Až prednedávnom som pochopila, že byť sám nemusí vždy znamenať byť osamelý. Na rozumovej úrovni som to síce vedela už dávno, ale vždy ma prepadala akási jemne panická osamelosť, keď som na chvíľu zostala sama so sebou.
Po minúte strávenej v miestnosti bez ľudských bytostí som okamžite vyťahovala mobil a začala vyťukávať esemesky. Ja, čo na ne nestíham odpovedať, a starým kamošom sa neozvem roky, som v takýchto chvíľach riešila svoje resty. Čo, samozrejme, muselo zákonite vyzerať divne, keď sa niekomu ozvete po roku a pol s tým, že ležíte sám na nemocničnej izbe a či vás dotyčný náhodou nechce prísť pozrieť. Celý život som tušila, že táto bezbranná poloha chúďatka, ktoré musí byť ustavične s niekým, pričom je častokrát úplne jedno s kým, v krajnom prípade stačí aj predavačka v zelovoci, musí raz skončiť. Že raz sa všetko zmení a ja budem kráčať vyrovnane sama po ulici a budem s úsmevom žmúriť do slnka. Že sa vyberiem sama do lesa a nebudem sa báť. Že budem sama doma v noci a nezošaliem.
Že budem sedieť sama v krčme za stolom a nebude mi to blbé. Že sa sama vydám na cesty do ďalekých krajín a nestratím sa ani vo svete, ani v hlave. Že sa ozvem svojim priateľom vtedy, keď budem chcieť vidieť ich, nie zachraňovať seba. Že si sadnem v parku na lavičku, dám si cigu a bude mi dobre. To všetko sa mi postupne začína plniť a často sa mi nahrnú slzy do očí z toho, aké to vie byť krásne a romantické. Prísť do prázdneho bytu, uvariť si čaj a počúvať meluzínu za oknom. Potom si vypeckovať muziku a tancovať si v teplákoch až do umretia. Najprv mi z toho všetkého išiel strašný strach, ale keď som zistila, že to vlastne vôbec nebolí, začala som si to užívať. A až teraz vidím, ako strašne som bola závislá od ľudskej prítomnosti. A potreba byť s ľuďmi ma odzrazu prešla sama od seba. Dnes som vyrazila na trojmesačnú cestu po Ázii. Sama. Sedím na letisku v Katare a budem tu takto sedieť ešte dvanásť hodín, kým ma ujo v bielej šatke s čiernou čelenkou nepustí do lietadla. Som úplne sama v cudzom svete, za chvíľu prídem do krajiny, kde nemáme ani roamingového partnera, na svojom ľahkom tele nesiem ťažký ruksak a neviem sa dočkať, ako sa to všetko bude vyvíjať. S radosťou sledujem ubiehajúci čas, keď neprehovorím ani slovo. Nič. Minule som mala pocit, že po tých ôsmich hodinách mlčania mi už ani nemusia naskočiť hlasivky. Ak to celé zvládnem, myslím, že sa definitívne zbavím závislosti od komunikácie. A keď to tak bude, možno tá komunikácia začne konečne za niečo stáť.
Po minúte strávenej v miestnosti bez ľudských bytostí som okamžite vyťahovala mobil a začala vyťukávať esemesky. Ja, čo na ne nestíham odpovedať, a starým kamošom sa neozvem roky, som v takýchto chvíľach riešila svoje resty. Čo, samozrejme, muselo zákonite vyzerať divne, keď sa niekomu ozvete po roku a pol s tým, že ležíte sám na nemocničnej izbe a či vás dotyčný náhodou nechce prísť pozrieť. Celý život som tušila, že táto bezbranná poloha chúďatka, ktoré musí byť ustavične s niekým, pričom je častokrát úplne jedno s kým, v krajnom prípade stačí aj predavačka v zelovoci, musí raz skončiť. Že raz sa všetko zmení a ja budem kráčať vyrovnane sama po ulici a budem s úsmevom žmúriť do slnka. Že sa vyberiem sama do lesa a nebudem sa báť. Že budem sama doma v noci a nezošaliem.
Že budem sedieť sama v krčme za stolom a nebude mi to blbé. Že sa sama vydám na cesty do ďalekých krajín a nestratím sa ani vo svete, ani v hlave. Že sa ozvem svojim priateľom vtedy, keď budem chcieť vidieť ich, nie zachraňovať seba. Že si sadnem v parku na lavičku, dám si cigu a bude mi dobre. To všetko sa mi postupne začína plniť a často sa mi nahrnú slzy do očí z toho, aké to vie byť krásne a romantické. Prísť do prázdneho bytu, uvariť si čaj a počúvať meluzínu za oknom. Potom si vypeckovať muziku a tancovať si v teplákoch až do umretia. Najprv mi z toho všetkého išiel strašný strach, ale keď som zistila, že to vlastne vôbec nebolí, začala som si to užívať. A až teraz vidím, ako strašne som bola závislá od ľudskej prítomnosti. A potreba byť s ľuďmi ma odzrazu prešla sama od seba. Dnes som vyrazila na trojmesačnú cestu po Ázii. Sama. Sedím na letisku v Katare a budem tu takto sedieť ešte dvanásť hodín, kým ma ujo v bielej šatke s čiernou čelenkou nepustí do lietadla. Som úplne sama v cudzom svete, za chvíľu prídem do krajiny, kde nemáme ani roamingového partnera, na svojom ľahkom tele nesiem ťažký ruksak a neviem sa dočkať, ako sa to všetko bude vyvíjať. S radosťou sledujem ubiehajúci čas, keď neprehovorím ani slovo. Nič. Minule som mala pocit, že po tých ôsmich hodinách mlčania mi už ani nemusia naskočiť hlasivky. Ak to celé zvládnem, myslím, že sa definitívne zbavím závislosti od komunikácie. A keď to tak bude, možno tá komunikácia začne konečne za niečo stáť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.