Popcorn Juraja Malíčka

Jasné, máme Shootyho a Cynickú obludu, robia to vynikajúco, ale je to zúfalo málo. V telke nič, v rozhlase pokusy príjemné ambíciou, avšak, v samotnom podanní skôr trápne ako vtipné a viac ani ťuk. Až by sa mohlo zdať, že naši politici nie sú smiešni a pritom je to jeden z ich základných atribútov. Nie je pravda, že politická satira musí byť aktuálna, aby bola dobrá. Naopak. Politická satira nie je dobrá vtedy, keď je aktuálna, ale aktuálna je, keď je dobrá. Preto vždy, keď sa potrebujem na politike trocha zasmiať, na politike ako aktivite, hnanej presvedčením, že politik, už z toho titulu a s tou ambíciou, vie nejaké veci lepšie ako niekto, kto politik nie je, siaham po dnes už klasických, a na ČT hojne reprízovaných britských sitcomoch Jistě, pane ministře (Yes, Minister) a Jistě, pane premiére (Yes, Prime Minister). Tie, hoci vznikli ešte v osemdesiatych rokoch, fungujú dokonale.
Ich autori, Jonathan Lynn a Antony Jay, nakrútili tento rok ďalších šesť epizód, odohrávajúcich sa nie vtedy a tam, ale tu a teraz. Inak zostalo všetko pri starom. Jim Hacker je stále britským premiérom, Sir Humprey Appleby je stále jeho tajomníkom, politika je stále nadmieru vtipná záležitosť, akurát sa už riešia aktuálnejšie veci. Konkrétne euro a jeho pozícia v Británii. A znova je to vtipné a strašidelné zároveň. Politická satira, veci, ktoré vlastne nie sú smiešne, a práve preto majú moc rozosmiať nás. Nahlas, katarzným, oslobodzujúcim smiechom.