Dohoda o zmluve, ku ktorej dospeli európski lídri v Bruseli, nikomu na Slovensku neberie spánok. Prijali sme ju vlažne, bez vášne, akoby sa nás vôbec netýkala. Naši politici boli v reakciách poslušní ako ovce. A pritom ide o ďalší dôležitý krok k celkom inej Európe, než bola tá, do ktorej sme vstúpili.
Dohoda z Bruselu sa na prvý pohľad zdá naozaj korektná. Je formálne omnoho umiernenejšia než nafúkaný projekt európskej ústavy, ktorý skrachoval. Eurofanatici, ktorí stále presadzujú superštát, dokonca oželeli mnoho vonkajších znakov európskeho štátu. Európska únia naďalej nebude mať hymnu, vlajku, prezidenta, dokonca sa odložil aj presun niektorých kompetencií z národných štátov do eurocentra. Tí ostatní, ktorí si ešte aspoň trochu ctia demokratický mandát od svojich voličov, však neuhrali to podstatné – nepodarilo sa zastaviť nelegitímne odbúravanie slobody jednotlivých členských štátov v prospech obstarožného sna o takzvanej sociálne orientovanej Európe.
O nedemokratickom charaktere celého europrojektu sa u nás mlčí. Je však vždy a všade prítomný. Aj v Bruseli. Už sám priebeh bruselského stretnutia to potvrdil. Hoci je dnešná EÚ ešte stále postavená na práve veta členských krajín v niektorých dôležitých oblastiach, ak toto právo ktorýkoľvek štát naozaj použije, je okamžite označovaný za antieurópsky a rovno sa mu hrozí trestom. V Bruseli to zažili najmä Poliaci. Nepáčil sa im spôsob, akým sa bude v budúcej EÚ hlasovať, pretože zmenšoval váhu ich krajiny. Boli teda proti, prísne v súlade so zmluvami, vlastnými kompetenciami a záujmom. Lenže v dnešnej EÚ sa už takéto, celkom prirodzené využitie vlastných práv a obrana vlastných záujmov – ak nie sú totožné so záujmom mocných – považuje za smrteľný hriech. Tak vyzerá právo veta členských krajín EÚ v praxi. Máme ho, ale nesmieme ho použiť, lebo inak nás začnú vydierať, škandalizovať, alebo nás rovno obídu. Naozaj môže slobodné spoločenstvo európskych národov vyhlásiť jeden štát za antieurópsky iba preto, že má iný názor? A čo vlastne bolo antieurópske na poľskom presvedčení, že veľké štáty nemajú mať možnosť ľahšie prehlasovať tie menšie? A najmä – kto je tu ten múdry arbiter, ktorý opäť raz známkuje dobrých a zlých Európanov? Nemci? Francúzi? Väčšina?
Ale aktuálny príbeh Poľska je len chabou ilustráciou omnoho vážnejšieho defektu, ktorý je prítomný priamo v jadre európskeho uvažovania. Tá usvedčujúca veta znela aj v Bruseli stále znovu – egoistické národné záujmy vraj nesmú stáť v ceste európskemu snu. Toto je podstata toho zvráteného typu uvažovania, ktoré takmer úplne ovládlo európske salóny. Politika, ktorý bráni záujmy vlastnej krajiny, považujú za egoistického „burana“, zatiaľ čo politika, ktorý sníva sen o európskom superštáte, chápu ako extrakt rozhľadenosti, altruizmu a schopnosti uvažovať v širších kontextoch globalizácie.
Európa je skvelá idea. Musí však naďalej stáť na slobode, a nie na obchádzaní demokracie. A nesmie byť utópiou, ale realizmom.
.štefan Hríb
Dohoda z Bruselu sa na prvý pohľad zdá naozaj korektná. Je formálne omnoho umiernenejšia než nafúkaný projekt európskej ústavy, ktorý skrachoval. Eurofanatici, ktorí stále presadzujú superštát, dokonca oželeli mnoho vonkajších znakov európskeho štátu. Európska únia naďalej nebude mať hymnu, vlajku, prezidenta, dokonca sa odložil aj presun niektorých kompetencií z národných štátov do eurocentra. Tí ostatní, ktorí si ešte aspoň trochu ctia demokratický mandát od svojich voličov, však neuhrali to podstatné – nepodarilo sa zastaviť nelegitímne odbúravanie slobody jednotlivých členských štátov v prospech obstarožného sna o takzvanej sociálne orientovanej Európe.
O nedemokratickom charaktere celého europrojektu sa u nás mlčí. Je však vždy a všade prítomný. Aj v Bruseli. Už sám priebeh bruselského stretnutia to potvrdil. Hoci je dnešná EÚ ešte stále postavená na práve veta členských krajín v niektorých dôležitých oblastiach, ak toto právo ktorýkoľvek štát naozaj použije, je okamžite označovaný za antieurópsky a rovno sa mu hrozí trestom. V Bruseli to zažili najmä Poliaci. Nepáčil sa im spôsob, akým sa bude v budúcej EÚ hlasovať, pretože zmenšoval váhu ich krajiny. Boli teda proti, prísne v súlade so zmluvami, vlastnými kompetenciami a záujmom. Lenže v dnešnej EÚ sa už takéto, celkom prirodzené využitie vlastných práv a obrana vlastných záujmov – ak nie sú totožné so záujmom mocných – považuje za smrteľný hriech. Tak vyzerá právo veta členských krajín EÚ v praxi. Máme ho, ale nesmieme ho použiť, lebo inak nás začnú vydierať, škandalizovať, alebo nás rovno obídu. Naozaj môže slobodné spoločenstvo európskych národov vyhlásiť jeden štát za antieurópsky iba preto, že má iný názor? A čo vlastne bolo antieurópske na poľskom presvedčení, že veľké štáty nemajú mať možnosť ľahšie prehlasovať tie menšie? A najmä – kto je tu ten múdry arbiter, ktorý opäť raz známkuje dobrých a zlých Európanov? Nemci? Francúzi? Väčšina?
Ale aktuálny príbeh Poľska je len chabou ilustráciou omnoho vážnejšieho defektu, ktorý je prítomný priamo v jadre európskeho uvažovania. Tá usvedčujúca veta znela aj v Bruseli stále znovu – egoistické národné záujmy vraj nesmú stáť v ceste európskemu snu. Toto je podstata toho zvráteného typu uvažovania, ktoré takmer úplne ovládlo európske salóny. Politika, ktorý bráni záujmy vlastnej krajiny, považujú za egoistického „burana“, zatiaľ čo politika, ktorý sníva sen o európskom superštáte, chápu ako extrakt rozhľadenosti, altruizmu a schopnosti uvažovať v širších kontextoch globalizácie.
Európa je skvelá idea. Musí však naďalej stáť na slobode, a nie na obchádzaní demokracie. A nesmie byť utópiou, ale realizmom.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.