, čo robím, sa snažím robiť najlepšie ako viem, s cieľom, aby to malo zmysel. Zároveň sa však nechcem príliš rozdať.
.čo znamená slovo Maktube, ktoré ste si zvolili ako názov svojho dlhodobého projektu o svete islamu?
Je to slovo z Koránu a znamená „je napísané“. V islame je Korán zákonom, usmerňuje celý život veľmi precíznym spôsobom.
.ako vidíte svet islamu?
Pokúšam sa mu porozumieť, v čom mám výhodu, pretože pochádzam zo Stredomoria. Moja kultúra je islamu bližšia ako anglosaská. Vždy však budem v tom svete cudzincom. Myslím si, že dnes sme na Západe obeťami veľmi sofistikovanej propagandy. Jej dôsledkom je démonizácia islamu.
.vlani ste intenzívne fotografovali pre New York Times vojnu v Libanone. Aké to tam pre vás, ako človeka zo Západu, bolo?
Ešte pred piatimi rokmi znamenalo byť Talianom na Blízkom východe jednu z najlepších vecí, aká sa vám mohla prihodiť. Nielen preto, že každý tam poznal našich futbalistov. Vie sa, že my Taliani máme síce armádu, prehrali sme však v dejinách každú vojnu, nemáme v sebe anglosaskú bojovnosť. Dnes čoraz viac cítim, že som pre nich „biely kresťan“. Neprekvapuje ma to však.
.do Libanonu by ste šli aj sám za seba?
Vlani som sa cítil už ozaj veľmi unavený, nechcel som tam ísť. Práve som sa vrátil z Afganistanu, kde som mal tiež hrozné zážitky. Pred mojimi očami zlynčoval dav človeka. Napokon som do Libanonu išiel. Povedal som si, že aj tento príbeh patrí do mozaiky, ktorú robím. Vždy to bola a je lotéria. Raz sme išli s veľkým konvojom ďaleko na juh smerom k izraelskej hranici. Na spiatočnej ceste kolegov zasiahla izraelská raketa, bolo to auto televízie al-Džazíra. Okrem štábu zahynul aj mladý libanonský fotograf. Najhroznejšie bolo, že v tom zmätku nikdy neviem, či nabudúce nezamerajú práve mňa.
.zblížili ste sa s ľuďmi v moslimských krajinách?
Spomínam si na 30-ročného egyptského mládenca Mohameda, ktorý ma na jednej ceste sprevádzal. Také milé „dieťa“. Žil v malom meste v južnom Egypte. Jeho príbeh pre mňa symbolizuje dnešný Egypt, metaforu jednej generácie, úplne stratenej. Bol nezamestnaný, bez peňazí, takže sa nemohol oženiť. Dievčina, ktorú miloval, na neho čakala veľa rokov, kým si nájde prácu. Plánovali, že až si na to zarobia, odídu do Dubaja alebo do Kuvajtu. Potom sa však jeho milovaná vydala za niekoho, kto už peniaze mal. Dovtedy sa Mohamed každý rok pokúšal získať v lotérii zelenú kartu na pobyt v USA, neúspešne. Odrazu mi vraví čosi hrozné: jediné čo môžem, je ísť do Iraku a dať sa najať na zabíjanie Američanov. Mohamed pritom nebol nijaký islamistický radikál. Iba sa chcel oženiť a žiť svoj život. Podobne ako všetci jeho kamaráti. Necítil nenávisť k Američanom, v stave svojej frustrácie však obviňoval Západ za to, že v arabskom svete „inštaloval“ diktátorov. Egypt je pritom po Izraeli najbližším spojencom USA v oblasti.
.boli ste aj v Iraku po spojeneckej invázii?
Niekoľko týždňov. Ak sa na to pozriem spätne, bolo to príliš nebezpečné a hlúpe. S kolegom fotografom sme si v Kuvajte požičali auto, ktoré sme takmer dva mesiace neopustili. Spávali sme v ňom, pričom sme sa neustále presúvali z jedného miesta na druhé. Vlastne sme sa skrývali, aby sme neslúžili ako terč. S domácimi sme mali minimum kontaktov. Bola to jedna z najťažších vecí, aké som kedy robil ako fotograf. Nemali sme miestneho tlmočníka a sprievodcu, lebo žiadneho takého sme nenašli. Všetci sa báli.
.hovoríte po arabsky?
Viem iba niekoľko základných slov.
.keby vás dnes Newsweek, pre ktorý pravidelne pracujete, oslovil, že chce reportáž z Iraku, išli by ste?
Oni sa ma na to pýtajú stále, skúšajú to na mňa. Už vravím, že asi tam pôjdem.
.získali ste už najprestížnejšie svetové fotografické ocenenia. K čomu ešte smerujete?
Pre mňa neexistuje vrchol, iba putovanie k nemu. Ak však jedného dňa zistím, že sa opakujem, že fotografovanie sa stalo pre mňa klišé, tak budem veľmi smutný a možno si poviem, že je čas skúsiť robiť niečo iné.
.nemé svedectvo o súcite s trpiacimi bytosťami je Paolovým poslaním. Keď sme sa minulý týždeň mali stretnúť v jeho skromnom byte 1+1 blízko centra Ríma, kde býva a kde mu dve šarmantné asistentky pomáhajú s prácami v jeho štúdiu, objavil sa vo dverách v koženej bunde s motocyklistickou prilbou na hlave. Trčali spod nej dlhé kučery čiernych vlasov. „Meškám takmer vždy,“ ospravedlňoval sa s úsmevom. Aj keď na druhý deň cestoval na štyri týždne preč, viedli sme spolu trojhodinový rozhovor.
.povedal vám niekto, že máte skôr výzor básnika, než vojnového fotografa?
(Smiech.) To som si neuvedomil, je to však možné. Je pravda, že často sa cítim akoby mimo. Som si však vedomý toho, kde je moje miesto.
.pomáha vám váš výzor v kontakte s ľuďmi v krajinách, ako sú Afganistan či Irak?
Dáva mi to možnosť mať akési presnejšie „snímače“ situácií. Nielen tvár, aj spôsob vystupovania či oblečenia, všetko je dôležité. V taliančine máme na to krásne slovo, ktoré neviem preložiť do angličtiny – pudore. Je to umiernenosť, rešpekt k pocitom iných. Ako fotograf pracujem s extrémnymi emóciami. Často nemôžem komunikovať s ľuďmi, ktorých fotografujem, lebo sú medzi nami mnohé bariéry: jazykové, kultúrne a iné. Je tam však niečo, čo môžeme navzájom cítiť ako ľudia.
.bez slov?
Presne tak. Je to druh porozumenia. Mojan skúsenosť mi veľmi pomohla získať súhlas ľudí s tým, čo robím. V mojom prípade to pritom vôbec nie je jednoduché, nikdy nestláčam spúšť bez problémov. Považujem to za istý druh násilia, ktoré páchame na ostatných, ale aj na sebe. Fotografia nie je pre mňa prirodzené gesto. Prekonávam pritom hanblivosť až plachosť, no tiež si myslím, že som svedkom situácií, ktoré je dôležité zaznamenať.
.vaša nová kni ha má zvláštny názov Ako som umieral...
Je to parafráza citátu z jedného románu Wiliama Faulknera, ktorý napísal „ako som ležal a umieral“. Moja kniha je výsledkom ceny európskych vydavateľov, ktorú som vlani získal. Pokúsil som sa dať dokopy viaceré udalosti, zaznamenané za posledných desať rokov. Na rozdiel od mojich predchádzajúcich kníh a výstav, z ktorých každá má špecifickú tému (Libanon, Kosovo, Kambodža), tu som sa pokúsil ukázať proces vzniku snímok v rôznych častiach sveta. Vyhodil som von veľa vecí, kým sa vyformovalo jadro. Pôvodne mala kniha 322 fotografií, napokon ich bude 67.
.budete po tejto knihe pokračovať vo fotografovaní vojen a konfliktov?
Áno, toto je však také zastavenie. Cítim, že ho potrebujem urobiť. Najmä posledných sedem rokov som pracoval veľmi tvrdo. Mal som mnohé zákazky, bol to nekonečný kruh.
.sú všetky vojny rovnaké?
Všetky vojny sú rovnaké aj rozdielne. Ak matka stratí dieťa v Palestíne či v Libérii, je v tom niečo univerzálne.
.vaši predchodcovia pracovali v ére, keď nebolo toľko fotografií vojen a utrpenia v médiách. Kladiete si otázku, prečo je dôležité venovať sa tomu aj dnes?
Je to otázka, ktorú si kladiem vždy. Nemám však odpoveď. Je zrejmé, že dnes žijeme v úplnej inej dobe ako pred polstoročím, je tu explózia všetkých druhov vizuálnych informácií. Tie zároveň vytvárajú veľa „šumu“ v pozadí. Iba ťažko rozumieme tomu, čo vidíme. Stačí si otvoriť akýkoľvek časopis. Je tam utrpenie v Darfúre a na protiľahlej strane reklama na parfum. Napriek tomu však stále verím, že je tu istý druh potreby tohto druhu fotografie, a to z dvoch dôvodov. Pre našu západnú spoločnosť je veľmi dôležité vytvárať vizuálny záznam toho, čo sa deje vo svete. Vieme, že boli koncentračné tábory, máme o tom snímky. Budúci historici tento vizuálny dokument nebudú môcť poprieť. A tiež si myslím, že fotografia je forma dialógu. V dnešnej ére „veľkého šumu“ je jedným z mála hlasov, ktorý vyžaduje zo strany diváka úsilie – na rozdiel od televízie. Ja mám doma televízor, ale už 20 rokov je pokazený...
.očakávate priamy dopad vašich fotografií na divákov, ktorí by si pri nich mali uvedomiť, že s týmto svetom treba niečo urobiť?
Nie, takýto kauzálny efekt neočakávam. Nehovorím, že nemôže nastať, je to však skôr druh môjho osobného putovania. Svoje fotografie považujem za akýsi kameň, ktorý hodím do rybníka, kde spôsobí vlny. Napokon, odkaz, ktorý takto posielam, už viac nepatrí mne. Ostávam jeho autorom, to áno, tento obraz je však mojím „dieťaťom“, ktoré sa osamostatní.
 PAOLO PELLEGRIN / Narodil sa v roku 1964 v Ríme. Štúdium architektúry zanechal,aby sa mohol venovať fotografii. Najprv sa stal členom francúzskej agentúry VU, pre ktorú fotografoval aj chorých na AIDS v Ugande a siroty v Rumunsku. V roku 2005 sa stal členom prestížnej agentúry Magnum. Je zmluvným fotografom časopisu Newsweek, posledných desať rokov zaznamenáva najdôležitejšie udalosti – od pásma Gazy po Haiti, od Sudánu po Irán. Viackrát vyhral súťaž World Press Photo, získal Grant Hasselblad Foundation (2000), Grant W. Eugena Smitha za humanistickú fotografiu (2006) či Zlatú medailu Roberta Capu (2007). Žije v Ríme a v New Yorku. |
Pekné a jednoduché. Obaja rodičia boli architekti, materiálne sme boli zabezpečení. Vždy som však cítil akýsi ostych, strach prejavovať sa. Otec nám so sestrou pritom kládol na srdce povinnosť vyjadrovať sa umeleckou formou. Vždy hovoril, že peniaze sú síce dôležité, ešte dôležitejšie je však nasledovať svoj vnútorný hlas. Veľmi som ho obdivoval a rešpektoval. Sestra si otcove rady vzala k srdcu a už ako 14-ročná sa rozhodla stať sa maliarkou. U mňa bolo hľadanie vlastnej cesty zložitejšie.
.aký bol váš prvý kontakt s fotografiou?
Prostredníctvom môjho otca. Nebol iba architekt, ale aj maliar a fotograf. Pôvodne som študoval architektúru, školu som však v roku 1984 opustil.
.prečo?
Nechcel som robiť to isté, čo otec. Cítil som, že potrebujem vlastnú cestu. Začal som študovať fotografiu na inštitúte v Ríme. Spoznával som ju najmä cez knihy, ktoré som čítal. Oslovoval ma ruský konštruktivizmus, Rodčenko, ale aj taký Josef Koudelka. Trvalo mi desať rokov tvrdej práce, kým som bol dosť dobrý na to, aby som začal cestovať. Fotografia je cudzí jazyk a ja som ho musel zvládnuť. Stovky dní, ak nie tisícky, som bol v Taliansku asistentom iných fotografov. Fotil som všetko možné, pre seba najmä príbehy bezdomovcov a imigrantov. Každú noc som zväčšoval fotografie v tmavej komore, čo mi dnes, v ére digitálnych technológií, veľmi chýba.
.ako reagovali vaši blízki na dráhu vojnového fotografa, ktorú ste si vybrali?
Predovšetkým sám seba nepovažujem celkom za vojnového fotografa. Skôr som humanisticky orientovaný. Viem, často sú to extrémne situácie, vojny, hladomor, AIDS. Humanistický postoj ma zaujíma vždy viac ako vojna samotná.
.máte deti?
Zatiaľ nie. Predstavujem si občas, že mám syna, ktorý ide do vojny a je zranený. Inak, každé dva-tri roky sa objaví moje meno v televíznych správach: Paolo Pellegrin bol zranený... zbili ho vKurdistane... Čo je zvláštne,moja mama, ktorá obvykle nepozerá televízor, si ho vtedy vždy náhodou zapne.
.vyskytli sa aj silné situácie, keď ste aparát radšej odložili a nefotografovali ste?
Mám v hlave celú galériu „nenarodených“ obrazov, ktoré som videl a nebol som schopný ich zaznamenať. A to z mnohých dôvodov: nešlo to, bál som sa, nezvládol som to. Čosi také som vnímal najmä pri ľuďoch chorých na AIDS v Ugande. Cítil som, že som nezískal ich tichý súhlas.
.po návrate z terénu, kde ste videli hrozné veci, vracia sa vám to ako nočná mora?
Neviem prečo, ale mne sa to nestáva. Samozrejme, my všetci žijeme s tieňmi. Najmä s utrpením, ktoré vidíme. Pochopiteľne, som vo výhode, pretože vždy mám spiatočnú letenku a môžem z tých miest odísť. Moje utrpenie je viac intelektuálne, kričím ako ľudská bytosť, pretože som svedkom čohosi hrozného. Nikdy sa však nepokúšam stavať na roveň tých ľudí, ktorých fotografujem.
.boli ste často v bezprostrednom ohrození života?
Isteže, zopárkrát áno. Keby sa diali veci trochu inak, už tu nie som.
.aké to bolo?
(odmlka) Neviem...
.a kde to bolo?
Na mnohých miestach. Naposledy v Libanone, kde explodovala neďaleko odo mňa riadená strela. S píšucim kolegom sme boli v aute, pričom zabilo človeka, ktorý bol blízko pri nás. My sme vyviazli iba s ľahšími zraneniami, doteraz mám v hlave nejaké šrapnely. Zázrakom nás zachránilo auto, ktoré stálo medzi nami a výbuchom, čím stlmilo explóziu. Čosi podobné sa mi stalo predtým vlani aj v Afganistane.
.veríte, že je nad vami niekto, kto vás chráni?
Verím, že je niekto, kto nado mnou drží ochrannú ruku. To áno. A tiež, myslím, verím v Boha. Ale nie je to viera katolíckej ani inej cirkvi.
.majú ľudia, ktorí toho videli toľko ako vy akúsi univerzálnu vieru, ktorá spája všetky ľudské bytosti?
Určite. Verím v to. Patrím k tým privilegovaným, ktorí sú svedkami extrémnej humanity. Myslím, že tu ide aj o empatiu a súcit, ktorú môžeme a musíme cítiť k druhým. A ja ju cítim k Palestínčanom aj k Izraelčanom. Cítim ju k tým, čo stoja vľavo aj vpravo. Je to pocit, ktorý ide naprieč územiami a históriou.
.netvorí vaša skúsenosť akúsi bariéru medzi vami a inými ľuďmi?
Samozrejme, že tvorí. Cítim však, že musím byť veľmi opatrný. Nesmiem si pripadať ako niekto výnimočný, ako jediný, kto vidí veci, ktoré iní nevidia. To, čo robím, sa snažím robiť najlepšie ako viem, s cieľom, aby to malo zmysel. Zároveň sa však nechcem príliš rozdať.
.čo znamená slovo Maktube, ktoré ste si zvolili ako názov svojho dlhodobého projektu o svete islamu?
Je to slovo z Koránu a znamená „je napísané“. V islame je Korán zákonom, usmerňuje celý život veľmi precíznym spôsobom.
.ako vidíte svet islamu?
Pokúšam sa mu porozumieť, v čom mám výhodu, pretože pochádzam zo Stredomoria. Moja kultúra je islamu bližšia ako anglosaská. Vždy však budem v tom svete cudzincom. Myslím si, že dnes sme na Západe obeťami veľmi sofistikovanej propagandy. Jej dôsledkom je démonizácia islamu.
.vlani ste intenzívne fotografovali pre New York Times vojnu v Libanone. Aké to tam pre vás, ako človeka zo Západu, bolo?
Ešte pred piatimi rokmi znamenalo byť Talianom na Blízkom východe jednu z najlepších vecí, aká sa vám mohla prihodiť. Nielen preto, že každý tam poznal našich futbalistov. Vie sa, že my Taliani máme síce armádu, prehrali sme však v dejinách každú vojnu, nemáme v sebe anglosaskú bojovnosť. Dnes čoraz viac cítim, že som pre nich „biely kresťan“. Neprekvapuje ma to však.
.do Libanonu by ste šli aj sám za seba?
Vlani som sa cítil už ozaj veľmi unavený, nechcel som tam ísť. Práve som sa vrátil z Afganistanu, kde som mal tiež hrozné zážitky. Pred mojimi očami zlynčoval dav človeka. Napokon som do Libanonu išiel. Povedal som si, že aj tento príbeh patrí do mozaiky, ktorú robím. Vždy to bola a je lotéria. Raz sme išli s veľkým konvojom ďaleko na juh smerom k izraelskej hranici. Na spiatočnej ceste kolegov zasiahla izraelská raketa, bolo to auto televízie al-Džazíra. Okrem štábu zahynul aj mladý libanonský fotograf. Najhroznejšie bolo, že v tom zmätku nikdy neviem, či nabudúce nezamerajú práve mňa.
.zblížili ste sa s ľuďmi v moslimských krajinách?
Spomínam si na 30-ročného egyptského mládenca Mohameda, ktorý ma na jednej ceste sprevádzal. Také milé „dieťa“. Žil v malom meste v južnom Egypte. Jeho príbeh pre mňa symbolizuje dnešný Egypt, metaforu jednej generácie, úplne stratenej. Bol nezamestnaný, bez peňazí, takže sa nemohol oženiť. Dievčina, ktorú miloval, na neho čakala veľa rokov, kým si nájde prácu. Plánovali, že až si na to zarobia, odídu do Dubaja alebo do Kuvajtu. Potom sa však jeho milovaná vydala za niekoho, kto už peniaze mal. Dovtedy sa Mohamed každý rok pokúšal získať v lotérii zelenú kartu na pobyt v USA, neúspešne. Odrazu mi vraví čosi hrozné: jediné čo môžem, je ísť do Iraku a dať sa najať na zabíjanie Američanov. Mohamed pritom nebol nijaký islamistický radikál. Iba sa chcel oženiť a žiť svoj život. Podobne ako všetci jeho kamaráti. Necítil nenávisť k Američanom, v stave svojej frustrácie však obviňoval Západ za to, že v arabskom svete „inštaloval“ diktátorov. Egypt je pritom po Izraeli najbližším spojencom USA v oblasti.
.boli ste aj v Iraku po spojeneckej invázii?
Niekoľko týždňov. Ak sa na to pozriem spätne, bolo to príliš nebezpečné a hlúpe. S kolegom fotografom sme si v Kuvajte požičali auto, ktoré sme takmer dva mesiace neopustili. Spávali sme v ňom, pričom sme sa neustále presúvali z jedného miesta na druhé. Vlastne sme sa skrývali, aby sme neslúžili ako terč. S domácimi sme mali minimum kontaktov. Bola to jedna z najťažších vecí, aké som kedy robil ako fotograf. Nemali sme miestneho tlmočníka a sprievodcu, lebo žiadneho takého sme nenašli. Všetci sa báli.
.hovoríte po arabsky?
Viem iba niekoľko základných slov.
.keby vás dnes Newsweek, pre ktorý pravidelne pracujete, oslovil, že chce reportáž z Iraku, išli by ste?
Oni sa ma na to pýtajú stále, skúšajú to na mňa. Už vravím, že asi tam pôjdem.
.získali ste už najprestížnejšie svetové fotografické ocenenia. K čomu ešte smerujete?
Pre mňa neexistuje vrchol, iba putovanie k nemu. Ak však jedného dňa zistím, že sa opakujem, že fotografovanie sa stalo pre mňa klišé, tak budem veľmi smutný a možno si poviem, že je čas skúsiť robiť niečo iné.
 | SUDÁN/Utečenecký tábor v Darfúre, rok 2004. V priebehu posledných piatich rokov bolo zo svojich domovov vyhnaných asi 2,5 milióna Darfúrčanov. |
 | SUDÁN/Zničená dedina v blízkosti mesta Nyala v Darfúre, rok 2004. Krvavé útoky proti tamojším miestnym kmeňom podporuje aj sudánska vláda. |
 | KOSOVO/Mesto Obilić, rok 2000. Srbské ženy v zármutku nad smrťou muža, ktorého zabili Albánci ako odplatu za zločiny Miloševičovej armády. |
 | KOSOVO/Kosovský utečenec, rok 1999, prechádza na svojom traktore hranicu do Albánska. Vo vojne zahynulo asi 10-tisíc Albáncov a 3-tisíc Srbov. |
 | PALESTÍNA/Členovia Brigád mučeníkov al-Aksá v Rafahu, rok 2004. Cieľom ich smrtiacich útokov sú izraelskí vojaci, osadníci aj civilisti v Izraeli. |
 | PALESTÍNA/Rodina Ašrafa Abu Lipta drží obraz svojho syna, lokálneho politika Arafatovej strany. Zabil ho útok izraelskej armády v Rafahu, rok 2004. |
| .foto Paolo Pellegrin/Magnum |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.