Dnes to môžeme volať napríklad mystifikácia a je toho plno, od Švejka cez Cimrmana, aby sme začali kdesi blízko, až trebárs k takému Forrestovi Gumpovi. Fantázia, ktorá je pravdivejšia ako skutočnosť, mystifikácia, ktorá predstieraním, že akože je naozaj, vypovedá o naozaj viac, ako vypovedá naozaj samo o sebe. Čože?
Toto. Veľké dejiny sú neosobné, a preto cudzie, malé dejiny, na rozdiel od tých veľkých, nemáme ako verifikovať, čo je však podstatnejšie, či sú tie malé dejiny ozajstné, či vymyslené, ukazujú nám tie veľké dejiny uveriteľnejšie. Zbavené pátosu, balastu, zbavené nepodstatných faktov, zato s detailmi, prostredníctvom ktorých dávajú tie veľké dejiny odrazu väčší zmysel.
Presne o tomto je európsky bestseller Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Napísal ju Jonas Jonasson a pripravuje sa podľa nej film. Storočný starček je, podobne ako väčšina kníh s podobne popisnými názvami, na prvé čítanie nesmierne pôvabným zážitkom. barónskoprášilovským, autorovi ku cti slúži, že to priznáva hneď v prológu. To, čo je v názve, sa v nej presne stane a v druhom pláne sú to malé dejiny Švédska a vlastne Európy, zábavné priamo úmerne tomu, koľko čitateľ vie. Aj to je veľmi barónskoprášilovské, akurát sa to v poslednom čase trocha rozbujnelo. Príbehy, ktoré od čitateľa viac chcú, ako mu v konečnom dôsledku dajú. A to už barónskoprášilovské vonkoncom nie je.
Toto. Veľké dejiny sú neosobné, a preto cudzie, malé dejiny, na rozdiel od tých veľkých, nemáme ako verifikovať, čo je však podstatnejšie, či sú tie malé dejiny ozajstné, či vymyslené, ukazujú nám tie veľké dejiny uveriteľnejšie. Zbavené pátosu, balastu, zbavené nepodstatných faktov, zato s detailmi, prostredníctvom ktorých dávajú tie veľké dejiny odrazu väčší zmysel.
Presne o tomto je európsky bestseller Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Napísal ju Jonas Jonasson a pripravuje sa podľa nej film. Storočný starček je, podobne ako väčšina kníh s podobne popisnými názvami, na prvé čítanie nesmierne pôvabným zážitkom. barónskoprášilovským, autorovi ku cti slúži, že to priznáva hneď v prológu. To, čo je v názve, sa v nej presne stane a v druhom pláne sú to malé dejiny Švédska a vlastne Európy, zábavné priamo úmerne tomu, koľko čitateľ vie. Aj to je veľmi barónskoprášilovské, akurát sa to v poslednom čase trocha rozbujnelo. Príbehy, ktoré od čitateľa viac chcú, ako mu v konečnom dôsledku dajú. A to už barónskoprášilovské vonkoncom nie je.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.