Školy nemajú peniaze a učiteľské platy sú na pováženie. Napriek tomu existujú miesta, kde sa učitelia dobrovoľne a často celkom zadarmo správajú proinkluzívne. Žiaka, ktorý je na invalidnom vozíku, vynesú na druhé poschodie do počítačovej učebne, kvôli cudzincovi, ktorý nehovorí po slovensky, sa naučia základy vietnamčiny, so žiakom zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorý doma nemá podmienky na to, aby si napísal domácu úlohu, zostanú poobede dlhšie v škole.
Prečo to robia? Sú presvedčení, že aj deti so znevýhodnením si zaslúžia dostať šancu nájsť si kamarátov medzi deťmi, ktoré ich môžu motivovať a „potiahnuť“. Za rovnako dôležité títo učitelia považujú, aby si aj ostatné deti uvedomili, že nie všetci v tejto krajine hovoríme po slovensky, sme zdraví alebo z dobre zabezpečenej rodiny. Pretože takýto rôznorodý je aj svet za bránami škôl.
.prečo toľko „špeciálnych“ detí?
Napriek tomu, že aj na Slovensku nájdeme dobré príklady inkluzívnej praxe, v rámci Európy sme jednou z krajín, kde sa deťom špeciálne vzdelávacie potreby diagnostikujú najčastejšie a kde sa najväčší počet takto diagnostikovaných detí vzdeláva oddelene v špeciálnych triedach alebo na špeciálnych školách. Na vine sú nielen, ale aj peniaze.
Za deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami sú podľa zákona považované deti zdravotne alebo sociálne znevýhodnené a deti s intelektovým nadaním. Deti so zdravotným znevýhodnením alebo s intelektovým nadaním sa môžu vzdelávať na bežnej základnej škole v jednej triede spolu s ostatnými deťmi, v špeciálnej triede na bežnej základnej škole alebo na špeciálnej škole. To, že dieťa pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia, formálne podľa školského zákona nemôže byť dôvodom na jeho zaradenie do systému špeciálneho školstva.
Financovanie našich škôl funguje tak, že s každým žiakom na školu prichádza určitý balík peňazí. Keďže výučba žiakov so zdravotným znevýhodnením alebo intelektovým nadaním je náročnejšia, dostávajú školy na týchto žiakov viac peňazí. Balík financií v takejto výške sa však netýka žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, napriek tomu, že ich potreby sa často zásadne neodlišujú od potrieb detí so zdravotným znevýhodnením. To v praxi vyvoláva nežiaduce správanie: deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami sa stávajú žiadaným zdrojom financií pre podfinancované školy. Výsledkom je, že do špeciálnych škôl a špeciálnych tried sú zaraďované aj deti, ktoré do nich nepatria a do bežných základných škôl sú deti integrované, aj keď na to nie sú vytvorené podmienky.
Dokazujú to aj čísla. Po prvé, zatiaľ čo počet školopovinných detí vo všeobecnosti klesá, počet detí s diagnostikovaným mentálnym postihom v špeciálnom školstve sa za posledných desať rokov takmer zdvojnásobil. Po druhé, prevažnú väčšinu detí v špeciálnych školách (60 percent) a v špeciálnych triedach (85 percent) tvoria rómske deti, pričom sú to práve ony, ktoré sú najviac zastúpené v skupine detí zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Problémom však nie je len nedostatočný balík financií na vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Učiteľom, ktorí všeobecne pracujú s deťmi so špeciálnymi potrebami, chýba kvalifikovaná podpora: asistenti učiteľa, psychológovia, špeciálni pedagógovia a logopédi. Iba menej ako tretina z nich pôsobí priamo na školách, za ostatnými musia deti chodiť do poradní. Školám tiež chýbajú prostriedky na debarierizáciu a nákup špeciálnych pomôcok, ale aj podmienky na to, aby mohli kvalitne vyučovať deti cudzincov a iné deti, neovládajúce štátny jazyk.
.kto a čoho sa bojíme?
Ak by na Slovensku mala prebehnúť reforma smerom k inkluzívnemu vzdelaniu, stretli by sme sa pravdepodobne s dvoma základnými obavami.
Rodičia detí, ktoré navštevujú bežné základné školy a nemajú špeciálne potreby, by mali strach z toho, že prítomnosť detí so znevýhodnením bude ich deti brzdiť a odrazí sa na horších vzdelávacích výsledkoch celej triedy. Výskumy však ukazujú, že ak je inkluzívne vzdelávanie nastavené správne, výsledky žiakov bez špeciálnych potrieb sa prítomnosťou detí so špeciálnymi potrebami nezhoršujú. Zároveň deti so špeciálnymi potrebami dosahujú v inkluzívnych systémoch lepšie vzdelávacie výsledky ako v systémoch oddelených a sú úspešnejšie pri vytváraní sociálnych väzieb.
Strašiakom číslo dva je spájanie inkluzívneho vzdelávania s rušením špeciálnych škôl a následnou stratou zamestnania špeciálnych pedagógov, ktorí na špeciálnych školách pôsobia, robia svoju prácu radi a dobre. V tejto súvislosti je však potrebné si uvedomiť, že spolu s presunom detí zo špeciálnych škôl na bežné školy by, prirodzene, muselo prísť aj k presunu špeciálnych pedagógov. Tí totiž v systéme inkluzívneho vzdelávania zohrávajú nenahraditeľnú úlohu.
.dobrá investícia
Šanca, že deti zo špeciálnych škôl si nájdu dobrú prácu, je nízka, hoci náklady na ich vzdelávanie sú vyššie. Posun smerom k inkluzívnemu vzdelávaniu by na začiatku síce znamenal zvýšené náklady, súvisiace napríklad so zaobstaraním špeciálneho vybavenia, tvorbou učebných materiálov, vyškolením učiteľov, prispôsobením infraštruktúry a obsahu vzdelávania. Podľa dostupných výskumov by však v dlhodobom horizonte došlo k zníženiu nákladov v systéme sociálneho zabezpečenia a k zníženiu administratívnych nákladov, vyskytujúcich sa pri existencii viacerých systémov vzdelávania (bežné a špeciálne).
Navýšenie finančných prostriedkov na zvýšenie inkluzívnosti nášho systému je nevyhnutným, ale nie dostatočným, a nie jediným potrebným opatrením. V dnešnom systéme sa deti so špeciálnymi potrebami dostanú na špeciálnu školu alebo do špeciálnej triedy relatívne ľahko, pričom šance na ich neskorší prestup do bežnej školy sú nízke. Na druhej strane, ak sú prijaté do bežnej školy, nie vždy sa v nej udržia a nikto negarantuje, že v nej majú vytvorené primerané podmienky. Nie je preto najvyšší čas vytvoriť kvalitné vzdelávacie prostredie na bežných školách pre všetky deti?
Autorka je výskumníčka Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť.
Prečo to robia? Sú presvedčení, že aj deti so znevýhodnením si zaslúžia dostať šancu nájsť si kamarátov medzi deťmi, ktoré ich môžu motivovať a „potiahnuť“. Za rovnako dôležité títo učitelia považujú, aby si aj ostatné deti uvedomili, že nie všetci v tejto krajine hovoríme po slovensky, sme zdraví alebo z dobre zabezpečenej rodiny. Pretože takýto rôznorodý je aj svet za bránami škôl.
.prečo toľko „špeciálnych“ detí?
Napriek tomu, že aj na Slovensku nájdeme dobré príklady inkluzívnej praxe, v rámci Európy sme jednou z krajín, kde sa deťom špeciálne vzdelávacie potreby diagnostikujú najčastejšie a kde sa najväčší počet takto diagnostikovaných detí vzdeláva oddelene v špeciálnych triedach alebo na špeciálnych školách. Na vine sú nielen, ale aj peniaze.
Za deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami sú podľa zákona považované deti zdravotne alebo sociálne znevýhodnené a deti s intelektovým nadaním. Deti so zdravotným znevýhodnením alebo s intelektovým nadaním sa môžu vzdelávať na bežnej základnej škole v jednej triede spolu s ostatnými deťmi, v špeciálnej triede na bežnej základnej škole alebo na špeciálnej škole. To, že dieťa pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia, formálne podľa školského zákona nemôže byť dôvodom na jeho zaradenie do systému špeciálneho školstva.
Financovanie našich škôl funguje tak, že s každým žiakom na školu prichádza určitý balík peňazí. Keďže výučba žiakov so zdravotným znevýhodnením alebo intelektovým nadaním je náročnejšia, dostávajú školy na týchto žiakov viac peňazí. Balík financií v takejto výške sa však netýka žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, napriek tomu, že ich potreby sa často zásadne neodlišujú od potrieb detí so zdravotným znevýhodnením. To v praxi vyvoláva nežiaduce správanie: deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami sa stávajú žiadaným zdrojom financií pre podfinancované školy. Výsledkom je, že do špeciálnych škôl a špeciálnych tried sú zaraďované aj deti, ktoré do nich nepatria a do bežných základných škôl sú deti integrované, aj keď na to nie sú vytvorené podmienky.
Dokazujú to aj čísla. Po prvé, zatiaľ čo počet školopovinných detí vo všeobecnosti klesá, počet detí s diagnostikovaným mentálnym postihom v špeciálnom školstve sa za posledných desať rokov takmer zdvojnásobil. Po druhé, prevažnú väčšinu detí v špeciálnych školách (60 percent) a v špeciálnych triedach (85 percent) tvoria rómske deti, pričom sú to práve ony, ktoré sú najviac zastúpené v skupine detí zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Problémom však nie je len nedostatočný balík financií na vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Učiteľom, ktorí všeobecne pracujú s deťmi so špeciálnymi potrebami, chýba kvalifikovaná podpora: asistenti učiteľa, psychológovia, špeciálni pedagógovia a logopédi. Iba menej ako tretina z nich pôsobí priamo na školách, za ostatnými musia deti chodiť do poradní. Školám tiež chýbajú prostriedky na debarierizáciu a nákup špeciálnych pomôcok, ale aj podmienky na to, aby mohli kvalitne vyučovať deti cudzincov a iné deti, neovládajúce štátny jazyk.
.kto a čoho sa bojíme?
Ak by na Slovensku mala prebehnúť reforma smerom k inkluzívnemu vzdelaniu, stretli by sme sa pravdepodobne s dvoma základnými obavami.
Rodičia detí, ktoré navštevujú bežné základné školy a nemajú špeciálne potreby, by mali strach z toho, že prítomnosť detí so znevýhodnením bude ich deti brzdiť a odrazí sa na horších vzdelávacích výsledkoch celej triedy. Výskumy však ukazujú, že ak je inkluzívne vzdelávanie nastavené správne, výsledky žiakov bez špeciálnych potrieb sa prítomnosťou detí so špeciálnymi potrebami nezhoršujú. Zároveň deti so špeciálnymi potrebami dosahujú v inkluzívnych systémoch lepšie vzdelávacie výsledky ako v systémoch oddelených a sú úspešnejšie pri vytváraní sociálnych väzieb.
Strašiakom číslo dva je spájanie inkluzívneho vzdelávania s rušením špeciálnych škôl a následnou stratou zamestnania špeciálnych pedagógov, ktorí na špeciálnych školách pôsobia, robia svoju prácu radi a dobre. V tejto súvislosti je však potrebné si uvedomiť, že spolu s presunom detí zo špeciálnych škôl na bežné školy by, prirodzene, muselo prísť aj k presunu špeciálnych pedagógov. Tí totiž v systéme inkluzívneho vzdelávania zohrávajú nenahraditeľnú úlohu.
.dobrá investícia
Šanca, že deti zo špeciálnych škôl si nájdu dobrú prácu, je nízka, hoci náklady na ich vzdelávanie sú vyššie. Posun smerom k inkluzívnemu vzdelávaniu by na začiatku síce znamenal zvýšené náklady, súvisiace napríklad so zaobstaraním špeciálneho vybavenia, tvorbou učebných materiálov, vyškolením učiteľov, prispôsobením infraštruktúry a obsahu vzdelávania. Podľa dostupných výskumov by však v dlhodobom horizonte došlo k zníženiu nákladov v systéme sociálneho zabezpečenia a k zníženiu administratívnych nákladov, vyskytujúcich sa pri existencii viacerých systémov vzdelávania (bežné a špeciálne).
Navýšenie finančných prostriedkov na zvýšenie inkluzívnosti nášho systému je nevyhnutným, ale nie dostatočným, a nie jediným potrebným opatrením. V dnešnom systéme sa deti so špeciálnymi potrebami dostanú na špeciálnu školu alebo do špeciálnej triedy relatívne ľahko, pričom šance na ich neskorší prestup do bežnej školy sú nízke. Na druhej strane, ak sú prijaté do bežnej školy, nie vždy sa v nej udržia a nikto negarantuje, že v nej majú vytvorené primerané podmienky. Nie je preto najvyšší čas vytvoriť kvalitné vzdelávacie prostredie na bežných školách pre všetky deti?
Autorka je výskumníčka Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.