Naučila som sa
Tak ako hrdinka mojej knihy o exile Die undankbare Fremde (Nevďačná cudzin/k/a) aj ja som si dokázala zobrať niečo zo švajčiarskej systematickej a pragmatickej nátury, i keď to dlho trvalo. Predtým som žila chaoticky, zo dňa na deň, nestarala sa o peniaze, bavilo ma písať a angažovať sa. Chápala som vždy druhých a zriedka samu seba, žila som na pokraji zrútenia. To je typická socializácia ženy. Nemala som tú tvrdosť, ktorú si voľná profesia vyžaduje. Dnes sa nepýtam najprv na zdravie a či sa detičkám dobre vodí, ale idem hneď do tuhého, vypýtam si slušný honorár, keď ma pozvú prednášať. A uživím sa ako autorka.
Knižnica a syn
Keď v Guinei v roku 1984 padol komunizmus, vybrala som sa tam na reportáž, zaujímalo ma, čo príde po totalite. Bol to inšpiratívne nielen pre písanie, zozbierala som vo Švajčiarsku tisícky kníh, postavila v meste Mamou knižnicu a porodila mladšieho syna s guinejským autorom. Syn je ten najlepší africký projekt, zato knihy zožral hmyz alebo ich rozkradli, ale možno tam niekto niekde teraz číta Camusa a Durasovú.
Bio je môj chrám
Môj najobľúbenejší obchod je biosupermarket v Nemecku, Al Natura, som tam z Bazileja na bicykli cez hranice za 20 minút. To je môj luxus, i keď na švajčiarske pomery to nie je drahé. Bola som určitý čas aj fanatička, partner si zo mňa strieľal, že mi stačí povedať bio a hneď som celá šťastná. Áno, som. Je tam senzačná medzinárodná atmosféra, nakupujú tam inteligentní ľudia z celého okolia, aj z Francúzska. A ten výber!
Hovorím spisovne
V nemecky hovoriacom Švajčiarsku sú dialekty natoľko populárne, že nimi hovoria bežne aj spisovatelia či vedci. Ja to odmietam, nemôžem emigrovať do intímnej reči, v ktorej som nevyrástla. Je to moje právo na cudzotu, nemusím splynúť. Keby som sa pustila do ich dialektov, nikdy by som ich neovládala tak ako oni a dominovali by nado mnou. V spisovnej nemčine sa cítim dôstojne, keď ňou hovorím, som s domácimi na rovnakej úrovni.
Nie som len telo
Byť feministkou pre mňa znamená, že žena vstupuje do verejného života, zaujíma sa nielen o vzťah k manželovi a deťom, ale cíti aj občiansku povinnosť a radosť zo spoluvytvárania spoločnosti. Feministka sa nepredstavuje svojím telom, ako je to zvykom v patriarchálnom myslení, ale stotožňuje sa so svojou činnosťou a svojimi názormi. To neznamená, že moje ženské telo nemám rada. Starám sa o neho, som vegetariánka, športujem, plávam, chodím na túry, tancujem.
Snívam
Celé roky som si sny zapisovala, s cieľom pochopiť samu seba a zbaviť sa snov, v ktorých ma prenasledovali. Pochmúrne postavy ma niekam nechceli pustiť, oklamali ma, okradli, a ja som sa nevedela brániť. Analyzovala som sny a vštepovala si, že mi nikto nesmie ubližovať, učila som sa vedome vplývať na moje správanie v sne. Začalo sa to naozaj meniť. Prenasledovateľov som bila alebo volala o pomoc a vzápätí som ju dostala. V druhej fáze som pracovala na tom, aby nepriatelia nielen zmizli, ale dali mi aj dar. Sny sa zaľudnili vľúdnymi postavami. To sa odrazilo aj na mojom živote.
Závidím menej
Spisovateľ je obvykle osamelý vlk, egoman, musí sa prebíjať sám, vládne medzi nami závisť. Keď niekto, o kom si myslím, že je úplný blbec, dostal literárne ocenenie, pocítila som záchvev závisti. Ale odkedy som sama minulý rok dostala dobre dotovanú švajčiarsku spolkovú literárnu cenu, závidia tí druhí mne a moja neprajnosť sa pominula. Je to zadosťučinenie, niečo som si vydobyla. Závisť pochádza z nedocenenia. Keď sa na to pozriem z odstupu, musím sa smiať, veď to je iba hra, celý tento literárny kolotoč.
Tak ako hrdinka mojej knihy o exile Die undankbare Fremde (Nevďačná cudzin/k/a) aj ja som si dokázala zobrať niečo zo švajčiarskej systematickej a pragmatickej nátury, i keď to dlho trvalo. Predtým som žila chaoticky, zo dňa na deň, nestarala sa o peniaze, bavilo ma písať a angažovať sa. Chápala som vždy druhých a zriedka samu seba, žila som na pokraji zrútenia. To je typická socializácia ženy. Nemala som tú tvrdosť, ktorú si voľná profesia vyžaduje. Dnes sa nepýtam najprv na zdravie a či sa detičkám dobre vodí, ale idem hneď do tuhého, vypýtam si slušný honorár, keď ma pozvú prednášať. A uživím sa ako autorka.
Knižnica a syn
Keď v Guinei v roku 1984 padol komunizmus, vybrala som sa tam na reportáž, zaujímalo ma, čo príde po totalite. Bol to inšpiratívne nielen pre písanie, zozbierala som vo Švajčiarsku tisícky kníh, postavila v meste Mamou knižnicu a porodila mladšieho syna s guinejským autorom. Syn je ten najlepší africký projekt, zato knihy zožral hmyz alebo ich rozkradli, ale možno tam niekto niekde teraz číta Camusa a Durasovú.
Bio je môj chrám
Môj najobľúbenejší obchod je biosupermarket v Nemecku, Al Natura, som tam z Bazileja na bicykli cez hranice za 20 minút. To je môj luxus, i keď na švajčiarske pomery to nie je drahé. Bola som určitý čas aj fanatička, partner si zo mňa strieľal, že mi stačí povedať bio a hneď som celá šťastná. Áno, som. Je tam senzačná medzinárodná atmosféra, nakupujú tam inteligentní ľudia z celého okolia, aj z Francúzska. A ten výber!
Hovorím spisovne
V nemecky hovoriacom Švajčiarsku sú dialekty natoľko populárne, že nimi hovoria bežne aj spisovatelia či vedci. Ja to odmietam, nemôžem emigrovať do intímnej reči, v ktorej som nevyrástla. Je to moje právo na cudzotu, nemusím splynúť. Keby som sa pustila do ich dialektov, nikdy by som ich neovládala tak ako oni a dominovali by nado mnou. V spisovnej nemčine sa cítim dôstojne, keď ňou hovorím, som s domácimi na rovnakej úrovni.
Nie som len telo
Byť feministkou pre mňa znamená, že žena vstupuje do verejného života, zaujíma sa nielen o vzťah k manželovi a deťom, ale cíti aj občiansku povinnosť a radosť zo spoluvytvárania spoločnosti. Feministka sa nepredstavuje svojím telom, ako je to zvykom v patriarchálnom myslení, ale stotožňuje sa so svojou činnosťou a svojimi názormi. To neznamená, že moje ženské telo nemám rada. Starám sa o neho, som vegetariánka, športujem, plávam, chodím na túry, tancujem.
Snívam
Celé roky som si sny zapisovala, s cieľom pochopiť samu seba a zbaviť sa snov, v ktorých ma prenasledovali. Pochmúrne postavy ma niekam nechceli pustiť, oklamali ma, okradli, a ja som sa nevedela brániť. Analyzovala som sny a vštepovala si, že mi nikto nesmie ubližovať, učila som sa vedome vplývať na moje správanie v sne. Začalo sa to naozaj meniť. Prenasledovateľov som bila alebo volala o pomoc a vzápätí som ju dostala. V druhej fáze som pracovala na tom, aby nepriatelia nielen zmizli, ale dali mi aj dar. Sny sa zaľudnili vľúdnymi postavami. To sa odrazilo aj na mojom živote.
Závidím menej
Spisovateľ je obvykle osamelý vlk, egoman, musí sa prebíjať sám, vládne medzi nami závisť. Keď niekto, o kom si myslím, že je úplný blbec, dostal literárne ocenenie, pocítila som záchvev závisti. Ale odkedy som sama minulý rok dostala dobre dotovanú švajčiarsku spolkovú literárnu cenu, závidia tí druhí mne a moja neprajnosť sa pominula. Je to zadosťučinenie, niečo som si vydobyla. Závisť pochádza z nedocenenia. Keď sa na to pozriem z odstupu, musím sa smiať, veď to je iba hra, celý tento literárny kolotoč.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.