Takéto Francúzsko sme nepoznali: V krajine, ktorá zvyčajne udáva tón v módnych a spoločenských trendoch, sa zdvihol mohutný protipohyb. Ešte žiadny zákon v jej moderných dejinách nevyvolal taký odpor ako zákon o homosexuálnych manželstvách. A hoci vstúpil do platnosti, vzbura sa nekončí. Iba naberá novú podobu.
.prezident Francois Hollande nemal dôvod sa znepokojovať. Presne pred rokom porazil vo voľbách Nicolasa Sarkozyho aj so sľubom, že homosexuálne zväzky získajú rovnaký status ako manželstvo medzi mužom a ženou. Zdalo sa, že presadenie sľubu, ktorý plne uspokojí liberálnu ľavicu a väčšinu obyvateľov nevyruší, pôjde poľahky. Napokon, Francúzi zaviedli registrované partnerstvá už v roku 1999, preto sa homosexuálne manželstvá javili ako ďalší logický krok. Súčasťou Hollandovho sľubu „manželstva pre všetkých“ však boli aj ďalšie normy: nielen manželstvá homosexuálov, ale aj ich práva na adopciu detí, možnosť umelého oplodnenia pre lesbické páry a nový slovník, podľa ktorého pojmy „otec“ a „matka“ nahradí v občianskom zákonníku „rodič 1“ a „rodič 2“. Nikto však nečakal, že snaha presadiť nový rodinný kódex vyvolá práve vo Francúzsku najväčšie protesty za posledných 30 rokov.
.mesiace hnevu
Odpor odštartoval v auguste minulého roka parížsky arcibiskup a kardinál André Vingt-Trois svojou Modlitbou za Francúzsko, ktorú čítali kňazi v kostoloch celej krajiny. Text okrem iného povzbudzoval kňazov, aby do svojich modlitieb zahrnuli, že deti nesmú byť objektom túžob dospelých. O tri mesiace vláda predložila vláda zákon o homosexuálnych manželstvách a adopciách – a v parlamente a na uliciach vzplanuli vášne. O zákone sa v parlamente diskutovalo 172 hodín, pričom pravicová opozícia na čele s bývalou vládnou UMP podala okolo 5 300 pripomienok. V uliciach Paríža a ďalších miest protestovali státisíce nespokojných občanov. Vzniklo hnutie Manifestácia pre všetkých, ktoré v nasledujúcich mesiacoch zorganizovalo päť celonárodných demonštrácií. Európske noviny o celkom neočakávanom odpore príliš neinformovali, a to aj napriek ostrým zákrokom polície. Veľmi dramaticky prebehla celonárodná manifestácia 24. marca, keď policajné zložky násilne zaútočili proti demonštrantom s použitím slzotvorného plynu v prítomnosti detí na avenue Grande Armée. Svedectvá stoviek rodín potvrdili neprimerane tvrdý zásah. V apríli zatkla polícia počas tichej manifestácie 67 mladých. Ide o hnutie mladých ľudí, ktorí sa nazývajú „strážcovia“ a ktorí organizujú malé sedenia na uliciach pri čítaní literárnych diel svetových klasikov vo svetle sviec. Navzájom si vymieňajú svedectvá zo svojich stretnutí, ako sa obkľúčení ťažkoodencami snažia zachovať pokoj. „Strážcovia” opisujú, ako sú policajti, zvyknutí na krvavé potláčanie vzbúr v najhorších častiach predmestí, obývaných prisťahovalcami, zaskočení novou formou sociálneho odporu.
To všetko sprevádzala vojna čísiel. Kým organizátori opakovane odhadovali počet demonštrantov na 800-tisíc až milión, polícia ich nevedela narátať viac ako 300-tisíc.
Čo bolo prekvapivejšie, ulice sa neupokojili ani po tom, čo parlament sporný zákon schválil. Koncom mája sa v Paríži konala ďalšia masová demonštrácia. Hollandovej vláde sa nepodarila demobilizácia varovaniami, že hrozí násilie, keďže demonštrovať prídu aj extrémne skupiny. „Čím viac nás odhovárali, tým väčšie bolo moje odhodlanie prísť. Dnes sme tu za naše deti a ich práva,“ priznal jeden z účastníkov pre miestnu tlač. Svetové (ani slovenské médiá) opäť nepriniesli obrázky z pokojného defilé najmenej polmiliónového davu, v ktorom mali najväčšie zastúpenie rodiny s deťmi z celého Francúzska, starostovia či akademici. Po oficiálnom rozpustení demonštrácie nastali násilnosti, ktoré vyvolala skupina extrémistov, od ktorej sa organizátori dištancovali. Táto skupina dve hodiny provokovala políciu, ktorá potom zakročila a takmer 300 z nich zatkla.
„Už tretíkrát som bol v dave. Videl som protestujúcich, nahnevaných, ale zachovávajúcich rešpekt. Videl som Francúzsko, ktoré bojuje za rodinu bez násilia, za účasti mladých a ich radostnej opovážlivosti. Neospravedlniteľná agresia voči novinárovi, ktorú vyprovokovali provokatéri, bola jediným tieňom akcie,” opísal atmosféru v Paríži 26. mája známy komentátor Le Figaro Ivan Rioufol.
.kto sú tí ľudia?
Kto vlastne tvorí mladé Francúzsko, ktoré povstalo proti „manželstvu pre všetkých“? Domáci novinári tvrdia, že tvárou protestov je „la France de la tradition”, teda tradičné katolícke jadro. Filozof a sociológ Marcel Gauchet tiež netajil svoj úžas: „Je to veľká historická zmena. Táto mládež je konzervatívna a súčasne moderná. Je to objavovanie celkom nového kontinentu.“ Ale ako si to vysvetliť v krajine, ktorá sa hrdí svojím pokrokárskym laicizmom, v krajine, kde chodí v nedeľu do kostola len okolo päť percent katolíkov?
V rozhovore pre Le Nouvel Observateur sa to pokúsil objasniť významný demograf Hervé Le Bras, ktorý hovorí o akomsi „zombie katolicizme“ – teda hoci vo Francúzsku vymizlo praktizovanie viery, katolicizmus zostáva spôsobom života. Demograf to preukazuje na príklade správania žien: v regiónoch, ktoré sú tradične katolícke, ženy oveľa častejšie pracujú na čiastočné úväzky, a teda viac času venujú rodine než tie ženy, ktoré žijú v silne sekulárnom prostredí. Demograf to vysvetľuje tým, že isté hodnoty pretrvávajú napriek tomu, že ľudia už takmer nechodia na omše. Podľa Le Brasa ide o ten typ katolicizmu, ktorý sa prejavil na demonštráciách s masovou účasťou rodín s deťmi. Demograf prišiel ešte s jedným zaujímavým postrehom: nie je vraj náhoda, že protiimigrantský Národný front Le Penovej, ktorý inak horlí za tradičné Francúzsko, sa v tejto téme zvlášť neangažoval. Redefinícia manželstva totiž pre Le Penovej voličov nebola takou veľkou témou, ako pre konzervatívnych voličov Sarkozyho UMP.
Široká koalícia odporu vznikla aj preto, že Hollande presadzoval veľa zmien naraz aj s veľmi citlivo vnímanou otázkou adopcie detí. K protestom sa pripojili okrem Katolíckej cirkvi moslimské organizácie, židovskí predstavitelia, ale aj starostovia, odborníci na ústavné či rodinné právo, profesijné organizácie, najmä psychológovia, lekári a učitelia. Nahlas sa ozvali i odporcovia z radov homosexuálov. Napríklad hovorcovia združenia Homosexuáli bez sobáša tvrdia, že úsilie homosexuálov o takéto zrovnoprávnenie s manželstvom je mýtus a že zákonodarcovia, ktorí spochybnili jedinečnosť roly otca a matky, sa vydali nebezpečnou cestou.
.nová fáza odporu?
Odporcovia sa nevzdali ani po prijatí zákona a ohlásili vstup do novej etapy občianskej rebélie, ktorej cieľom je stiahnutie zákona. „Treba prejsť do politickej fázy vyzývania na zmenu zákona, pretože tu sa mení civilizácia,” vyhlásila cez médiá Frigide Barjotová, bývalá hovorkyňa hnutia Manifestácia pre všetkých. Je otázne, čo však spraví s občianskou rebéliou rozkol v tomto hnutí, keďže Barjotová z neho nedávno odišla. Táto výrazná postava protestov sa nezúčastnila na poslednej májovej demonštrácii, čo odôvodnila stúpajúcimi útokmi proti nej a rodine. Dôvodom však mohlo byť aj pnutie v hnutí, v ktorom Barjotová zastupovala umiernené krídlo – je totiž zaujímavé, že táto bojovníčka proti homosexuálnym manželstvám je súčasne zástankyňou registrovaných partnerstiev, čo dokresľuje priam dúhovú pestrosť francúzskej vzbury.
Podľa Ludovine de la Rochére, prezidentky Manifestácie pre všetkých, sa teraz treba zamerať na nátlak prostredníctvom volieb: „Chceme zverejniť postoje všetkých kandidátov k zákonu.” Takáto taktika je známa z USA, kde konzervatívne hnutie Tea Party kampaňami proti liberálnejším kandidátom zmenilo viac než Ameriku samotných republikánov, od ktorých však odlákalo časť voličov. Je otázne, či táto taktika aj vo Francúzsku nepoškodí viac pravicu než ľavicu.
Pozoruhodné budú aj prejavy občianskej neposlušnosti, keď už viacerí starostovia avizujú, že nad zákon postavia svoje svedomie a odmietnu sobášiť páry rovnakého pohlavia. Hollandov radikálny zákon, ktorý spôsobil najväčšie nepokoje za posledné desaťročia, možno časom svojich odporcov unaví. Ale je tiež možné, že aj táto francúzska revolúcia – tentoraz konzervatívna – bude mať závažné spoločenské dôsledky. A to nielen vo Francúzsku.
.prezident Francois Hollande nemal dôvod sa znepokojovať. Presne pred rokom porazil vo voľbách Nicolasa Sarkozyho aj so sľubom, že homosexuálne zväzky získajú rovnaký status ako manželstvo medzi mužom a ženou. Zdalo sa, že presadenie sľubu, ktorý plne uspokojí liberálnu ľavicu a väčšinu obyvateľov nevyruší, pôjde poľahky. Napokon, Francúzi zaviedli registrované partnerstvá už v roku 1999, preto sa homosexuálne manželstvá javili ako ďalší logický krok. Súčasťou Hollandovho sľubu „manželstva pre všetkých“ však boli aj ďalšie normy: nielen manželstvá homosexuálov, ale aj ich práva na adopciu detí, možnosť umelého oplodnenia pre lesbické páry a nový slovník, podľa ktorého pojmy „otec“ a „matka“ nahradí v občianskom zákonníku „rodič 1“ a „rodič 2“. Nikto však nečakal, že snaha presadiť nový rodinný kódex vyvolá práve vo Francúzsku najväčšie protesty za posledných 30 rokov.
.mesiace hnevu
Odpor odštartoval v auguste minulého roka parížsky arcibiskup a kardinál André Vingt-Trois svojou Modlitbou za Francúzsko, ktorú čítali kňazi v kostoloch celej krajiny. Text okrem iného povzbudzoval kňazov, aby do svojich modlitieb zahrnuli, že deti nesmú byť objektom túžob dospelých. O tri mesiace vláda predložila vláda zákon o homosexuálnych manželstvách a adopciách – a v parlamente a na uliciach vzplanuli vášne. O zákone sa v parlamente diskutovalo 172 hodín, pričom pravicová opozícia na čele s bývalou vládnou UMP podala okolo 5 300 pripomienok. V uliciach Paríža a ďalších miest protestovali státisíce nespokojných občanov. Vzniklo hnutie Manifestácia pre všetkých, ktoré v nasledujúcich mesiacoch zorganizovalo päť celonárodných demonštrácií. Európske noviny o celkom neočakávanom odpore príliš neinformovali, a to aj napriek ostrým zákrokom polície. Veľmi dramaticky prebehla celonárodná manifestácia 24. marca, keď policajné zložky násilne zaútočili proti demonštrantom s použitím slzotvorného plynu v prítomnosti detí na avenue Grande Armée. Svedectvá stoviek rodín potvrdili neprimerane tvrdý zásah. V apríli zatkla polícia počas tichej manifestácie 67 mladých. Ide o hnutie mladých ľudí, ktorí sa nazývajú „strážcovia“ a ktorí organizujú malé sedenia na uliciach pri čítaní literárnych diel svetových klasikov vo svetle sviec. Navzájom si vymieňajú svedectvá zo svojich stretnutí, ako sa obkľúčení ťažkoodencami snažia zachovať pokoj. „Strážcovia” opisujú, ako sú policajti, zvyknutí na krvavé potláčanie vzbúr v najhorších častiach predmestí, obývaných prisťahovalcami, zaskočení novou formou sociálneho odporu.
To všetko sprevádzala vojna čísiel. Kým organizátori opakovane odhadovali počet demonštrantov na 800-tisíc až milión, polícia ich nevedela narátať viac ako 300-tisíc.
Čo bolo prekvapivejšie, ulice sa neupokojili ani po tom, čo parlament sporný zákon schválil. Koncom mája sa v Paríži konala ďalšia masová demonštrácia. Hollandovej vláde sa nepodarila demobilizácia varovaniami, že hrozí násilie, keďže demonštrovať prídu aj extrémne skupiny. „Čím viac nás odhovárali, tým väčšie bolo moje odhodlanie prísť. Dnes sme tu za naše deti a ich práva,“ priznal jeden z účastníkov pre miestnu tlač. Svetové (ani slovenské médiá) opäť nepriniesli obrázky z pokojného defilé najmenej polmiliónového davu, v ktorom mali najväčšie zastúpenie rodiny s deťmi z celého Francúzska, starostovia či akademici. Po oficiálnom rozpustení demonštrácie nastali násilnosti, ktoré vyvolala skupina extrémistov, od ktorej sa organizátori dištancovali. Táto skupina dve hodiny provokovala políciu, ktorá potom zakročila a takmer 300 z nich zatkla.
„Už tretíkrát som bol v dave. Videl som protestujúcich, nahnevaných, ale zachovávajúcich rešpekt. Videl som Francúzsko, ktoré bojuje za rodinu bez násilia, za účasti mladých a ich radostnej opovážlivosti. Neospravedlniteľná agresia voči novinárovi, ktorú vyprovokovali provokatéri, bola jediným tieňom akcie,” opísal atmosféru v Paríži 26. mája známy komentátor Le Figaro Ivan Rioufol.
.kto sú tí ľudia?
Kto vlastne tvorí mladé Francúzsko, ktoré povstalo proti „manželstvu pre všetkých“? Domáci novinári tvrdia, že tvárou protestov je „la France de la tradition”, teda tradičné katolícke jadro. Filozof a sociológ Marcel Gauchet tiež netajil svoj úžas: „Je to veľká historická zmena. Táto mládež je konzervatívna a súčasne moderná. Je to objavovanie celkom nového kontinentu.“ Ale ako si to vysvetliť v krajine, ktorá sa hrdí svojím pokrokárskym laicizmom, v krajine, kde chodí v nedeľu do kostola len okolo päť percent katolíkov?
V rozhovore pre Le Nouvel Observateur sa to pokúsil objasniť významný demograf Hervé Le Bras, ktorý hovorí o akomsi „zombie katolicizme“ – teda hoci vo Francúzsku vymizlo praktizovanie viery, katolicizmus zostáva spôsobom života. Demograf to preukazuje na príklade správania žien: v regiónoch, ktoré sú tradične katolícke, ženy oveľa častejšie pracujú na čiastočné úväzky, a teda viac času venujú rodine než tie ženy, ktoré žijú v silne sekulárnom prostredí. Demograf to vysvetľuje tým, že isté hodnoty pretrvávajú napriek tomu, že ľudia už takmer nechodia na omše. Podľa Le Brasa ide o ten typ katolicizmu, ktorý sa prejavil na demonštráciách s masovou účasťou rodín s deťmi. Demograf prišiel ešte s jedným zaujímavým postrehom: nie je vraj náhoda, že protiimigrantský Národný front Le Penovej, ktorý inak horlí za tradičné Francúzsko, sa v tejto téme zvlášť neangažoval. Redefinícia manželstva totiž pre Le Penovej voličov nebola takou veľkou témou, ako pre konzervatívnych voličov Sarkozyho UMP.
Široká koalícia odporu vznikla aj preto, že Hollande presadzoval veľa zmien naraz aj s veľmi citlivo vnímanou otázkou adopcie detí. K protestom sa pripojili okrem Katolíckej cirkvi moslimské organizácie, židovskí predstavitelia, ale aj starostovia, odborníci na ústavné či rodinné právo, profesijné organizácie, najmä psychológovia, lekári a učitelia. Nahlas sa ozvali i odporcovia z radov homosexuálov. Napríklad hovorcovia združenia Homosexuáli bez sobáša tvrdia, že úsilie homosexuálov o takéto zrovnoprávnenie s manželstvom je mýtus a že zákonodarcovia, ktorí spochybnili jedinečnosť roly otca a matky, sa vydali nebezpečnou cestou.
.nová fáza odporu?
Odporcovia sa nevzdali ani po prijatí zákona a ohlásili vstup do novej etapy občianskej rebélie, ktorej cieľom je stiahnutie zákona. „Treba prejsť do politickej fázy vyzývania na zmenu zákona, pretože tu sa mení civilizácia,” vyhlásila cez médiá Frigide Barjotová, bývalá hovorkyňa hnutia Manifestácia pre všetkých. Je otázne, čo však spraví s občianskou rebéliou rozkol v tomto hnutí, keďže Barjotová z neho nedávno odišla. Táto výrazná postava protestov sa nezúčastnila na poslednej májovej demonštrácii, čo odôvodnila stúpajúcimi útokmi proti nej a rodine. Dôvodom však mohlo byť aj pnutie v hnutí, v ktorom Barjotová zastupovala umiernené krídlo – je totiž zaujímavé, že táto bojovníčka proti homosexuálnym manželstvám je súčasne zástankyňou registrovaných partnerstiev, čo dokresľuje priam dúhovú pestrosť francúzskej vzbury.
Podľa Ludovine de la Rochére, prezidentky Manifestácie pre všetkých, sa teraz treba zamerať na nátlak prostredníctvom volieb: „Chceme zverejniť postoje všetkých kandidátov k zákonu.” Takáto taktika je známa z USA, kde konzervatívne hnutie Tea Party kampaňami proti liberálnejším kandidátom zmenilo viac než Ameriku samotných republikánov, od ktorých však odlákalo časť voličov. Je otázne, či táto taktika aj vo Francúzsku nepoškodí viac pravicu než ľavicu.
Pozoruhodné budú aj prejavy občianskej neposlušnosti, keď už viacerí starostovia avizujú, že nad zákon postavia svoje svedomie a odmietnu sobášiť páry rovnakého pohlavia. Hollandov radikálny zákon, ktorý spôsobil najväčšie nepokoje za posledné desaťročia, možno časom svojich odporcov unaví. Ale je tiež možné, že aj táto francúzska revolúcia – tentoraz konzervatívna – bude mať závažné spoločenské dôsledky. A to nielen vo Francúzsku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.