Pripusťme, že formálne sa Fico a spol. vyhlásením voľby nedopúšťajú protiústavnosti. NR SR ozaj nie je viazaná sťažnosťou Čentéša ani návrhom na predbežné opatrenie. Napriek tomu reči, ktoré šírili Fico i niektorí ústavní právnici, teda že voľbe „nič nebráni“, respektíve „niet žiadnej prekážky“, by v slušnej demokracii odznieť nikdy nemali.
Predovšetkým totiž platí, že post generálneho prokurátora je v hierarchii inštitúcií taký mocný a taký dôležitý, že pochybnosť o legalite procesu, ktorým sa kandidát dostal do tejto pozície (ak súd vyhovie Čentéšovi), by siahala až na základy spoločenského kontraktu medzi občanom a štátom. Každý normálny politik si musí byť vedomý, že nesmie vnášať do spoločnosti neistotu, či obrovskú moc prokuratúry jej hlava, nadaná monokratickými právomocami, užíva oprávnene.
Napriek pravdivému postrehu Smeru, že predchádzajúce kolá boli „fraškou“, Čentéš bol zvolený v regulárnej voľbe. Ústavný súd síce priznal prezidentovi právo nevymenovať kandidáta, ale len z prísne definovaných dôvodov. A o tých, ktoré spísal Gašparovič, Čentéšova sťažnosť tvrdí, že sú nad rámec výroku súdu. Takže vyhlásenie prezidenta, že Čentéša nikdy nevymenuje, je pred rozhodnutím ÚS o merite sťažnosti škandál nad škandály. Gašparovič tým šiel za medze Ústavy. Skutočnosť, že tvorcovia zákona o prokuratúre nemohli vo sne počítať s absurdnou zápletkou, na akú sa zvrhla voľba generálneho prokurátora, ešte neznamená, že prezidenta to oprávňuje konať svojvoľne.
Argumenty, akože „cirkusu bolo dosť, generálna prokuratúra potrebuje nové vedenie“, lebo (ako odznelo skoršie) „stav na prokuratúre je neúnosný“, sú festivalom cynizmu. Smer opakovane volil Trnku. A po rošáde s Tichým sa Fico ešte dlho-dlho vyjadroval v zmysle, že prokuratúra sa má k svetu, nič jej nechýba, a podobne. A toho sa držal až do konca apríla vrátane toho, že (teraz pozor) jediné „principiálne“ je počkať na verdikt ÚS. Áno, to tvrdil ešte prednedávnom.
Čo sa asi stalo, že po dvoch rokoch, počas ktorých Fica vôbec nevyrušovali „neúnosné“ deje na prokuratúre, zrazu otočil a čelne proti svojim predchádzajúcim výrokom sa ženie za novým prokurátorom priam cvalom? No, zmenili sa pomery na Ústavnom súde, kde sa Macejkovej „prezidentské“ krídlo zrejme ocitlo v menšine. O tom svedčí napríklad hlasovanie pléna, že vyrieši „námietkovú vojnu“ vo vlastnej réžii. V situácii, keď Smer dva roky nevyvíjal žiadnu aktivitu na urýchlenie procesu, má náhly zvrat až k utorňajšej voľbe jediné vysvetlenie: Smer sa zľakol, že prípadný verdikt v prospech Čentéša by bol začiatkom cesty k prokurátorovi, nad ktorým by nemali kontrolu. A to si, samozrejme, nemôžu dovoliť.
Predovšetkým totiž platí, že post generálneho prokurátora je v hierarchii inštitúcií taký mocný a taký dôležitý, že pochybnosť o legalite procesu, ktorým sa kandidát dostal do tejto pozície (ak súd vyhovie Čentéšovi), by siahala až na základy spoločenského kontraktu medzi občanom a štátom. Každý normálny politik si musí byť vedomý, že nesmie vnášať do spoločnosti neistotu, či obrovskú moc prokuratúry jej hlava, nadaná monokratickými právomocami, užíva oprávnene.
Napriek pravdivému postrehu Smeru, že predchádzajúce kolá boli „fraškou“, Čentéš bol zvolený v regulárnej voľbe. Ústavný súd síce priznal prezidentovi právo nevymenovať kandidáta, ale len z prísne definovaných dôvodov. A o tých, ktoré spísal Gašparovič, Čentéšova sťažnosť tvrdí, že sú nad rámec výroku súdu. Takže vyhlásenie prezidenta, že Čentéša nikdy nevymenuje, je pred rozhodnutím ÚS o merite sťažnosti škandál nad škandály. Gašparovič tým šiel za medze Ústavy. Skutočnosť, že tvorcovia zákona o prokuratúre nemohli vo sne počítať s absurdnou zápletkou, na akú sa zvrhla voľba generálneho prokurátora, ešte neznamená, že prezidenta to oprávňuje konať svojvoľne.
Argumenty, akože „cirkusu bolo dosť, generálna prokuratúra potrebuje nové vedenie“, lebo (ako odznelo skoršie) „stav na prokuratúre je neúnosný“, sú festivalom cynizmu. Smer opakovane volil Trnku. A po rošáde s Tichým sa Fico ešte dlho-dlho vyjadroval v zmysle, že prokuratúra sa má k svetu, nič jej nechýba, a podobne. A toho sa držal až do konca apríla vrátane toho, že (teraz pozor) jediné „principiálne“ je počkať na verdikt ÚS. Áno, to tvrdil ešte prednedávnom.
Čo sa asi stalo, že po dvoch rokoch, počas ktorých Fica vôbec nevyrušovali „neúnosné“ deje na prokuratúre, zrazu otočil a čelne proti svojim predchádzajúcim výrokom sa ženie za novým prokurátorom priam cvalom? No, zmenili sa pomery na Ústavnom súde, kde sa Macejkovej „prezidentské“ krídlo zrejme ocitlo v menšine. O tom svedčí napríklad hlasovanie pléna, že vyrieši „námietkovú vojnu“ vo vlastnej réžii. V situácii, keď Smer dva roky nevyvíjal žiadnu aktivitu na urýchlenie procesu, má náhly zvrat až k utorňajšej voľbe jediné vysvetlenie: Smer sa zľakol, že prípadný verdikt v prospech Čentéša by bol začiatkom cesty k prokurátorovi, nad ktorým by nemali kontrolu. A to si, samozrejme, nemôžu dovoliť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.