László Ollos mi v Lampe povedal, že rešpekt k vlastnému štátu tu chýba aj preto, že k jeho pilieru, ústave, tu nebola žiadna diskusia. Mečiar ju pozliepal, potom ju jeho opozícia vylepšila, a to je všetko. Ako možno mať také čosi v úcte?
László má pravdu. Ale pravda je aj to, že ak sme aj s ústavou dobre nezačali, vždy je šanca – a podľa mňa to od roku 1998 bola naša povinnosť – začať k nej budovať rešpekt. Nie pre abstraktné ústavné dôvody, ale pre ochranu konkrétnych osobných práv, slobôd a životov.
Bola na to šanca. Keď bol Mečiar v roku 1998 porazený, otvoril sa priestor pre nové Slovensko. Renomovaní ústavní právnici vylepšili chabý text základného zákona štátu, politická elita prestala unášať, vylučovať z parlamentu, mariť referendá a zabíjať, a všetci sme mohli postupne na vlastných životoch zakúsiť, že dodržiavanie ústavnosti zlepšuje nielen postavenie a možnosti tohto štátu, ale aj každodenný život ľudí.
Samozrejme, od roku 1998 bola ústavnosť za všetkých vlád nielen budovaná, ale aj podrážaná. Všetky garnitúry zneužívali tajné služby, prekračovali svoje kompetencie, produkovali a kryli svoje skupinky, mýtne tendre či daňové úrady. Aj samotný ústavný súd strácal kredit, keď najmä rýchlosť rozhodovania vo vážnych kauzách prispôsoboval vôli aktuálnej moci. Navyše, jeho zloženie nebolo ešte nikdy výkladom právnickej inteligencie, naopak, viacerí jeho sudcovia sú hanbou justície.
Ale elementárny rešpekt k ústave a jej výkladu tu od roku 1998 predsa len vzrástol.
Až prišla kauza Čentéš. A v nej dve katastrofálne iniciatívy Smeru – najskôr prijatie novely zákona, ktorou parlamentná väčšina vstúpila do rozhodnutia ústavného súdu a zmenila ho (takže o kauze Čentéš mali rozhodovať súdom už vylúčení sudcovia), a potom rozhodnutie Smeru, že generálny prokurátor sa bude znovu voliť už úplne bez ohľadu na ústavný súd.
K rozkladu ústavnosti, samozrejme, prispel aj človek, ktorému zo zotrvačnosti hovoríme prezident, keď povedal, že Čentéša nevymenuje nikdy (teda ani ak by ústavný súd skonštatoval, že tým koná svojvoľne a teda v rozpore s ústavou). Ale ešte väčšiu zodpovednosť ponesie Smer a jeho predseda, keď naozaj pristúpi k novej voľbe generálneho prokurátora bez ohľadu na ústavný súd. Pretože tým Smer napodobí HZDS a stane sa ďalšou zo strán, ktoré rozvracajú základy tohto štátu. Ak ústavný súd ešte nerozhodol, či prezident konal voči Čentéšovi svojvoľne, a Smer napriek tomu zvolí niekoho iného, bude to útok na právny štát podobný kauze Gaulieder a podobnosť s HZDS bude jasná aj zo slov. Keď ústavný súd nevyhovel Mečiarovi, ten ho nazval „chorým prvkom na scéne“. A keď ten istý súd o 15 rokov neskôr nevyhovel Smeru, Pavol Paška povedal: „Uznesenia a nálezy ústavného súdu v tejto politickej kauze sú všetko, len nie ústavnoprávne analýzy a sú výsledkom politickej manipulácie.”
To, čo sa o pár dní udeje, zavŕší 15-ročný pokus o nastolenie ústavnosti u nás. Slovensko sa potichu vracia pred rok 1998.
László má pravdu. Ale pravda je aj to, že ak sme aj s ústavou dobre nezačali, vždy je šanca – a podľa mňa to od roku 1998 bola naša povinnosť – začať k nej budovať rešpekt. Nie pre abstraktné ústavné dôvody, ale pre ochranu konkrétnych osobných práv, slobôd a životov.
Bola na to šanca. Keď bol Mečiar v roku 1998 porazený, otvoril sa priestor pre nové Slovensko. Renomovaní ústavní právnici vylepšili chabý text základného zákona štátu, politická elita prestala unášať, vylučovať z parlamentu, mariť referendá a zabíjať, a všetci sme mohli postupne na vlastných životoch zakúsiť, že dodržiavanie ústavnosti zlepšuje nielen postavenie a možnosti tohto štátu, ale aj každodenný život ľudí.
Samozrejme, od roku 1998 bola ústavnosť za všetkých vlád nielen budovaná, ale aj podrážaná. Všetky garnitúry zneužívali tajné služby, prekračovali svoje kompetencie, produkovali a kryli svoje skupinky, mýtne tendre či daňové úrady. Aj samotný ústavný súd strácal kredit, keď najmä rýchlosť rozhodovania vo vážnych kauzách prispôsoboval vôli aktuálnej moci. Navyše, jeho zloženie nebolo ešte nikdy výkladom právnickej inteligencie, naopak, viacerí jeho sudcovia sú hanbou justície.
Ale elementárny rešpekt k ústave a jej výkladu tu od roku 1998 predsa len vzrástol.
Až prišla kauza Čentéš. A v nej dve katastrofálne iniciatívy Smeru – najskôr prijatie novely zákona, ktorou parlamentná väčšina vstúpila do rozhodnutia ústavného súdu a zmenila ho (takže o kauze Čentéš mali rozhodovať súdom už vylúčení sudcovia), a potom rozhodnutie Smeru, že generálny prokurátor sa bude znovu voliť už úplne bez ohľadu na ústavný súd.
K rozkladu ústavnosti, samozrejme, prispel aj človek, ktorému zo zotrvačnosti hovoríme prezident, keď povedal, že Čentéša nevymenuje nikdy (teda ani ak by ústavný súd skonštatoval, že tým koná svojvoľne a teda v rozpore s ústavou). Ale ešte väčšiu zodpovednosť ponesie Smer a jeho predseda, keď naozaj pristúpi k novej voľbe generálneho prokurátora bez ohľadu na ústavný súd. Pretože tým Smer napodobí HZDS a stane sa ďalšou zo strán, ktoré rozvracajú základy tohto štátu. Ak ústavný súd ešte nerozhodol, či prezident konal voči Čentéšovi svojvoľne, a Smer napriek tomu zvolí niekoho iného, bude to útok na právny štát podobný kauze Gaulieder a podobnosť s HZDS bude jasná aj zo slov. Keď ústavný súd nevyhovel Mečiarovi, ten ho nazval „chorým prvkom na scéne“. A keď ten istý súd o 15 rokov neskôr nevyhovel Smeru, Pavol Paška povedal: „Uznesenia a nálezy ústavného súdu v tejto politickej kauze sú všetko, len nie ústavnoprávne analýzy a sú výsledkom politickej manipulácie.”
To, čo sa o pár dní udeje, zavŕší 15-ročný pokus o nastolenie ústavnosti u nás. Slovensko sa potichu vracia pred rok 1998.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.