K vzniku čaju ako nápoja sa viažu dve veľmi milé čínske legendy, lebo práve tam začali ľudia prví skúmať, aké môžu mať na telo účinky rôzne vývary z bylín. Prvá sa viaže k cisárovi Šen-nungovi, veľkému lekárnikovi a botanikovi. Dokonca sa k nemu hlásia ako k praotcovi poľnohospodári a agronómovia. Rád sa túlal krajinou a mal takú zvláštnu vášeň. Všetko, čo na okolí kvitlo či sa len dralo zo zeme, musel ochutnať a svoje dojmy si poctivo zapísať. Čo bolo odporné a štipľavé, vyhodnotil ako jedovaté, a čo voňalo, bolo sladké, horké či kyslé, ihneď začal požívať, pozorovať sa pri tom a neskôr bylinku používať ako liečivo na neduh, ktorý ňou u seba potlačil. V roku 2737 pred naším letopočtom sa vraj takýmto okusovaním trávy jemne unavil, ba možno i priotrávil. Skrátka mu prišlo voľajako mdlo. Rozložil svoj stan pri neveľkom kríku a nechal si zovrieť vodu z neďalekého potoka, lebo už vtedy vedel, že piť neprevarenú vodu z hocakej bačoriny neprináša veru do života radosť. Popri tom mu však do kotlíka s vodou popadali lístky z dotyčného kríka. Cisár výluh opatrne ochutnal a po chvíli zistil, že jeho čudná nálada a celková oťapenosť podozrivo rýchlo zmizli. Lístky si teda nazbieral aj do zásoby a začal z nich pravidelne vyrábať živú vodu, ktorú neskôr pomenovali jeho potomkovia ako čcha alebo tche a naši čaj alebo té.
Iná legenda zas hovorí, že buddhistický mních Bodhidharma sa raz rozhodol meditovať. A keďže to nebol žiadny trochár, rozhodol sa meditovať celoročne a bez spánku. Po čase urputnej meditácie ho však telo zradilo a náš milý mních zaspal ako poleno. Keď sa zobudil, tak ho tá zrada vytrhla z bohumilého rozpoloženia a spravodlivo nasrdila, že si tam, hneď a zaraz, odfaklil očné viečka, aby už nikdy nemohol zadriemať. Legenda nehovorí, či si tým veľmi pomohol, v každom prípade vraj z odrezaných viečok, ktoré tam zahodil, zrazu vyrástli kríčky so zázračnými lístkami. Keď ich na chvíľku zalejete horúcou vodou a tú vodu vypijete, dodajú vám energiu a občerstvia vás, že môžete meditovať do aleluja.
Z pitia čaju sa postupom času v Číne vybudovala strašná móda a ťažký rituál. Vtipné je, že ho pre Číňanov zachovali ich veční rivali Japonci, ktorí ho ešte rozvinuli do úmorného, niekoľkohodinového obradu. Čaj sa v Číne bežne používal ako platidlo, dokonca tak aj vyzeral, pretože ho nevyrábali sypaný, ako ho pozná dnes celý svet, ale lisovaný v milých okrúhlych peniazoch. Tie sa potom upražili, rozdrobili a zlievali vodou. Je zvláštne, že taký turistický macher, ako bol Marco Polo, o čaji vo svojich spisoch ani necekol a k nám do Európy sa čaj dosypal cez Rusko. Konkrétne prvý čaj dostal v roku 1618 od čínskeho cisára ako dar ruský cár Michal I. A tak si ho zamiloval, že ho predstavil Európe. Rusi začali kuť samovary a Portugalci s Holanďanmi sa začali predbiehať, kto z ďalekého východu na lodiach dovezie viac zelených lístkov. Keďže zelený čaj po ceste strácal svoju arómu a chuť, Číňania ho začali fermentovať a prichucovať rôznymi kvetmi. A tak vďaka zámorským plavbám vznikli ďalšie čaje. Okrem toho zeleného aj čierny (silná dvojtýždňová fermentácia) a oolong (fermentácia s pridaním vône kvetov). Celý svet zachvátila móda pitia čaju a niektoré národy dokonca čaj vyhlásili za svoj národný nápoj. Napríklad takí Angličania čaj s mliekom. Neboli však na svete s touto kombináciou prví. Pred tisíc rokmi začali do čaju pridávať mlieko Mongoli.
Autor je scenárista.
Ľadový čaj/
Vraj ho objavili až Američania v roku 1904 na Svetovej výstave v St. Louis. Nechce sa mi tomu veriť, že by až tak dlho trvalo, kým niekto zabudne kanvicu s čajom na kope ľadu – ale život a cesty gastrovynálezov sú nevyspytateľné. V každom prípade, v horúčavách ľadový čaj osvieži a pomôže na nohy určite stokrát lepšie ako presladené sýtené koly a iné pestrofarebné chemické roztoky, blížiace sa chuťou a vlastnosťami k saponátu. Na jeho domácu výrobu stačí naozaj málo. Kvalitný čierny čaj, prírodný cukor, citrón a chladnička. Najprv si však pripravíme veľkú nádobu, ktorá sa nám do tej chladničky zmestí. Zovrieme vodu a v tej nádobe zalejeme naozaj výdatnú dávku čierneho čaju. Nesmieme sa toho báť, pridaním citrónovej šťavy nám totiž čaj výrazne zbledne. Potom už len výluh poriadne docukríme – tiež sa neoplatí šetriť, pretože schladením čaj dostane veľmi trpký dojazd, ktorý cukor zmierni. Celú nádobu necháme najprv vychladnúť na dreze a potom ju šupneme na tri až päť hodín do chladničky. V horúcich dňoch nalievame do pohárov a spoza nich sa uchechtávame na spotených a slnkom unavených holdovačoch umelín.
Iná legenda zas hovorí, že buddhistický mních Bodhidharma sa raz rozhodol meditovať. A keďže to nebol žiadny trochár, rozhodol sa meditovať celoročne a bez spánku. Po čase urputnej meditácie ho však telo zradilo a náš milý mních zaspal ako poleno. Keď sa zobudil, tak ho tá zrada vytrhla z bohumilého rozpoloženia a spravodlivo nasrdila, že si tam, hneď a zaraz, odfaklil očné viečka, aby už nikdy nemohol zadriemať. Legenda nehovorí, či si tým veľmi pomohol, v každom prípade vraj z odrezaných viečok, ktoré tam zahodil, zrazu vyrástli kríčky so zázračnými lístkami. Keď ich na chvíľku zalejete horúcou vodou a tú vodu vypijete, dodajú vám energiu a občerstvia vás, že môžete meditovať do aleluja.
Z pitia čaju sa postupom času v Číne vybudovala strašná móda a ťažký rituál. Vtipné je, že ho pre Číňanov zachovali ich veční rivali Japonci, ktorí ho ešte rozvinuli do úmorného, niekoľkohodinového obradu. Čaj sa v Číne bežne používal ako platidlo, dokonca tak aj vyzeral, pretože ho nevyrábali sypaný, ako ho pozná dnes celý svet, ale lisovaný v milých okrúhlych peniazoch. Tie sa potom upražili, rozdrobili a zlievali vodou. Je zvláštne, že taký turistický macher, ako bol Marco Polo, o čaji vo svojich spisoch ani necekol a k nám do Európy sa čaj dosypal cez Rusko. Konkrétne prvý čaj dostal v roku 1618 od čínskeho cisára ako dar ruský cár Michal I. A tak si ho zamiloval, že ho predstavil Európe. Rusi začali kuť samovary a Portugalci s Holanďanmi sa začali predbiehať, kto z ďalekého východu na lodiach dovezie viac zelených lístkov. Keďže zelený čaj po ceste strácal svoju arómu a chuť, Číňania ho začali fermentovať a prichucovať rôznymi kvetmi. A tak vďaka zámorským plavbám vznikli ďalšie čaje. Okrem toho zeleného aj čierny (silná dvojtýždňová fermentácia) a oolong (fermentácia s pridaním vône kvetov). Celý svet zachvátila móda pitia čaju a niektoré národy dokonca čaj vyhlásili za svoj národný nápoj. Napríklad takí Angličania čaj s mliekom. Neboli však na svete s touto kombináciou prví. Pred tisíc rokmi začali do čaju pridávať mlieko Mongoli.
Autor je scenárista.
Ľadový čaj/
Vraj ho objavili až Američania v roku 1904 na Svetovej výstave v St. Louis. Nechce sa mi tomu veriť, že by až tak dlho trvalo, kým niekto zabudne kanvicu s čajom na kope ľadu – ale život a cesty gastrovynálezov sú nevyspytateľné. V každom prípade, v horúčavách ľadový čaj osvieži a pomôže na nohy určite stokrát lepšie ako presladené sýtené koly a iné pestrofarebné chemické roztoky, blížiace sa chuťou a vlastnosťami k saponátu. Na jeho domácu výrobu stačí naozaj málo. Kvalitný čierny čaj, prírodný cukor, citrón a chladnička. Najprv si však pripravíme veľkú nádobu, ktorá sa nám do tej chladničky zmestí. Zovrieme vodu a v tej nádobe zalejeme naozaj výdatnú dávku čierneho čaju. Nesmieme sa toho báť, pridaním citrónovej šťavy nám totiž čaj výrazne zbledne. Potom už len výluh poriadne docukríme – tiež sa neoplatí šetriť, pretože schladením čaj dostane veľmi trpký dojazd, ktorý cukor zmierni. Celú nádobu necháme najprv vychladnúť na dreze a potom ju šupneme na tri až päť hodín do chladničky. V horúcich dňoch nalievame do pohárov a spoza nich sa uchechtávame na spotených a slnkom unavených holdovačoch umelín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.