Môžete si len vyložiť nohy a uvedomovať si ho. Valí sa ohromným tempom, bez akejkoľvek vašej osobnej snahy a prispenia. Sci-fi továreň pracuje na plné obrátky a vy s tým v najlepšom prípade nič nenarobíte. Krása. Nakoniec sme len tí, ktorí máme tú česť sa dívať. Pozorovať. Škoda, že to všetko ide tak rýchlo. Fascinujú ma všetky detaily, ktoré sa dozvedám. Vedeli ste, že pupočná šnúra má až pol metra? Alebo že plodová voda sa vymení každé tri hodiny? Plávam v bazéne a predstavujem si ten bazénik vo svojom bruchu. Dočítala som sa, že ešte nenarodené deti milujú, keď plávate v bazéne. „Drž sa Feri, poletíme!“, poviem mu v duchu a spravím plaveckú otočku. Vo vode sme si najbližšie. Ten chlapec v mojom bruchu, ktorý má teraz veľkosť aj hmotnosť pollitrovej fľaše minerálky, vznikol z vajíčka, ktoré som už v jeho veku, keď som plávala v maminom bruchu vo veľkosti minerálky, mala vo svojom bruchu! Nie je to sila? Rastieme si na chrbtoch ako výhonky stromov. Nič viac. Starý pán, františkánsky mních vo filme Roba Kirchhoffa Kauza Cervanová sedí na brehu rieky, kde kedysi dávno vylovili telo mladej medičky a uvažuje o zázraku stvorenia: Buď život chápeme ako absurdnosť, vraví, alebo ako tajomstvo. Myslím, že sa to v nás, zmätených a komplikovaných bytostiach, často aj bije. Sme slabí. Podliehame okolnostiam. Moje okolnosti sú teraz také šťastné, že aspoň v občasných zábleskoch, ktoré mi vôbec nejdú do hlavy, ale viem ich silno precítiť, prežívam absolútne tajomstvo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.