Expo Koliba, alebo v starom sa žiť nedá

Aj sme sa zasmiali, aj sme materiál použili v kapitole o architektúre totalitného komunistického režimu päťdesiatych rokov. Boli sme vtedy úprimne presvedčení, že obmedzená viera v nekonečný pokrok, plynúca zo Zápotockého titulu, je už pochovaná spolu s totalitným zriadením tej doby hlboko v histórii. Mýlili sme sa. Už v tom istom čase, ako sme knihu písali, sa v našom prostredí udomácnila nová autorita, ktorá presadzovala rovnako obmedzenú vieru v nekonečný pokrok, autorita finančného kapitálu. Vidina finančného zisku ospravedlnila akékoľvek počínanie v oblasti výstavby a patričnú presvedčivosť jej opäť dávalo heslo bývalého totalitného prezidenta, tentoraz upravené do príznačnej podoby „V starom sa žiť nedá!“ V mene tohto hesla museli v ostatných dvoch desaťročiach zmiznúť mnohé hodnotné architektonické diela, ktoré prekážali v ceste zdanlivému pokroku. Symbolom, ktorý tento trend charakterizuje, by sa mohlo stať odstránenie budovy legendárnej reštaurácie Expo na bratislavskej Kolibe. Jej zbúranie a nahradenie banálnou novostavbou, imitujúcou akýsi vernakulárny pseudoštýl, je tragickým, ale veľmi poučným príbehom a mal by si ho vypočuť každý, kto sa chystá v mene hesla „v starom sa žiť nedá“ niečo zničiť.
Reštaurácia Expo bola jedným z tých mála architektonických diel, ktoré preslávili slovenskú architektúru v medzinárodnom prostredí už v dobe svojho vzniku. Architekti Stanislav Talaš a Vojtech Vilhan ju navrhli ako súčasť reprezentácie ČSSR na svetovej výstave v Montreali. Tam bola v roku 1967 reštaurácia postavená a za obrovského záujmu verejnosti aj prevádzkovaná. Po skončení výstavy budovu rozobrali a znovu postavili na Kolibe, tradičnom výletnom mieste v srdci bratislavského lesoparku. Budova reštaurácie predstavovala tú líniu tvorivého prístupu, ktorá sa v šesťdesiatych rokoch 20. storočia usilovala čerpať inšpiráciu z tradičnej ľudovej architektúry na území Slovenska. Nešlo však o žiadne naivné kopírovanie ľudových motívov či ornamentov, ale o sofistikovanú kombináciu tradičného materiálu, stavebných techník a moderných vyjadrovacích prostriedkov. Dnes by sme ju nazvali moderným regionalizmom. Expo Koliba sa za desaťročia svojej existencie stala obľúbeným a hojne navštevovaným miestom, jedným zo symbolov mesta. Napriek tomu sa jej vlastník roku 2005 rozhodol budovu zbúrať. Nahradil ju stavbou, ktorá je výstižným obrazom investičnej bezradnosti tohto činu: niečo medzi hypertrofovanou chalupou a múzeom modranskej majoliky. Tento vulgárny čin nemohlo prehliadnuť ani inak pomerne nevšímavé slovenské publikum a do koliby prestalo chodiť. Stavba niekoľko rokov zívala prázdnotou, až ju nakoniec pred niekoľkými rokmi zavreli. Ešte predtým však stihli v mene ochrany súkromného vlastníctva pozemok obohnať plotom a odstrániť z neho všetky stromy. Výsledkom je žalostný kus mŕtvej krajiny v strede lesoparku – päsť na oko každého kultivovaného návštevníka Koliby. Smutným paradoxom ostáva už len smerová tabuľa na príjazdovej ceste, optimisticky sľubujúca zážitok v „reštaurácii Expo“.
Prečo sa dnes, po desaťročí, opäť vraciame k bývalému Expu? Dôvod je prostý. Éra deštrukcie, ktorú zbúranie Expo Koliba symbolizuje, pretrváva. Na začiatku 21. storočia mizne jedno hodnotené architektonické dielo za druhým. Stratili sme nákupné centrum Slimák na Sídlisku Hostinského, budovu bývalého Národného výboru v Ružinove, bratislavský amfiteáter, pred očami turistov sa po masívnej deštrukcii zo strany vlastníka rozpadá Sanatórium Helios na Štrbskom plese, nenávratne zmizli unikátne interiéry reštaurácie Bystrica na Moste SNP v Bratislave či legendárne interiéry Hotela Kyjev v tom istom meste. Všetky krajiny Európskej únie, nevynímajúc tie s rovnakou komunistickou minulosťou ako máme my, pamiatkovým zákonom chránia architektonické dedičstvo druhej polovice 20. storočia, či už sú to Briti, Fíni, Česi, Slovinci, alebo Rakúšania. Ostávame jediným smutným ostrovom, kde vo vzťahu k modernému architektonickému dedičstvu stále platí totalitné „Po staru se žít nedá“. To je ďalší dôvod, prečo treba občas pripomenúť Expo Koliba.

Autorka je teoretička a historička architektúry.