Za tento výživný plod s tenkou šupou a praskavo šťavnatou stenou môžeme priamo poďakovať nášmu najslávnejšiemu európskemu námorníkovi Krištofovi Kolumbovi.
.hrobky pokreslené papričkami
Papriku síce ľudstvo poznalo približne 10 000 rokov, no iba na americkom kontinente. Pravekí Indiáni niekde v okolí Peru sa rozhodli, že si túto zaujímavú rastlinku, ktorá produkuje zvláštne štipľavé zvončeky, bude pestovať aj doma a používať v jaskynnej kuchyni. Pikantná chuť plodov a dokonca aj mletého prášku, ktorý začali z nich vyrábať, im veľmi zachutila. Navyše zistili, že paprika dokáže mäso a jedlo v teple jemne konzervovať.
Najstaršia zmienka pochádza z hrobiek v Peru, celé ich pokreslili papričkami. Buď tam boli pochovaní ich veľkí ctitelia, alebo nás preživší chceli varovať pred nadmernou konzumáciou tohto rohatého ovocia. Boh vie... Skrátka a dobre, takto si paprika hovela medzi pospolitým americkým ľudom, pokiaľ k brehom Haiti neprirazil svoje lode náš Krištof a nezobral ju so sebou na výlet k nám.
.kolumbov účinný marketing
A tak sa v roku 1493 paprika vylodila na európskych brehoch a veruže neváhala tak ako paradajka a zemiak. Začala sa šíriť ako pominutá. Za tento úspech môže práve Krištof. Keď chcel ľuďom priblížiť jej chuť, porovnal ju s čiernym korením. Vraj je štipľavejšia ako kaukazský peper! To veru nemal hovoriť. V tých dobách totiž čierne korenie, ktoré sa dovážalo krvopotne z Ázie, bolo jednou z najvzácnejších komodít. A tu zrazu aha ho – dá sa niečo podobné vypestovať aj doma! Ľudia si teda papriku okamžite osvojili a začali ju volať rovnako ako ten zakaukazský zázrak – pepper, piper. Krištof teda zapezpečil paprike ideálny marketing. Predstavil ju ako lacnejší variant luxusnej koreniny a zároveň jej dal podobné meno. Nehovoriac o tom, že každý konečne mohol mať doma niečo z Ameriky. A to sa vždy ráta.
Na rozdiel od paradajky a zemiakov sa paprika rozšírila najskôr medzi chudobnejšími vrstvami. Práve vďaka tomu, že bola za lacnejší peper, šľachta ňou pohŕdala a ostentatívne ju vysádzala do svojich záhrad výhradne ako okrasnú exotickú rastlinku a naďalej si korenila jedlá hriešne drahým čiernym korením.
.okľukou cez Áziu
K nám sa však paprika nedostala priamo zo Španielska a Portugalska, ale okľukou. Najprv sa musela rozšíriť do Afriky a Ázie, aby nám ju potom v 16. storočí v neďalekej Bude začali pestovať Turci. Doviezli si ju so sebou ako obľúbenú pikantnú plodinu a vyrábali z nej prášok, ktorý si obyvatelia kresťanskej Pešti okamžite obľúbili. Začali mu holdovať, vyrábať ho vo veľkom a keďže prášok pestovaný na puste bol mimoriadne lahodný, rozšíril sa do celého sveta nám pod veľmi dobre známym názvom. A tak aj dnes v Japonsku toto sypané matne červené korenie volajú slovansky – papurika.
Kmeň tohto slova sa síce opiera o Kolumbov marketingový trik a odkazuje na latinské piper, no za jeho skomolenie môžu Slovania, ktorí žili v Panónii. Papriku volali jednoducho peperke, piperke alebo paparka. Maďari sa postupne vyšvihli na prémiových výrobcov papriky. Do roku 1920 však bola výhradne vždy štipľavá, pokým sa jednému pestovateľovi v okolí Szegedu nepodarilo vyšľachtiť jej sladkú odrodu. To spustilo nebývalú revolúciu v chuti. Podľa farby a štipľavosti dnes v Maďarsku rozoznávajú až osem rôznych druhov mletej papriky a sladká mletá paprika (édesnemes) je obľúbenejšia ako jej štipľavý variant (erős). Mletú papriku vyrábajú aj Portugalci a Španieli, volajú ju pimenton, no každý na svete vie, že keď chce urobiť poriadny guláš, tá najsprávnejšia voľba je vždy maďarská paprika.
Autor je scenárista.
Ako na papriku/
Mnoho ľudí sa trápi, akým spôsobom s trošku nepraktickou paprikou vykývať. Pokiaľ ju dusíme, ako na potvoru z nej vždy zlezú jemné šupky, ktoré sa nám potulujú po tanieri a chutné jedlo obťažujú svojou nevzhľadnou prítomnosťou. Olúpať papriku však nie je ťažké. Stačí ju buď nechať doslova obhorieť postupne zo všetkých strán nad plynovým horákom, alebo položiť na plech do rúry, opiecť ju dočierna, potom ju vložiť do igelitového vrecka a nechať spariť. Opečená šupka zlezie z papriky neuveriteľne ľahko a jej spálené zvyšky jej dodajú lahodnú dymovú príchuť. Takisto sa ľudia natrápia s jej krájaním a vždy im je ľúto, koľko toho ešte z papriky klasickým obrezávaním vyhodia. Skúste to tentoraz inak. Odkrojte z papriky vrch so stonkou. Rovnako priečne odkrojte aj spodok. Ostane vám z nej valec. Potom su ju postavte kantom a zhora nadol narežte. Potom ju znovu položte ležmo a od narezanej časti filetujte. Takto z papriky vyfiletujete jadierka aj s mimoriadne štipľavými pásmi a na krájanie vám ostane nádherný celistvý paprikový obdĺžnik.
.hrobky pokreslené papričkami
Papriku síce ľudstvo poznalo približne 10 000 rokov, no iba na americkom kontinente. Pravekí Indiáni niekde v okolí Peru sa rozhodli, že si túto zaujímavú rastlinku, ktorá produkuje zvláštne štipľavé zvončeky, bude pestovať aj doma a používať v jaskynnej kuchyni. Pikantná chuť plodov a dokonca aj mletého prášku, ktorý začali z nich vyrábať, im veľmi zachutila. Navyše zistili, že paprika dokáže mäso a jedlo v teple jemne konzervovať.
Najstaršia zmienka pochádza z hrobiek v Peru, celé ich pokreslili papričkami. Buď tam boli pochovaní ich veľkí ctitelia, alebo nás preživší chceli varovať pred nadmernou konzumáciou tohto rohatého ovocia. Boh vie... Skrátka a dobre, takto si paprika hovela medzi pospolitým americkým ľudom, pokiaľ k brehom Haiti neprirazil svoje lode náš Krištof a nezobral ju so sebou na výlet k nám.
.kolumbov účinný marketing
A tak sa v roku 1493 paprika vylodila na európskych brehoch a veruže neváhala tak ako paradajka a zemiak. Začala sa šíriť ako pominutá. Za tento úspech môže práve Krištof. Keď chcel ľuďom priblížiť jej chuť, porovnal ju s čiernym korením. Vraj je štipľavejšia ako kaukazský peper! To veru nemal hovoriť. V tých dobách totiž čierne korenie, ktoré sa dovážalo krvopotne z Ázie, bolo jednou z najvzácnejších komodít. A tu zrazu aha ho – dá sa niečo podobné vypestovať aj doma! Ľudia si teda papriku okamžite osvojili a začali ju volať rovnako ako ten zakaukazský zázrak – pepper, piper. Krištof teda zapezpečil paprike ideálny marketing. Predstavil ju ako lacnejší variant luxusnej koreniny a zároveň jej dal podobné meno. Nehovoriac o tom, že každý konečne mohol mať doma niečo z Ameriky. A to sa vždy ráta.
Na rozdiel od paradajky a zemiakov sa paprika rozšírila najskôr medzi chudobnejšími vrstvami. Práve vďaka tomu, že bola za lacnejší peper, šľachta ňou pohŕdala a ostentatívne ju vysádzala do svojich záhrad výhradne ako okrasnú exotickú rastlinku a naďalej si korenila jedlá hriešne drahým čiernym korením.
.okľukou cez Áziu
K nám sa však paprika nedostala priamo zo Španielska a Portugalska, ale okľukou. Najprv sa musela rozšíriť do Afriky a Ázie, aby nám ju potom v 16. storočí v neďalekej Bude začali pestovať Turci. Doviezli si ju so sebou ako obľúbenú pikantnú plodinu a vyrábali z nej prášok, ktorý si obyvatelia kresťanskej Pešti okamžite obľúbili. Začali mu holdovať, vyrábať ho vo veľkom a keďže prášok pestovaný na puste bol mimoriadne lahodný, rozšíril sa do celého sveta nám pod veľmi dobre známym názvom. A tak aj dnes v Japonsku toto sypané matne červené korenie volajú slovansky – papurika.
Kmeň tohto slova sa síce opiera o Kolumbov marketingový trik a odkazuje na latinské piper, no za jeho skomolenie môžu Slovania, ktorí žili v Panónii. Papriku volali jednoducho peperke, piperke alebo paparka. Maďari sa postupne vyšvihli na prémiových výrobcov papriky. Do roku 1920 však bola výhradne vždy štipľavá, pokým sa jednému pestovateľovi v okolí Szegedu nepodarilo vyšľachtiť jej sladkú odrodu. To spustilo nebývalú revolúciu v chuti. Podľa farby a štipľavosti dnes v Maďarsku rozoznávajú až osem rôznych druhov mletej papriky a sladká mletá paprika (édesnemes) je obľúbenejšia ako jej štipľavý variant (erős). Mletú papriku vyrábajú aj Portugalci a Španieli, volajú ju pimenton, no každý na svete vie, že keď chce urobiť poriadny guláš, tá najsprávnejšia voľba je vždy maďarská paprika.
Autor je scenárista.
Ako na papriku/
Mnoho ľudí sa trápi, akým spôsobom s trošku nepraktickou paprikou vykývať. Pokiaľ ju dusíme, ako na potvoru z nej vždy zlezú jemné šupky, ktoré sa nám potulujú po tanieri a chutné jedlo obťažujú svojou nevzhľadnou prítomnosťou. Olúpať papriku však nie je ťažké. Stačí ju buď nechať doslova obhorieť postupne zo všetkých strán nad plynovým horákom, alebo položiť na plech do rúry, opiecť ju dočierna, potom ju vložiť do igelitového vrecka a nechať spariť. Opečená šupka zlezie z papriky neuveriteľne ľahko a jej spálené zvyšky jej dodajú lahodnú dymovú príchuť. Takisto sa ľudia natrápia s jej krájaním a vždy im je ľúto, koľko toho ešte z papriky klasickým obrezávaním vyhodia. Skúste to tentoraz inak. Odkrojte z papriky vrch so stonkou. Rovnako priečne odkrojte aj spodok. Ostane vám z nej valec. Potom su ju postavte kantom a zhora nadol narežte. Potom ju znovu položte ležmo a od narezanej časti filetujte. Takto z papriky vyfiletujete jadierka aj s mimoriadne štipľavými pásmi a na krájanie vám ostane nádherný celistvý paprikový obdĺžnik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.