Svet Fedora Gála

Medzitým sa preklopil čas a generácia na odchode je tentoraz tá moja – generácia, ktorá naplno prežívala 60. roky s krátkym záchvevom nádeje, inváziu „spojeneckých“ armád a roky „normalizácie“ (šeď nehybnosti), november 1989 a koniec komunizmu, demokraciu, kapitalizmus, vstup do nadnárodných paktov (EÚ a NATO), globalizáciu a takzvanú hospodársku krízu začiatkom 21. storočia. Sme generácia roku 1989, pretože to bola naša hodina pravdy. Lúčil som sa s eufóriu tej chvíle v niekoľkých krokoch. Prvý bol na námestí SNP (tak sa vtedy volalo) 17. novembra 1990, keď mi pri príležitosti prvého výročia revolúcie napľul do tváre spoluobčan a posledný jedného zimného popoludnia koncom januára 2013, keď bol na Pražský hrad priamou voľbou zvolený nový prezident (Miloš Zeman) a ten starý (Václav Klaus) sa zaradoval, že to je naozajstný Čech, a nie nejaký „cizák“. Bolo to dvadsať rokov po tom, ako som sa odsťahoval z Bratislavy do Prahy, vypudený nacionalizmom so socialistickou tvárou, ktorý bytostne neznášam. To už som sa blížil k sedemdesiatke.
Verím, že existuje kultúrny a biologický medzigeneračný prenos. Na vlastných životoch sme pred rokom 1989 testovali zhovadilosť  jednej utópie, ktorá sa stala režimom.  Ďalšie štvrťstoročie sme hľadali pevnú pôdu pod nohami. Ostane po nás, ako dúfam, vedomie, že politické utópie vedú do pekiel a pevná pôda pod nohami je tekutý piesok. Tá cesta však je, napriek všetkému, fajn, hovorím si, keď ráno vyliezam z postele, púšťam počítač a idem si uvariť kávu k prvej cigarete. Vonku sa začína leto, vnúčatá prídu na prázdniny, záhrada je vo forme a furt je na čo slobodne frflať.