Pomáhať je škodlivé

.z akej rodiny pochádzate?
Otec s mamou boli učitelia. Otec bol od konca 60. rokov riaditeľom detského domova. Pracovala tam aj moja mama a ja som tam vyrastal.

.takže vnímavosť k utrpeniu druhých ľudí ste získali v génoch?
(Úsmev.) Neviem. Keď pozorujem ľudí, pôsobiacich napríklad v bezpečnostných zložkách, často vidím, ako sa v nich postupne prehlbuje cynizmus a otupenie, čo je pochopiteľná reakcia na častý kontakt s utrpením. U mňa to bol skôr opačný proces.

.boli ste cynikom?
Mám pocit, že až táto práca ma naozaj vyliečila z cynizmu. Kedysi som si myslel, že som zožral múdrosť sveta a nie je nado mňa, ale po priamom kontakte s takmer stovkou zomretých a ich blízkych som nadobudol iný rozmer.

.ako sa vám to stalo?
Asi je to dané tou prácou. Idete dobrovoľne do terénu, kde sú ľudia v extrémnych situáciách, ako sú autonehoda, povodeň, výbuch bane či úmrtie dieťaťa. Terénna krízová intervencia je  mimoriadne rýchla. Vstupujete do nejakého príbehu, ste tam hodinu-dve, možno tri, ale potom sa zatvoria dvere a musíte zabudnúť. Ideálne je, keď ten človek vie, že ste pri ňom boli, ale nestihol s vami nadviazať citový vzťah a ani si nepamätá vaše meno.  

.čo vás doviedlo k tejto veľmi špecifickej práci?
Vyštudoval som pedagogiku a po škole som pracoval so sluchovo postihnutými deťmi, teda je pravda, že vždy som mal blízko k takzvaným pomáhajúcim profesiám. Ale priznám sa, už len slovo „pomáhajúci“ mi prekáža a odrádza ma. Podľa mňa je pomáhať škodlivé.

.ako to myslíte?
Keď pomáhate, zvyčajne v ľuďoch evokujete dojem, že sú na pomoc odkázaní a vlastne sa k nim staviate nadradene. Prvoplánovo pomáhajúci postoj so sebou často prináša pasivitu u toho, komu je pomoc poskytovaná. Dnes som absolútne presvedčený, že úlohou nie je pomáhať, ale stáť pri ľuďoch, aby si dokázali sami pomôcť.

.neexistujú situácie, keď to už sami nedokážu?
Áno, existujú, ale to sú skôr výnimky. Riešenie väčšiny incidentov sa dá postaviť na predsudku, že dotyčný si môže pomôcť sám. On možno na to ani nevyzerá, no vy si musíte uvedomiť, že má ten potenciál. Našou úlohou je iba postrčiť ho. Dobrý výkon z našej strany nastane vtedy, ak nás potrebuje len minimálne. Ak nás po piatich minútach pošle preč, lebo našu asistenciu nepotrebuje. Z môjho pohľadu je fantastický intervent ten, ktorý ukázal človeku, že si dokáže pomôcť z vlastných zdrojov. Je zlé, ak si pomocou iným riešite vlastné mesiášstvo a keď masívnou intervenciou v podstate dokazujete, že človek, postihnutý tragédiou, je nešikovný a slabý. To je ochromujúci typ pomoci, na ktorý neverím. Skôr, ako o pomoc, ide teda o podporu.

.niektorí ľudia, ktorí pomáhajú, to teda robia skôr kvôli sebe?
Aj mne chvíľu trvalo, kým som pochopil, že pomocou iným si nemám dokazovať, aký som múdry a schopný. To je zlá motivácia.

.keď ste začínali s Modrým anjelom, už ste mali dobrú motiváciu?
Nie. (Úsmev.) Bol som nafúkanec, ktorý chcel zachraňovať svet. Pravidelne som sa však v teréne presviedčal, že sa mýlim a musím svoju motiváciu zmeniť. Pochopil som, že ľudia potrebujú čo najmenej intervencie zvonku, lebo ak niekoho preťažíte, ublížite mu viac, ako keby ste mu nepomohli vôbec. Najcennejšie je čím skôr vrátiť trpiacim svet, v ktorom žili predtým.

.ako ste vlastne prišli na to, že chcete byť „modrým anjelom“?
Pôsobil som na operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby a často som stretával operátorov, ktorí z práce odchádzali s pocitom, že mohli urobiť viac. Začali sme experimentovať s tým, že poskytovateľom akútnej psychosociálnej podpory bude štát, čo sa najprv javilo ako skvelý nápad, ale zistili sme, že sa to nedá robiť ako normálna práca, za ktorú dostávate plat. Musí tam byť prítomný prvok dobrovoľnosti.

.a vtedy ste sa rozhodli, že z toho štát vynecháte?
Štát o nás už časom vôbec nestál. Raz ráno som sa zobudil a povedal som si, že to musí začať fungovať aj bez neho. Mesiace som presedel nad internetom, pozeral som si, ako to funguje v USA pri tornádach, keď sa normálne mesto v priebehu pol hodiny zmení na peklo. Tam je podpora tiež založená na rýchlej intervencii, po ktorej ten tím rýchlo odíde. A začal som oslovovať pdborníkov, ktorým nestačilo čakať na klienta v ambulancii.

.ako vyzerá rýchla intervencia v krízovej situácii?
Je piatok cez obed, škola v Bratislave, a z neznámych dôvodov tu zomrie neplnoleté dieťa. Keďže jeho rodičia žijú niekde pri Košiciach, musia prísť do Bratislavy. Prídu v piatok podvečer a na vybavenie úradných dokumentov by normálne potrebovali niekoľko dní. Z Bratislavy by tak s telom svojho dieťaťa odchádzali niekedy v utorok. Ak do hry vstúpi Modrý anjel, jeho ľudia vedia, na koho sa obrátiť a pomôžu veci rýchlejšie vybaviť, často aj mimo úradných hodín. V takom prípade môžu rodičia odísť domov s pozostatkami svojho dieťaťa už v sobotu.

.akú majú profesiu dobrovoľníci, ktorí toto robia v Modrom anjelovi?
Sú to väčšinou špičkoví psychológovia, aj vojenskí, ktorí boli na misiách trebárs v Afganistane.

.oni robia aj takéto administratívne úkony?
Áno. Viem, že to nezodpovedá vžitej predstave o psychológoch v zásahu, ale naozaj to vyzerá takto. Možno len desať percent činnosti je priama práca s psychikou. V prvých hodinách po tragédii nemôžete začať s terapiou, lebo by ste klientovi priťažili. Nemožno liečiť človeka, ktorý si ešte ani poriadne neuvedomuje, čo sa stalo. Úlohou je iba základná stabilizácia a príprava na budúcu psychologickú starostlivosť. Oni síce presne vedia, čo sa v tých ľuďoch deje, ale nesmú sa správať ako psychológovia a vlastne vôbec nesmú aplikovať to, čo sa naučili v škole. To je niekedy veľmi ťažké. V tíme však nie sú iba psychológovia.

.aké je potom zadosťučinenie pre špičkových psychológov, ktorí vybavujú papiere pre pozostalých či upratujú v zaplavenom dome?
Zažijú úžasne rýchlu spätnú väzbu. Možno to znie cynicky, ale je v tom aj veľký adrenalín, zrazu sa ocitnete v cudzom príbehu, do ktorého hlboko vidíte, a potom z neho náhle vystúpite. Nazeráte vlastne do životov v extrémnej situácii a navyše sa to končí zvyčajne tak, že postihnutý vám povie „ďakujem“. Možno vám ani nepoďakuje, ale vy vidíte, že keby som pri tom rodičovi zomretého dieťaťa nestál, tak sa ešte niekoľko dní plahočí po úradoch. Kým normálny psychológ niekoho mesiace a roky lieči v hĺbkovej terapii, často s rozpačitým výsledkom, tu je spätná väzba neuveriteľne rýchla. A práve to je dôvod, pre ktorý táto práca priťahuje aj špičkových odborníkov.

.teda keď je povodeň, vy neutešujete tých ľudí, ale pomáhate im odpratávať bahno?
Robíte vždy to, čo ten človek aktuálne najviac potrebuje, nie o čom ste presvedčení, že je preňho lepšie. Vašou úlohou nie je zmeniť mu život, ale pomôcť mu vrátiť sa tam, kde sa cítil bezpečne. Ak potrebuje utešiť, môžete to spraviť, lenže krátko po takejto pohrome človek potrebuje viac konkrétnu pomoc. On nepotrebuje, aby ste ho liečili, potrebuje mať pivnicu bez blata. Často ani nejde o manuálnu prácu, úžasný je napríklad fenomén práce s tichom.  

.čo je to?
Je to jedna z foriem intervencie, ktorú vám nejeden klient spätne označí ako najúčinnejšiu. Ste s ním v byte, miestnosti, aute a spolu mlčíte, nič mu neradíte, nemudrujete, pretože ak ten človek nič nehovorí, je zrejmé, že chce byť ticho. A vy musíte vládať hodinu mlčať a bojujete s pocitom úplnej zbytočnosti, veď vy toho viete preňho toľko urobiť. Paradoxne vám o mesiac či o rok príde mail, v ktorom vám dotyčný napíše, že to celé bolo síce peklo, ale najlepšie, čo zažil, bolo, že ste  boli pri ňom a mlčali ste. Ten človek nepotrebuje vaše vzdelanie ani múdre riešenia, on iba nechce byť v tej chvíli sám.

.teda ľuďom často ako pomoc stačí len to, že cítia blízkosť inej osoby?
Je to tak, pretože osamelosť zaťažuje zo všetkého najviac. Ak človek cíti, že ste pri ňom a môžete mu pomôcť, že si smie podporu vziať, ak bude chcieť, natoľko ho to upokojí, že ju možno už ani nebude potrebovať. Podstata takejto intervencie je nenásilná, nevtieravá a minimalizuje vášu inváziu do jeho sveta.

.asi najčastejšie bývajú nehody na cestách. Ako vyzerá takýto zásah?  
Na diaľnici havaruje autobus, je tam niekoľko mŕtvych a ťažko zranených, ale väčšina ľudí je zranených ľahko alebo ani nemajú zranenie. Zdravotníci sa v tejto chvíli musia venovať len ťažšie zraneným. A teraz si predstavte tých, ktorí vyviazli bez vážnejšej ujmy, sú však v šoku, zúfalí a dezorientovaní sa tmolia po okolí. Riešením potrieb týchto ľudí sú potom neúmerne zaťažovaní policajti a hasiči, aj keď majú úplne inú náplň práce. Práve tu je rola tretieho sektora. Pre týchto ľudí treba rýchlo získať nejakú miestnosť, napríklad telocvičňu, upokojiť ich a nenechať ich samých na seba.

.toto všetko sú extrémne situácie. Môže sa stať, že aj vyškolený človek tu zlyhá?
Môže sa to stať. Viete, aká je pasca Modrého anjela? Nesmie zaklamať. Keď zaklamete a príde sa na to, tak je to konečná. U klienta, ale aj v tíme.

.teda v každej situácii len a len pravdu?
Videl som, ako autobus niekoľko hodín ležal na človeku, ktorého nevedeli vytiahnuť. Keď dostanete od blízkych otázku, či pred smrťou veľmi trpel, čo odpoviete? Môžete v záujme „vyššieho dobra“ povedať nie, a potom klamete, alebo poviete áno – a veľmi ublížite a zaťažíte toho príbuzného, ktorý už má fakt smrti možno aj prijatý a viac ho desí predstava, že jeho blízky trpel.

.čo poviete?
Pravdu, ale tak, aby ju zniesli. Sú to veľmi nebezpečné situácie. Zažil som kolegu, na ktorého jedna žena zúfalo kričala: „Povedzte, že žije!“ A on cúval a potom povedal, že žije, hoci to nebola pravda. Túžba použiť milosrdnú lož je niekedy prisilná.

.s takýmito ľuďmi ste sa museli rozlúčiť?
Áno, niekedy aj to. Stalo sa tiež, že niektorí nadviazali súkromný kontakt s postihnutou osobou. Keď pri niekom stojíte v extrémnej situácii, vznikajú tam pseudovzťahy. Keď vás niekto vytiahne z vraku auta za ruku, tak sa pre vás v tej hroznej chvíli stane zbožňovaným človekom. Tam sa niekedy stáva, že sa ženy „zamilujú“ do mužov a naopak. Preto je extrémne dôležité odísť v správnej chvíli, nedať svoje súkromné číslo, nereagovať na pokusy o zblíženie. Na to nie je každý stavaný. Keď ustúpite len o pol centimetra, ste v pekle. Ublížite inému človeku, a vy ste viac nepoužiteľný pre túto prácu.

.stalo sa vám to?
Mne, našťastie, nie.

.vravíte, že  krízová intervencia nemá byť úlohou štátu, ale tretieho sektora – plnia si mimovládky túto rolu dobre?
Vo všeobecnosti pokladám tretí sektor zatiaľ za nevyužitú šancu.. Má obrovský potenciál, má tisícky ľudí, ktorí sú formálne súčasťou rôznych združení, ale ich reálny výkon je neprimerane nízky.

.založili ste Modrého anjela, minulý rok ste sa však z tejto organizácie stiahli a pracujete na vybudovaní spoločnej platformy RISC pre neziskovky, orientované na rýchle terénne zásahy. Prečo to bolo potrebné?
Ešte donedávna subjekty tretieho sektora očakávali, že napríklad pri záplavách si štát od nich vyžiada konkrétnu pomoc. To však bolo nereálne, pretože štátny záchranný systém je v extrémnych situáciách už aj tak zaťažený a pri komunikácii s nadšencami často vznikal zmätok. Preto sme sa rozhodli založiť RISC, je to vlastne komunikačná a logistická platforma, vďaka ktorej sa neziskovky rýchlo dohodnú, čo kto poskytne podľa toho, kto je v čom najlepší a spoločne využívajú materiál a techniku, zdieľajú napríklad spoločné pracovisko.

.už ste si to vyskúšali?
Áno, čiastočne v Devíne pri povodni na Dunaji. Tam sme však v podstate neboli ani potrební (Úsmev.) Išlo síce o extrémne ohrozenie, ale konečné škody boli zanedbateľné. Pre nás to skôr bolo čosi, ako užitočný teambuilding.

.RISC prijalo aj ministerstvo vnútra, ktoré deklarovalo, že bude s vami spolupracovať. Ako sa vám spolupracuje s Robertom Kaliňákom?
Je to veľký úspech aj preto, že Smer a ja – to nejde celkom dohromady (Smiech.) Oni nás však naozaj akceptovali a naša spolupráca je na profesionálnej báze veľmi dobrá. Kedykoľvek sa na ministra Kaliňáka môžem obrátiť a nikdy som sa nestretol s odmietnutím. Oni na ministerstve dobre vedia, že nikdy nežiadame blbosti, ale len dôležité veci, ktoré pomôžu zasiahnutým a v konečnom dôsledku uľahčia prácu záchranným zložkám. A nikdy nezaťažujeme systém. To je kľúč.

.vy sa venujete aj krízovému vyjednávaniu vo firmách. Na aké situácie si vás volajú?
Zamestnanec veľkého podniku sa hodí pod vlak a zanechá list, v ktorom obviní niekoho zo šikanovania. Vznikne veľký odpor zo strany blízkych, no veľký stres je aj v podniku, kde panujú obavy z hroziacej negatívnej medializácie. Mojou úlohou nie je skúmať vinu, ale zmierňovať napätie medzi oboma stranami a hľadať schodné riešenia. Podnik napríklad nenesie za incident zodpovednosť, môže však zaujať humanitárny postoj, teda povedať, že síce necítime vinu, ale súcitíme s trpiacimi, a preto im poskytneme istý servis. Prakticky vždy som proti jednorazovým finančným darom, podporujem skôr opatrenia, ktoré majú riešiť konkrétne problémy rodiny, ktorej sa tragédia týka a je v nich prítomný osobný vklad konkrétnych ľudí.

.aká je šanca na zmierenie v takýchto prípadoch?
Veľká, nemôžete však mať prehnané očakávania. Dobrým výsledkom môže byť niekedy aj to, že sa tí ľudia navzájom nepozabíjajú...

.mediálne je známy prípad autonehody moderátora Žitného. Rodina chlapca sa ani po rokoch nedostala z  nenávisti, ktorá im už ubližuje. Nie je to ten prípad, kde mala prísť pomoc zvonka?
Z môjho pohľadu ide o takzvané uviaznutie. Proces mal mať svoju evolúciu, akési doznievanie, no zamrzol v kritickom bode. Tým, že toto utrpenie akoby zastalo na mŕtvom bode, môže mať ďalšie zdravotné a psychické dôsledky. Je tam iste vhodný vstup zvonka, aby niekto prišiel a pomohol preťať ten uzol. Lenže tu je možno aj problém, že rodičia majú pocit, že súd vymeral páchateľovi neprimerane nízky trest. Toto sú nesmierne zložité prípady.

.nehrajú v tom negatívnu rolu aj médiá, ktoré tú situáciu vedia pravidelne vyhecovať?
Asi tomu nepomáhajú, ale ja vo všeobecnosti nechcem viniť médiá. Určite už na ne nemám taký militantný názor, ako pred desiatimi rokmi. Často pomohli.

.ako najväčší mediálny anjel je vnímaný Vilo Rozboril. Čo robí s ľuďmi takáto emocionálne vypätá forma pomoci pred očami celej krajiny?
Vila poznám 22 rokov, sme priatelia, no aj keď sme sa už dlhšie nevideli, viem, že on v sebe naozaj má fundament, ktorý ho priviedol k tejto práci. On je úžasný v tom, ako ľahko a zručne dokáže nadviazať kontakt s ľuďmi, ktorí sú z celkom iného prostredia, ako on. Podľa mňa to robí najlepšie, ako vie a verí tomu. Prirodzene, netreba zabúdať, že sa primárne zameriava na sledovanosť a zábavu a v tomto zmysle je to výborný produkt.

.vy v tom teda nevidíte problém?
Vidím, ale neviem, do akej miery je Vilovou chybou. Ľudia ho totiž začali vnímať ako sociálnu inštitúciu, už ho nevnímajú  len ako zabávača. Spoločnosť hodnotu a možnosti tejto relácie preceňuje a má na ňu neprimerané očakávania.

.čo však robí s ľuďmi takáto mediálna pomoc?
Kedysi som si myslel, že akákoľvek mediálna pozornosť trpiacim škodí. Bol to však pyšný predsudok. Zvyčajne naozaj škodí, ale stretol som aj prípady, keď má celkom opačný efekt. Aj ja sa preto z tohto dôvodu niekedy obraciam na médiá, pomôžem nadviazať kontakt, alebo, naopak, jemne tlačím na redaktorov, aby sa miernili, no občas je to naozaj tak, že mediálna pozornosť trpiacim pomáha. Ak sú títo ľudia u Vila pohladení po hlave, vezmú ich za ruku, ľudia ich spoznajú na ulici, viem si predstaviť, že im to reálne pomáha. Veľmi citlivý som však na deti, ich vystupovanie by som na Vilovom mieste obmedzil, pretože si v skutočnosti nevyberajú slobodne, sú príliš ovplyvnené dospelými, ktorým veria.

.videli ste už stovky ľudí, ktorých postihla katastrofa. Sú nejaké špecifiká, ako na krízové situácie reaguje muž a žena?
Ak v rodinách dôjde k nešťastiu, uvoľní sa obrovské napätie, napríklad pri úmrtí dieťaťa sa vyvalia roky staré a nazbierané krivdy. Môj subjektívny dojem je, že zvyčajne sú to ženy, ktoré začínajú dávať veci opäť na nohy. Bojím sa použiť klišé, že ženy sú silnejšie. Ale žena sa často začne skôr starať o praktické aspekty, kým muž má skôr tendenciu upadať do smútku. Nemožno to však prehnane paušalizovať.

.je rozdiel v tom, ako na tragédie reagujú veriaci a neveriaci ľudia?
To je extrémny rozdiel. Za tie roky som nadobudol veľkú úctu k autentickým veriacim, ktorí vieru nežijú len víkendovo, ale naozaj každodenne a sú v nej hlboko. Keď veriacemu zomrie dieťa, ten človek si kladie otázky, ako to mohol Boh dopustiť, vadí sa s ním, pochybuje o ňom, na chvíľu možno vieru aj stratí, ale podstatné je, že stále ostáva v ráciu a v premýšľaní o zmysle života. Ak človek nemá žiadnu vieru, veľmi rýchlo sa môže spustiť, pretože sa nemá o čo oprieť a svet stratil akýkoľvek poriadok a zmysel. Aj hádať sa s Bohom je úžasná sebapodpora. Preto veriaci zvyčajne dlhšie vydržia a zrútia sa menej často než ľudia, ktorým viera chýba. Ak viem, že idem do silno katolíckej dediny, ktorú zaplavilo, idem s pokojom, lebo viem, že tam bude potrebná menšia miera vonkajšej pomoci.

.ako reagujú v týchto prípadoch Rómovia?
Tí sú bezkonkurenční. (Smiech.) Bol som asi v šiestich-siedmich osadách, ktoré doslova zmizli po povodni. Videl som situáciu, keď osada odrezaná za rozvodnenou riekou ostala dlho bez pitnej vody a keď im ju zhodili z vrtuľníka, najskôr ju dychtivo pili a tým, čo im ostalo, sa striekali ako malé deti. Vôbec neplánovali, že vodu budú potrebovať aj neskôr. Ale oni majú hierarchiu aj v rámci osady, a tí z vyššej triedy už vedia, že si musia vodu odložiť.

.ich psychika teda zvlášť netrpí?
Najskôr si trhajú vlasy, čo sa im stalo, no na druhý deň to už berú ako fakt. U nich všetko trvá krátko, oveľa kratšie, ako nám, pretože žijú prítomnou realitou a nekvária sa budúcnosťou. Preto naše intervencie sa u Rómov končia veľmi rýchlo.

.ľudia u nás sú často frustrovaní, že v tomto štáte nič poriadne nefunguje. Vy vidíte štátne zložky v akcii. Ako funguje náš štát?
Osobne mám s políciou veľmi dobré skúsenosti, a hasičskí záchranári, to je už úplný luxus. Mám výrazne iný názor napríklad na políciu než ľudia, ktorí sa s ňou stretávajú len sporadicky, ako páchatelia priestupkov, a majú prehnané očakávania. Možno si myslia, že policajt je na to, aby ich pochopil, pohladkal. To on však nemôže robiť, pretože by zlyhal vo svojej primárnej funkcii, on vždy musí ostať trochu úradne nepríjemný.

.nie je to tak, že pri vás ako úspešnom a čítanom blogerovi sa všetci nadmerne snažia?
(Smiech.) Prvý pochvalný blog o policajtoch som napísal až teraz, po rokoch, keď som ich verejne pochválil za zásah v Devíne, takéto promo naozaj nezvyknem robiť. Tu som spravil výnimku, lebo na tých chlapcoch v uniformách, ktorí s absolútnou ochotou pomáhali odpratávať škody, bola radosť sa pozerať. Pre mňa to bol skvelý zážitok.

.za svoje blogy ste získali Novinársku cenu 2012. Prečo vlastne blogujete?
Čo ja viem? Rád píšem. Pre mňa je to relax. Prídem večer domov a nemôžem spať, tak si niečo nahodím na blog.

.ale to vaše blogovanie už pripomína novinársku investigatívnu prácu, a nie relax. Najmä vaše blogy o žobraní v Bratislave, kde sa zneužívajú deti ako v otrokárstve.
Lebo relaxujem investigatívou. Deti – to je moje slabé miesto. Keď sa robí zle deťom, tak štartujem. Je veľmi zlé, keď malé cigánske dieťa, ktoré má byť v škole, vysedáva po uliciach a zarába na svoju mamku žobraním. To je pre mňa za hranicou všetkého. Zareagovalo na to obrovské množstvo ľudí, dostával som rôzne tipy, lebo ľudia vedeli, že to polícia dostatočne nerieši. Ale písal som to narýchlo, keby som mal ambíciu písať blog pre novinársku súťaž, tak si dám viac záležať. (Úsmev.)

.no možno vtedy by to už nebolo také dobré. Vy nie ste len zakladateľom Modrého anjela, ale aj slovenskej občianskej žurnalistiky na internete.
Keby to tak aj naozaj bolo!? Nechcem, aby to vyznelo ako falošná skromnosť, viete, ja si tie veci po sebe občas s odstupom času čítam a viem, že to je iba také vyprsknutie niečoho, čo ma tlačilo. A keď sa to zdá také dobré, možno to viac hovorí o nízkej úrovni slovenskej žurnalistiky. V štandardne dobrom žurnalistickom prostredí by moje blogy nemohli tak zarezonovať.

.dobré blogy fungujú aj popri kvalitnej žurnalistike.
Neviem, možno, ale ja to vidím tak: ráno si pozriem desať najčítanejších správ, zistím, čo sa deje a vstanem. Zdá sa mi, že upadajúca úroveň písania tých správ v posledných rokoch je veľké podceňovanie čitateľov. Ľahko sa mi potom hviezdi na blogu, navyše, keď mám konfliktný štýl písania.

.ako sa vyrovnávate s vulgárnymi reakciami, ktoré k diskusiám na internetových stránkach patria?
Je to veľmi zvláštny fenomén. Ľuďom sa tam uvoľňujú stavidlá, majú pocit, že si v anonymných diskusiách môžu všetko dovoliť. Raz som si jedného človeka „vyčekoval“, zistil som, kto to je a on sa z toho postupne úplne rozsypal. Pritom sa nestalo nič iné, len že získal skutočnú, nie vymyslenú identitu.

.ak chce niekto písať zaujímavé blogy, musí to byť aj zaujímavý človek alebo žiť zaujímavý život, nie?
Už som dostal aj takú ponuku, že sa vytvorí platforma zaujímavých blogerov s vlastnou stránkou, ale to by si vyžadovalo pravidelné písanie. Aj som nad tým rozmýšľal, veď som mal aj 80-tisícovú návštevnosť blogov. Občas ma preto pokúšala pýcha a zvádza ma premýšľať o tom. Ale ja niekedy aj mesiac nič nenapíšem. Tie moje blogy sú asi zaujímavé tým, čím som a ako fungujem, ale mojou primárnou úlohou je niečo iné. Poteší ma, keď sa niečo podarí, keď cúvne poisťovňa, lebo sa zľakla toho, čo som vedel a písal a aj toho, čo som vedel a nenapísal, ale mohol. Tie blogy však majú svoje limity.

.nie ste len krízový intervent a bloger, ale takmer ste sa stali aj politikom. Boli ste na kandidátke Igora Matoviča, a potom ste sa z nej stiahli. Prečo politika?
K Igorovi Matovičovi som nemal žiadnu emočnú väzbu, iba som o ňom počúval v médiách. Na jeho kandidátke sa začali objavovať ľudia, ktorých si vážim. Pre mňa napríklad Vladimír Palko je človek do diskusie a je príjemné s ním hoci aj nesúhlasiť. Mnohí ľudia, ktorí sa na tej kandidátke ocitli, mali mravný fundament, vážim si ich, tak som si povedal: nie je hanba byť s nimi na kandidátke.

.ale zrejme ste mali aj politické ambície a chceli ste niečo zmeniť.
Chcel som pracovať na legislatívnej podobe záchranného systému, lebo tam treba veľa vecí doriešiť. A potom ešte na korupcii, lebo mi vprekáža, ako niektorí ľudia oberajú túto krajinu. Chcel som si to skúsiť, ale narazil som na trošku iný svet, než na aký som zvyknutý.

.v čom bol iný svet Igora Matoviča?
Keď chlap dá slovo a potom sa to zmení, tak to musí mať vážny dôvod. Inak je to porušenie slova.

.matovič porušil slovo?
On asi má o sebe predstavu, že koná v záujme vyššieho dobra, ale často podlo, a to sa nemá. Ak nedodržiavam dohody a ak ľudí vydieram, manipulujem nimi, tak nie som o nič lepší ako tí, proti ktorým vystupujem.

.matovič napísal, že vy ste boli na kandidátku nasadený preto, aby ste napokon toto zoskupenie rozbili.
Áno, napísal to najprv na svoju spriaznenú stránku, chcel som ho žalovať, môj právnik mu na druhý pokus doručil aj predžalobnú výzvu. Bolo to však napísané tak šikovne, aby sa to poriadne nedalo žalovať. Vďačím však Igorovi za to, že ma zoznámil so skvelými ľuďmi a tiež za to, že som tam nakoniec nevliezol. Nebol by som dobrý poslanec.

.takže ste si to uzavreli tak, že sa nehodíte do politiky?
Bolo to niekoľko týždňov v mojom živote, keď som si povedal, že to skúsim. Vďaka tomu, čo robím, mám v sebe veľmi dobrú poistku, ktorá mi bráni uveriť v úžasnosť seba samého. Ak vojdete do parlamentu, máte peniaze, vplyv, behajú okolo vás novinári, tak nie je ťažké byť tam za úžasného a dokonalého, a to nemusíte ani pohnúť prstom.

.už viackrát ste zopakovali, že sa bojíte, aby ste neboli nafúkaný, márnomyseľný, pyšný. Naozaj sa toho tak obávate?
Určite. A politika by mi nepomohla, možno by som sa stal veľkým hochštaplerom.

.hochštaplerom?
Mám aj niekoľko zlých vlastností, hoci sa im už viem s pribúdajúcim vekom ľahšie vyhýbať.

.ale aj bez politiky ste sa stali vplyvným človekom. Vďaka blogom. Uvedomujete si to?
Lichotíte mi. No dobre, niektoré blogy si prečíta 60-tisíc ľudí. Ale čo to je? Väčšina ľudí na Slovensku ani nevie, že existujem. Veľmi rád by som mal skutočný vplyv, ale najmä na niektoré veci vo svojom súkromnom živote. Za to by som vymenil svoj vplyv na verejnosť kedykoľvek.

Radovan Bránik/
Narodil sa v roku 1970 v Leviciach. Je vyštudovaný pedagóg, pôsobil na Základnej internátnej škole pre nepočujúcich, neskôr bol živnostníkom v oblasti dodávky bezpečnostných, vstupných a dochádzkových systémov a správca reštituovaného rodinného majetku. Pracoval na Operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby v Bratislave, od roku 2008 bol výkonným riaditeľom Modrého anjela, ktorý sa zaoberá terénnou krízovou intervenciou, psychosociálnou podporou a psychickou pomocou pre zasiahnutých. Od roku 2011 je majiteľom a konateľom Modrého anjela a podieľa sa na spoločnej platforme RISC pre neziskovky, orientované na rýchle terénne zásahy. Má dve deti.