.pre Európanov je to neuveriteľné, ale vyše 60 rokov sa každé volebné obdobie skončilo predčasne vojenským pučom alebo inou násilnou nepredvídanou zmenou. Ťažko skúšaná krajina zažila niečo, čo sa jej od vzniku nepodarilo. No celé tieto voľby možno zhrnúť pod konštatovanie: Nádej, šok, sklamanie.
Pakistan má v legislatíve veľa prvkov, prebraných od svojho bývalého kolonizátora Veľkej Británie. Podobne aj priamy volebný systém. Krajina je rozdelená na toľko volebných obvodov, koľko je miest v parlamente – Národnom zhromaždení. V každom obvode môže za jednu politickú stranu kandidovať jeden človek, nominovaný touto stranou. Jeden človek môže kandidovať aj vo viacerých obvodoch. Alebo je kandidát nezávislý, a ten musí predložiť istý počet podpisov od obyvateľov príslušného obvodu.
V Pakistane je registrovaných vyše 160 politických strán, skutočný vplyv na politiku ich má len deväť. Tie v konečnom dôsledku bojovali medzi sebou, hoci kandidovalo aj dosť nezávislých, ktorí si však po zvolení v skutočnosti zvolia stranu, ktorú budú v parlamente podporovať. Výsledky volieb niektorých prekvapili, pretože vyhral bývalý dvojnásobný premiér Naváz Šaríf, líder strany PML-N. Je to „dcérska strana“ subjektu Pakistan Muslim League, kedysi strana zakladateľa Pakistanu Muhamada Alího Džináha, zvaného Veľký vodca. PML sa po niekoľkých rokoch rozdelila na frakcie, dnes sú v hre len dve a odlišujú sa prvým písmenom svojho súčasného lídra alebo svojho zakladateľa.
.atentáty každý deň
To, čo sprevádzalo volebnú kampaň už niekoľko mesiacov pred hlasovaním, by človek ťažko hľadal niekde inde. Skúsme porovnať s minulosťou. My, tí niekoľkí cudzinci, ktorí žijú a pracujú v Islamabáde alebo v Karáčí, sme dostali odporúčanie nezostať počas volieb v Pakistane. Keď sa pred pár rokmi začala bezpečnostná situácia v Pakistane zhoršovať, médiá oznámili samovražedný útok tak raz za mesiac a my sme boli šokovaní ďalšie dva týždne. Po niekoľkých rokoch vlády Pakistanskej ľudovej strany (PPP, strany zavraždenej Benazír Bhuttovej a jej otca, popraveného Zulfikara Alí Bhutta), sa situácia dostala na takú úroveň, že máme niekoľko samovražedných útokov na rôznych miestach každý deň a veľmi sa už nad tým nepozastavujeme.
Naváz Šaríf, líder strany PML-N a dnešný víťaz volieb, bol od roku 1999 s povolením generála Mušaráfa v exile v Saudskej Arábii. V roku 2007 sa rozhodol vrátiť, keď sa schyľovalo k vtedajším voľbám a bolo jasné, že Mušaráf bude musieť odísť, pretože urobil v politike veľa chýb (hoci o tom, že v Pakistane bolo bezpečnejšie a ekonomicky lepšie, nemohlo byť pochýb). Vtedy Naváz pristál v komerčnom lietadle Pakistanských aerolínií v Islamabáde. Mušaráf mu poslal na palubu plastovú fľašu s vodou a nariadil, aby lietadlo odletelo naspäť do Saudskej Arábie. V televízii sme to veľké pokorenie Naváza sledovali. Dnes sa však Naváz Šaríf usmieva. Vyhral voľby, Mušaráf je v domácom väzení, aj keď obvinenia voči nemu sú v podstate postavené na vode. O nezávislom súdnictve v Pakistane sa však môže každému len snívať, takže ako to bude s budúcou stabilitou, nevedno. Je však známe, že Naváz nemá dobré vzťahy s pakistanskou armádou, a to jeho vláde na sile určite nepridá. Armáda má stále veľký vplyv a nepochybne nedovolí, aby sa niečo stalo Mušaráfovi, jej bývalému najvyššiemu veliteľovi. Bude to ešte zaujímavé.
.neverím týmto voľbám
Ale späť k voľbám. Strana Naváza Šarífa získala skoro polovicu kresiel vo federálnom parlamente, a ak ju podporia nejakí nezávislí kandidáti – a to je skoro isté –, bude mať absolútnu, hoci nie ústavnú väčšinu. Teda neuveriteľnú moc. Ale to je len jeden šok a prekvapenie. Už pred minulými voľbami, v roku 2008, sa vyformovala nová politická strana PTI, Pakistan Tehreek-e-Insaf, v preklade Pakistanské hnutie pre spravodlivosť. Jej lídrom je bývalý dlhoročný kriketový kapitán a reprezentant Pakistanu Imran Chán, ktorý bojkotoval voľby v roku 2008 pre nevyjasnené rozpory v ich organizácii. V posledných rokoch bol Chán veľmi aktívny so svojou mimoparlamentnou stranou, vyťahoval kauzu za kauzou voči lídrom vládnej PPP a tiež voči tým na čele PML-N. Ani z jednej kauzy nevzišiel reálny výsledok, čo je ďalší dôkaz, v akom stave je právo v Pakistane.
Imran Chán je absolvent Oxfordu (spolužiak Benazír Bhuttovej). Zbohatol na športovej kariére a tiež prvým manželstvom s bohatou americkou dedičkou, s ktorou je rozvedený, ale ktorá ho v politike silno podporuje – aj teraz bola prítomná v kampani v Pakistane. Je filantrop, postavil niekoľko nemocníc, obrovské onkologické centrum v Lahore, takže za posledné obdobie dosiahol vysokú popularitu najmä medzi mládežou a prvovoličmi. Prieskumy verejnej mienky ukazovali jeho pomerne jasné víťazstvo, po voľbách skončil tretí s 26 kreslami v 272-člennom parlamente, čo bol hlavný šok pakistanských volieb. O Chánovom víťazstve totiž nepochybovali ani renomovaní politológovia. Preto ani ja, cudzinec žijúci v Pakistane, týmto voľbám neverím.
Údajne došlo na mnohých miestach k podvodom, boli pripravené boxy plné lístkov z jednej strany – hádajte, ktorej –, ktoré sa potom v noci vo volebných miestnostiach zamieňali. V Pakistane je jedna zvláštnosť. Každému voličovi označia na palci ľavej alebo pravej ruky nezmývateľnou farbou, že sa na voľbách zúčastnil. A veľa ľudí tvrdilo, že im ruky označili už pred miestnosťou, takže potom nemohli vnútri voliť. Nechápali to – tu si treba uvedomiť, že pakistanská spoločnosť je zo 70 percent negramotná. Na mnohých miestach boli samovražedné útoky (oficiálne zomrelo 22 ľudí, no podľa mňa ich bolo oveľa viac), a tak sa mnohí báli ísť voliť. No volebná účasť bola aj tak skoro 60 percent, čo je na tunajšie pomery veľmi vysoké číslo. Už to číslo svedčí o tom, ako zúfalo ľudia chcú zmenu. Ale volili naozaj zmenu?
.krajina bez elektriky
Od roku 2005 lokálna mena devalvovala takmer o 100 percent, dlh sa strojnásobil a produkcia HDP v amerických dolároch sa zmenšila. Čo povedať o takej ekonomike? Kapacita elektrární stačí na celý Pakistan, no situácia, kde každý dlhuje každému, spôsobila, že elektrárne nemajú zdroje na produkciu elektriky. A tak napríklad v Islamabáde máme dve hodiny elektrinu a potom vždy hodinu ideme na generátor. Stále dokola, už štyri roky. Pritom na vidieku alebo v iných mestách majú vypnutú elektrinu aj 20 hodín denne, inak musia ísť z vlastných zdrojov. Moji veľmi dobrí priatelia, rodina, ktorá je druhým najväčším exportérom ryže v Pakistane (Pakistan je štvrtý najväčší producent ryže na svete), mi ukázali, za akých podmienok pracujú ich fabriky. Dohromady zamestnávajú temer 15 000 ľudí, ale elektrinu majú len osem hodín denne, aj to nie naraz, ako by si niekto myslel. Nuž a ťahať spotrebu energie pre jednu fabriku z generátora na naftu... Sme tu vôbec v dvadsiatom prvom storočí? Krajina, ktorá ako jediná moslimská má atómovú bombu (alebo bomby) už dnes, nemá dosť vyprodukovanej elektriny. Podobné je to s plynom. V potrubiach, ktoré vedú najmä na povrchu, to všade syčí. Tak ako môžu mať dostatok plynu? Takto by sa dalo pokračovať. A korunu všetkému nasadí názor, s ktorým sa stále stretávame – že za ich ťažkosti môžeme my, teda Západ.
Aj ja mám niekoľko priateľov, ktorí vychvaľujú Naváza Šarífa, či už ako politika, alebo biznismena. Je to totiž oceľový magnát. Tvrdia, že obvinenia z korupcie voči nemu sú vyfabrikované. Pochádza však z rodiny, ktorá dosiahla majstrovstvo v populizme. Keď bol jeho brat Šachbaz premiérom v Pandžábe (bol ním posledných päť rokov, lebo Pandžáb je tradičná bašta PML-N), neuveriteľne sa zlepšila napríklad práca dopravnej polície v Lahore. Ale zase jeho absurdná politika lacných placiek čapátí, pšeničných placiek, ktoré sa jedia ako základná potravina takmer ku každému jedlu, dopadla zle. Nariadil, aby cena placky nepresiahla dve rupie, čo nakoniec vyvolalo štrajk tých drobných biednych výrobcov placiek, ktorí neboli schopní piecť toto jedlo za takú smiešnu cenu.
.má to tu ešte zmysel?
Všetci moji známi sú po voľbách pesimisti, ešte aj tí, ktorí volili PML-N. Vedia totiž, aký je rozdiel medzi predvolebnými sľubmi a povolebnou realitou. Najmä v krajine, ktorá nemá žiadnu skúsenosť s takýmto typom demokracie a kde vlastne spoločnosť na demokraciu ani nie je pripravená. Podpora Mušaráfa je veľká, ale výsledok volieb mu nedáva prakticky žiadnu šancu na spravodlivý proces alebo nebodaj návrat do politiky. Nuž ale aj keby bol pri moci on, bolo by to inak? Teraz dostáva volebná komisia hory sťažností na priebeh volieb, protesty a diskusie. Všetky paušálne odmieta, len aby bol pokoj. A prívržencov víťaznej PML-N je odrazu omnoho viac než pred voľbami, veď sa budú rozdeľovať posty.
Do politiky a k moci sa vracia v Pakistane človek, ktorý bol už dvakrát premiérom a považovali ho za jedného z najskorumpovanejších politikov v histórii tejto krajiny. Ako je možné, že získal dôveru po tretíkrát? Boli voľby naozaj slobodné a demokratické? Má to vôbec zmysel v takej krajine, ktorá má skúsenosti len s diktatúrami? Zmení sa vôbec niečo? Aj k dobrému, alebo sa máme pripraviť na horšie?
Piateho júna zložil Naváz Šaríf prísahu a ja som pozorne počúval jeho inauguračný prejav. Rečnil zaujímavo a pôsobil profesionálne – je to predsa skúsený politik. Sústredil sa na krátku prezentáciu hlavných bodov svojho programu, kde veľmi jasne deklaroval potláčanie korupcie a nepotizmu. Na druhý deň vymenoval dvanásť kľúčových ministrov svojho nového kabinetu. Medzi inými za ministra financií ustanovil svojho svata.
Autor žije v pakistanskom Islamabáde, kde pracuje ako zástupca medzinárodnej firmy Geofizyky Krakov.
Pakistan má v legislatíve veľa prvkov, prebraných od svojho bývalého kolonizátora Veľkej Británie. Podobne aj priamy volebný systém. Krajina je rozdelená na toľko volebných obvodov, koľko je miest v parlamente – Národnom zhromaždení. V každom obvode môže za jednu politickú stranu kandidovať jeden človek, nominovaný touto stranou. Jeden človek môže kandidovať aj vo viacerých obvodoch. Alebo je kandidát nezávislý, a ten musí predložiť istý počet podpisov od obyvateľov príslušného obvodu.
V Pakistane je registrovaných vyše 160 politických strán, skutočný vplyv na politiku ich má len deväť. Tie v konečnom dôsledku bojovali medzi sebou, hoci kandidovalo aj dosť nezávislých, ktorí si však po zvolení v skutočnosti zvolia stranu, ktorú budú v parlamente podporovať. Výsledky volieb niektorých prekvapili, pretože vyhral bývalý dvojnásobný premiér Naváz Šaríf, líder strany PML-N. Je to „dcérska strana“ subjektu Pakistan Muslim League, kedysi strana zakladateľa Pakistanu Muhamada Alího Džináha, zvaného Veľký vodca. PML sa po niekoľkých rokoch rozdelila na frakcie, dnes sú v hre len dve a odlišujú sa prvým písmenom svojho súčasného lídra alebo svojho zakladateľa.
.atentáty každý deň
To, čo sprevádzalo volebnú kampaň už niekoľko mesiacov pred hlasovaním, by človek ťažko hľadal niekde inde. Skúsme porovnať s minulosťou. My, tí niekoľkí cudzinci, ktorí žijú a pracujú v Islamabáde alebo v Karáčí, sme dostali odporúčanie nezostať počas volieb v Pakistane. Keď sa pred pár rokmi začala bezpečnostná situácia v Pakistane zhoršovať, médiá oznámili samovražedný útok tak raz za mesiac a my sme boli šokovaní ďalšie dva týždne. Po niekoľkých rokoch vlády Pakistanskej ľudovej strany (PPP, strany zavraždenej Benazír Bhuttovej a jej otca, popraveného Zulfikara Alí Bhutta), sa situácia dostala na takú úroveň, že máme niekoľko samovražedných útokov na rôznych miestach každý deň a veľmi sa už nad tým nepozastavujeme.
Naváz Šaríf, líder strany PML-N a dnešný víťaz volieb, bol od roku 1999 s povolením generála Mušaráfa v exile v Saudskej Arábii. V roku 2007 sa rozhodol vrátiť, keď sa schyľovalo k vtedajším voľbám a bolo jasné, že Mušaráf bude musieť odísť, pretože urobil v politike veľa chýb (hoci o tom, že v Pakistane bolo bezpečnejšie a ekonomicky lepšie, nemohlo byť pochýb). Vtedy Naváz pristál v komerčnom lietadle Pakistanských aerolínií v Islamabáde. Mušaráf mu poslal na palubu plastovú fľašu s vodou a nariadil, aby lietadlo odletelo naspäť do Saudskej Arábie. V televízii sme to veľké pokorenie Naváza sledovali. Dnes sa však Naváz Šaríf usmieva. Vyhral voľby, Mušaráf je v domácom väzení, aj keď obvinenia voči nemu sú v podstate postavené na vode. O nezávislom súdnictve v Pakistane sa však môže každému len snívať, takže ako to bude s budúcou stabilitou, nevedno. Je však známe, že Naváz nemá dobré vzťahy s pakistanskou armádou, a to jeho vláde na sile určite nepridá. Armáda má stále veľký vplyv a nepochybne nedovolí, aby sa niečo stalo Mušaráfovi, jej bývalému najvyššiemu veliteľovi. Bude to ešte zaujímavé.
.neverím týmto voľbám
Ale späť k voľbám. Strana Naváza Šarífa získala skoro polovicu kresiel vo federálnom parlamente, a ak ju podporia nejakí nezávislí kandidáti – a to je skoro isté –, bude mať absolútnu, hoci nie ústavnú väčšinu. Teda neuveriteľnú moc. Ale to je len jeden šok a prekvapenie. Už pred minulými voľbami, v roku 2008, sa vyformovala nová politická strana PTI, Pakistan Tehreek-e-Insaf, v preklade Pakistanské hnutie pre spravodlivosť. Jej lídrom je bývalý dlhoročný kriketový kapitán a reprezentant Pakistanu Imran Chán, ktorý bojkotoval voľby v roku 2008 pre nevyjasnené rozpory v ich organizácii. V posledných rokoch bol Chán veľmi aktívny so svojou mimoparlamentnou stranou, vyťahoval kauzu za kauzou voči lídrom vládnej PPP a tiež voči tým na čele PML-N. Ani z jednej kauzy nevzišiel reálny výsledok, čo je ďalší dôkaz, v akom stave je právo v Pakistane.
Imran Chán je absolvent Oxfordu (spolužiak Benazír Bhuttovej). Zbohatol na športovej kariére a tiež prvým manželstvom s bohatou americkou dedičkou, s ktorou je rozvedený, ale ktorá ho v politike silno podporuje – aj teraz bola prítomná v kampani v Pakistane. Je filantrop, postavil niekoľko nemocníc, obrovské onkologické centrum v Lahore, takže za posledné obdobie dosiahol vysokú popularitu najmä medzi mládežou a prvovoličmi. Prieskumy verejnej mienky ukazovali jeho pomerne jasné víťazstvo, po voľbách skončil tretí s 26 kreslami v 272-člennom parlamente, čo bol hlavný šok pakistanských volieb. O Chánovom víťazstve totiž nepochybovali ani renomovaní politológovia. Preto ani ja, cudzinec žijúci v Pakistane, týmto voľbám neverím.
Údajne došlo na mnohých miestach k podvodom, boli pripravené boxy plné lístkov z jednej strany – hádajte, ktorej –, ktoré sa potom v noci vo volebných miestnostiach zamieňali. V Pakistane je jedna zvláštnosť. Každému voličovi označia na palci ľavej alebo pravej ruky nezmývateľnou farbou, že sa na voľbách zúčastnil. A veľa ľudí tvrdilo, že im ruky označili už pred miestnosťou, takže potom nemohli vnútri voliť. Nechápali to – tu si treba uvedomiť, že pakistanská spoločnosť je zo 70 percent negramotná. Na mnohých miestach boli samovražedné útoky (oficiálne zomrelo 22 ľudí, no podľa mňa ich bolo oveľa viac), a tak sa mnohí báli ísť voliť. No volebná účasť bola aj tak skoro 60 percent, čo je na tunajšie pomery veľmi vysoké číslo. Už to číslo svedčí o tom, ako zúfalo ľudia chcú zmenu. Ale volili naozaj zmenu?
.krajina bez elektriky
Od roku 2005 lokálna mena devalvovala takmer o 100 percent, dlh sa strojnásobil a produkcia HDP v amerických dolároch sa zmenšila. Čo povedať o takej ekonomike? Kapacita elektrární stačí na celý Pakistan, no situácia, kde každý dlhuje každému, spôsobila, že elektrárne nemajú zdroje na produkciu elektriky. A tak napríklad v Islamabáde máme dve hodiny elektrinu a potom vždy hodinu ideme na generátor. Stále dokola, už štyri roky. Pritom na vidieku alebo v iných mestách majú vypnutú elektrinu aj 20 hodín denne, inak musia ísť z vlastných zdrojov. Moji veľmi dobrí priatelia, rodina, ktorá je druhým najväčším exportérom ryže v Pakistane (Pakistan je štvrtý najväčší producent ryže na svete), mi ukázali, za akých podmienok pracujú ich fabriky. Dohromady zamestnávajú temer 15 000 ľudí, ale elektrinu majú len osem hodín denne, aj to nie naraz, ako by si niekto myslel. Nuž a ťahať spotrebu energie pre jednu fabriku z generátora na naftu... Sme tu vôbec v dvadsiatom prvom storočí? Krajina, ktorá ako jediná moslimská má atómovú bombu (alebo bomby) už dnes, nemá dosť vyprodukovanej elektriny. Podobné je to s plynom. V potrubiach, ktoré vedú najmä na povrchu, to všade syčí. Tak ako môžu mať dostatok plynu? Takto by sa dalo pokračovať. A korunu všetkému nasadí názor, s ktorým sa stále stretávame – že za ich ťažkosti môžeme my, teda Západ.
Aj ja mám niekoľko priateľov, ktorí vychvaľujú Naváza Šarífa, či už ako politika, alebo biznismena. Je to totiž oceľový magnát. Tvrdia, že obvinenia z korupcie voči nemu sú vyfabrikované. Pochádza však z rodiny, ktorá dosiahla majstrovstvo v populizme. Keď bol jeho brat Šachbaz premiérom v Pandžábe (bol ním posledných päť rokov, lebo Pandžáb je tradičná bašta PML-N), neuveriteľne sa zlepšila napríklad práca dopravnej polície v Lahore. Ale zase jeho absurdná politika lacných placiek čapátí, pšeničných placiek, ktoré sa jedia ako základná potravina takmer ku každému jedlu, dopadla zle. Nariadil, aby cena placky nepresiahla dve rupie, čo nakoniec vyvolalo štrajk tých drobných biednych výrobcov placiek, ktorí neboli schopní piecť toto jedlo za takú smiešnu cenu.
.má to tu ešte zmysel?
Všetci moji známi sú po voľbách pesimisti, ešte aj tí, ktorí volili PML-N. Vedia totiž, aký je rozdiel medzi predvolebnými sľubmi a povolebnou realitou. Najmä v krajine, ktorá nemá žiadnu skúsenosť s takýmto typom demokracie a kde vlastne spoločnosť na demokraciu ani nie je pripravená. Podpora Mušaráfa je veľká, ale výsledok volieb mu nedáva prakticky žiadnu šancu na spravodlivý proces alebo nebodaj návrat do politiky. Nuž ale aj keby bol pri moci on, bolo by to inak? Teraz dostáva volebná komisia hory sťažností na priebeh volieb, protesty a diskusie. Všetky paušálne odmieta, len aby bol pokoj. A prívržencov víťaznej PML-N je odrazu omnoho viac než pred voľbami, veď sa budú rozdeľovať posty.
Do politiky a k moci sa vracia v Pakistane človek, ktorý bol už dvakrát premiérom a považovali ho za jedného z najskorumpovanejších politikov v histórii tejto krajiny. Ako je možné, že získal dôveru po tretíkrát? Boli voľby naozaj slobodné a demokratické? Má to vôbec zmysel v takej krajine, ktorá má skúsenosti len s diktatúrami? Zmení sa vôbec niečo? Aj k dobrému, alebo sa máme pripraviť na horšie?
Piateho júna zložil Naváz Šaríf prísahu a ja som pozorne počúval jeho inauguračný prejav. Rečnil zaujímavo a pôsobil profesionálne – je to predsa skúsený politik. Sústredil sa na krátku prezentáciu hlavných bodov svojho programu, kde veľmi jasne deklaroval potláčanie korupcie a nepotizmu. Na druhý deň vymenoval dvanásť kľúčových ministrov svojho nového kabinetu. Medzi inými za ministra financií ustanovil svojho svata.
Autor žije v pakistanskom Islamabáde, kde pracuje ako zástupca medzinárodnej firmy Geofizyky Krakov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.