Som späť

Prvá vec, ktorá ma zarazila, boli uniformy. A ich počet. Vojaci, colníci, policajti.. prečo človek vidí toľko uniforiem len preto, že pristáva na letisku Josého Martí? Prečo je všade tak málo civilov a priveľa vojakov? Prešla som cez veľkú halu s jej tlmeným osvetlením. Potom ma čakala údajná lekárka, neveľmi priateľsky naladená. Chcela vedieť, či som bola v Afrike. Odkiaľ prichádzate, zlatko? Mykla hlavou a všimla si môj modrý pas.
Vonku na mňa čakala skupina priateľov a rodina.  A objatie môjho syna, na ktorého som sa tak tešila. A potom som sa vrátila do svojho priestoru, jedinečného miesta, kde plynie môj život. Počúvala som o historkách a udalostiach, ktoré sa stali v okolí aj v štáte. Som späť. Jedna kapitola môjho života sa končí, iná sa začína. Zažila som solidaritu, cítila som ju všade. Teraz musím našim ľuďom na Ostrove povedať, že nie sme sami.
Doniesla som si krásne spomienky. More v Lime, Templo Mayor v Mexiko City, Freedom Tower v Miami, krásne Rio de Janeiro, náklonnosť všetkých milých priateľov v Taliansku, Madrid s jeho Museo del Prado a Cibeles Plaza, Amsterdam prevŕtaný kanálmi, Štokholm a kyberaktivisti z celého sveta, ktorých som tam stretla, Berlín s jeho grafity na múre, ktorý kedysi rozdeľoval Nemecko, Oslo obkolesené zeleňou, New York, ktorý nikdy nespí, Ženeva s jej diplomatmi a vedením OSN, Gdansk, plný nedávnej histórie a Praha, krásna a jedinečná.  Všetky tie miesta, ich svetlá aj tiene, ich problémy aj radosti, sú so mnou v Havane.
Som späť a nie som tá istá osoba. Kúsok každého miesta, kde som bola, je so mnou. Aj so slovami povzbudenia a všetkými tými objatiami.