Koncept hudby, ako jedného z posledných útočísk nefalšovaných ľudských emócií, ktoré nemožno nahradiť neživým strojom, čelil počas posledných dekád nespočetným výzvam zo strany samotných umelcov. Na aktuálne módnej vlne zvanej house sa v deväťdesiatych rokoch zviezli aj dvaja Francúzi Daft Punk. Sprvoti poznačili tento tanečný a zvukovo jednoduchý žáner puncom punkovej rebélie a kontrastne robotickou uniformitou. Nielenže všetky použité zvuky boli syntetické, alebo nasamplované, vokály zmanipulované, rytmy počítačovo presné a mechanicky nemenné, Thomas Bangalter a Guy-Manuel de Homem-Christo posunuli koncept elektronickej hudby do nových súvislostí.
.tvrdo, lepšie, rýchlejšie...
Kde počítač a programové efekty slúžili len ako nástroj na vyjadrenie, Daft Punk z nich spravili hlavné posolstvo svojej hudby, posúvajúcej svojich fanúšikov do novej, postľudskej éry. Svoju misiu výstižne zhrnuli kľúčovými slovami „tvrdo, lepšie, rýchlejšie, silnejšie“ jedného z ich najväčších hitov. Presne taká bola ich hudba. Drsne chytľavá, rýchlo zábavná – stvorená pre 21. storočie. Použitím robotických heliem síce presmerovali pozornosť od svojich pozemských osobností k zážitku z tanca samotného, no zároveň nimi podporili tajomnosť a napätie. Tento rok naplno pristáva vesmírna loď Daft Punk po ôsmich rokoch naspäť na zem. Kým ich prvé tri albumy reprezentovali uprený pohľad do budúcnosti k hviezdam, ich návrat je zároveň aj návratom ku koreňom súčasnej tanečnej hudby. Uvoľnení od vydavateľského tlaku a s dostatkom finančných prostriedkov na improvizovanie, francúzski hudobníci využili svoj čas na dôkladné štúdium hudobnej histórie, ktorou sa kedysi inšpirovali. Svoje bádanie zvečnili na štúdiovke Random Access Memories (RAM).
Tieto „náhodné spomienky” na zlatú éru popmusic, keď hity ešte obsahovali tóny skutočných nástrojov a city umelcov, sú lemované priehrštím spolupracovníkov a akustických partov. Hladká, funkovo chytľavá gitara Nile Rodgersa a žartovné soulové vokály Pharrella Williamsa v neprepočuteľnom hite tohto leta Get Lucky boli prvou ochutnávkou RAM. Nepochybne ide o majstrovský kúsok, ktorý pravdepodobne ostane najpodarenejším v celej histórii dvojice. Poslucháčom, hľadajúcim podobne ľahko zapamätateľné single, ostáva už len podobne ležérna Loose Yourself to Dance. Ich výlet tanečnou minulosťou sa vracia aj k syntetizátorovému zvuku moderného disca, ktoré spopularizoval taliansky producent Giorgio Moroder. Pokračujú teatrálne emotívnou, až presladenou spoluprácou s popovým spevákom Paulom Williamsom a v najchytľavejších kúskoch sa stretávajú s legendárnym gitaristom Nile Rodgersom. Autentický ponor do predstáv o hudbe budúcnosti, ktoré umelci prežívali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, je umne prenesený do inštrumentálnych a sugestívne energických kompozícií Contact a Motherboard, akoby vytiahnutých zo starého sci-fi.
.dedičstvo obrátené na hlavu
Popri týchto niekoľkých hlavných trhákoch skĺzava viac než polovica nahrávky (približne pol hodina hudby!) do kreatívnej šede, v ktorej je kompozičná a zvuková dokonalosť a pestrosť povýšená nad umeleckú výpoveď. Beh za touto dokonalosťou znie od strojeného (Touch), cez samoúčelny (Doin’ It Right), až po nedotiahnutý (Instant Crush). Akoby kapela chcela ukázať všetko, čo dokáže v tom najpompéznejšom štýle.
Hudobné dedičstvo Daft Punku je na RAM obrátené na hlavu. Tak ako dvojica v deväťdesiatych rokoch spopularizovala odľudštenú, robotickú elektroniku, z ktorej dnes ťažia brakoví DJ-i ako Skrillex alebo Deadmau5, dnes sa Francúzi pozerajú naspäť na svoje inšpirácie a snažia sa „hudbe vrátiť život”. Random Access Memories je na poli komerčného tanečného popu jednou z najorganickejších a vskutku najlepších. Jej počuteľné nedostatky sú výstižne vyjadrené samotným názvom. Počúvame mnoho rôznorodých náhodných spomienok dvoch robotov s ľudskými srdcami, poukladaných do nablýskaného konceptu, ktorý nás presvedčivo prenesie do najlepších chvíľ popu, nenáročne zabaví a nakoniec unaví.
.tvrdo, lepšie, rýchlejšie...
Kde počítač a programové efekty slúžili len ako nástroj na vyjadrenie, Daft Punk z nich spravili hlavné posolstvo svojej hudby, posúvajúcej svojich fanúšikov do novej, postľudskej éry. Svoju misiu výstižne zhrnuli kľúčovými slovami „tvrdo, lepšie, rýchlejšie, silnejšie“ jedného z ich najväčších hitov. Presne taká bola ich hudba. Drsne chytľavá, rýchlo zábavná – stvorená pre 21. storočie. Použitím robotických heliem síce presmerovali pozornosť od svojich pozemských osobností k zážitku z tanca samotného, no zároveň nimi podporili tajomnosť a napätie. Tento rok naplno pristáva vesmírna loď Daft Punk po ôsmich rokoch naspäť na zem. Kým ich prvé tri albumy reprezentovali uprený pohľad do budúcnosti k hviezdam, ich návrat je zároveň aj návratom ku koreňom súčasnej tanečnej hudby. Uvoľnení od vydavateľského tlaku a s dostatkom finančných prostriedkov na improvizovanie, francúzski hudobníci využili svoj čas na dôkladné štúdium hudobnej histórie, ktorou sa kedysi inšpirovali. Svoje bádanie zvečnili na štúdiovke Random Access Memories (RAM).
Tieto „náhodné spomienky” na zlatú éru popmusic, keď hity ešte obsahovali tóny skutočných nástrojov a city umelcov, sú lemované priehrštím spolupracovníkov a akustických partov. Hladká, funkovo chytľavá gitara Nile Rodgersa a žartovné soulové vokály Pharrella Williamsa v neprepočuteľnom hite tohto leta Get Lucky boli prvou ochutnávkou RAM. Nepochybne ide o majstrovský kúsok, ktorý pravdepodobne ostane najpodarenejším v celej histórii dvojice. Poslucháčom, hľadajúcim podobne ľahko zapamätateľné single, ostáva už len podobne ležérna Loose Yourself to Dance. Ich výlet tanečnou minulosťou sa vracia aj k syntetizátorovému zvuku moderného disca, ktoré spopularizoval taliansky producent Giorgio Moroder. Pokračujú teatrálne emotívnou, až presladenou spoluprácou s popovým spevákom Paulom Williamsom a v najchytľavejších kúskoch sa stretávajú s legendárnym gitaristom Nile Rodgersom. Autentický ponor do predstáv o hudbe budúcnosti, ktoré umelci prežívali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, je umne prenesený do inštrumentálnych a sugestívne energických kompozícií Contact a Motherboard, akoby vytiahnutých zo starého sci-fi.
.dedičstvo obrátené na hlavu
Popri týchto niekoľkých hlavných trhákoch skĺzava viac než polovica nahrávky (približne pol hodina hudby!) do kreatívnej šede, v ktorej je kompozičná a zvuková dokonalosť a pestrosť povýšená nad umeleckú výpoveď. Beh za touto dokonalosťou znie od strojeného (Touch), cez samoúčelny (Doin’ It Right), až po nedotiahnutý (Instant Crush). Akoby kapela chcela ukázať všetko, čo dokáže v tom najpompéznejšom štýle.
Hudobné dedičstvo Daft Punku je na RAM obrátené na hlavu. Tak ako dvojica v deväťdesiatych rokoch spopularizovala odľudštenú, robotickú elektroniku, z ktorej dnes ťažia brakoví DJ-i ako Skrillex alebo Deadmau5, dnes sa Francúzi pozerajú naspäť na svoje inšpirácie a snažia sa „hudbe vrátiť život”. Random Access Memories je na poli komerčného tanečného popu jednou z najorganickejších a vskutku najlepších. Jej počuteľné nedostatky sú výstižne vyjadrené samotným názvom. Počúvame mnoho rôznorodých náhodných spomienok dvoch robotov s ľudskými srdcami, poukladaných do nablýskaného konceptu, ktorý nás presvedčivo prenesie do najlepších chvíľ popu, nenáročne zabaví a nakoniec unaví.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.