Dnes známe údaje nenaznačujú žiadnu drámu. Podľa sčítania ľudu z roku 2001 bolo u nás okolo desať percent žien vo veku 40 až 49 rokov, ktoré nemali deti. To naďalej zodpovedalo miere bezdetnosti, ako sme ju poznali z čias socializmu.
Dáta z posledného sčítania ešte nie sú spracované, no Branislav Šprocha z Výskumného demografického centra na základe analýz odhaduje, že žien bez detí značne pribudne. Zdá sa, že práve generácia dnešných tridsiatničiek spôsobí zlom. Podľa Šprochovho odhadu ostane bezdetných až 17 percent žien, narodených v polovici 70. rokov. Demografka Michaela Potančoková, ktorá pracuje vo Viedenskom inštitúte demografie Rakúskej akadémie vied takisto potvrdzuje nový trend. Ona sama odhaduje, že z generácie žien, narodených v polovici 70. rokov, ich bude bezdetných okolo 15 percent. Podľa prepočtov demografky bolo v roku 2010 bezdetných až 20 percent žien vo veku 35 rokov (v roku 2000 bolo bezdetných menej než 13 percent žien vo veku 35 rokov). Samozrejme, časť z nich ešte bude mať aspoň jedno dieťa, ale ak sa v tejto skupine neudeje zázračný babyboom, bezdetnosť bude oveľa rozšírenejšia než v uplynulých desaťročiach.
Pätnásť- až sedemnásťpercentná bezdetnosť by sama osebe nebola dramatickým problémom, napokon, v rámci Európy sa budeme radiť ku krajinám s pomerne nízkou bezdetnosťou. Problémom je však celkový obraz – ak pribúda rodín s jedináčikmi a súčasne ubúda rodín s tromi deťmi, zasluhuje si špeciálnu pozornosť aj nadchádzajúca éra „iba“ 15-percentnej bezdetnosti.
.príbeh dvoch žien
Sedíme pri firemnom konferenčnom stole, ale hovoríme o hlbokom súkromí. Obe ženy sú anonymne ochotné hovoriť o tom, prečo materstvo nepovažujú za svoju prioritu. Obe majú pritom partnerov, s ktorými sú spokojné, obe sú atraktívne, sebavedomé, inteligentné. Jedna má 26, druhá 41. Jedna biologické hodiny ešte ani nezačula, druhá ich už ignoruje.
Prvá žena, nazvime ju Helena, je staršia a nehlási sa programovo k bezdetnosti. Takto to vyšlo, hovorí bez štipky trpkosti v hlase. Ale ak by sa to náhodou ešte zmenilo, tak aj to prijme. Nikdy necítila tlak rodiny na rozmnožovanie a v Bratislave sa ako bezdetná, no kariérne úspešná žena naozaj necíti ako stigmatizovaná osoba. Zatiaľ prevažujú bonusy, ktoré bezdetnosťou získala.
Mohla doopatrovať ťažko chorú matku, čo by si pri deťoch nemohla ani finančne, ani časovo dovoliť. Mohla si nedávno užiť vlastnú promóciu, dnes má v rukách právnický diplom a teší sa na novú kariéru, nové výzvy. Konečne má po boku aj dobrého partnera, ktorý má rád deti, ale netlačí ju do materstva. Má psa a synovca, ktorému hovorí „moje zlatíčko“. Má zároveň dosť času na seba. „Vždy som chcela mať rodinu,“ priznáva, ale potom pokojne dodá: „Až postupom času som si to zadefinovala takto.“
Má strach iba z jediného: aby nebola v starobe nikomu na obtiaž, aby bola do poslednej chvíle samostatná. Od osemnástich pracovala pár rokov ako zdravotná sestrička a videla veľa starých ľudí živoriť na lôžku. „Veľmi zle som znášala, keď som videla, ako sú starí ľudia každému na príťaž. Deti prišli pozrieť rodičov len v deň, keď dostali dôchodok.“
Priznáva, že je orientovaná na istoty, preto netúžila sama vychovávať dieťa a ani s partnermi, ktorí neboli tí praví. Nechcela materstvo za každú cenu. „Bála som sa sama prevziať zodpovednosť za dieťa, bála som sa aj finančnej stránky, aj toho, že ostanem sama s dieťaťom. Som síce rojko, ale v tomto som krutý realista,“ dodáva. Priznáva, že keby mala terajšieho partnera pred desiatimi rokmi, asi by sa všetko vyvinulo inak a išla by klasickou materskou cestou. Ale vyvinulo sa to takto a ona to nijako zvlášť neľutuje. Keď počúva svoju o šestnásť rokov mladšiu kolegyňu, zhovievavo sa usmieva. Je to celkom iný príbeh a je dosť pravdepodobné, že bude mať aj iný koniec.
Mladšia žena, volajme ju Irena, má už päť rokov stabilného partnera a plánuje s ním spoločnú budúcnosť. V podstate žijú manželským životom, majú byt a partner už dlhšie túži po dieťati, dokonca býva neodbytný. Ale Irena má celkom iné plány. Začala diaľkovo študovať vysokú školu a chce vidieť svet. „Baví ma študovať a cestovať. Zarábame obaja slušne, ale ak by prišlo dieťa, museli by sme sa uskromniť.“ Spätne analyzuje, či pre ňu nebol kľúčový zážitok niekedy v puberte, keď sa dlhodobo po víkendoch starala o dve malé deti svojho strýka. „Ja dobre viem, čo to všetko obnáša, čo to znamená ráno vstávať s deťmi, nemať oddych a byť v jednom kolotoči. Môj priateľ si to nevie ani predstaviť.“
Cíti veľký tlak rodiny, aby už mala dieťa, ale vôbec to nepripúšťa, nemá takéto potreby a nechce sa viazať. Zatiaľ. Vďaka spoľahlivej antikoncepcii si môže všetko regulovať sama. Generácia jej matiek či skôr starých a prastarých matiek túto voľbu vôbec nemala.
Irena priznáva, že pred pár rokmi bola úplne striktne proti materstvu, no dnes to už nevníma tak vyostrene. Po chvíľke prekvapivo nehovorí ani tak o ambíciách či užívaní si života, ako o silných obavách, či by porodila zdravé dieťa, či by nepotratila. Sebavedomá žena zrazu pôsobí celkom úzkostlivo. „Asi veľmi špekulujem do hĺbky,“ priznáva. Akoby si neverila, že zvládne prekonať samovoľný potrat, že zvládne vychovať postihnuté dieťa, dokonca má strach aj z dvojičiek, ktoré sú v ich rodine časté.
.deti? Teraz ešte nie
Na Slovensku sa, žiaľ, o pozadí našej bezdetnosti a faktoroch, ktoré k nej vedú, nič bližšie nevie. Bezdetnosť sa občas objavuje v lifestylových časopisoch ako atraktívna téma, ale zvyčajne ostáva v povrchných konštatovaniach, že sme na Slovensku stále málo pokrokoví, lebo – na rozdiel od Česka – ešte stále nemáme ani pobočku amerického spolku No Kidding. Tento spolok združuje tých, čo vyznávajú dobrovoľnú bezdetnosť a chcú sa k tomu otvorene a verejne hlásiť. Ale čoskoro by sme mali byť v tejto téme múdrejší – výskumníci zo Slovenskej akadémie vied chcú na sklonku roku 2013 predstaviť výsledky svojho rozsiahleho empirického výskumu, ktorého cieľom je určiť vzorce, ktoré vedú k reprodukcii presahujúcej jedno dieťa na pár. Gabriel Bianchi, riaditeľ Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV, pre .týždeň uvádza, že výskum lepšie objasní aj podmienky, ktoré sprevádzajú bezdetnosť, respektíve výrazné odkladanie reprodukcie žien a mužov na Slovensku.
V českej odbornej komunite je to už dávnejšie živo diskutovaná téma. Sociologička Hana Hašková v zaujímavej publikácii Fenomén bezdetnosti skúmala, aké faktory vedú v českých podmienkach k bezdetnosti. Sociologička na základe početných problémovo orientovaných rozhovorov so ženami a mužmi vo veku aspoň 30 rokov prišla k záveru, že bezdetnosť je len zriedkavo voľbou, je totiž skôr akousi „nevoľbou“ – ako výsledok mnohých okolností, pocitov a rozhodnutí, ktoré sa svojho času vôbec nejavili ako definitívne. Podľa Haškovej neskoršiu bezdetnosť významne ovplyvňuje fakt, že čoraz viac ľudí vo veku 25 až 30 rokov nemá stáleho partnera. Dôležitým faktorom je aj vysoká koncentrácia mladých ľudí vo veľkomestách, s ktorými je spojený individuálny životný štýl a predlžovanie obdobia bezdetnosti. Ale čoraz väčšiu rolu hrá aj úroveň vzdelania, keďže podľa Haškovej práve vysokoškoláčky najčastejšie deklarujú konflikt medzi kariérnymi možnosťami a vstupom do materstva, pričom, paradoxne, v prípade mužov sa pre rodičovstvo najmenej rozhodujú tí so základným vzdelaním. Sociologička tiež zistila, že mladí Česi síce negatívne prežívajú, keď nemajú stáleho partnera, ale svoju bezdetnosť veľmi dlho nevnímajú ako problém, žijú podľa modelu „teraz ešte nie“ – čoho výsledkom môže byť neskoršia bezdetnosť.
Iná česká sociologička Michaela Bartošová opísala päť reprodukčných stratégií žien po tridsiatke: Mať dieťa za každú cenu. Mať dieťa s vhodným partnerom. Čakať na správny čas. Nerozhodnosť, či mať dieťa. Nemať dieťa. Veľa, najmä vzdelaných žien pripúšťa len stratégiu – mať dieťa s vhodným partnerom. Ak sa taký partner nenájde, tak sa radšej materstva vzdajú, pretože si dokážu nájsť inú zmysluplnú životnú cestu. Ďalšia stratégia je nerozhodnosť, či mať dieťa, alebo čakať na správny čas. To je aj prípad našej Ireny, ktorá je na svoj vek vyspelá, má dlhodobý partnerský vzťah, ale nie je presvedčená o tom, že chce dieťa. Nevylučuje však, že ten správny čas raz príde. Ak ženy odkladajú materstvo pridlho, môžu sa veci skomplikovať – môže odísť partner, môžu prísť zdravotné problémy alebo obavy, že vo vyššom veku už malé dieťa nezvládnu. V pozadí môže byť ukrytý aj strach z prudkej zmeny životného štýlu, zo straty možností na osobný rast, ale aj strach z obmedzenia pohodlia, ktoré sa ťažšie znáša vo vyššom veku.
Ale žien, ktoré programovo nechcú deti, je stále malé percento a za ich odmietaním materstva je zvyčajne vážny dôvod, často súvisiaci s detstvom či výchovou. V roku 2009 rozvírila na blogovej stránke SME veľkú diskusiu Kamila Straatsburg Sajmerová, Slovenka žijúca v Holandsku, a verejne napísala, že nikdy nechcela mať deti, pritom bola „plodná ako matka zem“: „Ja ten materský gán akosi nemám. Nikdy som sa nepozerala mladým mamičkám s nadšením do kočíkov, nikdy má nenadchýnali bábätká,“ povedala pre .týždeň pani Kamila, dnes 59-ročná žena. (Viac v rozhovore Nechcela som deti).
Takáto cielená dobrovoľná bezdetnosť je však skôr zriedkavosťou, častejšie je za ňou neplodnosť, teda ženy, ktoré chcú mať deti, ale nemôžu. Ale na Slovensku je podľa všetkého za rastúcou bezdetnosťou masový jav odkladania materstva. Tieto odklady majú za následok, že mnohé ženy už na otehotnenie potrebujú odbornú pomoc. Prečo skupina žien odkladá materstvo až po štyridsiatke? Docent Jozef Války, lekár z centra reprodukovanej asistencie ISCARE, pre .týždeň hovorí, že podľa jeho skúseností je len veľmi výnimočne dôvodom rozbehnutá kariéra. Oveľa častejšie je za tým fakt, že ženám dlho trvá hľadanie vhodného partnera. Preto najviac pacientok, ktoré vyhľadajú odbornú pomoc, aby mohli otehotnieť aj vo vyššom veku, si našlo nového partnera. A ten je zvyčajne mladší, pričom ženy si ho chcú takto „poistiť“, aby im kvôli túžbe po dieťati neodišiel.
.slovenské špecifiká
Zaujímavý je pohľad do histórie, ktorý ukazuje, že vyššia bezdetnosť sa sem len opäť vracia. Slovenské ženy, ktoré sa narodili na prelome 19. a 20. storočia, a teda vstúpili do materského veku za prvej ČSR, boli bezdetné z 15 až 18 percent. Ako podotýka demografka Michaela Potančoková, ešte vyššiu mieru bezdetnosti mali vo francúzskych a anglických mestách 19. storočia. „Ale súčasné trendy by som nevnímala ako návrat do histórie, keďže vtedy bolo celkom iné sociálne prostredie, a teda aj dôvody bezdetnosti, keď z vidieka odchádzali mnohé ženy do miest ako slúžky a nikdy sa nevydali. Medzi súčasnosťou a prvou ČSR však vidím paralelu v bezdetnosti vysoko kvalifikovaných, a teda vysoko vzdelaných žien. Dnes to pôsobí absurdne, no vtedajšie sociálne normy napríklad uprednostňovali, aby učiteľky nemali vlastné deti, pretože ľudia verili, že ako bezdetné budú lepšie vykonávať svoje povolanie.“
Po druhej svetovej vojne sa všetko zmenilo. Bezdetnosť najmä v socialistických krajinách prudko klesala, v Česku bola dokonca na hranici fyziologickej bezdetnosti – teda deti nemali de facto iba neplodné páry. Potančoková upozorňuje, že Slovensko bolo v tomto ohľade za socializmu špecifické. Kým u Čechov sa bezdetnosť držala na úrovni pod 5 percent na celú generáciu žien, na Slovensku bola bezdetnosť značne vyššia – viac než osem percent v danej generácii. „Nevieme presne, prečo to bolo tak,“ hovorí Potančoková. „Jedna z hypotéz, prečo Slovenky vstupovali o trochu menej do manželstva a mali o niečo vyššiu bezdetnosť než Češky, je, paradoxne, práve vyššia religiozita nášho obyvateľstva. Je možné, že niektoré ženy prijali celibát a žili vlastne ako rehoľné sestry.“ Podľa demografky to však súviselo aj s iným javom: kým Česi mali nízku pôrodnosť už v 30. rokoch 20. storočia, pričom mladomanželia sa po svadbe sťahovali od rodičov a zakladali si samostatnú domácnosť, na Slovensku boli najmä v dedinskom prostredí aj ďalej bežné viacgeneračné domácnosti a rodiny bohaté na deti.
Ako ďalej vysvetľuje Potančoková, často sa pritom stávalo, že žena, ktorá sa do určitého veku nevydala, zostala bývať s rodičmi, kvôli čomu si potom nevedela nájsť partnera, zostala tak-
zvanou starou dievkou a doopatrovala rodičov. Jeden zo súrodencov sa tak postaral o starnúcich rodičov, kým ďalší súrodenci mohli mať viacej detí.
.ten skutočný problém
V Česku a na Slovensku je bezdetnosť síce na vzostupe, ale na veľmoc v bezdetnosti – Nemecko – dnes inak v mnohých ohľadoch také obdivované, sa iste nedotiahneme. Nemecko je demografickým revolucionárom, v žiadnej inej krajine nie je už 40 rokov taká nízka miera pôrodnosti (presnejšie – hovoríme najmä o jeho bývalej nesocialistickej západnej časti). Až štvrtina žien, ktoré sa narodili v druhej polovici 60. rokov, sa radí medzi bezdetné. A keďže 36 percent žien z tejto generácie má iba jedno dieťa, je zrejmé, v čom spočíva nemecká pasca. Štatistikám bezdetnosti suverénne vedú vysokoškolsky vzdelané ženy, až jedna tretina takýchto žien v „západnom“ Nemecku je bezdetná. Tento jav sa týka aj Slovenska, podľa sčítania z roku 2001 bola bezdetnosť takmer dva krát vyššia medzi 40-ročnými vysokoškolsky vzdelanými ženami než medzi rovesníčkami so stredoškolským vzdelaním.
Na Slovensku však čelíme vážnejšiemu problému než je bezdetnosť, ktorú nám budú môcť Nemci aj naďalej závidieť. Je potešiteľné, že v posledných rokoch sa mnohým ženám po tridsiatke narodilo prvé dieťa. Z nemalej časti sa tak potvrdili prognózy optimistickejších demografov, ktorí tvrdili, že za obrovským prepadom každoročnej pôrodnosti v 90. rokoch nebola neochota slovenských žien mať deti, ale zmena správania, spojená s odkladaním rodičovstva. Lenže stále nezodpovedanou a napínavou otázkou je, aký podiel z týchto oneskorených matiek sa rozhodne aj pre druhé dieťa. Pretože, čím väčšia bude skupina bezdetných žien (a mužov), ako aj rodín s jedným dieťaťom, tým väčší problém nás postihne o niekoľko málo desaťročí.
Dáta z posledného sčítania ešte nie sú spracované, no Branislav Šprocha z Výskumného demografického centra na základe analýz odhaduje, že žien bez detí značne pribudne. Zdá sa, že práve generácia dnešných tridsiatničiek spôsobí zlom. Podľa Šprochovho odhadu ostane bezdetných až 17 percent žien, narodených v polovici 70. rokov. Demografka Michaela Potančoková, ktorá pracuje vo Viedenskom inštitúte demografie Rakúskej akadémie vied takisto potvrdzuje nový trend. Ona sama odhaduje, že z generácie žien, narodených v polovici 70. rokov, ich bude bezdetných okolo 15 percent. Podľa prepočtov demografky bolo v roku 2010 bezdetných až 20 percent žien vo veku 35 rokov (v roku 2000 bolo bezdetných menej než 13 percent žien vo veku 35 rokov). Samozrejme, časť z nich ešte bude mať aspoň jedno dieťa, ale ak sa v tejto skupine neudeje zázračný babyboom, bezdetnosť bude oveľa rozšírenejšia než v uplynulých desaťročiach.
Pätnásť- až sedemnásťpercentná bezdetnosť by sama osebe nebola dramatickým problémom, napokon, v rámci Európy sa budeme radiť ku krajinám s pomerne nízkou bezdetnosťou. Problémom je však celkový obraz – ak pribúda rodín s jedináčikmi a súčasne ubúda rodín s tromi deťmi, zasluhuje si špeciálnu pozornosť aj nadchádzajúca éra „iba“ 15-percentnej bezdetnosti.
.príbeh dvoch žien
Sedíme pri firemnom konferenčnom stole, ale hovoríme o hlbokom súkromí. Obe ženy sú anonymne ochotné hovoriť o tom, prečo materstvo nepovažujú za svoju prioritu. Obe majú pritom partnerov, s ktorými sú spokojné, obe sú atraktívne, sebavedomé, inteligentné. Jedna má 26, druhá 41. Jedna biologické hodiny ešte ani nezačula, druhá ich už ignoruje.
Prvá žena, nazvime ju Helena, je staršia a nehlási sa programovo k bezdetnosti. Takto to vyšlo, hovorí bez štipky trpkosti v hlase. Ale ak by sa to náhodou ešte zmenilo, tak aj to prijme. Nikdy necítila tlak rodiny na rozmnožovanie a v Bratislave sa ako bezdetná, no kariérne úspešná žena naozaj necíti ako stigmatizovaná osoba. Zatiaľ prevažujú bonusy, ktoré bezdetnosťou získala.
Mohla doopatrovať ťažko chorú matku, čo by si pri deťoch nemohla ani finančne, ani časovo dovoliť. Mohla si nedávno užiť vlastnú promóciu, dnes má v rukách právnický diplom a teší sa na novú kariéru, nové výzvy. Konečne má po boku aj dobrého partnera, ktorý má rád deti, ale netlačí ju do materstva. Má psa a synovca, ktorému hovorí „moje zlatíčko“. Má zároveň dosť času na seba. „Vždy som chcela mať rodinu,“ priznáva, ale potom pokojne dodá: „Až postupom času som si to zadefinovala takto.“
Má strach iba z jediného: aby nebola v starobe nikomu na obtiaž, aby bola do poslednej chvíle samostatná. Od osemnástich pracovala pár rokov ako zdravotná sestrička a videla veľa starých ľudí živoriť na lôžku. „Veľmi zle som znášala, keď som videla, ako sú starí ľudia každému na príťaž. Deti prišli pozrieť rodičov len v deň, keď dostali dôchodok.“
Priznáva, že je orientovaná na istoty, preto netúžila sama vychovávať dieťa a ani s partnermi, ktorí neboli tí praví. Nechcela materstvo za každú cenu. „Bála som sa sama prevziať zodpovednosť za dieťa, bála som sa aj finančnej stránky, aj toho, že ostanem sama s dieťaťom. Som síce rojko, ale v tomto som krutý realista,“ dodáva. Priznáva, že keby mala terajšieho partnera pred desiatimi rokmi, asi by sa všetko vyvinulo inak a išla by klasickou materskou cestou. Ale vyvinulo sa to takto a ona to nijako zvlášť neľutuje. Keď počúva svoju o šestnásť rokov mladšiu kolegyňu, zhovievavo sa usmieva. Je to celkom iný príbeh a je dosť pravdepodobné, že bude mať aj iný koniec.
Mladšia žena, volajme ju Irena, má už päť rokov stabilného partnera a plánuje s ním spoločnú budúcnosť. V podstate žijú manželským životom, majú byt a partner už dlhšie túži po dieťati, dokonca býva neodbytný. Ale Irena má celkom iné plány. Začala diaľkovo študovať vysokú školu a chce vidieť svet. „Baví ma študovať a cestovať. Zarábame obaja slušne, ale ak by prišlo dieťa, museli by sme sa uskromniť.“ Spätne analyzuje, či pre ňu nebol kľúčový zážitok niekedy v puberte, keď sa dlhodobo po víkendoch starala o dve malé deti svojho strýka. „Ja dobre viem, čo to všetko obnáša, čo to znamená ráno vstávať s deťmi, nemať oddych a byť v jednom kolotoči. Môj priateľ si to nevie ani predstaviť.“
Cíti veľký tlak rodiny, aby už mala dieťa, ale vôbec to nepripúšťa, nemá takéto potreby a nechce sa viazať. Zatiaľ. Vďaka spoľahlivej antikoncepcii si môže všetko regulovať sama. Generácia jej matiek či skôr starých a prastarých matiek túto voľbu vôbec nemala.
Irena priznáva, že pred pár rokmi bola úplne striktne proti materstvu, no dnes to už nevníma tak vyostrene. Po chvíľke prekvapivo nehovorí ani tak o ambíciách či užívaní si života, ako o silných obavách, či by porodila zdravé dieťa, či by nepotratila. Sebavedomá žena zrazu pôsobí celkom úzkostlivo. „Asi veľmi špekulujem do hĺbky,“ priznáva. Akoby si neverila, že zvládne prekonať samovoľný potrat, že zvládne vychovať postihnuté dieťa, dokonca má strach aj z dvojičiek, ktoré sú v ich rodine časté.
.deti? Teraz ešte nie
Na Slovensku sa, žiaľ, o pozadí našej bezdetnosti a faktoroch, ktoré k nej vedú, nič bližšie nevie. Bezdetnosť sa občas objavuje v lifestylových časopisoch ako atraktívna téma, ale zvyčajne ostáva v povrchných konštatovaniach, že sme na Slovensku stále málo pokrokoví, lebo – na rozdiel od Česka – ešte stále nemáme ani pobočku amerického spolku No Kidding. Tento spolok združuje tých, čo vyznávajú dobrovoľnú bezdetnosť a chcú sa k tomu otvorene a verejne hlásiť. Ale čoskoro by sme mali byť v tejto téme múdrejší – výskumníci zo Slovenskej akadémie vied chcú na sklonku roku 2013 predstaviť výsledky svojho rozsiahleho empirického výskumu, ktorého cieľom je určiť vzorce, ktoré vedú k reprodukcii presahujúcej jedno dieťa na pár. Gabriel Bianchi, riaditeľ Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV, pre .týždeň uvádza, že výskum lepšie objasní aj podmienky, ktoré sprevádzajú bezdetnosť, respektíve výrazné odkladanie reprodukcie žien a mužov na Slovensku.
V českej odbornej komunite je to už dávnejšie živo diskutovaná téma. Sociologička Hana Hašková v zaujímavej publikácii Fenomén bezdetnosti skúmala, aké faktory vedú v českých podmienkach k bezdetnosti. Sociologička na základe početných problémovo orientovaných rozhovorov so ženami a mužmi vo veku aspoň 30 rokov prišla k záveru, že bezdetnosť je len zriedkavo voľbou, je totiž skôr akousi „nevoľbou“ – ako výsledok mnohých okolností, pocitov a rozhodnutí, ktoré sa svojho času vôbec nejavili ako definitívne. Podľa Haškovej neskoršiu bezdetnosť významne ovplyvňuje fakt, že čoraz viac ľudí vo veku 25 až 30 rokov nemá stáleho partnera. Dôležitým faktorom je aj vysoká koncentrácia mladých ľudí vo veľkomestách, s ktorými je spojený individuálny životný štýl a predlžovanie obdobia bezdetnosti. Ale čoraz väčšiu rolu hrá aj úroveň vzdelania, keďže podľa Haškovej práve vysokoškoláčky najčastejšie deklarujú konflikt medzi kariérnymi možnosťami a vstupom do materstva, pričom, paradoxne, v prípade mužov sa pre rodičovstvo najmenej rozhodujú tí so základným vzdelaním. Sociologička tiež zistila, že mladí Česi síce negatívne prežívajú, keď nemajú stáleho partnera, ale svoju bezdetnosť veľmi dlho nevnímajú ako problém, žijú podľa modelu „teraz ešte nie“ – čoho výsledkom môže byť neskoršia bezdetnosť.
Iná česká sociologička Michaela Bartošová opísala päť reprodukčných stratégií žien po tridsiatke: Mať dieťa za každú cenu. Mať dieťa s vhodným partnerom. Čakať na správny čas. Nerozhodnosť, či mať dieťa. Nemať dieťa. Veľa, najmä vzdelaných žien pripúšťa len stratégiu – mať dieťa s vhodným partnerom. Ak sa taký partner nenájde, tak sa radšej materstva vzdajú, pretože si dokážu nájsť inú zmysluplnú životnú cestu. Ďalšia stratégia je nerozhodnosť, či mať dieťa, alebo čakať na správny čas. To je aj prípad našej Ireny, ktorá je na svoj vek vyspelá, má dlhodobý partnerský vzťah, ale nie je presvedčená o tom, že chce dieťa. Nevylučuje však, že ten správny čas raz príde. Ak ženy odkladajú materstvo pridlho, môžu sa veci skomplikovať – môže odísť partner, môžu prísť zdravotné problémy alebo obavy, že vo vyššom veku už malé dieťa nezvládnu. V pozadí môže byť ukrytý aj strach z prudkej zmeny životného štýlu, zo straty možností na osobný rast, ale aj strach z obmedzenia pohodlia, ktoré sa ťažšie znáša vo vyššom veku.
Ale žien, ktoré programovo nechcú deti, je stále malé percento a za ich odmietaním materstva je zvyčajne vážny dôvod, často súvisiaci s detstvom či výchovou. V roku 2009 rozvírila na blogovej stránke SME veľkú diskusiu Kamila Straatsburg Sajmerová, Slovenka žijúca v Holandsku, a verejne napísala, že nikdy nechcela mať deti, pritom bola „plodná ako matka zem“: „Ja ten materský gán akosi nemám. Nikdy som sa nepozerala mladým mamičkám s nadšením do kočíkov, nikdy má nenadchýnali bábätká,“ povedala pre .týždeň pani Kamila, dnes 59-ročná žena. (Viac v rozhovore Nechcela som deti).
Takáto cielená dobrovoľná bezdetnosť je však skôr zriedkavosťou, častejšie je za ňou neplodnosť, teda ženy, ktoré chcú mať deti, ale nemôžu. Ale na Slovensku je podľa všetkého za rastúcou bezdetnosťou masový jav odkladania materstva. Tieto odklady majú za následok, že mnohé ženy už na otehotnenie potrebujú odbornú pomoc. Prečo skupina žien odkladá materstvo až po štyridsiatke? Docent Jozef Války, lekár z centra reprodukovanej asistencie ISCARE, pre .týždeň hovorí, že podľa jeho skúseností je len veľmi výnimočne dôvodom rozbehnutá kariéra. Oveľa častejšie je za tým fakt, že ženám dlho trvá hľadanie vhodného partnera. Preto najviac pacientok, ktoré vyhľadajú odbornú pomoc, aby mohli otehotnieť aj vo vyššom veku, si našlo nového partnera. A ten je zvyčajne mladší, pričom ženy si ho chcú takto „poistiť“, aby im kvôli túžbe po dieťati neodišiel.
.slovenské špecifiká
Zaujímavý je pohľad do histórie, ktorý ukazuje, že vyššia bezdetnosť sa sem len opäť vracia. Slovenské ženy, ktoré sa narodili na prelome 19. a 20. storočia, a teda vstúpili do materského veku za prvej ČSR, boli bezdetné z 15 až 18 percent. Ako podotýka demografka Michaela Potančoková, ešte vyššiu mieru bezdetnosti mali vo francúzskych a anglických mestách 19. storočia. „Ale súčasné trendy by som nevnímala ako návrat do histórie, keďže vtedy bolo celkom iné sociálne prostredie, a teda aj dôvody bezdetnosti, keď z vidieka odchádzali mnohé ženy do miest ako slúžky a nikdy sa nevydali. Medzi súčasnosťou a prvou ČSR však vidím paralelu v bezdetnosti vysoko kvalifikovaných, a teda vysoko vzdelaných žien. Dnes to pôsobí absurdne, no vtedajšie sociálne normy napríklad uprednostňovali, aby učiteľky nemali vlastné deti, pretože ľudia verili, že ako bezdetné budú lepšie vykonávať svoje povolanie.“
Po druhej svetovej vojne sa všetko zmenilo. Bezdetnosť najmä v socialistických krajinách prudko klesala, v Česku bola dokonca na hranici fyziologickej bezdetnosti – teda deti nemali de facto iba neplodné páry. Potančoková upozorňuje, že Slovensko bolo v tomto ohľade za socializmu špecifické. Kým u Čechov sa bezdetnosť držala na úrovni pod 5 percent na celú generáciu žien, na Slovensku bola bezdetnosť značne vyššia – viac než osem percent v danej generácii. „Nevieme presne, prečo to bolo tak,“ hovorí Potančoková. „Jedna z hypotéz, prečo Slovenky vstupovali o trochu menej do manželstva a mali o niečo vyššiu bezdetnosť než Češky, je, paradoxne, práve vyššia religiozita nášho obyvateľstva. Je možné, že niektoré ženy prijali celibát a žili vlastne ako rehoľné sestry.“ Podľa demografky to však súviselo aj s iným javom: kým Česi mali nízku pôrodnosť už v 30. rokoch 20. storočia, pričom mladomanželia sa po svadbe sťahovali od rodičov a zakladali si samostatnú domácnosť, na Slovensku boli najmä v dedinskom prostredí aj ďalej bežné viacgeneračné domácnosti a rodiny bohaté na deti.
Ako ďalej vysvetľuje Potančoková, často sa pritom stávalo, že žena, ktorá sa do určitého veku nevydala, zostala bývať s rodičmi, kvôli čomu si potom nevedela nájsť partnera, zostala tak-
zvanou starou dievkou a doopatrovala rodičov. Jeden zo súrodencov sa tak postaral o starnúcich rodičov, kým ďalší súrodenci mohli mať viacej detí.
.ten skutočný problém
V Česku a na Slovensku je bezdetnosť síce na vzostupe, ale na veľmoc v bezdetnosti – Nemecko – dnes inak v mnohých ohľadoch také obdivované, sa iste nedotiahneme. Nemecko je demografickým revolucionárom, v žiadnej inej krajine nie je už 40 rokov taká nízka miera pôrodnosti (presnejšie – hovoríme najmä o jeho bývalej nesocialistickej západnej časti). Až štvrtina žien, ktoré sa narodili v druhej polovici 60. rokov, sa radí medzi bezdetné. A keďže 36 percent žien z tejto generácie má iba jedno dieťa, je zrejmé, v čom spočíva nemecká pasca. Štatistikám bezdetnosti suverénne vedú vysokoškolsky vzdelané ženy, až jedna tretina takýchto žien v „západnom“ Nemecku je bezdetná. Tento jav sa týka aj Slovenska, podľa sčítania z roku 2001 bola bezdetnosť takmer dva krát vyššia medzi 40-ročnými vysokoškolsky vzdelanými ženami než medzi rovesníčkami so stredoškolským vzdelaním.
Na Slovensku však čelíme vážnejšiemu problému než je bezdetnosť, ktorú nám budú môcť Nemci aj naďalej závidieť. Je potešiteľné, že v posledných rokoch sa mnohým ženám po tridsiatke narodilo prvé dieťa. Z nemalej časti sa tak potvrdili prognózy optimistickejších demografov, ktorí tvrdili, že za obrovským prepadom každoročnej pôrodnosti v 90. rokoch nebola neochota slovenských žien mať deti, ale zmena správania, spojená s odkladaním rodičovstva. Lenže stále nezodpovedanou a napínavou otázkou je, aký podiel z týchto oneskorených matiek sa rozhodne aj pre druhé dieťa. Pretože, čím väčšia bude skupina bezdetných žien (a mužov), ako aj rodín s jedným dieťaťom, tým väčší problém nás postihne o niekoľko málo desaťročí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.