Ako skautský tábor

Myslela som si, že ide o teroristický útok. Spočiatku si človek stále pripomína, že životný štýl a kultúra Turkov sa veľmi líšia od tých našich. Ja som po nemilých zážitkoch chcela jediné: ísť domov. No postupne som si Istanbul a ľudí v ňom obľúbila a som tu s prestávkami už dva a pol roka. Ten, kto rád cestuje, by sem mal prísť aspoň raz v živote. Nielen za pamiatkami, ale aj za neskutočnou atmosférou a paradoxmi, ktoré človeka napokon očaria.
Venujem sa politológii, preto som sa rozhodla naučiť o Turecku, Turkoch, ich politickej a sociálnej situácii čo najviac. Učím sa ich jazyk, lebo to je pre pochopenie krajiny najdôležitejšie. A tak sa čoraz lepšie vžívam do situácie ľudí, ktorí tu žijú.
Aj keď sa v Istanbule demonštruje, nálada je tu úžasná. Demonštranti sú veselí, a hoci polícia proti nim používa vodné delá, slzotvorný plyn a pálivé spreje, vždy sa opäť postavia na nohy. Od začiatku demonštrácií chodím každé ráno cez Gezi Park. Cítim sa tam veľmi dobre – atmosféra mi pripomína skautské tábory, ktoré mi tak veľmi chýbajú. Ľudia pospávajú alebo vychádzajú zo stanov, čakajú v rade na raňajky, niektorí stoja okolo ohňa, iní debatujú. Mnohí účastníci demonštrácií ma však zarážajú. Protestujú proti fašizmu, premiéra nazývajú vrahom a diktátorom, a pritom nesú vlajky so symbolmi Sovietskeho zväzu, v ktorom boli zavraždené milióny ľudí. Aj to sú tunajšie paradoxy. Mám obdobia, keď mám Istanbul rada, a iné, keď by som bola najradšej na míle ďaleko. Zatiaľ som však stále tu, v najúžasnejšom meste, aké som doteraz navštívila.

Alica Vidličková/
Doktorandka v odbore politológia na Universität Siegen v Nemecku. Momentálne robí výskum v Istanbule a dokončuje si certifikát z turečtiny. Popri tom prednáša na niekoľkých tureckých univerzitách.