Nechcela som deti

.programová bezdetnosť u žien sa stále považuje za istý druh deviácie. Kde sa to vzalo u vás?  
Vezmem to od konca; moja mama bola veľmi krásna a ľahkomyseľná žena, ten typ, ktorý mužov privádza k nezodpovedným činom. Materstva sa bála a tehotenstvo považovala za fyzický nedostatok, niečo, čo špatilo jej krásu. Bola poškodená? Celkom určite, aj keď sa mi ťažko definuje čím a prečo. Jej prirodzený (alebo skôr neprirodzený) odpor k tehotenstvu len potvrdil veľmi ťažký pôrod s následnou trombózou a predčasne narodené urevané dievčatko.

.bola dobrá matka?
Aj keď ma veľmi ľúbila a neskôr spomínala, že sa chodila v noci dívať, či žijem a dýcham, nepríjemnosti materstva ten cit určite prevážili. Je celkom isté, že mi ten odpor k materstvu odovzdala. Jej výrok, že tehotenstvo je to najhoršie, čo sa žene môže stať, nemohol nezanechať na mne stopy.

.ale u vás zohralo rolu aj to, že ste sa vydali za podstatne staršieho muža.
Áno, hneď bolo akosi jasné, že deti nemusia byť. Môj manžel by ich bol privítal, ale nevyžadoval ich a ja som bola v zajatí všetkých tých nových možnosti, o ktorých sa dievčaťu zo socialistického Slovenska ani nesnívalo. A potom, keď nečakane umrel môj manžel, ma známi ľutovali, že by mi bolo ľahšie, keby si nebola zostala celkom sama. A ja som si vravela, ozaj? Jediný bod, pri ktorom som zaváhala a ešte stále váham, je, že som nemala dieťa ako pamiatku na nadovšetko milovaného muža, v našom synovi by bol prežil. A možno nie, genetika je komplikovaná vec, možno by sa bol podobal na moju babku z otcovej strany, ktorú som úprimne nenávidela.

.takže žiadna ľútosť?
V určitej chvíli som sa začala zamýšľať nad tým dávnym rozhodnutím. Odriekla som si materstvo, nikdy som si neprivinula svoje dieťa, nikdy som nepozerala, ako rastie, nezasmiala sa na jeho príbehoch, výmysloch, nenaučila som nikoho, čo viem. Nikto nebude variť moje recepty. Nikomu som neodovzdala svoju lásku ku knihám a moju knižnicu zdedí slovenské veľvyslanectvo, a už teraz viem, že ich to nepoteší. Môj syn alebo dcéra ma nebudú držať za ruku, keď budem umierať. Ale má to aj druhú stranu: Nikto nesklamal moje očakávania. Do nikoho som nevložila priveľké nádeje. Nikto ma neopustil a na nikoho som márne nečakala. A neumierame všetci sami?

.prekvapilo vás, že váš blog vzbudil takú diskusiu?
Neprekvapilo ma to. Nematerstvo a voľba bezdetnosti sú ešte stále trocha tabu. Niekedy si myslím, že mnohé ženy sa cítia akosi povinné tváriť sa a cítiť tak, ako od nich očakáva partner, rodina, spoločnosť. Aj v Holandsku je žena, ktorá sa dobrovoľne rozhodne pre bezdetnosť, v očiach okolia akási „čudná”. Môžeme byť šťastní v samote? Bez toho, aby sme sa duplikovali? Bez toho, aby sme si zaručili kúsok nesmrteľnosti? Odovzdali naše vynikajúce (a menej vynikajúce) vlastnosti ďalšej generácií? Aby sme sa na chvíľku postavili vedľa Boha a vytvorili život? Sme naozaj emancipované alebo sa toho až toľko nezmenilo?

.čo by ste odkázali ženám, ktoré rozmýšľajú, či ísť do materstva, alebo nie?
Pozrite sa do hĺbky svojej duše. A keď tam nenájdete túžbu a lásku po dieťati, to pevné presvedčenie, že dieťa je to, čo potvrdí a naplní vašu existenciu, vaše volanie, vás cieľ, tak to nerobte. Nie každá žena je mama. Nie je to ani hanba, ani osobne zlyhanie, ak sa tak necítite. Nie je to povinnosť, je to voľba. A je to voľba na celý život.