Masové školské odbory boli už dlhšie kritizované učiteľmi, že sa nedokážu aktivizovať tak, ako lekársky odborový zväz, ktorý lekárom vybojoval vyššie platy. Začali preto vznikať nové iniciatívy. Na bratislavskom Gymnáziu na Ulici Ladislava Sáru vznikla prvá nezávislá odborová organizácia, v Leviciach zase vznikli Nové školské odbory. Pomaly sa preto rozhýbal aj najväčší odborový zväz, v ktorom je 53-tisíc učiteľov. Na 26. novembra 2012 vyhlásil štrajk, do ktorého sa zapojila väčšina základných i stredných škôl na Slovensku. Okrem tradičnej požiadavky, aby do školstva išlo viac percent z HDP, sa objavila aj konkrétna požiadavka – aby všetci zamestnanci školstva mali už v roku 2013 zvýšený plat o desať percent.
Štrajk sa však neskončil slávne. Štrajkový výbor hovoril síce o neobmedzenom štrajku, ale zároveň sa verejne špekulovalo o troch dňoch. Pojem „trojdňový neobmedzený štrajk“ však nevzbudzoval rešpekt. Po troch dňoch odborári naozaj štrajk prerušili, lebo vraj je vláda opäť ochotná rokovať. K rokovaciemu stolu však išli školskí odborári so zlou pozíciou. Vláda už nebola pod tlakom a náhradný „štafetový“ štrajk škôl pôsobil už len ako čin zúfalstva. A tak museli učitelia brať to, čo im ponúkli – zvýšenie platov o päť percent. Šéf odborov Pavel Ondek nahnevaných učiteľov upokojoval, že štrajk je iba prerušený. No neprišiel so žiadnym nápadom, nevedel komunikovať s médiami ani členskou základňou a nemal ani sofistikovaných poradcov, ako mali lekári. Pod bezradným a neistým vedením odhodlanie učiteľov rýchlo ochladlo a vláda mala situáciu pod kontrolou.
V školách zavládlo sklamanie, mnohí učitelia sa cítili ponížení päťpercentným zvýšením platov pri vyše trojpercentnej inflácii. Ondekov odborový zväz si odfajkol úlohu zorganizovať štrajk a opäť si žije svojím príjemným životom, naplneným výjazdovými školeniami, poradami a rekreáciami.
Lenže celé to učiteľské vzopnutie neostalo bez následkov. Medzi učiteľmi sa začala formovať skupina, ktorá sa už nespolieha na skostnatený odborový zväz. Formovaniu tejto neveľkej, no vplyvnej skupiny štrajk pomohol. Sú to zväčša rozhľadení muži v strednom veku, ktorých učenie baví, majú vo svojom okolí rešpekt a nechcú byť pre nízke platy vytlačení zo škôl. Pochopili, že musia vec vziať do svojich rúk.
Vybrali sme z tejto skupiny tri výrazné osobnosti, hoci by ich malo byť viac. Chýba tu zaujímavý bloger a zároveň učiteľ geografie Peter Farárik zo Skalice, chýba výrazný a odvážny hlas z Prešova, ktorý patrí Jánovi Macekovi, a nie je tu ani statočný košický učiteľ Oto Žarnay, ktorý si ako predseda Rady školy všimol čudné účty za právne služby, prípad zverejnil a dostal výpoveď.
. muzikant Crmoman
Vladimír Crmoman (38) učí trinásť rokov. Začínal učiť na základke v Nitre, čo bola dobrá škola pre začínajúceho kantora. Žiaci si tu občas trúfli aj na učiteľa. Z Nitry sa odsťahoval za manželkou do Bratislavy a zakotvil na Spojenej škole Novohradská, ktorá vzdeláva deti od prvej triedy až po maturitu a je známa medzinárodnými programami, ktoré sa vedú v angličtine. Vladimír Crmoman má vyštudovanú kombináciu hudobná výchova – estetika a tvrdí, že nástup na túto prestížnu školu bol ako prestup do raja. Zrazu má okolo seba motivovaných žiakov a navyše v medzinárodných programoch nie je vyučovanie hudby žiadnou popoluškou ako v slovenských osnovách.
Preto má svoju učebňu, každý žiak má pred sebou keyboard alebo gitaru, bežne sa tu hrá na hudobnom nástroji, komponuje, píšu sa eseje a žiaci sa učia interpretovať umelecké diela. Trieda sa na tomto predmete delí, aby učiteľ nemusel pracovať naraz s tridsiatimi žiakmi. Stelesnený sen každého učiteľa hudobnej výchovy. Lenže tu sa žiada maximálny výkon nielen od žiaka, aj od učiteľa. Za podpriemerný plat. Crmoman priznáva, že si tento luxus, učiť hudbu a umenie, môže dovoliť len vďaka tomu, že zdedil byt po prarodičoch.
Vyše desať rokov sa venoval iba učeniu. „Na všetko ostatné som kašľal, podobne ako iní kolegovia. Odbory, to bol pre mňa úplný nezmysel, nejaká socialistická inštitúcia,“ rozpráva uprostred keyboardov. Ale keď prišiel štrajk, chcel, aby sa veci zmenili.
Zároveň si uvedomil, že v tom nie je sám. „Dozrela stredná generácia učiteľov, ktorí majú rodiny a existenčne nemajú šancu.“
Vecne konštatuje, že celý vzdelávací systém je umelý, nefunkčný a rozpadáva sa. Tento systém nedokáže ani vytlačiť zo škôl neschopných učiteľov, ani lepšie ohodnotiť tých, čo sú vynikajúci. „Nikto tu nevie naštartovať zmenu. Na ministerstve školstva sa zabarikádovali úradníci, ktorí sú tam možno vyše dvadsať rokov.“
Keď sa učiteľský štrajk skončil, učitelia zažili zradu a porážku. Mnohých to paralyzovalo, ale Vladimír Crmoman medzi nich nepatril. „My sme si s Braňom Kočanom povedali, že ideme viesť partizánsku vojnu. Hneď sme mali dva plány – urobiť popri Čaplovičovej správe o stave školstva aj svoju správu, to sa nám podarilo, a začať zverejňovať plytvanie na ministerstve školstva, v tom nás inšpiroval blog Petra Farárika,“ dodáva.
Crmoman sa dnes angažuje v skupine učiteľov, ktorá odhaľuje neefektívne či podozrivé výdavky ministerstva. Naučil sa využívať infozákon a aktívne komunikovať s médiami. Podrobne sa zaoberal vozovým parkom na ministerstve školstva, kde našiel veľa rozporov a zverejnil ich. Má podozrenie, že sa tu pretáčali kilometre, že si zamestnanci tankovali benzín do súkromných áut a na luxusných limuzínach sa robil servis za nehorázne sumy. Hoci sa po medializácii vecou zaoberalo aj ministerstvo školstva a dvoch zodpovedných ľudí údajne za tieto machinácie z úradu vyhodili, Vladimír Crmoman mal podozrenie, že sa vec iba zahrala do autu. A tak podal trestné oznámenie. Podobne sa v médiách vďaka aktivite učiteľov objavili informácie o podozrivých objednávkach kvetov za tisícky eur, ktoré malo ministerstvo posielať na dve odborné školy (jedna z nich pritom sama predáva kvety) či informácie o predraženom logu pre Ústav informácií a prognóz v školstve.
Možno za toto šafárenie nikto nebude potrestaný, ale vo svetle takýchto informácií sa ministrovi financií bude ťažšie hovoriť, že na platy učiteľov nie sú zdroje.
„Každá akcia má zmysel,“ tvrdí pozitívne naladený učiteľ hudby. „Zlepšujeme sa od akcie k akcii, začíname sa v tom orientovať, nabaľujú sa ďalší ľudia, vzniká komunita, ktorá si pomáha a radí. Od začiatku som si uvedomoval, že nemôžem riešiť to, čo nevyjde, môžem si iba hovoriť: vďaka Bohu za všetko, čo vyjde. Ideme ďalej.“
. dejepisár Kočan
Branislav Kočan (38) je učiteľ nemčiny a dejepisu na Gymnáziu na Ulici Ladislava Sáru v Bratislave. V kabinete má uložené vlastnoručne zhotovené pomôcky, ako sú babylonská klinopisná tabuľka, mezopotámsky pečatný valček či replika Venuše z Moravian. „Veľa ďalšieho by som si dokázal vyrobiť, keby som mal viac času a nemusel mať druhé zamestnanie.“ Kočan si privyrába prekladmi z nemčiny. No čoraz viac času venuje tomu, aby sa katastrofálny stav školstva stal dôležitou témou pre politikov, médiá i verejnosť.
„Nepotrebujeme ďalšiu organizáciu. Učitelia volajúci po zmenách môžu fungovať ako neformálne hnutie,“ hovorí. Celoslovenský odborový zväz je nepružný, nevie komunikovať s členskou základňou a koordinovať náročnejšie akcie. Učitelia z tohto gymnázia si ako prví založili nezávislú odborovú organizáciu a inšpirovali tak ďalšie školy. „My sme síce odborári, no odborári – amatéri a spravili sme aj veľa chýb, ale veľa sme sa naučili,“ tvrdí Kočan.
Keď Ondekov odborový zväz prerušil štrajk, viaceré školy sa rozhodli pre štafetový štrajk, ale akcia prebiehala živelne: „Stalo sa, že jeden deň štrajkovali aj štyri školy, čo bolo proti pôvodnej filozofii. Zapojila sa Banská Bystrica, Púchov, Myjava, Trenčín, ale iskra nepreskočila na východ. A nepodarilo sa nám ani dobre vysvetliť túto vec médiám. Takže verejnosť sa v tom chaose strácala.“ Napriek tomu je aj Branislav Kočan s končiacim sa školským rokom spokojný: „Už to, že sa o školstve začalo diskutovať, je úspech. Učitelia naberajú sebavedomie a tento trend bude pokračovať.“
Kočan si začal všímať aj faktúry štátnych orgánov. Zaujalo ho, že v čase, keď vláda tvrdila, že na vyššie platy učiteľov nie sú peniaze, si Úrad vlády objednal mobilný tanečný parket pre účelové zariadenie Bôrik za vyše deväťtisíc eur. Pre zariadenie Kamzík si zase v novembri objednal vírivé hydromasážne vane za necelých deväťtisíc eur. „Ja nevravím, že je to predražené alebo že sú za tým nejaké prepojenia, no keď sa ako učiteľ pozriem, na čo všetko štát vynakladá peniaze v čase, keď štrajkujeme, tak mi to príde prinajmenšom veľkorysé.“ Tieto deväťtisícové zákazky sa možno zdajú nepodstatné, no je to viac ako ročný plat učiteľa: „Ako sa to hovorí? Stokrát nič umorí aj vola.“ Kočan kritizuje nielen ministrov školstva, ale aj ministra financií. Pobúrilo ho, keď vyhlásil, že do školstva dá peniaze, až keď sa zefektívni. „Nikto mu na to nič nepovedal. Ale keď si vezmeme pomer peňazí, vynaložených na školstvo, a výsledky našich žiakov v štúdii PISA, tak nám vychádza, že máme veľmi efektívny školský systém.“ Ale tento pomer nákladov a výkonu sa dosahuje na úkor platov učiteľov imateriálno- technického zabezpečenia škôl. „Ako chceme, aby žiaci pokračovali v štúdiu na technických a prírodovedných školách, keď v učebniach fyziky sa nachádza vybavenie zo 70. rokov minulého storočia? Alebo na škole takmer nemáme mikroskop, ktorý by nebol rozbitý?“ pýta sa Kočan. V tejto škole si učitelia nemôžu v kabinete ani uvariť kávu, pretože by to staré elektrické rozvody nemuseli zvládnuť. Kočan pripomína štúdiu OECD, podľa ktorej existuje priama úmera medzi investíciami do učiteľov a výsledkami žiakov v štúdii PISA. A keď sa zvýši skóre v PISA, má to odraz aj na raste HDP. „Oveľa neefektívnejší ako školstvo je rezort financií, čo opäť konštatuje OECD,“ argumentuje Kočan. Slovensko má totiž v medzinárodnom porovnaní najvyššie náklady na výber a správu daní, a zároveň vykazuje najnižší výber dane z pridanej hodnoty. „Keby bolo ministerstvo financií efektívnejšie, ľahšie by sme pokryli aj potreby školstva,“ tvrdí učiteľ, ktorý od septembra nastupuje na rodičovskú dovolenku. Vystrieda tak partnerku, ktorá má lepší príjem ako jej partner – učiteľ.
.biológ Sebelédi
Kým Branislav Kočan si vyrába pomôcky na dejepis, Ľudovít Sebelédi, učiteľ biológie a telocviku na levickom Gymnáziu Andreja Vrábla, zase sadí v školskej záhrade rôzne druhy stromov, aby tu mohol učiť svojich žiakov.
Bol to práve Ľudovít Sebelédi (51), komu už došla trpezlivosť s nepružným odborovým kolosom a vlani v júni založil v Leviciach Nové školské odbory. Stojí na ich čele a zdá sa, že má dosť energie, aby z tohto výhonku vypestoval silnú alternatívu pre oficiálny odborový zväz. Má na túto iniciatívu aj dostatok času, pretože nemusí poobede zarezávať v inom zamestnaní – vďaka manželkinmu príjmu. Školstvo má dnes podľa neho tri veľké problémy. Prvým je nedostatočne ohodnotený učiteľ, ktorý musí poobede vykonávať druhé zamestnanie, ak chce prežiť. Druhým problémom sú zastarané alebo chýbajúce učebné pomôcky. A tretia vec sú priestory, v ktorých sa výučba odohráva. Mnohé školy sú v katastrofálnom technickom stave. Predseda Nových školských odborov je smutný z toho, že nízke platy učiteľov dnes majú vplyv aj na kvalitu záujemcov o štúdium na pedagogických fakultách: „Napríklad vo Fínsku sa na pedagogickú školu dostane ten, kto je najlepší. U nás každý. To znamená, že z náš - ho gymnázia sa môže štvorkár prihlásiť na pedagogickú fakultu a vyštuduje ju. A o pár rokov bude mojím kolegom,“ ironicky poznamená Sebelédi.
Ministerstvo školstva začalo uvažovať o pôžičkách pre nastupujúcich učiteľov. Sebelédi to považuje za urážku: „Prečo by si nastupujúci učiteľ mal brať pôžičku z nejakého špeciálneho fondu? Ako vysokoškolsky vzdelaný odborník by mal byť adekvátne zaplatený.“ Odborár upozorňuje, že dnes priemer učiteľského platu tvorí 45 percent priemeru platu vysokoškolsky vzdelaného človeka. Preto aj minister školstva deklaruje, že do roku 2020 by učitelia mali zarábať 75 percent priemeru vysokoškolsky vzdelaných ľudí. No Sebelédi tomu veľmi neverí: „Vláda má mandát len do roku 2016. Tieto slová sú pre nás iba také nezáväzné táranie.“
Hoci učiteľské protesty vyprofilovali niekoľko výrazných osobností, väčšina stavu pôsobí zakríknuto. Sebelédi tomu rozumie: „Klasická učiteľka nie je nijaká Johanka z Arcu. Je to dobrá mama, ktorá sa tým deťom rozdáva. Je ťažké pretvoriť takúto osobu na niekoho, kto bude bojovať za svoje práva. Lebo v nej to nie je. Ona pôjde do štrajku naozaj len vtedy, keď nebude mať inú možnosť.“
A dnes je už aj veľa učiteľov, ktorí by si inú prácu nezohnali. Najmä staršie ženy pred dôchodkom. „Také tiež nefrflú, lebo sa boja. A boja sa preto, že riaditeľ školy dnes funguje ako feudál. Riaditelia majú takmer neobmedzené právomoci a pokiaľ sú vo funkcii dlho, stávajú sa neomylnými a arogantnými.“ Rada školy by podľa učiteľského odborára mala vyvažovať vplyv riaditeľa. Dnes sú však medzi jej jedenástimi členmi len dvaja učitelia. Sebelédi tvrdí, že až tretinu rady by mali tvoriť učitelia, tretinu rodičia a tretinu zriaďovateľ.
K možnosti, že politici zavedú rozumné zmeny v školstve sami od seba, je Sebelédi skeptický: „Aj Smer mal dobré nápady – keď bol v opozícii. Všetci majú progresívne návrhy, ale iba vtedy, keď sú v opozícii,“ poznamenáva inak pozitívne naladený muž, ktorý začal pred rokom rebelovať – a svojou energiou a aktivitami na sociálnych sieťach podnietil do vzbury ďalších učiteľov.
Štrajk sa však neskončil slávne. Štrajkový výbor hovoril síce o neobmedzenom štrajku, ale zároveň sa verejne špekulovalo o troch dňoch. Pojem „trojdňový neobmedzený štrajk“ však nevzbudzoval rešpekt. Po troch dňoch odborári naozaj štrajk prerušili, lebo vraj je vláda opäť ochotná rokovať. K rokovaciemu stolu však išli školskí odborári so zlou pozíciou. Vláda už nebola pod tlakom a náhradný „štafetový“ štrajk škôl pôsobil už len ako čin zúfalstva. A tak museli učitelia brať to, čo im ponúkli – zvýšenie platov o päť percent. Šéf odborov Pavel Ondek nahnevaných učiteľov upokojoval, že štrajk je iba prerušený. No neprišiel so žiadnym nápadom, nevedel komunikovať s médiami ani členskou základňou a nemal ani sofistikovaných poradcov, ako mali lekári. Pod bezradným a neistým vedením odhodlanie učiteľov rýchlo ochladlo a vláda mala situáciu pod kontrolou.
V školách zavládlo sklamanie, mnohí učitelia sa cítili ponížení päťpercentným zvýšením platov pri vyše trojpercentnej inflácii. Ondekov odborový zväz si odfajkol úlohu zorganizovať štrajk a opäť si žije svojím príjemným životom, naplneným výjazdovými školeniami, poradami a rekreáciami.
Lenže celé to učiteľské vzopnutie neostalo bez následkov. Medzi učiteľmi sa začala formovať skupina, ktorá sa už nespolieha na skostnatený odborový zväz. Formovaniu tejto neveľkej, no vplyvnej skupiny štrajk pomohol. Sú to zväčša rozhľadení muži v strednom veku, ktorých učenie baví, majú vo svojom okolí rešpekt a nechcú byť pre nízke platy vytlačení zo škôl. Pochopili, že musia vec vziať do svojich rúk.
Vybrali sme z tejto skupiny tri výrazné osobnosti, hoci by ich malo byť viac. Chýba tu zaujímavý bloger a zároveň učiteľ geografie Peter Farárik zo Skalice, chýba výrazný a odvážny hlas z Prešova, ktorý patrí Jánovi Macekovi, a nie je tu ani statočný košický učiteľ Oto Žarnay, ktorý si ako predseda Rady školy všimol čudné účty za právne služby, prípad zverejnil a dostal výpoveď.
. muzikant Crmoman
Vladimír Crmoman (38) učí trinásť rokov. Začínal učiť na základke v Nitre, čo bola dobrá škola pre začínajúceho kantora. Žiaci si tu občas trúfli aj na učiteľa. Z Nitry sa odsťahoval za manželkou do Bratislavy a zakotvil na Spojenej škole Novohradská, ktorá vzdeláva deti od prvej triedy až po maturitu a je známa medzinárodnými programami, ktoré sa vedú v angličtine. Vladimír Crmoman má vyštudovanú kombináciu hudobná výchova – estetika a tvrdí, že nástup na túto prestížnu školu bol ako prestup do raja. Zrazu má okolo seba motivovaných žiakov a navyše v medzinárodných programoch nie je vyučovanie hudby žiadnou popoluškou ako v slovenských osnovách.
Preto má svoju učebňu, každý žiak má pred sebou keyboard alebo gitaru, bežne sa tu hrá na hudobnom nástroji, komponuje, píšu sa eseje a žiaci sa učia interpretovať umelecké diela. Trieda sa na tomto predmete delí, aby učiteľ nemusel pracovať naraz s tridsiatimi žiakmi. Stelesnený sen každého učiteľa hudobnej výchovy. Lenže tu sa žiada maximálny výkon nielen od žiaka, aj od učiteľa. Za podpriemerný plat. Crmoman priznáva, že si tento luxus, učiť hudbu a umenie, môže dovoliť len vďaka tomu, že zdedil byt po prarodičoch.
Vyše desať rokov sa venoval iba učeniu. „Na všetko ostatné som kašľal, podobne ako iní kolegovia. Odbory, to bol pre mňa úplný nezmysel, nejaká socialistická inštitúcia,“ rozpráva uprostred keyboardov. Ale keď prišiel štrajk, chcel, aby sa veci zmenili.
Zároveň si uvedomil, že v tom nie je sám. „Dozrela stredná generácia učiteľov, ktorí majú rodiny a existenčne nemajú šancu.“
Vecne konštatuje, že celý vzdelávací systém je umelý, nefunkčný a rozpadáva sa. Tento systém nedokáže ani vytlačiť zo škôl neschopných učiteľov, ani lepšie ohodnotiť tých, čo sú vynikajúci. „Nikto tu nevie naštartovať zmenu. Na ministerstve školstva sa zabarikádovali úradníci, ktorí sú tam možno vyše dvadsať rokov.“
Keď sa učiteľský štrajk skončil, učitelia zažili zradu a porážku. Mnohých to paralyzovalo, ale Vladimír Crmoman medzi nich nepatril. „My sme si s Braňom Kočanom povedali, že ideme viesť partizánsku vojnu. Hneď sme mali dva plány – urobiť popri Čaplovičovej správe o stave školstva aj svoju správu, to sa nám podarilo, a začať zverejňovať plytvanie na ministerstve školstva, v tom nás inšpiroval blog Petra Farárika,“ dodáva.
Crmoman sa dnes angažuje v skupine učiteľov, ktorá odhaľuje neefektívne či podozrivé výdavky ministerstva. Naučil sa využívať infozákon a aktívne komunikovať s médiami. Podrobne sa zaoberal vozovým parkom na ministerstve školstva, kde našiel veľa rozporov a zverejnil ich. Má podozrenie, že sa tu pretáčali kilometre, že si zamestnanci tankovali benzín do súkromných áut a na luxusných limuzínach sa robil servis za nehorázne sumy. Hoci sa po medializácii vecou zaoberalo aj ministerstvo školstva a dvoch zodpovedných ľudí údajne za tieto machinácie z úradu vyhodili, Vladimír Crmoman mal podozrenie, že sa vec iba zahrala do autu. A tak podal trestné oznámenie. Podobne sa v médiách vďaka aktivite učiteľov objavili informácie o podozrivých objednávkach kvetov za tisícky eur, ktoré malo ministerstvo posielať na dve odborné školy (jedna z nich pritom sama predáva kvety) či informácie o predraženom logu pre Ústav informácií a prognóz v školstve.
Možno za toto šafárenie nikto nebude potrestaný, ale vo svetle takýchto informácií sa ministrovi financií bude ťažšie hovoriť, že na platy učiteľov nie sú zdroje.
„Každá akcia má zmysel,“ tvrdí pozitívne naladený učiteľ hudby. „Zlepšujeme sa od akcie k akcii, začíname sa v tom orientovať, nabaľujú sa ďalší ľudia, vzniká komunita, ktorá si pomáha a radí. Od začiatku som si uvedomoval, že nemôžem riešiť to, čo nevyjde, môžem si iba hovoriť: vďaka Bohu za všetko, čo vyjde. Ideme ďalej.“
. dejepisár Kočan
Branislav Kočan (38) je učiteľ nemčiny a dejepisu na Gymnáziu na Ulici Ladislava Sáru v Bratislave. V kabinete má uložené vlastnoručne zhotovené pomôcky, ako sú babylonská klinopisná tabuľka, mezopotámsky pečatný valček či replika Venuše z Moravian. „Veľa ďalšieho by som si dokázal vyrobiť, keby som mal viac času a nemusel mať druhé zamestnanie.“ Kočan si privyrába prekladmi z nemčiny. No čoraz viac času venuje tomu, aby sa katastrofálny stav školstva stal dôležitou témou pre politikov, médiá i verejnosť.
„Nepotrebujeme ďalšiu organizáciu. Učitelia volajúci po zmenách môžu fungovať ako neformálne hnutie,“ hovorí. Celoslovenský odborový zväz je nepružný, nevie komunikovať s členskou základňou a koordinovať náročnejšie akcie. Učitelia z tohto gymnázia si ako prví založili nezávislú odborovú organizáciu a inšpirovali tak ďalšie školy. „My sme síce odborári, no odborári – amatéri a spravili sme aj veľa chýb, ale veľa sme sa naučili,“ tvrdí Kočan.
Keď Ondekov odborový zväz prerušil štrajk, viaceré školy sa rozhodli pre štafetový štrajk, ale akcia prebiehala živelne: „Stalo sa, že jeden deň štrajkovali aj štyri školy, čo bolo proti pôvodnej filozofii. Zapojila sa Banská Bystrica, Púchov, Myjava, Trenčín, ale iskra nepreskočila na východ. A nepodarilo sa nám ani dobre vysvetliť túto vec médiám. Takže verejnosť sa v tom chaose strácala.“ Napriek tomu je aj Branislav Kočan s končiacim sa školským rokom spokojný: „Už to, že sa o školstve začalo diskutovať, je úspech. Učitelia naberajú sebavedomie a tento trend bude pokračovať.“
Kočan si začal všímať aj faktúry štátnych orgánov. Zaujalo ho, že v čase, keď vláda tvrdila, že na vyššie platy učiteľov nie sú peniaze, si Úrad vlády objednal mobilný tanečný parket pre účelové zariadenie Bôrik za vyše deväťtisíc eur. Pre zariadenie Kamzík si zase v novembri objednal vírivé hydromasážne vane za necelých deväťtisíc eur. „Ja nevravím, že je to predražené alebo že sú za tým nejaké prepojenia, no keď sa ako učiteľ pozriem, na čo všetko štát vynakladá peniaze v čase, keď štrajkujeme, tak mi to príde prinajmenšom veľkorysé.“ Tieto deväťtisícové zákazky sa možno zdajú nepodstatné, no je to viac ako ročný plat učiteľa: „Ako sa to hovorí? Stokrát nič umorí aj vola.“ Kočan kritizuje nielen ministrov školstva, ale aj ministra financií. Pobúrilo ho, keď vyhlásil, že do školstva dá peniaze, až keď sa zefektívni. „Nikto mu na to nič nepovedal. Ale keď si vezmeme pomer peňazí, vynaložených na školstvo, a výsledky našich žiakov v štúdii PISA, tak nám vychádza, že máme veľmi efektívny školský systém.“ Ale tento pomer nákladov a výkonu sa dosahuje na úkor platov učiteľov imateriálno- technického zabezpečenia škôl. „Ako chceme, aby žiaci pokračovali v štúdiu na technických a prírodovedných školách, keď v učebniach fyziky sa nachádza vybavenie zo 70. rokov minulého storočia? Alebo na škole takmer nemáme mikroskop, ktorý by nebol rozbitý?“ pýta sa Kočan. V tejto škole si učitelia nemôžu v kabinete ani uvariť kávu, pretože by to staré elektrické rozvody nemuseli zvládnuť. Kočan pripomína štúdiu OECD, podľa ktorej existuje priama úmera medzi investíciami do učiteľov a výsledkami žiakov v štúdii PISA. A keď sa zvýši skóre v PISA, má to odraz aj na raste HDP. „Oveľa neefektívnejší ako školstvo je rezort financií, čo opäť konštatuje OECD,“ argumentuje Kočan. Slovensko má totiž v medzinárodnom porovnaní najvyššie náklady na výber a správu daní, a zároveň vykazuje najnižší výber dane z pridanej hodnoty. „Keby bolo ministerstvo financií efektívnejšie, ľahšie by sme pokryli aj potreby školstva,“ tvrdí učiteľ, ktorý od septembra nastupuje na rodičovskú dovolenku. Vystrieda tak partnerku, ktorá má lepší príjem ako jej partner – učiteľ.
.biológ Sebelédi
Kým Branislav Kočan si vyrába pomôcky na dejepis, Ľudovít Sebelédi, učiteľ biológie a telocviku na levickom Gymnáziu Andreja Vrábla, zase sadí v školskej záhrade rôzne druhy stromov, aby tu mohol učiť svojich žiakov.
Bol to práve Ľudovít Sebelédi (51), komu už došla trpezlivosť s nepružným odborovým kolosom a vlani v júni založil v Leviciach Nové školské odbory. Stojí na ich čele a zdá sa, že má dosť energie, aby z tohto výhonku vypestoval silnú alternatívu pre oficiálny odborový zväz. Má na túto iniciatívu aj dostatok času, pretože nemusí poobede zarezávať v inom zamestnaní – vďaka manželkinmu príjmu. Školstvo má dnes podľa neho tri veľké problémy. Prvým je nedostatočne ohodnotený učiteľ, ktorý musí poobede vykonávať druhé zamestnanie, ak chce prežiť. Druhým problémom sú zastarané alebo chýbajúce učebné pomôcky. A tretia vec sú priestory, v ktorých sa výučba odohráva. Mnohé školy sú v katastrofálnom technickom stave. Predseda Nových školských odborov je smutný z toho, že nízke platy učiteľov dnes majú vplyv aj na kvalitu záujemcov o štúdium na pedagogických fakultách: „Napríklad vo Fínsku sa na pedagogickú školu dostane ten, kto je najlepší. U nás každý. To znamená, že z náš - ho gymnázia sa môže štvorkár prihlásiť na pedagogickú fakultu a vyštuduje ju. A o pár rokov bude mojím kolegom,“ ironicky poznamená Sebelédi.
Ministerstvo školstva začalo uvažovať o pôžičkách pre nastupujúcich učiteľov. Sebelédi to považuje za urážku: „Prečo by si nastupujúci učiteľ mal brať pôžičku z nejakého špeciálneho fondu? Ako vysokoškolsky vzdelaný odborník by mal byť adekvátne zaplatený.“ Odborár upozorňuje, že dnes priemer učiteľského platu tvorí 45 percent priemeru platu vysokoškolsky vzdelaného človeka. Preto aj minister školstva deklaruje, že do roku 2020 by učitelia mali zarábať 75 percent priemeru vysokoškolsky vzdelaných ľudí. No Sebelédi tomu veľmi neverí: „Vláda má mandát len do roku 2016. Tieto slová sú pre nás iba také nezáväzné táranie.“
Hoci učiteľské protesty vyprofilovali niekoľko výrazných osobností, väčšina stavu pôsobí zakríknuto. Sebelédi tomu rozumie: „Klasická učiteľka nie je nijaká Johanka z Arcu. Je to dobrá mama, ktorá sa tým deťom rozdáva. Je ťažké pretvoriť takúto osobu na niekoho, kto bude bojovať za svoje práva. Lebo v nej to nie je. Ona pôjde do štrajku naozaj len vtedy, keď nebude mať inú možnosť.“
A dnes je už aj veľa učiteľov, ktorí by si inú prácu nezohnali. Najmä staršie ženy pred dôchodkom. „Také tiež nefrflú, lebo sa boja. A boja sa preto, že riaditeľ školy dnes funguje ako feudál. Riaditelia majú takmer neobmedzené právomoci a pokiaľ sú vo funkcii dlho, stávajú sa neomylnými a arogantnými.“ Rada školy by podľa učiteľského odborára mala vyvažovať vplyv riaditeľa. Dnes sú však medzi jej jedenástimi členmi len dvaja učitelia. Sebelédi tvrdí, že až tretinu rady by mali tvoriť učitelia, tretinu rodičia a tretinu zriaďovateľ.
K možnosti, že politici zavedú rozumné zmeny v školstve sami od seba, je Sebelédi skeptický: „Aj Smer mal dobré nápady – keď bol v opozícii. Všetci majú progresívne návrhy, ale iba vtedy, keď sú v opozícii,“ poznamenáva inak pozitívne naladený muž, ktorý začal pred rokom rebelovať – a svojou energiou a aktivitami na sociálnych sieťach podnietil do vzbury ďalších učiteľov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.