Odpoveďou na komunistický monolit bola v novembri 1989 tvorba dynamickej architektúry štátu. Naše prvé kroky smerovali k vzniku samosprávnych mechanizmov v oblasti vzdelávania, kultúry, vedy, životného prostredia, verejnej správy, právneho prostredia. Boli to oblasti, z ktorých sme pochádzali, a práve preto sme najlepšie poznali ich zatuchnutú nehybnosť. Pripadali sme si ako barón Münchhausen, ktorý sa vytiahne z močiara za vlastný vrkoč.
Samosprávne mechanizmy dnes chátrajú. Dôvera v obnovu demokratických mechanizmov slobodnej spoločnosti je na bode mrazu, riešenia sa hľadajú v nastolení priamej demokracie alebo v návrate k monolitnému štátu. Prvý pokus pokladám za útek vpred, druhý za cestu späť. Stelesňujú ho zásahy, obmedzujúce možnosť slobodnej voľby. Do vzdelávania, vedy a kultúry, samosprávy a justície, do dôchodkového systému a zdravotného poistenia.
Ide o zásadný spor. Pluralitná spoločnosť si vyžaduje svojprávneho, nie slepo poslušného občana. Návrat k monolitnému štátu sa dnes deje z kroka na krok, salámovou metódou, za ľahostajného nezáujmu verejnosti. A suverenita štátu akoby sa nás ani netýkala. Rétorika európskej federácie bez demokratických štruktúr a slobôd je len výrazom poddanského presvedčenia, že je lepšie, keď štát za nás spravuje niekto iný.
Štát je otázkou zodpovednosti, spravodlivosti, bezpečia a občianskeho komfortu. Zápas o architektúru štátu je v podstate zápasom o občana.Dnešné návraty k monolitnému štátu nesmerujú k jeho posilneniu, ale k posilneniu politickej nadvlády nad štátom. Najradšej nadvlády jednej strany.
Samosprávne mechanizmy dnes chátrajú. Dôvera v obnovu demokratických mechanizmov slobodnej spoločnosti je na bode mrazu, riešenia sa hľadajú v nastolení priamej demokracie alebo v návrate k monolitnému štátu. Prvý pokus pokladám za útek vpred, druhý za cestu späť. Stelesňujú ho zásahy, obmedzujúce možnosť slobodnej voľby. Do vzdelávania, vedy a kultúry, samosprávy a justície, do dôchodkového systému a zdravotného poistenia.
Ide o zásadný spor. Pluralitná spoločnosť si vyžaduje svojprávneho, nie slepo poslušného občana. Návrat k monolitnému štátu sa dnes deje z kroka na krok, salámovou metódou, za ľahostajného nezáujmu verejnosti. A suverenita štátu akoby sa nás ani netýkala. Rétorika európskej federácie bez demokratických štruktúr a slobôd je len výrazom poddanského presvedčenia, že je lepšie, keď štát za nás spravuje niekto iný.
Štát je otázkou zodpovednosti, spravodlivosti, bezpečia a občianskeho komfortu. Zápas o architektúru štátu je v podstate zápasom o občana.Dnešné návraty k monolitnému štátu nesmerujú k jeho posilneniu, ale k posilneniu politickej nadvlády nad štátom. Najradšej nadvlády jednej strany.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.