Slovensko-maďarské zmierenie patrí medzi najdôležitejšie otázky budúcnosti nášho regiónu. Uskutočnenie zmierenia, ale aj jeho absencia má totiž silný vplyv na politické spoločenstvá Maďarska a Slovenska. Okrem toho, tak alebo onak, ide o príklad aj pre susediace krajiny.
Ústavný hodnotový systém politických spoločenstiev sa nevyvíja v prvom rade vplyvom násilia, ktoré ich zasiahlo, veď v takom prípade by sa bol po každej agresívnej vojne každý účastník agresie dostal na vyššiu kvalitatívnu úroveň ústavnosti, a to len v dôsledku násilia. Známa dištinkcia Hansa Kohna medzi západnými a východnými nacionalizmami sa síce zdá prílišným zjednodušením, avšak treba uznať, že badať rozdiel v tom, do akej miery vrhá svoj tieň na nacionalizmy v jednotlivých štátoch predstava štátu a spoločnosti Thomasa Hobbesa. Ľudia sú podľa nej vášnivé bytosti, túžia po moci a majetku, a preto pre ostatných predstavujú stále nebezpečenstvo.
.nerovnosť a integrita štátu
Strach podľa modelu Thomasa Hobbesa však nestačí pre vývoj, t.j. pre lepší stav. Ústavný hodnotový systém politických spoločenstiev oveľa väčšmi rozvíjajú nové myšlienky, nové idey a diskusie, ktoré sa týkajú veľkej väčšiny politického spoločenstva a ktoré prebiehajú v mene týchto ideí v danom historickom období, ako aj nové hodnoty, ktoré sa rozširujú niekde v štrbinách týchto diskusií. Aj keď ich zrod je občas motivovaný hrôzou a nespravodlivosťou násilia.
Počas našej diskusie si predovšetkým treba vyjasniť, že ak sa historickým krivdám pozrieme do tváre, alebo ak sa zruší znevýhodnené postavenie maďarskej menšiny, tak to neohrozí integritu štátu. Treba si vyjasniť aj to, že zachovanie stavu nerovnosti, zastretá nespravodlivosť, neľudské počínanie z minulosti, ako aj živenie pocitu ohrozenosti v národnej väčšine neohrozuje hranice, ale demokratický hodnotový systém.
Ale dozrel už čas na takúto zmenu? Nastala vhodná historická chvíľa? Pozrime sa, čo sa zmenilo oproti systému vzťahov z dvadsiateho storočia. Predovšetkým to, že Maďarsko a Slovensko sa stali členmi Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Tento stav vylučuje akékoľvek násilie. Takže ani maďarskí radikáli nemôžu reálne počítať s pričlenením istých častí územia susedných štátov, preto odčlenenie nepredstavuje reálnu hrozbu. Ďalej rastúca prepojenosť ekonomík, infraštruktúry a iných oblastí života našich národov robia ostrý konflikt čoraz „drahším“ a problematickejším.
Zmien je ešte viac. Dnes už vytváranie predstavy ohrozenia neslúži reálnej zmene hraníc, respektíve predchádzaniu takejto zmeny, ale zabezpečeniu alebo posilneniu iracionálnej straníckej viazanosti voličov. V skutočnosti sú teda takéto predstavy, túžby a strach posilňované za účelom vnútropolitickým, s cieľom získania, respektíve udržania moci.
Maďarská otázka sa vo vnútornej politike Slovenska stáva takou mocenskou otázkou, spoza ktorej sa vytratilo reálne ohrozenie a je zneužívaná na iné mocenské ciele. Maďarská otázka sa tak stáva namiesto zdroja nebezpečenstva jednou z dôležitých otázok demokracie. Na druhej strane, zachovanie vidiny maďarskej hrozby sa nestretne s významným odporom dovtedy, kým nevznikne iná národná doktrína.
Nemenší problém predstavuje slovenská otázka v Maďarsku. Pre tamojšiu verejnosť je jasné, že podmienky, ktoré boli na Slovensku vytvorené pre ľudí tvoriacich maďarskú menšinu, sú podmienky jazykovej, kultúrnej, správnej, symbolickej čiže národnej nerovnosti. A tým sú to podmienky pre ich asimiláciu čiže pre ich národné ohrozenie. Protimaďarský vzťah Slovákov je nezmeniteľný, všetko, čo vedie k výraznému rozšíreniu práv maďarskej menšiny vnímajú ako ústupok v národnom boji. Preto potrebné zmeny treba vynútiť, iná cesta k zásadnej zmene nevedie.
.systém prepojenej agresivity
A tým vzniká začarovaný kruh. Veľa Maďarov pokladá nátlak proti snahám suseda za jedinú účinnú metódu na záchranu menšiny. Veď v západnej časti kontinentu je veľa dobre fungujúcich príkladov na ich zrovnoprávnenie, čiže samotný cieľ je v poriadku. Slováci zase upieranie tých práv menšiny, ktoré v rôznych európskych menšinách vytvárajú podmienky pre ich budúcnosť, pokladajú za potrebné použitie sily pre boj proti násilníckemu susedovi. Podstatou vzťahu sa stáva strach pred predpokladanými snahami druhej strany a tým vzniká argument nevyhnutnosti použitia sily. Každý, kto sa pokúša o vytvorenie iných vzťahov, môže byť vyhlásený za naivného romantika, ktorý nechápe hlbokú nacionálnu agresivitu druhej strany. V skutočnosti však práve takíto „realisti“ posilňujú systém prepojenej agresivity.
Tým viac, keď dokonca začnú selektovať medzi tými, ktorí ukážu vôľu pohnúť procesom zmierenia. Očami druhého sa totiž skoro u každého dá nájsť niečo „podozrivé“. Vyhlásenie o nespravodlivosti Trianonu, skloňovanie autonómie, alebo na druhej strane tichý, občas ani nie tichý súhlas s vyhláseniami, prijatím zákonov a iných opatrení o ustálení národnej nerovnosti inonárodnostných občanov štátu. Keď však len tí absolútne čistí majú právo konať niečo pre národné zmierenie, tak sa to nikdy nedosiahne. K tomu je totiž potrebná vôľa veľkej väčšiny na obidvoch stranách. Otázka mieru sa nesmie stať obyčajným prostriedkom získania politickej moci ako otázka národného boja, a ani monopolom niektorej záujmovej skupiny. Má byť otvoreným procesom s rôznymi vetvami a formami, ktorý presiakne tak spoločnosť, ako aj štandardné ideové prúdy politiky.
Mier nie je vojna. Líšia sa nielen formou, ale aj svojou podstatou. Bude treba vyriešiť viacero teoretických a praktických problémov slovensko-maďarského zmierenia. Jedno je však jasné: jeho základom má byť vôľa spoločností vytvoriť a udržať národný mier.
Autor je vysokoškolský pedagóg a publicista.
Ústavný hodnotový systém politických spoločenstiev sa nevyvíja v prvom rade vplyvom násilia, ktoré ich zasiahlo, veď v takom prípade by sa bol po každej agresívnej vojne každý účastník agresie dostal na vyššiu kvalitatívnu úroveň ústavnosti, a to len v dôsledku násilia. Známa dištinkcia Hansa Kohna medzi západnými a východnými nacionalizmami sa síce zdá prílišným zjednodušením, avšak treba uznať, že badať rozdiel v tom, do akej miery vrhá svoj tieň na nacionalizmy v jednotlivých štátoch predstava štátu a spoločnosti Thomasa Hobbesa. Ľudia sú podľa nej vášnivé bytosti, túžia po moci a majetku, a preto pre ostatných predstavujú stále nebezpečenstvo.
.nerovnosť a integrita štátu
Strach podľa modelu Thomasa Hobbesa však nestačí pre vývoj, t.j. pre lepší stav. Ústavný hodnotový systém politických spoločenstiev oveľa väčšmi rozvíjajú nové myšlienky, nové idey a diskusie, ktoré sa týkajú veľkej väčšiny politického spoločenstva a ktoré prebiehajú v mene týchto ideí v danom historickom období, ako aj nové hodnoty, ktoré sa rozširujú niekde v štrbinách týchto diskusií. Aj keď ich zrod je občas motivovaný hrôzou a nespravodlivosťou násilia.
Počas našej diskusie si predovšetkým treba vyjasniť, že ak sa historickým krivdám pozrieme do tváre, alebo ak sa zruší znevýhodnené postavenie maďarskej menšiny, tak to neohrozí integritu štátu. Treba si vyjasniť aj to, že zachovanie stavu nerovnosti, zastretá nespravodlivosť, neľudské počínanie z minulosti, ako aj živenie pocitu ohrozenosti v národnej väčšine neohrozuje hranice, ale demokratický hodnotový systém.
Ale dozrel už čas na takúto zmenu? Nastala vhodná historická chvíľa? Pozrime sa, čo sa zmenilo oproti systému vzťahov z dvadsiateho storočia. Predovšetkým to, že Maďarsko a Slovensko sa stali členmi Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Tento stav vylučuje akékoľvek násilie. Takže ani maďarskí radikáli nemôžu reálne počítať s pričlenením istých častí územia susedných štátov, preto odčlenenie nepredstavuje reálnu hrozbu. Ďalej rastúca prepojenosť ekonomík, infraštruktúry a iných oblastí života našich národov robia ostrý konflikt čoraz „drahším“ a problematickejším.
Zmien je ešte viac. Dnes už vytváranie predstavy ohrozenia neslúži reálnej zmene hraníc, respektíve predchádzaniu takejto zmeny, ale zabezpečeniu alebo posilneniu iracionálnej straníckej viazanosti voličov. V skutočnosti sú teda takéto predstavy, túžby a strach posilňované za účelom vnútropolitickým, s cieľom získania, respektíve udržania moci.
Maďarská otázka sa vo vnútornej politike Slovenska stáva takou mocenskou otázkou, spoza ktorej sa vytratilo reálne ohrozenie a je zneužívaná na iné mocenské ciele. Maďarská otázka sa tak stáva namiesto zdroja nebezpečenstva jednou z dôležitých otázok demokracie. Na druhej strane, zachovanie vidiny maďarskej hrozby sa nestretne s významným odporom dovtedy, kým nevznikne iná národná doktrína.
Nemenší problém predstavuje slovenská otázka v Maďarsku. Pre tamojšiu verejnosť je jasné, že podmienky, ktoré boli na Slovensku vytvorené pre ľudí tvoriacich maďarskú menšinu, sú podmienky jazykovej, kultúrnej, správnej, symbolickej čiže národnej nerovnosti. A tým sú to podmienky pre ich asimiláciu čiže pre ich národné ohrozenie. Protimaďarský vzťah Slovákov je nezmeniteľný, všetko, čo vedie k výraznému rozšíreniu práv maďarskej menšiny vnímajú ako ústupok v národnom boji. Preto potrebné zmeny treba vynútiť, iná cesta k zásadnej zmene nevedie.
.systém prepojenej agresivity
A tým vzniká začarovaný kruh. Veľa Maďarov pokladá nátlak proti snahám suseda za jedinú účinnú metódu na záchranu menšiny. Veď v západnej časti kontinentu je veľa dobre fungujúcich príkladov na ich zrovnoprávnenie, čiže samotný cieľ je v poriadku. Slováci zase upieranie tých práv menšiny, ktoré v rôznych európskych menšinách vytvárajú podmienky pre ich budúcnosť, pokladajú za potrebné použitie sily pre boj proti násilníckemu susedovi. Podstatou vzťahu sa stáva strach pred predpokladanými snahami druhej strany a tým vzniká argument nevyhnutnosti použitia sily. Každý, kto sa pokúša o vytvorenie iných vzťahov, môže byť vyhlásený za naivného romantika, ktorý nechápe hlbokú nacionálnu agresivitu druhej strany. V skutočnosti však práve takíto „realisti“ posilňujú systém prepojenej agresivity.
Tým viac, keď dokonca začnú selektovať medzi tými, ktorí ukážu vôľu pohnúť procesom zmierenia. Očami druhého sa totiž skoro u každého dá nájsť niečo „podozrivé“. Vyhlásenie o nespravodlivosti Trianonu, skloňovanie autonómie, alebo na druhej strane tichý, občas ani nie tichý súhlas s vyhláseniami, prijatím zákonov a iných opatrení o ustálení národnej nerovnosti inonárodnostných občanov štátu. Keď však len tí absolútne čistí majú právo konať niečo pre národné zmierenie, tak sa to nikdy nedosiahne. K tomu je totiž potrebná vôľa veľkej väčšiny na obidvoch stranách. Otázka mieru sa nesmie stať obyčajným prostriedkom získania politickej moci ako otázka národného boja, a ani monopolom niektorej záujmovej skupiny. Má byť otvoreným procesom s rôznymi vetvami a formami, ktorý presiakne tak spoločnosť, ako aj štandardné ideové prúdy politiky.
Mier nie je vojna. Líšia sa nielen formou, ale aj svojou podstatou. Bude treba vyriešiť viacero teoretických a praktických problémov slovensko-maďarského zmierenia. Jedno je však jasné: jeho základom má byť vôľa spoločností vytvoriť a udržať národný mier.
Autor je vysokoškolský pedagóg a publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.