Putujem po horách Karabachu a navštevujem tunajšie arménske dedinky. Stretávam tu ľudí, ktorí žijú históriou, dokážu o dejinách živo a farbisto hovoriť. Najčastejšie spomínajú na obrazy, ktoré v ich pamäti zostali po krvavých konfliktoch s Turkami, Peržanmi alebo Azermi. Iba v dvoch spolu susediacich dedinách je to inak. V Krkžane a Čanachči väčšina ľudí hovorí o Napoleonovom ťažení do Ruska a bitke pri Borodine v roku 1812. Bola to bitka dvoch najväčších jazdcov tej doby.
V Bonapartovej armáde bol Joachim Murat a cárovi Alexandrovi I. slúžil plukovník Valerian Madatov. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby obaja neboli arménskeho pôvodu a nepochádzali zo susedných dedín v Karabachu.
Ako píšu arménski historici, Murat, vlastne Ovakim Muradian, sa narodil v roku 1767 v karabašskej dedinke Krkžan. Ako malé dieťa odišiel so svojím otcom, kupcom Ovannesom, ako súčasť obchodnej výpravy na Starý kontinent. Vojna na Blízkom východe im neumožnila návrat a zostali v Európe. Chlapec chodil do francúzskej školy a keď dospel, stal sa vojakom. Jeho vojenskú kariéru urýchlil začiatok revolúcie, najmä keď pomohol Napoleonovi potlačiť vzburu roajalistov v Paríži. Keď mal 32 rokov, bol už generálom. Jeho odvaha a bezohľadnosť rozhodli o víťazstve v mnohých kľúčových bitkách, okrem iných pri Marengu, Slavkove či Jene. Ako oddaný cisárov človek sa stal Murat Napoleonovým švagrom (zobral si za ženu Napoleonovu sestru Karolínu), francúzskym maršálom a napokon neapolským kráľom.
Pri Borodine stál Murat na čele kavalérie Veľkej armády. Na opačnej strane stál plukovník Valerian Madatov, či ak chcete, Rostom Madatian, narodený v roku 1782 v karabašskej dedinke Čanachči. Keď mal 14 rokov, odišiel so svojím strýkom do Petersburgu, kde videl vojenskú prehliadku cárskeho jazdeckého pluku. V tej chvíli sa rozhodol, že sa stane jazdcom. Bol prijatý do služieb Pavla I. a vyznamenal sa vo vojnách proti Turkom. Stal sa hrdinom počas napoleonských vojen v bitkách pri Berezine a Lipsku, kde – hoc zranený – neopustil bojisko. Dostal za to titul generála.
Po rusko-francúzskej vojne sa osud obidvoch Arménov vyvíjal úplne inak. Murata po porážke Napoleona Rakúšania zatkli a popravili. Madatova vyslali na Kaukaz, bol menovaný náčelníkom ruských vojsk v Karabachu a zaslúžil sa o sériu vojenských víťazstiev nad Peržanmi a Turkami. Zomrel v roku 1829 na vrchole slávy.
O tom všetkom sa dnes živo hovorí v arménskych dedinách v Náhornom Karabachu, jedni stoja na strane Napoleona, druhí na strane cára.
Autor je poľský publicista, píše pre týždenník Sieci.
V Bonapartovej armáde bol Joachim Murat a cárovi Alexandrovi I. slúžil plukovník Valerian Madatov. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby obaja neboli arménskeho pôvodu a nepochádzali zo susedných dedín v Karabachu.
Ako píšu arménski historici, Murat, vlastne Ovakim Muradian, sa narodil v roku 1767 v karabašskej dedinke Krkžan. Ako malé dieťa odišiel so svojím otcom, kupcom Ovannesom, ako súčasť obchodnej výpravy na Starý kontinent. Vojna na Blízkom východe im neumožnila návrat a zostali v Európe. Chlapec chodil do francúzskej školy a keď dospel, stal sa vojakom. Jeho vojenskú kariéru urýchlil začiatok revolúcie, najmä keď pomohol Napoleonovi potlačiť vzburu roajalistov v Paríži. Keď mal 32 rokov, bol už generálom. Jeho odvaha a bezohľadnosť rozhodli o víťazstve v mnohých kľúčových bitkách, okrem iných pri Marengu, Slavkove či Jene. Ako oddaný cisárov človek sa stal Murat Napoleonovým švagrom (zobral si za ženu Napoleonovu sestru Karolínu), francúzskym maršálom a napokon neapolským kráľom.
Pri Borodine stál Murat na čele kavalérie Veľkej armády. Na opačnej strane stál plukovník Valerian Madatov, či ak chcete, Rostom Madatian, narodený v roku 1782 v karabašskej dedinke Čanachči. Keď mal 14 rokov, odišiel so svojím strýkom do Petersburgu, kde videl vojenskú prehliadku cárskeho jazdeckého pluku. V tej chvíli sa rozhodol, že sa stane jazdcom. Bol prijatý do služieb Pavla I. a vyznamenal sa vo vojnách proti Turkom. Stal sa hrdinom počas napoleonských vojen v bitkách pri Berezine a Lipsku, kde – hoc zranený – neopustil bojisko. Dostal za to titul generála.
Po rusko-francúzskej vojne sa osud obidvoch Arménov vyvíjal úplne inak. Murata po porážke Napoleona Rakúšania zatkli a popravili. Madatova vyslali na Kaukaz, bol menovaný náčelníkom ruských vojsk v Karabachu a zaslúžil sa o sériu vojenských víťazstiev nad Peržanmi a Turkami. Zomrel v roku 1829 na vrchole slávy.
O tom všetkom sa dnes živo hovorí v arménskych dedinách v Náhornom Karabachu, jedni stoja na strane Napoleona, druhí na strane cára.
Autor je poľský publicista, píše pre týždenník Sieci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.