Petržalka vyzerá pri pohľade zhora ako osada, chránená pred okolitým svetom nie hradbami či riekou, ale štvorprúdovou Panónskou cestou. Sídlisko sa na svojich okrajoch rozplýva do zelených pasienkov, ktoré vyhľadávajú psíčkari. Neďaleko od miesta, kde bol na trati bratislavského maratónu bod najviac vzdialený od štartu, vedie chodník k betónovému skeletu, schovanému pod pylónmi štvorprúdovky. Podľa pôvodných plánov, ktoré už nikdo nikdy nezrealizuje, tu mali parkovať vozne metra. Mŕtve miesto, ktoré by mohlo byť kulisou v Stalkerovi, na jednu májovú noc ožilo svetlom a ľuďmi. Andrej Dúbravský tu usporiadal vernisáž svojej diplomovej práce nazvanú The exciting mysterious aquarium.
.socha, maľba, pop
Keď som sa s Andrejom dva dni nato stretol v kaviarni Next Apache, mali jeho nakrátko ostrihané vlasy namiesto výraznej hrdzavočervenej farby komornejší modrozelený odtieň. Ešte stále chlapčenský výzor uňho pri rozprávaní kontrastuje so zaujatosťou, vášňou a nasadením workoholika, ktorý vypláva na povrch rýchlo potom, ako sa začne hovoriť o maľbe. Andrej pritom na ŠUP-ke začínal na kameňosochárstve. Ako hovorí: „Myslel som si, že budem ako Michelangelo.” Veľmi rýchlo zistil, že to bol omyl a na škole sa trápil, kým sa mu nestali dve veci. Tým prvým bolo stretnutie s Katarínou Janečkovou, tým druhým maľovanie v plenéri, na ktorom sa raz zúčastnil s triedou reštaurátorov. Odvtedy začal maľovať a maľuje stále.
Nie je prekvapením, že ako bytostný maliar strávil bakalárske štúdium u profesora Ivana Csudaia. O to väčším prekvapením bolo, keď potom na magisterské štúdium prestúpil k profesorovi Danielovi Fischerovi. Dúbravský v tom čas aktívne vystavoval — prvú výstavu Štetec a bič mal spolu s Katarínou Janečkovou v tranzit.sk už v druhom ročníku — a aj u profesora Fischera, ktorého ateliér je známy intermediálnymi presahmi maľby, pokračoval v tom, čo robil predtým, teda v maľovaní. „Nikdy som nechcel ísť niekam na stáž a hľadal som zmenu. V čase, keď som bol u Daniela Fishera, sa dialo veľa vecí, výstavy, robili sme film, a tak som nemal čas vnímať a spracovať, čo mi hovorí. Vravel mi, že mám zabudnúť na galeristov a trh a sústrediť sa na umenie. Teraz, keď sa na to spätne pozriem, mám úplne podobné pocity, ako bol ten, čo sa mi snažil sprostredkovať. Vtedy to bolo vďaka okolnostiam a stavu mojej hlavy nemožné.Musel som k niečomu takému sám dospieť.”
Andrej Dúbravský o sebe rád hovorí ako o pop dieťati. Alternatíva ho nikdy nezaujímala. Spolu s Katarínou Janečkovou chodili do Prahy na Madonnu a Lady Gaga. „Teraz sa už na to pozerám s nadhľadom,” hovorí Andrej, „ale vtedy sme boli totálne iní ako ostatní ŠUP-kári. Inak sme sa obliekali, inak sme trávili čas.” Tu niekde začal rozmýšlať o tom, ako sa na vystúpenie či koncert pozerá divák, publikum. „Tiež sme chceli byť hviezdy,” spomína s ironickým úškrnom na tvári. Tu niekde má korene snaha dať divákovi niečo viac, ako obraz zavesený na bielu stenu. „Na začiatku musí byť dobrý obraz, lebo keď nie je dobrý, tak mu nepomôže ani svätená voda. Ale Ivan Csudai nás ani nenechal namaľovať zlý obraz, takže to bolo a my sme rozmýšľali, čo ďalej. Začali sme to celé spektakularizovať.”
.telo, objekt, obeť
Prvá výstava Andrea Dúbravského, zorganizovaná na jednu noc, bola v mäsiarstve a vznikla spontánne. Potom prišiel Ostrov, výstava na svitaní, zorganizovaná iba pre pozvaných na ostrove na Zlatých pieskoch. Priestor zatopeného depa v Petržalke, v ktorom sa odohrala jeho ostatná výstava, objavil už dávnejšie. Nakoniec sa toto miesto rozhodol využiť na prezentáciu diplomovej práce. Produkcia večera bola dôsledná. Obsahovala okrem iného aj vyčistenie areálu od striekačiek a vyhodených pneumatík, zabezpečenie osvetlenia profesionálnou firmou či príprava gumákov, ktoré si mohli návštevníci vernisáže požičať. Priestor depa je totiž zatopený vodou, a tak sa zástup návštevníkov v ňom pohyboval s pomalosťou a vážnosťou, dlhými ťahavými krokmi čeriacimi tmavú hladinu ako chrbty vynárajúcich sa veľrýb.
Diplomová práca Andreja Dúbravského má tému Barely legal — na hranici legálnosti. Termín, ktorý nám môže napadnúť pri pohľade na niektoré z jeho obrazov. Ich námetom sú obrázky mladých chlapcov, prevzaté zo skupín na internete, kde ich ľudia zbierajú. Síce nie sú pornografiou, ale sú pre svojich zberateľov dráždivé. Súvisí to s časťou jeho diplomovky, skúmajúcej históriu maľby. Hovorí, že ho v dejinách maliarstva vždy najviac fascinovalo obdobie, keď nejaký štýl dosiahol plnú vyzretosť a už sa opakoval a dopredu posúval iba drobnými krokmi. „Stále som videl, že dospievajúce telo, dospievajúci človek sa zobrazuje ako nejaký erotický objekt iba pre slasť, či už maliara, alebo zberateľa. Nádherné obrazy, ktoré už nie sú ničím novátorské. Alebo akademizmus. Jedinou úlohou obrazu je byť nádherný, zobrazovať nádhernú ženu, v krásnej prírode a pri tých ženách krásny dospievajúci chlapci s androgýnnymi telami. A pekný obraz pekného dospievajúceho tela funguje aj v 20. storočí.“
Od momentu, keď sa niekto stane objektom, je už iba malý krok k tomu, aby sa stal obeťou. „To, že do tohto sveta nechcem patriť, som si naplno uvedomil v New Yorku. Mal som tam výstavu a chvíľu som bol u jedného zberateľa, ktorý si kúpil môj obraz. A ten sa zrazu ocitol na jednej stene medzi obrazmi ďalších polonahých chlapcov. Od autorov, ktorí sa predávajú za 30 000 dolárov, úplne iný level. Ale zrazu to tam bolo a vtedy mi doťuklo, že ja chcem hovoriť o niečom inom, o tom, že dospievajúce telo nie je iba krásne telíčko, nie je to iba objekt. Preto som to začal aj teoreticky skúmať a výsledkom toho skúmania je aj depo.“
.depo, akvárium, obrazy
Krajina slúžila v Dubravského obrazoch vždy ako javisko, jeho obrazy sa nikdy neodohrávajú v meste. V detstve vyrastal v paneláku, obkolesenom cestami a železnicou, a tak viac ako mesto si užil víkendy na dedine, strávené v prírode. Výstava v depe predstavila okrem chlapcov so zajačími ušami aj čisté krajinky a novú sériu akvárií.Vystavené krajinky namaľoval len pred pol rokom podľa lužných lesov v zime, v čase, keď sú stromy s holými konármi bez listov.Obrazy akvárií vznikajú opäť podľa internetových obrázkov.Ich témou sú štylizované akváriá, ktoré znázorňujú krajinu, v ich výrobe dominujú najmä Japonci. Obrazy bez figúr sa stávajú abstraktnými a nám zrazu chýbajú príbehy, ktoré rozpráva napríklad na obrazeFaster, stronger, higher, harder. Skupina chlapcov, plaviacich sa člnom po jazere s trstinou, odrážajúcich svoju loďku dlhými palicami. Tak ako mnohé iné, aj tieto skupinové obrazy sa inšpirovali obrázkami z internetu.Tentoraz išlo o zbierku záberov z druhej svetovej vojny, zachytávajúcich chlapcov z Hitlerjugend počas oddychu.Dúbravský je skvelý rozprávač. A je veľa vecí, o ktorých ešte nehovoril, a o ktorých azda skôr či neskôr prehovorí.
Vernisáž očarujúcich akvárií bola zvláštnym zážitkom, slávnosťou, akých by si toto mesto zaslúžilo viac. Zatopené depo, ako symbol rozpadávajúceho sa nefunkčného mesta, v kombinácii s tak či onak krásnymi obrazmi. Výstava, ktorá nebola tak celkom ako koncert popového idolu, ale priblížila sa mu, ako sa len dá,pričom umenie zostalo umením a obrazy obrazmi. Možno teoretizovať o tom, že toto nie je dôstojná cesta k vystavovaniu, lebo robí z obrazov iba kulisu, ale sila zážitku gumuje pochybnosti. Vernisáž sa stala extenziou, predĺžením jeho malieb a parádnou bodkou za jeho diplomovou prácou. Popri všetkej efemérnosti tejto akcie zostáva Andrej Dúbravský pragmatikom. „Je to prchavé, ale zostane po tom relikvia — obrazy, ktoré tam boli. Sú stigmatizované tým, že boli pri nejakej udalosti a zostanú ti ako tvoj kapitál. Som šťastný, že sa moje obrazy predávajú, lebo potom si môžem dovoliť s akým-takým pokojom takúto inštaláciu. Nechcem teda, aby to znelo úplne idiotsky, ale ja neviem žiadať o granty. Takže aj keď je to celé prchavé, tie obrazy z toho, tie zostanú.”
Autor je editor hentak.sk
.socha, maľba, pop
Keď som sa s Andrejom dva dni nato stretol v kaviarni Next Apache, mali jeho nakrátko ostrihané vlasy namiesto výraznej hrdzavočervenej farby komornejší modrozelený odtieň. Ešte stále chlapčenský výzor uňho pri rozprávaní kontrastuje so zaujatosťou, vášňou a nasadením workoholika, ktorý vypláva na povrch rýchlo potom, ako sa začne hovoriť o maľbe. Andrej pritom na ŠUP-ke začínal na kameňosochárstve. Ako hovorí: „Myslel som si, že budem ako Michelangelo.” Veľmi rýchlo zistil, že to bol omyl a na škole sa trápil, kým sa mu nestali dve veci. Tým prvým bolo stretnutie s Katarínou Janečkovou, tým druhým maľovanie v plenéri, na ktorom sa raz zúčastnil s triedou reštaurátorov. Odvtedy začal maľovať a maľuje stále.
Nie je prekvapením, že ako bytostný maliar strávil bakalárske štúdium u profesora Ivana Csudaia. O to väčším prekvapením bolo, keď potom na magisterské štúdium prestúpil k profesorovi Danielovi Fischerovi. Dúbravský v tom čas aktívne vystavoval — prvú výstavu Štetec a bič mal spolu s Katarínou Janečkovou v tranzit.sk už v druhom ročníku — a aj u profesora Fischera, ktorého ateliér je známy intermediálnymi presahmi maľby, pokračoval v tom, čo robil predtým, teda v maľovaní. „Nikdy som nechcel ísť niekam na stáž a hľadal som zmenu. V čase, keď som bol u Daniela Fishera, sa dialo veľa vecí, výstavy, robili sme film, a tak som nemal čas vnímať a spracovať, čo mi hovorí. Vravel mi, že mám zabudnúť na galeristov a trh a sústrediť sa na umenie. Teraz, keď sa na to spätne pozriem, mám úplne podobné pocity, ako bol ten, čo sa mi snažil sprostredkovať. Vtedy to bolo vďaka okolnostiam a stavu mojej hlavy nemožné.Musel som k niečomu takému sám dospieť.”
Andrej Dúbravský o sebe rád hovorí ako o pop dieťati. Alternatíva ho nikdy nezaujímala. Spolu s Katarínou Janečkovou chodili do Prahy na Madonnu a Lady Gaga. „Teraz sa už na to pozerám s nadhľadom,” hovorí Andrej, „ale vtedy sme boli totálne iní ako ostatní ŠUP-kári. Inak sme sa obliekali, inak sme trávili čas.” Tu niekde začal rozmýšlať o tom, ako sa na vystúpenie či koncert pozerá divák, publikum. „Tiež sme chceli byť hviezdy,” spomína s ironickým úškrnom na tvári. Tu niekde má korene snaha dať divákovi niečo viac, ako obraz zavesený na bielu stenu. „Na začiatku musí byť dobrý obraz, lebo keď nie je dobrý, tak mu nepomôže ani svätená voda. Ale Ivan Csudai nás ani nenechal namaľovať zlý obraz, takže to bolo a my sme rozmýšľali, čo ďalej. Začali sme to celé spektakularizovať.”
.telo, objekt, obeť
Prvá výstava Andrea Dúbravského, zorganizovaná na jednu noc, bola v mäsiarstve a vznikla spontánne. Potom prišiel Ostrov, výstava na svitaní, zorganizovaná iba pre pozvaných na ostrove na Zlatých pieskoch. Priestor zatopeného depa v Petržalke, v ktorom sa odohrala jeho ostatná výstava, objavil už dávnejšie. Nakoniec sa toto miesto rozhodol využiť na prezentáciu diplomovej práce. Produkcia večera bola dôsledná. Obsahovala okrem iného aj vyčistenie areálu od striekačiek a vyhodených pneumatík, zabezpečenie osvetlenia profesionálnou firmou či príprava gumákov, ktoré si mohli návštevníci vernisáže požičať. Priestor depa je totiž zatopený vodou, a tak sa zástup návštevníkov v ňom pohyboval s pomalosťou a vážnosťou, dlhými ťahavými krokmi čeriacimi tmavú hladinu ako chrbty vynárajúcich sa veľrýb.
Diplomová práca Andreja Dúbravského má tému Barely legal — na hranici legálnosti. Termín, ktorý nám môže napadnúť pri pohľade na niektoré z jeho obrazov. Ich námetom sú obrázky mladých chlapcov, prevzaté zo skupín na internete, kde ich ľudia zbierajú. Síce nie sú pornografiou, ale sú pre svojich zberateľov dráždivé. Súvisí to s časťou jeho diplomovky, skúmajúcej históriu maľby. Hovorí, že ho v dejinách maliarstva vždy najviac fascinovalo obdobie, keď nejaký štýl dosiahol plnú vyzretosť a už sa opakoval a dopredu posúval iba drobnými krokmi. „Stále som videl, že dospievajúce telo, dospievajúci človek sa zobrazuje ako nejaký erotický objekt iba pre slasť, či už maliara, alebo zberateľa. Nádherné obrazy, ktoré už nie sú ničím novátorské. Alebo akademizmus. Jedinou úlohou obrazu je byť nádherný, zobrazovať nádhernú ženu, v krásnej prírode a pri tých ženách krásny dospievajúci chlapci s androgýnnymi telami. A pekný obraz pekného dospievajúceho tela funguje aj v 20. storočí.“
Od momentu, keď sa niekto stane objektom, je už iba malý krok k tomu, aby sa stal obeťou. „To, že do tohto sveta nechcem patriť, som si naplno uvedomil v New Yorku. Mal som tam výstavu a chvíľu som bol u jedného zberateľa, ktorý si kúpil môj obraz. A ten sa zrazu ocitol na jednej stene medzi obrazmi ďalších polonahých chlapcov. Od autorov, ktorí sa predávajú za 30 000 dolárov, úplne iný level. Ale zrazu to tam bolo a vtedy mi doťuklo, že ja chcem hovoriť o niečom inom, o tom, že dospievajúce telo nie je iba krásne telíčko, nie je to iba objekt. Preto som to začal aj teoreticky skúmať a výsledkom toho skúmania je aj depo.“
.depo, akvárium, obrazy
Krajina slúžila v Dubravského obrazoch vždy ako javisko, jeho obrazy sa nikdy neodohrávajú v meste. V detstve vyrastal v paneláku, obkolesenom cestami a železnicou, a tak viac ako mesto si užil víkendy na dedine, strávené v prírode. Výstava v depe predstavila okrem chlapcov so zajačími ušami aj čisté krajinky a novú sériu akvárií.Vystavené krajinky namaľoval len pred pol rokom podľa lužných lesov v zime, v čase, keď sú stromy s holými konármi bez listov.Obrazy akvárií vznikajú opäť podľa internetových obrázkov.Ich témou sú štylizované akváriá, ktoré znázorňujú krajinu, v ich výrobe dominujú najmä Japonci. Obrazy bez figúr sa stávajú abstraktnými a nám zrazu chýbajú príbehy, ktoré rozpráva napríklad na obrazeFaster, stronger, higher, harder. Skupina chlapcov, plaviacich sa člnom po jazere s trstinou, odrážajúcich svoju loďku dlhými palicami. Tak ako mnohé iné, aj tieto skupinové obrazy sa inšpirovali obrázkami z internetu.Tentoraz išlo o zbierku záberov z druhej svetovej vojny, zachytávajúcich chlapcov z Hitlerjugend počas oddychu.Dúbravský je skvelý rozprávač. A je veľa vecí, o ktorých ešte nehovoril, a o ktorých azda skôr či neskôr prehovorí.
Vernisáž očarujúcich akvárií bola zvláštnym zážitkom, slávnosťou, akých by si toto mesto zaslúžilo viac. Zatopené depo, ako symbol rozpadávajúceho sa nefunkčného mesta, v kombinácii s tak či onak krásnymi obrazmi. Výstava, ktorá nebola tak celkom ako koncert popového idolu, ale priblížila sa mu, ako sa len dá,pričom umenie zostalo umením a obrazy obrazmi. Možno teoretizovať o tom, že toto nie je dôstojná cesta k vystavovaniu, lebo robí z obrazov iba kulisu, ale sila zážitku gumuje pochybnosti. Vernisáž sa stala extenziou, predĺžením jeho malieb a parádnou bodkou za jeho diplomovou prácou. Popri všetkej efemérnosti tejto akcie zostáva Andrej Dúbravský pragmatikom. „Je to prchavé, ale zostane po tom relikvia — obrazy, ktoré tam boli. Sú stigmatizované tým, že boli pri nejakej udalosti a zostanú ti ako tvoj kapitál. Som šťastný, že sa moje obrazy predávajú, lebo potom si môžem dovoliť s akým-takým pokojom takúto inštaláciu. Nechcem teda, aby to znelo úplne idiotsky, ale ja neviem žiadať o granty. Takže aj keď je to celé prchavé, tie obrazy z toho, tie zostanú.”
Autor je editor hentak.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.