„Pre mňa existujú dva druhy hudby. Pri tej prvej sa cítite dobre a pri tej druhej nie,” povedala nám Hiromi ešte v roku 2005, keď s Martinom Valihorom a Tonym Grayom vystúpila na Bratislavských jazzových dňoch. Vtedy sme ju videli prvýkrát a okamžite nás dostala. Kombinácia extrémnej interpretačnej virtuozity, skladateľskej sofistikovanosti, rockerského nadšenia a takmer detskej bezprostrednosti bola neodolateľná.
Hiromi bola vtedy objavom s povesťou zázračného dieťaťa (ako 14-ročná hrala s Českou filharmóniou, ako 17- ročná s Chickom Coreom). Jej hudba ako keby nemala žiadne technické ani žánrové obmedzenia: hrala energicky, ustavične menila tempá, jej trio lietalo po zložitých melodických a rytmických trajektóriách – a pritom všetkom úsmev od ucha k uchu. Ak tomu všetkému niečo chýbalo, bola to farebnosť a – ako by povedali milovníci opery – „koloratúra”.
Keď sa na Slovensko o tri roky vrátila, bolo tam už všetko. Dokázala už hrať aj v piane a v pomalších tempách, ovšem bez toho, aby stratila čokoľvek s dravej priamočiarosti. „Džezoví hudobníci hovoria o džeze ako o niečom veľmi komplikovanom,” hovorila počas príjemného večera, ktorý sme s Hiromi, Martinom a Tonym strávili o tri roky neskôr v Limbachu. „Analyzujú do detailov Coltranove sóla, opisujú harmonické postupy – a človek si povie: „Toto nie je pre mňa.“ Je pravda, že na to, aby si mohol hrať džez, potrebuješ veľa vedieť, ale tá hudba je pre každého, nielen pre intelektuálov.”
Odvtedy Hiromi nahrala album Duet (2008) s Chickom Coreom, spolu so Stanleym Clarkom a Lenny Whitom nahrala album džezových štandarov a japonských ľudových piesní Jazz in the Garden (2009) a sólový album Place ToBe (2009). Martina Valihoru a Tonyho Graya vymenila za Simona Philipsa a Anthonyho Jacksona. Vzniklo tak The Trio Project, s ktorým nahrala albumy Voice (2011) a Move (2012).
„Vždy som hladná po tom, aby som sa niečo nové naučila a od nich sa dá naučiť veľa. Bola to veľká skúsenosť,” hovorí mi Hiromi v jedno daždivé ráno (v Tokiu slnečný večer), keď sa jej pýtam na to, aké je to hrať so staršími, skúsenými džezmenmi. „Bolo to fantastické!” Nových spoluhráčov – Philipsa a Jacksona – si pochvaľuje: „Nahrali dva albumy a som s nimi veľmi spokojná.”
Hiromi má veľmi široký hudobný záber. Na albume Place To Be hrá na preparovanom klavíri Pachelbelov Kánon, album Voice uzatvára Beethovenova Sonáta číslo 8 Patetická. Pýtam sa, prečo. „Prečo nie,” odpovedá Hiromi. „Keď sa mi nejaká skladba alebo pesnička páči, tak ju hrám, alebo ju aspoň citujem. Bez ohľadu na žánre.” V inej skladbe začujeme harmonicky zahustenú citáciu notoricky známeho rífu z piesne Smoke on the Water. Je to pocta Deep Purple? „Smoke on the Water je pieseň o tom, ako zhorelo štúdio v Montreaux, keď tam Frank Zappa nahrával a tematicky sa mi hodila do skladby Viva! Vegas,” hovorí so smiechom.
Hiromi vystúpi 24. júna na festivale Viva musica! So svojím aktuálnym triom, pričom jadrom jej playlistu budú skladby z ostatného albumu Move. „Chcela som napísať hudbu, ktorá by bola akýmsi soundtrackom jedného dňa. Album sa začína budíkom a končí sa zvonmi, ktoré oznamujú polnoc. Ako postupuje čas, hudba sa mení,” opisuje koncept, ktorý je za touto platňou. „Určité pocity môžu byť vyjadrené iba v určitých časoch dňa. Ráno sme racionálnejší, v noci sme emocionálnejší a viac o veciach premýšľame, obraciame sa do vlastného vnútra.” Hiromi jednotlivé skladby zložila v korešpondujúcej dennej dobe. Je v nich vtip, nadhľad, ale (v nočných kúskoch) aj pokoj a hĺbavosť. V Bratislave budeme všetky skladby počuť vo večerných hodinách. Bude to vlastne taký zhustený deň s Hiromi.
Hiromi bola vtedy objavom s povesťou zázračného dieťaťa (ako 14-ročná hrala s Českou filharmóniou, ako 17- ročná s Chickom Coreom). Jej hudba ako keby nemala žiadne technické ani žánrové obmedzenia: hrala energicky, ustavične menila tempá, jej trio lietalo po zložitých melodických a rytmických trajektóriách – a pritom všetkom úsmev od ucha k uchu. Ak tomu všetkému niečo chýbalo, bola to farebnosť a – ako by povedali milovníci opery – „koloratúra”.
Keď sa na Slovensko o tri roky vrátila, bolo tam už všetko. Dokázala už hrať aj v piane a v pomalších tempách, ovšem bez toho, aby stratila čokoľvek s dravej priamočiarosti. „Džezoví hudobníci hovoria o džeze ako o niečom veľmi komplikovanom,” hovorila počas príjemného večera, ktorý sme s Hiromi, Martinom a Tonym strávili o tri roky neskôr v Limbachu. „Analyzujú do detailov Coltranove sóla, opisujú harmonické postupy – a človek si povie: „Toto nie je pre mňa.“ Je pravda, že na to, aby si mohol hrať džez, potrebuješ veľa vedieť, ale tá hudba je pre každého, nielen pre intelektuálov.”
Odvtedy Hiromi nahrala album Duet (2008) s Chickom Coreom, spolu so Stanleym Clarkom a Lenny Whitom nahrala album džezových štandarov a japonských ľudových piesní Jazz in the Garden (2009) a sólový album Place ToBe (2009). Martina Valihoru a Tonyho Graya vymenila za Simona Philipsa a Anthonyho Jacksona. Vzniklo tak The Trio Project, s ktorým nahrala albumy Voice (2011) a Move (2012).
„Vždy som hladná po tom, aby som sa niečo nové naučila a od nich sa dá naučiť veľa. Bola to veľká skúsenosť,” hovorí mi Hiromi v jedno daždivé ráno (v Tokiu slnečný večer), keď sa jej pýtam na to, aké je to hrať so staršími, skúsenými džezmenmi. „Bolo to fantastické!” Nových spoluhráčov – Philipsa a Jacksona – si pochvaľuje: „Nahrali dva albumy a som s nimi veľmi spokojná.”
Hiromi má veľmi široký hudobný záber. Na albume Place To Be hrá na preparovanom klavíri Pachelbelov Kánon, album Voice uzatvára Beethovenova Sonáta číslo 8 Patetická. Pýtam sa, prečo. „Prečo nie,” odpovedá Hiromi. „Keď sa mi nejaká skladba alebo pesnička páči, tak ju hrám, alebo ju aspoň citujem. Bez ohľadu na žánre.” V inej skladbe začujeme harmonicky zahustenú citáciu notoricky známeho rífu z piesne Smoke on the Water. Je to pocta Deep Purple? „Smoke on the Water je pieseň o tom, ako zhorelo štúdio v Montreaux, keď tam Frank Zappa nahrával a tematicky sa mi hodila do skladby Viva! Vegas,” hovorí so smiechom.
Hiromi vystúpi 24. júna na festivale Viva musica! So svojím aktuálnym triom, pričom jadrom jej playlistu budú skladby z ostatného albumu Move. „Chcela som napísať hudbu, ktorá by bola akýmsi soundtrackom jedného dňa. Album sa začína budíkom a končí sa zvonmi, ktoré oznamujú polnoc. Ako postupuje čas, hudba sa mení,” opisuje koncept, ktorý je za touto platňou. „Určité pocity môžu byť vyjadrené iba v určitých časoch dňa. Ráno sme racionálnejší, v noci sme emocionálnejší a viac o veciach premýšľame, obraciame sa do vlastného vnútra.” Hiromi jednotlivé skladby zložila v korešpondujúcej dennej dobe. Je v nich vtip, nadhľad, ale (v nočných kúskoch) aj pokoj a hĺbavosť. V Bratislave budeme všetky skladby počuť vo večerných hodinách. Bude to vlastne taký zhustený deň s Hiromi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.