Flannery O’Connor a písanie o Bohu

„A po něm sa hrnul k nebi nesmírný zástup duší. Celé kumpanie bílé chátry, poprvé za život čisté, sbory černých negrů v bílých rouchách a batalión zrůd a bláznů, pokřikujících a tleskajících a poskakujících jako žáby. A v závěru procesí pochodoval kmen lidí, v nichž okamžitě poznala ty, kdo jako ona sama s Claudem vždycky měli trošku ode všeho a dost rozumu od Pánaboha, aby toho dovedli náležitě využít.” To je eschatologické zjavenie, ktoré sa naskytlo pani Turpinovej v poviedke Zjavenie po tom, ako do nej v čakárni u lekára hodila mĺkva intelektuálka s uhrovitou pleťou hrubú knihu Vývoj človeka, na ktorej čítanie sa nemohla sústrediť. Pani Turpinová, sebastredná, sofistikovanosťou myslenia neveľmi obdarovaná farmárka, sa totiž svojimi poznámkami ustavične snaží naznačiť, že nepatrí k „bielej chátre”, teda k chudobným, nemajetným belochom a svoje si myslí aj o „negroch”.
Flannery O’Connor bola mimoriadnym zjavom americkej literatúry. Narodila sa v roku 1925 v meste Svannah v Georgii. Na juhu USA prežila celý svoj krátky život: získala slušné vzdelanie, ktoré si dopĺňala štúdiom filozofie a teológie. Keď mala 26 rokov, diagnostikovali jej vážnu chorobu, súvisiacu so slabou imunitou (jej otec na ňu zomrel, keď mala 15 rokov). Podľa lekárov ju čakalo len pár rokov života. Flannery sa preto presťahovala k svojej dominantnej, neznesiteľnej, ale napriek tomu milujúcej matke na farmu Andalusia pri mestečku Milledgeville, kde nakoniec prežila 13 posledných rokov svojho života. Farma produkovala najmä mlieko, no Flannery na nej chovala stovku pávov. Rok po presťahovaní napísala svoj prvý román Múdra krv a o tri roky neskôr prvú zbierku poviedok Dobrého človeka ťažko nájdeš, vďaka ktorej si ju všimli čitatelia aj kritici. V roku 1960 napísala román Násilníci po ňom siahajú a v roku 1964, vo veku 39 rokov, zomrela. Rok po smrti vyšla jej druhá poviedková zbierka Všechno, co se povznáší, se musí setkat, čím sa jej literárne dielo uzavrelo. Obe zbierky poviedok vyšli vo výborných českých prekladoch. Prvá v roku 2010, druhá v máji tohto roku.
Flannery O’Connor bola hlboko veriaca katolíčka, žijúca na protestantskom americkom juhu. Neprekvapí preto, že hlavnou témou jej románov a poviedok bol Boh. Teda vlastne ľudia, hľadajúci Boha, ľudia, ktorým sa zdá, že ho už našli, ľudia, ktorí cítia, že sa dotýkajú tajomstva, čo presahuje ich životy, no chýba im intelektuálny aparát na to, aby to vyjadrili. To, čo prekvapuje každú ďalšiu generáciu jej čitateľov, je originalita, vtip a hĺbka. Flannerine poviedky nemajú nikdy ďaleko od grotesky, jej hrdinovia a hrdinky sú vždy ľudia s chybami (často obézni, krívajúci, uhrovití, ale aj naivní, do seba zahľadení, či jednoducho hlúpi). Ona im však rozumie, nestavia sa nad nich, skôr sa snaží zahľadieť do ich vnútra.
Flannery O’Connor nám ukazuje, ako sa dá písať o Bohu bez toho, aby išlo o náboženskú propagandu. Je pravdivá (bránila sa zaradeniu medzi „Južanských gotikov”, pretože tvrdila, že jej texty sú iba realistické), nemoralizuje (hoci v každom jednom texte ide o boj dobra zo zlom či rovno Boha so Satanom), neprikrášľuje (jej kresťania sú často rasistickí a zlí, jej ateisti bývajú často naplnení dobrom). A sama seba neberie príliš vážne.
Flannery O’Connor bola zvláštna žena. Často ju, jej matku a jej pávy zahliadneme v jej poviedkach. Ako čitateľka Akvinského vedela, že čokoľvek povieme o Bohu, podobá sa skôr na detské bľabotanie  než na večné pravdy. Ako milovníčka Kafku a Poea cítila, ako blízko k sebe majú hrôza a grotesknosť.
„Chtěla mu opakovat, že by se měl modlit. Několikrát otevřela a zavřela ústa, než ze sebe něco vypravila. Konečně si uvědomila, že říká: „Ježíš, Ježíš!” Myslela tím, že Ježíš mu pomůže, ale jak to říkala, znělo to, jako by klela.”
Nikto nedokázal písať o Bohu tak ako Flannery O’Connor.

Flannery O’Connor: Všechno, co se povznáší, se musí setkat Argo, 2013.