.po dvadsiatich rokoch prešľapovania na mieste sa treba pýtať inak – ako sa dá zdvihnúť úroveň vzdelávania v bežných základných školách? Ak tie neplnia svoju úlohu dobre, je jedno, v ktorom zo spomenutých režimov fungujú. Deťom nevedia pomôcť ani v jednom.
Naše verejné základné školy svoju úlohu dobre neplnia. Môžeme sa sporiť o sile argumentov, v jednom sa však pravdepodobne zhodneme – verejné základné školy stratili dôveru u kritickej masy rodičov, ktorí práve preto vyhľadávajú pre svoje deti súkromné a cirkevné školy, školy pre nadané deti a osemročné gymnáziá. Aktuálne si preto treba položiť otázku, prečo je to tak a hneď za ňou ďalšie dve – čo treba urobiť pre to, aby sa ich záujem o verejné základné školy zvýšil a čo treba urobiť pre ich deti, aby v nich rady ostali celých deväť rokov.
.vzdelávacie služby, šité na mieru
Zdvihnúť latku kvality verejných základných škôl bežného typu znamená, že v nich dostane každé jedno dieťa adekvátnu starostlivosť a podporu. Takzvané povinné vzdelávanie by nemalo pre naše deti znamenať iba povinnosť chodiť do školy, ale aj reálne naplniť nárok na kvalitnú vzdelávaciu službu „ušitú na mieru“. Môžeme tomu hovoriť modernizácia vzdelávania, nie inklúzia, ale v zásade ide o podobnú vec.
Dobrá základná škola by mala vedieť vyjsť v ústrety každému jednému dieťaťu. Mala by vedieť rozpoznať a rozvinúť jeho talent a nadanie, rešpektovať jeho obmedzenia (zdravotné i sociálne) a ťahať ho smerom hore, a nie ho gniaviť. To by mala zvládnuť každá škola bez rozdielu, aby za tými „dobrými“ nemuseli deti denne dochádzať niekoľko kilometrov, ale našli si tú „svoju“ doma za rohom. Takáto definícia inkluzívneho vzdelávania nestojí na žiadnej zložitej pedagogickej teórii, vychádza len z jednoduchého praktického predpokladu – ak systém zaväzuje rodičov posielať deti do škôl a tie dotuje z ich daní, kvalitné vzdelávacie služby hradené z verejných zdrojov by mali byť samozrejmosťou.
.lakmusový papierik na domáce použitie
V detailoch znamená „dobrá škola“ pre každého niečo iné. V základnej charakteristike sa však väčšina rodičov zhodne. Chcú, aby sa ich deti v škole veľa naučili, aby ich to tešilo a aby domov nosili dobré známky, získané poctivou prácou a spravodlivým hodnotením. A dúfajú, že narazia aspoň na jedného učiteľa, ktorý v nich objaví skrytý potenciál, podporí ho a rozvinie.
V čase zápisu detí do základných škôl však rodič na Slovensku prepadá panike – za ten svet nevie odhadnúť, v ktorej škole sa budú učitelia jeho ratolesti dostatočne venovať. Na to mu nevie odpovedať ani rebríček úspešnosti žiakov v celoslovenskom Testovaní 9, ani ďalšie „tvrdé dáta“. Iste, dobrá príprava žiakov na testy či na prijímačky na strednú školu je dôležitá, rovnako dôležité je však vedieť ich potiahnuť aj v iných oblastiach. Navyše, nie všetky deti v školách sú zdravé, nie všetky majú radostné detstvo, a nie o všetky je doma dobre postarané. Tie spravidla nemajú šancu „ubziknúť“ do elitného osemročného gymnázia. Vedieť vhodne motivovať všetky deti bez rozdielu a „vydolovať“ z každého to najlepšie by preto malo byť hlavným kritériom dobrej školy.
.deti nie sú dostihové kone
Deti sa celkom prirodzene porovnávajú a rady medzi sebou súťažia. Zrušiť písomky a známky v mene znižovania latky slabším je nezmysel, takto si inklúziu vo vzdelávaní nepredstavujeme. Rovnakým nezmyslom je však aj to, čo naše deti zažívajú v školách dnes. Základná škola sa zmenila na dostihovú dráhu, slúžiacu na selekciu tých najvýkonnejších, ktorých systém favorizuje, zatiaľ čo tých „najslabších“ odkladá bokom.
Náš školský systém je nastavený tak, že sa v ňom ľahšie identifikujú úspešní riešitelia predmetových olympiád ako skryté talenty. Učitelia radšej pracujú s deťmi prirodzene šikovnými ako s tými „problémovými“. Škola sa chce prezentovať ako úspešná a v našom školskom systéme je úspešná len vtedy, keď vykáže čo najviac jednotkárov. Preto učitelia základných škôl tak hlasno kričia, že im osemročné gymnáziá berú šikovných žiakov. A preto odmietajú prijať deti s rôznymi „poruchami“. Kvetnaté reči o podpore inklúzie vo vzdelávaní sú na Slovensku iba prázdnymi frázami.
.neférová selekcia
Považovať školský systém, v ktorom je čo len jedno dieťa odmietnuté učiteľom z pochybných dôvodov „zbytočnej komplikácie“, za dobrý, je ignoranciou medzinárodne uznaného práva detí na kvalitné vzdelanie a šliapaním po ich práve na slobodnú voľbu vzdelávacej cesty. Je to hlboké nepochopenie zmyslu povinného základného vzdelávania.
Školský zákon a ďalšie právne predpisy predpokladajú selekciu detí do paralelných prúdov bežných a špeciálnych škôl. Zároveň však umožňujú integráciu detí so špeciálnymi vzdelávacími potrebami do škôl bežného typu. Čudná schizofrénia? Áno, ale tá sama osebe zhubná nie je. Zhubnou sa stáva až v praxi našich základných škôl. Keďže ich „problémové“ deti brzdia, do špeciálnych škôl sú posielané často aj tie, ktoré tam vôbec nepatria. V špeciálnom vzdelávacom prúde „odložených detí“ tak často uviaznu aj tie, ktoré majú na viac. Tieto dva „paralelné svety“ sú navyše tak dobre utesnené, že sú vzájomne nepriepustné. Deti, vychádzajúce zo špeciálnych škôl, sú v dospelom živote stigmatizované a na trhu práce navždy znevýhodnené. To nie je fér.
Netrápme sa teraz nad tým, či treba, alebo netreba zaviesť do našich škôl inkluzívny model. V prvom kroku postačí sústrediť sa na tie „obyčajné“ základné školy. Požadujme od nich za svoje dane kvalitnejšie služby, akceptáciu rôznorodosti detského kolektívu a dodržiavanie pravidiel. V konečnom dôsledku to bude znamenať začať sa správať proinkluzívne.
Autorka je editorka portálu noveskolstvo.sk.
Naše verejné základné školy svoju úlohu dobre neplnia. Môžeme sa sporiť o sile argumentov, v jednom sa však pravdepodobne zhodneme – verejné základné školy stratili dôveru u kritickej masy rodičov, ktorí práve preto vyhľadávajú pre svoje deti súkromné a cirkevné školy, školy pre nadané deti a osemročné gymnáziá. Aktuálne si preto treba položiť otázku, prečo je to tak a hneď za ňou ďalšie dve – čo treba urobiť pre to, aby sa ich záujem o verejné základné školy zvýšil a čo treba urobiť pre ich deti, aby v nich rady ostali celých deväť rokov.
.vzdelávacie služby, šité na mieru
Zdvihnúť latku kvality verejných základných škôl bežného typu znamená, že v nich dostane každé jedno dieťa adekvátnu starostlivosť a podporu. Takzvané povinné vzdelávanie by nemalo pre naše deti znamenať iba povinnosť chodiť do školy, ale aj reálne naplniť nárok na kvalitnú vzdelávaciu službu „ušitú na mieru“. Môžeme tomu hovoriť modernizácia vzdelávania, nie inklúzia, ale v zásade ide o podobnú vec.
Dobrá základná škola by mala vedieť vyjsť v ústrety každému jednému dieťaťu. Mala by vedieť rozpoznať a rozvinúť jeho talent a nadanie, rešpektovať jeho obmedzenia (zdravotné i sociálne) a ťahať ho smerom hore, a nie ho gniaviť. To by mala zvládnuť každá škola bez rozdielu, aby za tými „dobrými“ nemuseli deti denne dochádzať niekoľko kilometrov, ale našli si tú „svoju“ doma za rohom. Takáto definícia inkluzívneho vzdelávania nestojí na žiadnej zložitej pedagogickej teórii, vychádza len z jednoduchého praktického predpokladu – ak systém zaväzuje rodičov posielať deti do škôl a tie dotuje z ich daní, kvalitné vzdelávacie služby hradené z verejných zdrojov by mali byť samozrejmosťou.
.lakmusový papierik na domáce použitie
V detailoch znamená „dobrá škola“ pre každého niečo iné. V základnej charakteristike sa však väčšina rodičov zhodne. Chcú, aby sa ich deti v škole veľa naučili, aby ich to tešilo a aby domov nosili dobré známky, získané poctivou prácou a spravodlivým hodnotením. A dúfajú, že narazia aspoň na jedného učiteľa, ktorý v nich objaví skrytý potenciál, podporí ho a rozvinie.
V čase zápisu detí do základných škôl však rodič na Slovensku prepadá panike – za ten svet nevie odhadnúť, v ktorej škole sa budú učitelia jeho ratolesti dostatočne venovať. Na to mu nevie odpovedať ani rebríček úspešnosti žiakov v celoslovenskom Testovaní 9, ani ďalšie „tvrdé dáta“. Iste, dobrá príprava žiakov na testy či na prijímačky na strednú školu je dôležitá, rovnako dôležité je však vedieť ich potiahnuť aj v iných oblastiach. Navyše, nie všetky deti v školách sú zdravé, nie všetky majú radostné detstvo, a nie o všetky je doma dobre postarané. Tie spravidla nemajú šancu „ubziknúť“ do elitného osemročného gymnázia. Vedieť vhodne motivovať všetky deti bez rozdielu a „vydolovať“ z každého to najlepšie by preto malo byť hlavným kritériom dobrej školy.
.deti nie sú dostihové kone
Deti sa celkom prirodzene porovnávajú a rady medzi sebou súťažia. Zrušiť písomky a známky v mene znižovania latky slabším je nezmysel, takto si inklúziu vo vzdelávaní nepredstavujeme. Rovnakým nezmyslom je však aj to, čo naše deti zažívajú v školách dnes. Základná škola sa zmenila na dostihovú dráhu, slúžiacu na selekciu tých najvýkonnejších, ktorých systém favorizuje, zatiaľ čo tých „najslabších“ odkladá bokom.
Náš školský systém je nastavený tak, že sa v ňom ľahšie identifikujú úspešní riešitelia predmetových olympiád ako skryté talenty. Učitelia radšej pracujú s deťmi prirodzene šikovnými ako s tými „problémovými“. Škola sa chce prezentovať ako úspešná a v našom školskom systéme je úspešná len vtedy, keď vykáže čo najviac jednotkárov. Preto učitelia základných škôl tak hlasno kričia, že im osemročné gymnáziá berú šikovných žiakov. A preto odmietajú prijať deti s rôznymi „poruchami“. Kvetnaté reči o podpore inklúzie vo vzdelávaní sú na Slovensku iba prázdnymi frázami.
.neférová selekcia
Považovať školský systém, v ktorom je čo len jedno dieťa odmietnuté učiteľom z pochybných dôvodov „zbytočnej komplikácie“, za dobrý, je ignoranciou medzinárodne uznaného práva detí na kvalitné vzdelanie a šliapaním po ich práve na slobodnú voľbu vzdelávacej cesty. Je to hlboké nepochopenie zmyslu povinného základného vzdelávania.
Školský zákon a ďalšie právne predpisy predpokladajú selekciu detí do paralelných prúdov bežných a špeciálnych škôl. Zároveň však umožňujú integráciu detí so špeciálnymi vzdelávacími potrebami do škôl bežného typu. Čudná schizofrénia? Áno, ale tá sama osebe zhubná nie je. Zhubnou sa stáva až v praxi našich základných škôl. Keďže ich „problémové“ deti brzdia, do špeciálnych škôl sú posielané často aj tie, ktoré tam vôbec nepatria. V špeciálnom vzdelávacom prúde „odložených detí“ tak často uviaznu aj tie, ktoré majú na viac. Tieto dva „paralelné svety“ sú navyše tak dobre utesnené, že sú vzájomne nepriepustné. Deti, vychádzajúce zo špeciálnych škôl, sú v dospelom živote stigmatizované a na trhu práce navždy znevýhodnené. To nie je fér.
Netrápme sa teraz nad tým, či treba, alebo netreba zaviesť do našich škôl inkluzívny model. V prvom kroku postačí sústrediť sa na tie „obyčajné“ základné školy. Požadujme od nich za svoje dane kvalitnejšie služby, akceptáciu rôznorodosti detského kolektívu a dodržiavanie pravidiel. V konečnom dôsledku to bude znamenať začať sa správať proinkluzívne.
Autorka je editorka portálu noveskolstvo.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.