Malokarpatské vinohradnícke mestečko Pezinok dnes hrá štvrtú ligu iba vo futbale. Futbaloví fanúšikovia asi neskáču nadšením. Majú smolu – primátor mesta nie je športový fanúšik, je to kunsthistorik. A zjavne ho viac ako výkony futbalistov trápia i tešia celkom iné veci. Napríklad o každej gotickej klenbe, ktorú v meste náhodou odkryjú, hovorí s takým nadšením, akoby futbalový nadšenec referoval o postupe svojho mančaftu do vyššej ligy.
Podobné nadšenie ovládne Olivera Solgu aj vo chvíli, keď začne hovoriť o maliarovi Jánovi Kupeckom, ktorý pochádza z Pezinku. Majster Kupecký bol totiž v stredoeurópskom baroku v najvyššej lige. Solga bez zaváhania odpovie na otázku, či pochádzal z nášho územia nejaký iný významnejší maliar. „Nie, žiadny iný výtvarný umelec takéhoto rangu, teda tak kvalitne zastúpený v európskych zbierkach, z nášho územia nepochádzal. Nemáme podobnú osobnosť a žiaľ, Kupeckému sa tu nikto poriadne nevenuje.“
Jedna štúdia Františka Dvořáka vyšla v roku 1955 a imaginárny portrét umelca, ktorý napísal Ľudo Zúbek, vyšiel naposledy v sedemdesiatych rokoch.
V roku 2001 sa konala v nemeckom Aachene jedinečná výstava Kupecký – majster barokového portrétu, na ktorú sa podarilo zozbierať z 35 svetových múzeí a súkromných zbierok takmer šesť desiatok Kupeckého diel. O rok neskôr sa výstava dostala – vďaka záštite a finančnej podpore prezidenta Havla – aj do Prahy, no do Bratislavy už nedošla.
.bratríci
Andy Warhol nikdy na Slovensku nebol, odtiaľto pochádzali iba jeho rodičia, napriek tomu má v Medzilaborciach svoje múzeum, a to buduje aj galériu z Warholových diel. Ján Kupecký sa však v Pezinku v roku 1666 narodil a vyrástol tu, do sveta odišiel odtiaľto ako pätnásťročný, teda na našom území prežil nielen detstvo, ale aj dôležité roky dospievania.
Jeho rodný dom je dnes zavretý a chátra. Možno je to aj tým, že barok je teraz menej atraktívnejší ako popart. Lenže Kupeckého diela sú tromi stáročiami overenou hodnotou, čo vedia nielen kunsthistorici, ale aj tí, ktorí investujú do umenia. Jeho cena stále stúpa.
Kupeckého najčastejšie predstavujú ako českého maliara, hoci sa narodil a vyrástol v Pezinku. Jeho rodičia sem však prišli z Mladej Boleslavi. Boli to českí tkáči, ktorí patrili k protestantskej cirkvi Jednoty bratskej. Po porážke českých stavov na Bielej hore v roku 1620 sa začala násilná rekatolizácia. Tí, ktorí sa odmietli vrátiť ku katolicizmu, museli opustiť územie Čiech a Moravy. V prvej vlne odchádzali panské rody a meštianstvo. Hromadne odchádzali aj na územie Slovenska a usádzali sa najmä pri hraniciach, dúfajúc, že sa časom budú môcť vrátiť domov.
Rodina Kupecká nepatrila k prominentným rodinám, boli to obyčajní remeselníci, takže neboli priamo ohrození a neodišli hneď v prvej vlne. Ich dôvodom vysťahovania sa boli možno už viac sociálne ako náboženské dôvody. Ako nekatolíci boli vystavení rôznej forme diskriminácie, preto hľadali krajinu, kde by im príslušnosť k Jednote bratskej umožňovala slušne žiť a navyše sa hlásiť k svojej cirkvi.
Do Pezinka, slobodného kráľovského mesta, prišlo v sedemnástom storočí viacero rodín českých remeselníkov a udomácnili sa okolo Kozej ulice (dnes Kupeckého). Dodnes je v tomto meste veľmi rozšírené priezvisko Čech.
Kupeckí si aj po príchode do Pezinka uchovávali svoje české povedomie, ale cítili sa tu dobre. Preto sa ani nebránili slovenským vplyvom (jedného zo synov údajne volali Jurko) a na jednej Kupeckého maľbe je jeho matka v slovenskom kroji. Rod Kupeckých sa potom v miestnych matrikách objavuje približne sto rokov, v 18. storočí sa však stopa po ňom stráca.
.útek z domu
Rodina Kupecká mala štyri deti a otec predpokladal, že traja synovia sa budú venovať remeslu, tkáčstvu alebo vinohradníctvu. Ján to však odmietal a prísnemu otcovi sa vzoprel. Vzdorovitý chalan preto v pätnástich rokoch z domu odišiel. Zamieril do Holíča, kde sa na tunajšom zámku stretol so švajčiarskym maliarom Benediktom Clausom. Ten talentovaného mladíka prijal, a potom ho vzal aj do Viedne ako svojho učňa.
Kupecký sa ukázal nielen ako veľmi talentovaný, ale aj zručný maliar. Živil sa najprv ako kopista, ale mal oveľa vyššie ambície. Rýchlo si však uvedomil svoj hendikep – chýbalo mu výtvarné vzdelanie. Preto odišiel do Talianska a sám študoval diela špičkových umelcov. Pôsobil v Ríme, v Bologni i v Benátkach. Vypracoval sa tu na výborného maliara s povesťou znamenitého portrétistu, ktorý nemal núdzu o lukratívne objednávky. Mať vlastný portrét od Kupeckého sa stalo v šľachtických a panovníckych rodoch módou, a tak sa pred jeho paletu postavili mnohí významní muži Európy. Maľoval rakúsku cisársku rodinu, saského panovníka, poľského kráľa, španielsku kráľovskú rodinu, ale aj významné historické postavy tej doby – cára Petra Veľkého či princa Eugena Savojského (známy Kupeckého portrét tohto významného politika a vojaka možno teraz vidieť v rakúskom zámku Schlosshof blízko Bratislavy).
Ako nekatolík si Kupecký veľmi zakladal na svojej osobnej slobode, odmietal sa zaviazať do stálej služby pre panovníkov, hoci mal zaujímavé ponuky. Roky pôsobil vo Viedni, kde mal prominentné postavenie, ale na cisárskom dvore sa necítil dobre. Ako človek z jednoduchých pomerov mal zrejme aj problém prispôsobiť sa dvornému životu, preto sa o ňom v niektorých spomienkach písalo, že mal hrubé spôsoby. No Kupecký si zrejme aj takto budoval svoju osobnú autonómiu, ktorá sa prejavovala aj v jeho umení. Nechcel byť iba módnym portrétistom aristokracie, maľoval aj náboženské motívy či portréty jednoduchých ľudí.
Napokon sa odsťahoval do Norimbergu, kde sa cítil voľnejšie a kde za posledných približne 15 rokov života nielen intenzívne maľoval, ale vychoval tu aj 120 svojich žiakov. Žiaľ, ten, na ktorom mu najviac záležalo, talentovaný syn Krištof Ján Fridrich, mu zomrel ako sedemnásťročný na kiahne. Kupecký zomrel v roku 1740 a je pochovaný v Norimbergu.
.rodný dom
Je to pozoruhodné, ale rodný dom Jána Kupeckého, neveľký prízemný dom s troma oknami do ulice, stojí aj po vyše troch storočiach a príjemne evokuje atmosféru rodinného života Kupeckých. Kuchynka, izba a rozľahlá miestnosť smerom do dvora, ktorá slúžila živiteľovi rodiny ako tkáčska dielňa.
Akýmsi zázrakom dom nikto nezbúral. Alebo to možno ani nebol zázrak, ale fakt, že už v 19. storočí si osvietení Pezinčania uvedomili, akého významného rodáka majú. Miestny lekárnik a maliar František von Meissl, veľký pezinský patriot, umiestnil na dom pamätnú tabuľu.
Veľká pamiatková obnova domu prebehla v päťdesiatych rokoch minulého storočia, vďaka čomu dom prežil až dodnes. Rodný dom je súčasťou Malokarpatského múzea, ktoré patrí Bratislavskému samosprávnemu kraju. No pre zlý stav budovy bola expozícia v Kupeckého dome uzavretá. To sa mnohým Pezinčanom nepáči. Nevôľu vzbudzuje aj vedľajšia budova, v ktorej je krčma a jej krikľavá farba poznačila aj malebný dvor Kupeckého domu.
V dokumentoch Bratislavského samosprávneho kraja sa už niekoľko rokov objavuje ako jedna z priorít rekonštrukcia Kupeckého rodného domu. No stále sa na tento účel nenašli peniaze, keďže župa má podobných naliehavých prípadov viacero – Múzeum Ferdiša Kostku v Stupave, kaštieľ v Malinove či synagógu v Senci. Veľký záujem získať rodný dom prejavuje aj mesto Pezinok: „My by sme chceli ten dom kúpiť,“ pripomína pezinský primátor Solga. „Už desať rokov tam nič nie je a dom chátra. Určite by sme peniaze na jeho obnovu našli a ja si viem presne predstaviť, akú expozíciu by som tam urobil,“ tvrdí primátor.
Prízemný dom s malými oknami nie je vhodný na vystavovanie vzácnych malieb, ale dnešnými modernými technikami by sa dal sprítomniť Kupeckého životopis, dielo, dobové reálie, aj jeho púť Európou.
Bratislavská župa však ponuku mesta na odkúpenie neprijala. Stále plánuje, že v Kupeckého dome zriadi galériu. „Mala by byť určená na rôzne kultúrne akcie ako polyfunkčný objekt v spolupráci s mestom Pezinok,“ konštatuje Peter Húska z úradu bratislavského župana. „Pripravili sme už projektovú dokumentáciu. Zatiaľ sa preto o predaji tejto pamiatky neuvažuje.“
.kde sú obrazy?
Na Slovensku máme v galériách viacero Kupeckého grafických listov, no s maľbami je to slabšie. Sú tu len dva obrazy, ktoré sú zaručene dielom Jána Kupeckého. Jeden je v múzeu v Rimavskej Sobote, a jeden v súkromnej zbierke v Liptovskom Mikuláši. Boli tu aj ďalšie obrazy, ktoré sa prezentovali ako Kupeckého dielo, ale najväčší znalec Kupeckého diela profesor Eduard Šafařík, ktorý pôsobí v Taliansku, autorstvo ostatných diel spochybnil. Aj známe aukčné spoločnosti totiž občas ponúkajú na predaj Kupeckého obraz, ktorý je v skutočnosti dielom niektorého z Kupeckého žiakov. Kupecký sa na svoje obrazy podpisoval len veľmi výnimočne, preto potvrdiť autorstvo nepodpísaného obrazu musí človek, ktorý dielo Kupeckého pozná. Ale ak ide o skutočného znalca, nemá až takú ťažkú prácu, pretože Kupeckého spôsob maľovania, jeho farebnosť, ale aj elegancia v tvárach, ktorým nechýba výraz, je jedinečná.
Najväčší znalec Kupeckého diela, profesor Eduard Šafařík, žije v Taliansku a má aj najväčší archív informácií o Kupeckom, ktorý budoval 60 rokov. V Česku mu má teraz vyjsť dvojzväzková publikácia o Kupeckom a primátor Pezinka, ktorý je s profesorom Šafaříkom v kontakte, by bol rád, keby sa raz celý jeho vzácny archív ocitol v Pezinku. Vie si predstaviť, že by tento archív aj s príslušnou študovňou zriadilo a prevádzkovalo mesto.
Ideálne by bolo, keby sa na Slovensko podarilo dostať aj niektoré Kupeckého obrazy. Na predaj sú aj kvalitné diela, ktorých majitelia by chceli, aby šli do Pezinka. Ale hoci ponúkajú výhodnejšiu cenu, aj tá je vysoká, pretože Kupecký je dnes overená značka, a teda dobrá investícia. Primátor Pezinka sa pokúšal presvedčiť rôznych ministrov, aby štát zakúpil niektoré z ponúkaných malieb, ale s veľkým porozumením sa nestretol. Určite je to aj preto, že o Kupeckého nie je na Slovensku príliš veľký záujem ani medzi kunsthistorikmi a chýba okolo neho aj príslušný marketing, ktorý by pritiahol pozornosť širšej verejnosti. Tak, ako sa to podarilo v prípade Andy Warhola, ktorého si prisvojujeme spolu s Američanmi, alebo Ladislava Mednyánszkeho, ku ktorému sa popri Maďaroch hrdo hlásime už aj my. A pokojne sa môžeme hlásiť aj ku Kupeckému, ktorého si prisvojujú aj Česi, ale ani oni nepopierajú, že tento špičkový majster barokového portrétu sa narodil v Pezinku a strávil tu formujúce roky života. Máme preto plné právo sa ku Kupeckému hlásiť. A vlastne aj povinnosť.
Podobné nadšenie ovládne Olivera Solgu aj vo chvíli, keď začne hovoriť o maliarovi Jánovi Kupeckom, ktorý pochádza z Pezinku. Majster Kupecký bol totiž v stredoeurópskom baroku v najvyššej lige. Solga bez zaváhania odpovie na otázku, či pochádzal z nášho územia nejaký iný významnejší maliar. „Nie, žiadny iný výtvarný umelec takéhoto rangu, teda tak kvalitne zastúpený v európskych zbierkach, z nášho územia nepochádzal. Nemáme podobnú osobnosť a žiaľ, Kupeckému sa tu nikto poriadne nevenuje.“
Jedna štúdia Františka Dvořáka vyšla v roku 1955 a imaginárny portrét umelca, ktorý napísal Ľudo Zúbek, vyšiel naposledy v sedemdesiatych rokoch.
V roku 2001 sa konala v nemeckom Aachene jedinečná výstava Kupecký – majster barokového portrétu, na ktorú sa podarilo zozbierať z 35 svetových múzeí a súkromných zbierok takmer šesť desiatok Kupeckého diel. O rok neskôr sa výstava dostala – vďaka záštite a finančnej podpore prezidenta Havla – aj do Prahy, no do Bratislavy už nedošla.
.bratríci
Andy Warhol nikdy na Slovensku nebol, odtiaľto pochádzali iba jeho rodičia, napriek tomu má v Medzilaborciach svoje múzeum, a to buduje aj galériu z Warholových diel. Ján Kupecký sa však v Pezinku v roku 1666 narodil a vyrástol tu, do sveta odišiel odtiaľto ako pätnásťročný, teda na našom území prežil nielen detstvo, ale aj dôležité roky dospievania.
Jeho rodný dom je dnes zavretý a chátra. Možno je to aj tým, že barok je teraz menej atraktívnejší ako popart. Lenže Kupeckého diela sú tromi stáročiami overenou hodnotou, čo vedia nielen kunsthistorici, ale aj tí, ktorí investujú do umenia. Jeho cena stále stúpa.
Kupeckého najčastejšie predstavujú ako českého maliara, hoci sa narodil a vyrástol v Pezinku. Jeho rodičia sem však prišli z Mladej Boleslavi. Boli to českí tkáči, ktorí patrili k protestantskej cirkvi Jednoty bratskej. Po porážke českých stavov na Bielej hore v roku 1620 sa začala násilná rekatolizácia. Tí, ktorí sa odmietli vrátiť ku katolicizmu, museli opustiť územie Čiech a Moravy. V prvej vlne odchádzali panské rody a meštianstvo. Hromadne odchádzali aj na územie Slovenska a usádzali sa najmä pri hraniciach, dúfajúc, že sa časom budú môcť vrátiť domov.
Rodina Kupecká nepatrila k prominentným rodinám, boli to obyčajní remeselníci, takže neboli priamo ohrození a neodišli hneď v prvej vlne. Ich dôvodom vysťahovania sa boli možno už viac sociálne ako náboženské dôvody. Ako nekatolíci boli vystavení rôznej forme diskriminácie, preto hľadali krajinu, kde by im príslušnosť k Jednote bratskej umožňovala slušne žiť a navyše sa hlásiť k svojej cirkvi.
Do Pezinka, slobodného kráľovského mesta, prišlo v sedemnástom storočí viacero rodín českých remeselníkov a udomácnili sa okolo Kozej ulice (dnes Kupeckého). Dodnes je v tomto meste veľmi rozšírené priezvisko Čech.
Kupeckí si aj po príchode do Pezinka uchovávali svoje české povedomie, ale cítili sa tu dobre. Preto sa ani nebránili slovenským vplyvom (jedného zo synov údajne volali Jurko) a na jednej Kupeckého maľbe je jeho matka v slovenskom kroji. Rod Kupeckých sa potom v miestnych matrikách objavuje približne sto rokov, v 18. storočí sa však stopa po ňom stráca.
.útek z domu
Rodina Kupecká mala štyri deti a otec predpokladal, že traja synovia sa budú venovať remeslu, tkáčstvu alebo vinohradníctvu. Ján to však odmietal a prísnemu otcovi sa vzoprel. Vzdorovitý chalan preto v pätnástich rokoch z domu odišiel. Zamieril do Holíča, kde sa na tunajšom zámku stretol so švajčiarskym maliarom Benediktom Clausom. Ten talentovaného mladíka prijal, a potom ho vzal aj do Viedne ako svojho učňa.
Kupecký sa ukázal nielen ako veľmi talentovaný, ale aj zručný maliar. Živil sa najprv ako kopista, ale mal oveľa vyššie ambície. Rýchlo si však uvedomil svoj hendikep – chýbalo mu výtvarné vzdelanie. Preto odišiel do Talianska a sám študoval diela špičkových umelcov. Pôsobil v Ríme, v Bologni i v Benátkach. Vypracoval sa tu na výborného maliara s povesťou znamenitého portrétistu, ktorý nemal núdzu o lukratívne objednávky. Mať vlastný portrét od Kupeckého sa stalo v šľachtických a panovníckych rodoch módou, a tak sa pred jeho paletu postavili mnohí významní muži Európy. Maľoval rakúsku cisársku rodinu, saského panovníka, poľského kráľa, španielsku kráľovskú rodinu, ale aj významné historické postavy tej doby – cára Petra Veľkého či princa Eugena Savojského (známy Kupeckého portrét tohto významného politika a vojaka možno teraz vidieť v rakúskom zámku Schlosshof blízko Bratislavy).
Ako nekatolík si Kupecký veľmi zakladal na svojej osobnej slobode, odmietal sa zaviazať do stálej služby pre panovníkov, hoci mal zaujímavé ponuky. Roky pôsobil vo Viedni, kde mal prominentné postavenie, ale na cisárskom dvore sa necítil dobre. Ako človek z jednoduchých pomerov mal zrejme aj problém prispôsobiť sa dvornému životu, preto sa o ňom v niektorých spomienkach písalo, že mal hrubé spôsoby. No Kupecký si zrejme aj takto budoval svoju osobnú autonómiu, ktorá sa prejavovala aj v jeho umení. Nechcel byť iba módnym portrétistom aristokracie, maľoval aj náboženské motívy či portréty jednoduchých ľudí.
Napokon sa odsťahoval do Norimbergu, kde sa cítil voľnejšie a kde za posledných približne 15 rokov života nielen intenzívne maľoval, ale vychoval tu aj 120 svojich žiakov. Žiaľ, ten, na ktorom mu najviac záležalo, talentovaný syn Krištof Ján Fridrich, mu zomrel ako sedemnásťročný na kiahne. Kupecký zomrel v roku 1740 a je pochovaný v Norimbergu.
.rodný dom
Je to pozoruhodné, ale rodný dom Jána Kupeckého, neveľký prízemný dom s troma oknami do ulice, stojí aj po vyše troch storočiach a príjemne evokuje atmosféru rodinného života Kupeckých. Kuchynka, izba a rozľahlá miestnosť smerom do dvora, ktorá slúžila živiteľovi rodiny ako tkáčska dielňa.
Akýmsi zázrakom dom nikto nezbúral. Alebo to možno ani nebol zázrak, ale fakt, že už v 19. storočí si osvietení Pezinčania uvedomili, akého významného rodáka majú. Miestny lekárnik a maliar František von Meissl, veľký pezinský patriot, umiestnil na dom pamätnú tabuľu.
Veľká pamiatková obnova domu prebehla v päťdesiatych rokoch minulého storočia, vďaka čomu dom prežil až dodnes. Rodný dom je súčasťou Malokarpatského múzea, ktoré patrí Bratislavskému samosprávnemu kraju. No pre zlý stav budovy bola expozícia v Kupeckého dome uzavretá. To sa mnohým Pezinčanom nepáči. Nevôľu vzbudzuje aj vedľajšia budova, v ktorej je krčma a jej krikľavá farba poznačila aj malebný dvor Kupeckého domu.
V dokumentoch Bratislavského samosprávneho kraja sa už niekoľko rokov objavuje ako jedna z priorít rekonštrukcia Kupeckého rodného domu. No stále sa na tento účel nenašli peniaze, keďže župa má podobných naliehavých prípadov viacero – Múzeum Ferdiša Kostku v Stupave, kaštieľ v Malinove či synagógu v Senci. Veľký záujem získať rodný dom prejavuje aj mesto Pezinok: „My by sme chceli ten dom kúpiť,“ pripomína pezinský primátor Solga. „Už desať rokov tam nič nie je a dom chátra. Určite by sme peniaze na jeho obnovu našli a ja si viem presne predstaviť, akú expozíciu by som tam urobil,“ tvrdí primátor.
Prízemný dom s malými oknami nie je vhodný na vystavovanie vzácnych malieb, ale dnešnými modernými technikami by sa dal sprítomniť Kupeckého životopis, dielo, dobové reálie, aj jeho púť Európou.
Bratislavská župa však ponuku mesta na odkúpenie neprijala. Stále plánuje, že v Kupeckého dome zriadi galériu. „Mala by byť určená na rôzne kultúrne akcie ako polyfunkčný objekt v spolupráci s mestom Pezinok,“ konštatuje Peter Húska z úradu bratislavského župana. „Pripravili sme už projektovú dokumentáciu. Zatiaľ sa preto o predaji tejto pamiatky neuvažuje.“
.kde sú obrazy?
Na Slovensku máme v galériách viacero Kupeckého grafických listov, no s maľbami je to slabšie. Sú tu len dva obrazy, ktoré sú zaručene dielom Jána Kupeckého. Jeden je v múzeu v Rimavskej Sobote, a jeden v súkromnej zbierke v Liptovskom Mikuláši. Boli tu aj ďalšie obrazy, ktoré sa prezentovali ako Kupeckého dielo, ale najväčší znalec Kupeckého diela profesor Eduard Šafařík, ktorý pôsobí v Taliansku, autorstvo ostatných diel spochybnil. Aj známe aukčné spoločnosti totiž občas ponúkajú na predaj Kupeckého obraz, ktorý je v skutočnosti dielom niektorého z Kupeckého žiakov. Kupecký sa na svoje obrazy podpisoval len veľmi výnimočne, preto potvrdiť autorstvo nepodpísaného obrazu musí človek, ktorý dielo Kupeckého pozná. Ale ak ide o skutočného znalca, nemá až takú ťažkú prácu, pretože Kupeckého spôsob maľovania, jeho farebnosť, ale aj elegancia v tvárach, ktorým nechýba výraz, je jedinečná.
Najväčší znalec Kupeckého diela, profesor Eduard Šafařík, žije v Taliansku a má aj najväčší archív informácií o Kupeckom, ktorý budoval 60 rokov. V Česku mu má teraz vyjsť dvojzväzková publikácia o Kupeckom a primátor Pezinka, ktorý je s profesorom Šafaříkom v kontakte, by bol rád, keby sa raz celý jeho vzácny archív ocitol v Pezinku. Vie si predstaviť, že by tento archív aj s príslušnou študovňou zriadilo a prevádzkovalo mesto.
Ideálne by bolo, keby sa na Slovensko podarilo dostať aj niektoré Kupeckého obrazy. Na predaj sú aj kvalitné diela, ktorých majitelia by chceli, aby šli do Pezinka. Ale hoci ponúkajú výhodnejšiu cenu, aj tá je vysoká, pretože Kupecký je dnes overená značka, a teda dobrá investícia. Primátor Pezinka sa pokúšal presvedčiť rôznych ministrov, aby štát zakúpil niektoré z ponúkaných malieb, ale s veľkým porozumením sa nestretol. Určite je to aj preto, že o Kupeckého nie je na Slovensku príliš veľký záujem ani medzi kunsthistorikmi a chýba okolo neho aj príslušný marketing, ktorý by pritiahol pozornosť širšej verejnosti. Tak, ako sa to podarilo v prípade Andy Warhola, ktorého si prisvojujeme spolu s Američanmi, alebo Ladislava Mednyánszkeho, ku ktorému sa popri Maďaroch hrdo hlásime už aj my. A pokojne sa môžeme hlásiť aj ku Kupeckému, ktorého si prisvojujú aj Česi, ale ani oni nepopierajú, že tento špičkový majster barokového portrétu sa narodil v Pezinku a strávil tu formujúce roky života. Máme preto plné právo sa ku Kupeckému hlásiť. A vlastne aj povinnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.