Napadne vám osobnosť z pravicovo-konzervatívnych kruhov, ktorá by programovo nosila bradu? Fúzačov sú desiatky, ale bradáči? Existuje priamy vzťah medzi ľavičiarstvom a frekvenciou nosenia brady? Pozrime sa brade bližšie na korienky.
.význam brady
Nielen človek je bradou známy. Medzi zvieratami sa síce brada veľmi nenosí, akási analógia brady však existuje napríklad u niektorých druhov opíc – mačiakov alebo vrešťanov. Brada nie je bežná ani u všetkých ľudských rás, existujú aj také, ktorým nikdy nenarastie. Slabo fúzaté etniká majú problém, čo si vlastne s tými niekoľkými chĺpkami v dolnej časti tváre počať. Obradne si ich pestovať, ako napríklad konfuciánski učenci? Alebo tie nevzhľadné chlpy likvidovať, ako napríklad mnohé indiánske etniká? Rasy, ktoré nemajú problém s porastom, považujú bradu za prejav mužnosti, dospelosti či autority. V tejto časti populácie vzniklo napríklad aj ono hanlivé označenie holobriadok. Osmanský sultán mal ako jediný muž na dvore dlhú bradu, ostatní hodnostári museli mať bradu krátku a eunuchovia, samozrejme, žiadnu. Pravoslávni popi a mnísi sú povinní nosiť bradu dlhočiznú, jej rast je aj podmienkou prijímania do kláštorov, a to najmä preto, aby mladí, nezarastení chlapci, ako taká šteklivá pripomienka starohelénskych pomerov, nepokúšali fantáziu svojich starších spolubratov. Medzi katolíckymi mníšskymi rádmi majú bradu predpísanú iba kapucíni, inak, ako vieme, brada ani fúzy sa medzi rímskym klérom v podstate nenosí. Rímskokatolícka vrchnosť je najspokojnejšia vtedy, keď sa v jej okolí objavuje čo najmenej keratínu. Dlhú bradu nosili tradične aj starí Germáni, spomeňme meno germánskeho kmeňa Longobardov, alebo na staroruskú šľachtu či mužíkov. Peter Veľký musel viacerým svojim veľmožom bradu vlastnoručne odstrihnúť, aby ich poeurópčil, a to napriek tomu, že to vtedy bola pre mužov ich statusu obrovská potupa. Prisahalo sa na bradu svoju alebo Prorokovu, pravoverný moslim nosil vždy bradu, čo pre extrémne ortodoxných platí dodnes. Nie nadarmo sa Mohamed či Mojžiš zobrazujú s dlhou bradou, Kristus s bradou kratšou a redšou a Buddha, ako predstaviteľ neochlpeného etnika, celkom bez brady. V starom Egypte sa takýmto porastom odlišovali nielen faraóni a vysokí hodnostári, ale aj ženy – pokiaľ chceli vládnuť, museli si pricapiť aspoň umelú briadku.
.brada v milosti a nemilosti
Ochlpenie tela vrátane vlasov je z biologického hľadiska prirodzené, takže je určite pohodlnejšie ho nechať slobodne rásť, než ho pravidelne strihať či dokonca holiť. Je teda zvláštne, koľko dejinných období bolo čiastočne alebo aj úplne bezbradých. Je zaujímavé sa pozastaviť nad tým, aký zmysel má odstraňovanie brady a fúzov: do značnej miery to tvár omladzuje, a tak sa aj tvár zrelého muža blíži viac tvári tínedžera alebo dokonca tvári dievčenskej. Okrem toho, že holenie robí z mužov chlapcov či deti, je to zároveň aj výraz bezvýhradnej podriadenosti kolektívnemu duchu a vôli mocnejších. Preto je zvykom holiť sa v armáde, medzi katolíckym duchovenstvom, komunistickými funkcionármi, skínmi atď. Brada je v posledných desaťročiach skôr prejavom túžby po individualizme, slobode, intelektualizme alebo extravagancii. Keďže tieto vlastnosti nie sú v mnohých spoločenských oblastiach populárne, navykli sme si na holobradých politikov, finančníkov či právnikov. Prípustné sú väčšinou len fúzy. Naopak, klérus decentralizovaných východných cirkví, napríklad pravoslávnych, banditi typu Fidela Castra alebo Che Guevaru, ekologickí aktivisti, disidenti a im podobní sa bradou často pýšia.
.brada v novoveku
Čo sa týka dynamiky dĺžky brady v novovekej Európe, po fúzatej a maskulínnej móde v období renesancie sa brada scvrkáva na malú barokovú briadku alebo drobné fúziky; až napokon v 18. storočí celkom mizne. Zároveň sa začínajú v mužskej móde zdôrazňovať vlasy v podobe vrkočov či parochní, tie však počas francúzskej revolúcie a napoleonských vojen miznú. V prvej polovici 19. storočia sa brada opäť nenápadne hlási k slovu, najprv len v podobe dlhých bokombrád a fúzov na spôsob Františka Jozefa I. Druhá polovica 19. storočia je po renesancii obdobím azda najbradatejším. Spájala sa s vedeckými, literárnymi a štátnymi funkciami a bola symbolom vonkajšieho prejavu maskulínnych cností, medzi inými aj schopnosti, priebojnosti až výbojnosti. Po prvej svetovej vojne brady takmer vymierajú a ochlpenie tváre prežíva do konca 50. rokov iba v podobe fúzov, často komicky miniatúrnych. K moci sa dostáva nová garnitúra vodcov, ktorým z mužnosti zostala len túžba po moci a likvidovaní protivníkov. Mohutnými fúzmi sa vyznačoval Stalin, ale aj jeho poskok Jagoda. Nacisti Hitler, Schuschnigg a Himmler boli typickí fúzikmi takmer rudimentárnymi. Renesanciu bradatosti priniesli 60. roky, populárna bola najmä medzi umelcami a intelektuálmi, u nás s krátkym oneskorením najmä v 70. a 80. rokoch. Spomeňme si na krčmových intelektuálov, hudobníkov, alebo emigrantov týchto desaťročí. Ak pominieme niektorých dnešných extrémne bradatých hipsterov a excentrikov, brady sa dnes opäť zmenšujú. Populárne je skôr niekoľkodňové dynamické strnisko, typu doktor House, ktoré sa dá ľahko operatívne oholiť a opäť nechať podľa potreby narásť.
Autor je zoológ.
.význam brady
Nielen človek je bradou známy. Medzi zvieratami sa síce brada veľmi nenosí, akási analógia brady však existuje napríklad u niektorých druhov opíc – mačiakov alebo vrešťanov. Brada nie je bežná ani u všetkých ľudských rás, existujú aj také, ktorým nikdy nenarastie. Slabo fúzaté etniká majú problém, čo si vlastne s tými niekoľkými chĺpkami v dolnej časti tváre počať. Obradne si ich pestovať, ako napríklad konfuciánski učenci? Alebo tie nevzhľadné chlpy likvidovať, ako napríklad mnohé indiánske etniká? Rasy, ktoré nemajú problém s porastom, považujú bradu za prejav mužnosti, dospelosti či autority. V tejto časti populácie vzniklo napríklad aj ono hanlivé označenie holobriadok. Osmanský sultán mal ako jediný muž na dvore dlhú bradu, ostatní hodnostári museli mať bradu krátku a eunuchovia, samozrejme, žiadnu. Pravoslávni popi a mnísi sú povinní nosiť bradu dlhočiznú, jej rast je aj podmienkou prijímania do kláštorov, a to najmä preto, aby mladí, nezarastení chlapci, ako taká šteklivá pripomienka starohelénskych pomerov, nepokúšali fantáziu svojich starších spolubratov. Medzi katolíckymi mníšskymi rádmi majú bradu predpísanú iba kapucíni, inak, ako vieme, brada ani fúzy sa medzi rímskym klérom v podstate nenosí. Rímskokatolícka vrchnosť je najspokojnejšia vtedy, keď sa v jej okolí objavuje čo najmenej keratínu. Dlhú bradu nosili tradične aj starí Germáni, spomeňme meno germánskeho kmeňa Longobardov, alebo na staroruskú šľachtu či mužíkov. Peter Veľký musel viacerým svojim veľmožom bradu vlastnoručne odstrihnúť, aby ich poeurópčil, a to napriek tomu, že to vtedy bola pre mužov ich statusu obrovská potupa. Prisahalo sa na bradu svoju alebo Prorokovu, pravoverný moslim nosil vždy bradu, čo pre extrémne ortodoxných platí dodnes. Nie nadarmo sa Mohamed či Mojžiš zobrazujú s dlhou bradou, Kristus s bradou kratšou a redšou a Buddha, ako predstaviteľ neochlpeného etnika, celkom bez brady. V starom Egypte sa takýmto porastom odlišovali nielen faraóni a vysokí hodnostári, ale aj ženy – pokiaľ chceli vládnuť, museli si pricapiť aspoň umelú briadku.
.brada v milosti a nemilosti
Ochlpenie tela vrátane vlasov je z biologického hľadiska prirodzené, takže je určite pohodlnejšie ho nechať slobodne rásť, než ho pravidelne strihať či dokonca holiť. Je teda zvláštne, koľko dejinných období bolo čiastočne alebo aj úplne bezbradých. Je zaujímavé sa pozastaviť nad tým, aký zmysel má odstraňovanie brady a fúzov: do značnej miery to tvár omladzuje, a tak sa aj tvár zrelého muža blíži viac tvári tínedžera alebo dokonca tvári dievčenskej. Okrem toho, že holenie robí z mužov chlapcov či deti, je to zároveň aj výraz bezvýhradnej podriadenosti kolektívnemu duchu a vôli mocnejších. Preto je zvykom holiť sa v armáde, medzi katolíckym duchovenstvom, komunistickými funkcionármi, skínmi atď. Brada je v posledných desaťročiach skôr prejavom túžby po individualizme, slobode, intelektualizme alebo extravagancii. Keďže tieto vlastnosti nie sú v mnohých spoločenských oblastiach populárne, navykli sme si na holobradých politikov, finančníkov či právnikov. Prípustné sú väčšinou len fúzy. Naopak, klérus decentralizovaných východných cirkví, napríklad pravoslávnych, banditi typu Fidela Castra alebo Che Guevaru, ekologickí aktivisti, disidenti a im podobní sa bradou často pýšia.
.brada v novoveku
Čo sa týka dynamiky dĺžky brady v novovekej Európe, po fúzatej a maskulínnej móde v období renesancie sa brada scvrkáva na malú barokovú briadku alebo drobné fúziky; až napokon v 18. storočí celkom mizne. Zároveň sa začínajú v mužskej móde zdôrazňovať vlasy v podobe vrkočov či parochní, tie však počas francúzskej revolúcie a napoleonských vojen miznú. V prvej polovici 19. storočia sa brada opäť nenápadne hlási k slovu, najprv len v podobe dlhých bokombrád a fúzov na spôsob Františka Jozefa I. Druhá polovica 19. storočia je po renesancii obdobím azda najbradatejším. Spájala sa s vedeckými, literárnymi a štátnymi funkciami a bola symbolom vonkajšieho prejavu maskulínnych cností, medzi inými aj schopnosti, priebojnosti až výbojnosti. Po prvej svetovej vojne brady takmer vymierajú a ochlpenie tváre prežíva do konca 50. rokov iba v podobe fúzov, často komicky miniatúrnych. K moci sa dostáva nová garnitúra vodcov, ktorým z mužnosti zostala len túžba po moci a likvidovaní protivníkov. Mohutnými fúzmi sa vyznačoval Stalin, ale aj jeho poskok Jagoda. Nacisti Hitler, Schuschnigg a Himmler boli typickí fúzikmi takmer rudimentárnymi. Renesanciu bradatosti priniesli 60. roky, populárna bola najmä medzi umelcami a intelektuálmi, u nás s krátkym oneskorením najmä v 70. a 80. rokoch. Spomeňme si na krčmových intelektuálov, hudobníkov, alebo emigrantov týchto desaťročí. Ak pominieme niektorých dnešných extrémne bradatých hipsterov a excentrikov, brady sa dnes opäť zmenšujú. Populárne je skôr niekoľkodňové dynamické strnisko, typu doktor House, ktoré sa dá ľahko operatívne oholiť a opäť nechať podľa potreby narásť.
Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.