Je piatok 24. mája a pravoslávni veriaci slávia sviatok svätých Cyrila a Metoda. V Chráme sv. Bohorodičky v meste Ochrid, na brehu Ochridského jazera na hraniciach Macedónska a Albánska, sa začína slávnostná liturgia. Približne dve stovky sviatočne oblečených veriacich zapaľujú pri vchode do kostola sviečky, niekoľko starších žien sa zbožne modlí pred ikonami, obloženými macedónskymi denármi.
Bohoslužba, ktorú slúži metropolita macedónskej pravoslávnej cirkvi vladyka Timotej, sa na prvý pohľad neodlišuje od obradov iných ortodoxných cirkví. Väčšinu času trávi za ikonostasom, vo vzduchu cítiť kadidlo, ozýva sa rýchle odriekavanie modlitieb. Pre slovenského návštevníka ide – pri troche predstavivosti – o kokteil histórie a exotiky: vladyka Timotej je istým spôsobom nasledovníkom sv. Metoda, respektíve jeho žiaka Klimenta a pred nami sa odohráva bohoslužba, ktorá sa len minimálne líši od tej, ktorú slávili Cyril a Metod pred vyše tisíc rokmi na našom území.
.dar z nebies
Musel to byť šok. Keď Metod v roku 885 zomrel, bol pochovaný s najvyššími poctami. V najväčšej katedrále krajiny, pri oltári, podľa opisov sa na pohrebe zhromaždila politická a spoločenská elita krajina a davy ľudí. Metod mal asi sedemdesiat rokov a zostali po ňom približne dve stovky kňazov a diakonov, aj vybraný nástupca.
O pár mesiacov z toho všetkého neostal kameň na kameni. Svätopluk otočil stranu a Metodovi žiaci boli rozprášení. Lepšie povedané, rozdelení a vyhnaní. Časť z nich podľa dnešných dohadov asi zostala na území Moravy, časť vytlačili za hranice štátu. Mladších predali židovským obchodníkom a neskôr skončili na trhu s otrokmi v Benátkach. Paradoxne mali viac šťastia, ako tí, ktorí sa vydali na cestu na juh. Otrokov totiž vykúpil cisár z Konštantínopolu a onedlho sa dostali na jeho dvor. Starší žiaci, medzi nimi aj Kliment a Naum, ktorí prišli na Moravu s Cyrilom a Metodom ako sprievod, smerovali na juh.
Ťažko si to dnes predstaviť, cestu, ktorá dnes trvá štrnásť hodín po diaľnici, museli prekonávať celé týždne, možno mesiace. Dá sa predpokladať, že niektorí po ceste zomreli, iní trpeli či hladovali. Dosť na tom, že Naum, Kliment a Angelár sa dostali cez dnešné Maďarsko a Srbsko až do Bulharska, kde vládol Boris I. (852 až 889). Ten sa pred rokmi usiloval o niečo podobné ako moravský Rastislav. Chvíľu sa usiloval o misiu a uznanie z Ríma, neskôr z Konštantínopolu. Nakoniec sa rozhodol neprovokovať mocného suseda a prijal kresťanstvo z východu, no znamenalo to podriadenie Byzancii. Príchod utrápených mníchov kdesi zo severu, vyhnaných zo štátu, ktorý pôvodne považoval za nepriateľský (Morava sa v spore medzi Bulharmi a Byzanciou postavila na stranu Byzancie), musel vnímať ako dar z nebies. Najmä ak neprichádzali s prázdnymi rukami.
Bulharský štát vznikol spojením Prabulharov a Slovanov, tí však zostávali stále pohanmi a Boris vedel, že ak má jeho štát uspieť, musí ísť s dobou a pokresťančiť sa. Štát potreboval nielen samostatnú cirkevnú provinciu, ale aj ďalšie inštitúcie podporujúce budovanie vlastnej kultúry a štátu: to znamená vlastné slovanské písmo a liturgiu, s cieľom podporiť vlastnú kultúru a vzdelávacie inštitúcie pomáhajúce budovať nový štát. A to všetko doniesli Kliment a Naum (Angelár po príchode zomrel) Bulharom v podstate hotové.
Kliment sa usadil v Kláštore sv. Pantelejmona pri Ochridskom jazere, Naum zostal vo vtedajšom hlavnom meste Bulharska – v Pliske (neskôr sa presunul do Ochridu). Obidvaja sa tešili priamej podpore panovníka a začali robiť to, čo odpozorovali od Cyrila a Metoda. Obrovský rozkvet bulharského štátu sa mohol začať.
.centrum južných Slovanov
Sedíme vo vkusne zariadenej kancelárii pani profesorky Maje Jakimovskej-Tosič, riaditeľky ústavu Macedónskej akadémie vied v Skopje a odborníčky na dielo Klimenta a Nauma v dnešnom Macedónsku. Cez okno počuť spev muezína, zvolávajúceho moslimov k modlitbe, neďaleko za riekou sa týčia gigantické sochy Alexandra Veľkého a jeho otca Filipa. Skopje zažíva nekontrolovaný sochársky boom, majster Kulich by sa tu musel cítiť ako jemnocitný disident.
„Najväčším úspechom svätých Klimenta a Nauma bolo založenie ochridskej literárnej školy. Doniesli hlaholiku, ktorá sa používala ešte dve storočia, slovanské preklady liturgie, vytvorili kalendár, postavili prvé slovanské kostoly a kláštory a šírili jazyk a vzdelanie po celej krajine. Len samotný Kliment mal za vyše dve desaťročia pôsobenia 3 500 žiakov,“ hovorí profesorka Jakimovska-Tosič.
Ochrid bol už pred príchodom Klimenta a Nauma dôležitým strediskom. Pôvodne to bol antický Lychnidos, ktorý obývali Gréci a čoraz viac aj Slovania. Kresťanstvo tu bolo prítomné najneskôr od tretieho storočia (dokazuje to unikátna Kaplnka sv. Erazma Antiochijského). Macedónci sa neboja ani špekulácií a niektorí tvrdia, že sa tu zastavil na svojich cestách aj sv. Pavol.
A čo sa vlastne spája s ochridskou školou? Kliment sa celý život preukázateľne venoval svojej vlastnej tvorbe, zapisoval si homílie, spevy či modlitby. Dnes by sme niektoré z nich možno nazvali aj básňami. „Mimoriadny historický aj náboženský význam majú Zografský a Mariánsky kódex z konca 10. alebo začiatku 11. storočia, v hlaholike napísané evanjelium, ktoré má stovky strán. Osobitný význam, určite pre Slovákov, ale aj iných Slovanov, majú panónske legendy, Život Konštantína a Život Metoda, napísané pravdepodobne ešte na Veľkej Morave,“ vysvetľuje s nadšením sympatická profesorka.
Macedónske dedičstvo malo, samozrejme, aj vážne politické dôsledky. Bulharský štát počas vlády cára Samuela na konci desiateho storočia siahal od Čierneho mora na východe po Jadran na západe a Egejské more na juhu, pričom centrom štátu sa stalo dnešné Macedónsko – a Ochrid. Miestny arcibiskup bol nielen nasledovníkom prvého miestneho biskupa Klimenta, ale aj arcibiskupom celého Bulharska. Pravda, neznamená to, že išlo vždy len o Slovanov, práve naopak, biskupmi boli častejšie Gréci. Hlaholiku po čase nahradila jednoduchšia cyrilika, školy po pár storočiach zanikli a napätie sa s príchodom Turkov zhoršilo, ale napriek tomu arcibiskupská tradícia trvala v Ochride až do roku 1767, keď ju Turci (na žiadosť Konštantínopolu) ukončili.
Po porážke a vytlačení osmanských Turkov sa mnohé zmenilo, ale macedónska pravoslávna cirkev je v komplikovanej pozícii aj dnes. Vznikla v roku 1967 tak, že sa oddelila od srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorá to však nikdy neakceptovala a svojich macedónskych spoluveriacich na medzinárodnej úrovni blokuje. Ochrid sa tak zo svojej veľkej tradície veľmi neteší. Skôr prežíva kdesi na periférii, pričom svoju identitu a tradíciu musia dnešní Macedónčania hájiť na všetky svetové strany: pred Buhlarmi, Srbmi a samozrejme najmä Grékmi.
.dnešný Ochrid
Hoci sviatok svätých Cyrila a Metoda je v Macedónsku štátnym sviatkom a cyrilo-metodská tradícia štátom podporovaným kultom, v uliciach Ochridu to zvlášť necítiť. V 40-tisícovom meste vládne ospalá atmosféra. Albánci v čajovni na hlavnej ulici hrajú šach a sledujú zápas tureckej ligy. Slovanskou rečou hovoriaci personál susednej reštaurácie sa snaží „uloviť“ prvých turistov na rozvoniavajúcu pleskavicu. Dnes je až ťažké uveriť, že v tomto pokojnom meste sa pred viac ako desiatimi rokmi strieľalo. Práve tu bola potom v roku 2001 podpísaná Ochridská zmluva, ktorá ukončila krátku občiansku vojnu medzi macedónskymi Slovanmi a Albáncami.
Nábrežie s veľkým súsoším Cyrila a Metoda je úplne pusté. Na naše otázky, či sa tu v tento slávnostný deň bude konať nejaké zhromaždenie, púť alebo iná spomienková akcia, miestni len nechápavo krútia hlavami. Veď bola bohoslužba a je voľný deň. Tak čo viac by sme ešte chceli! Ešteže aspoň sochy Cyrila a Metoda majú v Ochride navrch pred Alexandrom Veľkým, symbolom druhej macedónskej štátotvornej tradície. Nakoniec boli to práve žiaci týchto dvoch svätcov, ktorí na tomto mieste vybudovali impozantné dielo. Neostáva teda než prijať miestny kolorit. Dáme si silný turecký čaj, počas jedla prehodíme pár slov s holandskými dôchodcami. A potom ideme objavovať čaro ochridských kostolov a kláštorov s ich starobylími ikonami. Kedysi ich tu stálo 365, na každý deň jeden kostol, dnes z nich stojí už asi len 120 . Od tých najstarších, tisíc rokov starých, až po tie súčasné či nedávno rekonštruované.
Najstarší objekt sa nachádza asi 30 kilometrov od mesta, stále pozdĺž malebného jazera, až na albánskej hranici. Je to Kláštor sv. Nauma, pôvodne postavený v roku 900. Navrhol ho sám Naum, ktorý mal (podobne ako Metod) vzťah k pustovníckemu mníšskemu životu. Naum tu trávil veľa času a keď v roku 910 zomrel, tu ho aj pochovali. Dnes toto miesto s obľubou vyhľadávajú turisti i školské výlety.
Pri vchode do maličkého kostolíka na kopci nad jazerom sedí muž obrovskej postavy, predstavuje sa ako Dončo. V Kláštore sv. Nauma predáva sviečky, sväté obrázky a knihy. Po nadviazaní dôvernejšieho rozhovoru ponúkne, so sprisahaneckým žmurknutím, na predaj aj domácu rakiju. Dončo zo seba chrlí detaily z histórie kláštora aj života miestnej cirkvi. Čím rýchlejšie hovorí, tým menej mu rozumieť. Uteší nás iba to, že podobne sú na tom aj slovinskí turisti, ktorí svojmu bývalému juhoslovanskému krajanovi rozumejú asi toľko čo my.
Na otázku, v koľkých z tunajších kostolov sa ešte konajú bohoslužby, nám však Dončo odpovedať nevie. Vraj by nám to celkom určite vedel povedať jediný mních, ktorý v kláštore žije, no akurát odcestoval do Skopje. Zato Dončo vie, že neďaleký hotel patrí slovenskému honorárnemu konzulovi v Macedónsku. Aj ten je však odcestovaný. To, že Dončo si nevymýšľal, potvrdzuje Demänovka a Karpatské brandy špeciál v ponuke hotelovej reštaurácie. A káva zadarmo, keďže sme Slováci.
Vrátime sa späť do mesta, väčšie šťastie v pátraní po dnešnom náboženskom živote v Ochride máme v Chráme sv. Klimenta. V tomto kostole je Kliment, najvýznamnejší žiak sv. Cyrila a Metoda, pochovaný. Na otázku, kde by sme našli popa, dostávame obligátnu balkánsku odpoveď: „V kaviarni.“
Otec Goran má asi tridsaťpäť rokov, študoval v Skopje a v Ochride pôsobí tri roky. Hovorí, že je to preňho veľká pocta, „slúžiť“ na mieste, kde fungovala slávna Klimentova literárna škola a kde sú niektoré ikony aj tisíc rokov staré. Chrám má základy z 9. storočia a prežil si svoje. V čase osmanskej vlády bol prestavaný na mešitu, neskôr sa z neho opäť stal kresťanský kostol. Poškodený bol aj v roku 2001 počas slovansko-albánskych bojov. Dnes je kompletne zrekonštruovaný a v jeho tesnej blízkosti vyrastá nová budova teologickej fakulty. Práve táto stavba v historicky cennej lokalite vyvoláva u miestnych patriotov obavy, či Ochrid zostane na zozname lokalít UNESCO. Panoráma starobylého chrámu je však vinou agresívnej výstavby pokazená už dnes.
Podľa otca Gorana funguje okolo Ochridského jazera ešte sedem „živých“ kostolov, v ktorých sa každý deň slúži bohoslužba. Pôsobí tu desať kňazov a jeden mních v spomínanom Kláštore sv. Nauma. Spomedzi slovanských obyvateľov Macedónska sa k pravosláviu hlási takmer osemdesiat percent ľudí. „Aj tu, tak ako všade v Európe, postupuje sekularizácia, ale také zlé ako na Západe to tu ešte nie je,“ hovorí s optimizmom v hlase otec Goran. Na bohoslužby vraj chodí v priemere okolo dvesto, tristo veriacich a stále je medzi nimi dosť mladých ľudí. Preto sa nebojí, že by sa v Macedónsku z cyrilo –metodskej tradície časom stala len formálna záležitosť. „Veď, kde inde by mala prežiť, ak nie práve tu, kde dýcha z každého kameňa?“ pýta sa pop.
Šesťdesiatnik Peter Bakal, ktorý sprevádza turistov azda v najkrajšom miestnom Kostolíku sv. Jána Evanjelistu, je oveľa skeptickejší. Podľa neho chodí na bohoslužby čoraz menej ľudí, ubúdajú aj kňazi a najmä mladí sa k náboženstvu stavajú chladne. „Kedysi prichádzali zástupy ľudí, aby sa tu modlili a rozjímali. Dnes prevládajú takí, čo ani len sviečku nezapália, len všetko fotografujú. Na jednej strane pribúdajú turisti, Číňania, Holanďania, čo je dobre pre cestovný ruch, na druhej strane sa tu už niekedy ani necítim ako na svätom mieste, ale ako v nejakom turistickom skanzene,“ sťažuje sa Bakal.
Pri odchode z chrámu nás pristavuje Slavjan, predstaví sa ako filozof na voľnej nohe, ktorý nám – samozrejme za patričný poplatok – ponúka odpovede na všetky otázky, ktoré nás trápia. Je vraj na facebooku, twitteri, má vlastnú internetovú stránku, takže sa môžeme kedykoľvek ozvať. Aj to je dnešný Ochrid.
.čo by bolo, keby
Čo by sa bolo stalo, keby Klimentova literárna škola nevznikla v Ochride, ale, povedzme, v Nitre? Ťažko povedať. Svätopluk zjavne nemal mocenské vlohy svojho predchodcu Rastislava, ani bulharského kniežaťa Borisa, preto je to možno zbytočná otázka. Keby však misia solúnskych bratov na našom území vytrvala, dejiny by určite vyzerali inak.
A možno ich misia spočíva v niečom úplne inom. Jednému porovnaniu sa však ubrániť predsa len nedá: Zatiaľ čo u nás sú Cyril a Metod integrujúcimi postavami, ktoré kedysi zjednocovali slovenských katolíkov a evanjelikov a neskôr aj Slovákov a Čechov, na grécko-macedónskom pohraničí je všetko inak. Gréci, Bulhari aj Srbi sa na Macedóncov pozerajú cez prsty. Jedným prekáža ich meno, druhí neuznávajú ich jazyk a tretí samostatné postavenie miestnej pravoslávnej cirkvi. Zato Slovensko sa teší v Skopje aj v Ochride úcte. „Konštantinopolský patriarcha Bartolomej tu síce nebol, ale nitriansky biskup Judák áno,“ povedala nám profesorka Jakimovska-Tosič. Ktovie, možno je čas na ďalšiu misiu. .cyril a Metod/
Metod sa narodil v roku 815, jeho mladší brat Konštantín v roku 827. Pochádzali z byzantínskej šľachty, ktorá mala blízko k panovníkovi. Konštantín študoval spolu s cisárom Michalom III., po štúdiách začal kariéru v tesnej blízkosti carihradského patriarchu, bol osobným priateľom hlavného byzantského teológia Fótia, po bližšie neurčenom sklamaní sa utiahol do kláštora. Pred odchodom na Moravu sa zúčastnil na dvoch misiách so strategickým významom pre ríšu. Jeho životným dielom sa stalo vytvorenie prvého slovanského písma, pochovaný je v Ríme. Jeho brat Metod bol prvým arcibiskupom na našom území, zomrel v roku 885, pochovaný je na neznámom mieste.
.naum a Kliment/
Najvýznamnejší žiaci Cyrila a Metoda. Po smrti Metoda ich vyhnali z územia Moravy. Stali sa dedičmi ich odkazu, ktorý rozvinuli v meste Ochrid a bulharskom kráľovstve. Obidvaja boli pravdepodobne Gréci a pochádzali zo šľachtických rodín. Kliment sa narodil v rozmedzí rokov 830 až 840, zomrel v roku 916 v Ochride. V Ochride pôsobil ako biskup a založil tu významnú literárnu školu. Podľa svedectiev mala škola ešte za jeho života 3 500 absolventov. Naum bol utiahnutejší, pred verejným pôsobením uprednostňoval život v kláštore. Narodil sa v roku 840 a zomrel v roku 910 vo svojom kláštore neďaleko mesta Ochrid, kde je pochovaný.
Bohoslužba, ktorú slúži metropolita macedónskej pravoslávnej cirkvi vladyka Timotej, sa na prvý pohľad neodlišuje od obradov iných ortodoxných cirkví. Väčšinu času trávi za ikonostasom, vo vzduchu cítiť kadidlo, ozýva sa rýchle odriekavanie modlitieb. Pre slovenského návštevníka ide – pri troche predstavivosti – o kokteil histórie a exotiky: vladyka Timotej je istým spôsobom nasledovníkom sv. Metoda, respektíve jeho žiaka Klimenta a pred nami sa odohráva bohoslužba, ktorá sa len minimálne líši od tej, ktorú slávili Cyril a Metod pred vyše tisíc rokmi na našom území.
.dar z nebies
Musel to byť šok. Keď Metod v roku 885 zomrel, bol pochovaný s najvyššími poctami. V najväčšej katedrále krajiny, pri oltári, podľa opisov sa na pohrebe zhromaždila politická a spoločenská elita krajina a davy ľudí. Metod mal asi sedemdesiat rokov a zostali po ňom približne dve stovky kňazov a diakonov, aj vybraný nástupca.
O pár mesiacov z toho všetkého neostal kameň na kameni. Svätopluk otočil stranu a Metodovi žiaci boli rozprášení. Lepšie povedané, rozdelení a vyhnaní. Časť z nich podľa dnešných dohadov asi zostala na území Moravy, časť vytlačili za hranice štátu. Mladších predali židovským obchodníkom a neskôr skončili na trhu s otrokmi v Benátkach. Paradoxne mali viac šťastia, ako tí, ktorí sa vydali na cestu na juh. Otrokov totiž vykúpil cisár z Konštantínopolu a onedlho sa dostali na jeho dvor. Starší žiaci, medzi nimi aj Kliment a Naum, ktorí prišli na Moravu s Cyrilom a Metodom ako sprievod, smerovali na juh.
Ťažko si to dnes predstaviť, cestu, ktorá dnes trvá štrnásť hodín po diaľnici, museli prekonávať celé týždne, možno mesiace. Dá sa predpokladať, že niektorí po ceste zomreli, iní trpeli či hladovali. Dosť na tom, že Naum, Kliment a Angelár sa dostali cez dnešné Maďarsko a Srbsko až do Bulharska, kde vládol Boris I. (852 až 889). Ten sa pred rokmi usiloval o niečo podobné ako moravský Rastislav. Chvíľu sa usiloval o misiu a uznanie z Ríma, neskôr z Konštantínopolu. Nakoniec sa rozhodol neprovokovať mocného suseda a prijal kresťanstvo z východu, no znamenalo to podriadenie Byzancii. Príchod utrápených mníchov kdesi zo severu, vyhnaných zo štátu, ktorý pôvodne považoval za nepriateľský (Morava sa v spore medzi Bulharmi a Byzanciou postavila na stranu Byzancie), musel vnímať ako dar z nebies. Najmä ak neprichádzali s prázdnymi rukami.
Bulharský štát vznikol spojením Prabulharov a Slovanov, tí však zostávali stále pohanmi a Boris vedel, že ak má jeho štát uspieť, musí ísť s dobou a pokresťančiť sa. Štát potreboval nielen samostatnú cirkevnú provinciu, ale aj ďalšie inštitúcie podporujúce budovanie vlastnej kultúry a štátu: to znamená vlastné slovanské písmo a liturgiu, s cieľom podporiť vlastnú kultúru a vzdelávacie inštitúcie pomáhajúce budovať nový štát. A to všetko doniesli Kliment a Naum (Angelár po príchode zomrel) Bulharom v podstate hotové.
Kliment sa usadil v Kláštore sv. Pantelejmona pri Ochridskom jazere, Naum zostal vo vtedajšom hlavnom meste Bulharska – v Pliske (neskôr sa presunul do Ochridu). Obidvaja sa tešili priamej podpore panovníka a začali robiť to, čo odpozorovali od Cyrila a Metoda. Obrovský rozkvet bulharského štátu sa mohol začať.
.centrum južných Slovanov
Sedíme vo vkusne zariadenej kancelárii pani profesorky Maje Jakimovskej-Tosič, riaditeľky ústavu Macedónskej akadémie vied v Skopje a odborníčky na dielo Klimenta a Nauma v dnešnom Macedónsku. Cez okno počuť spev muezína, zvolávajúceho moslimov k modlitbe, neďaleko za riekou sa týčia gigantické sochy Alexandra Veľkého a jeho otca Filipa. Skopje zažíva nekontrolovaný sochársky boom, majster Kulich by sa tu musel cítiť ako jemnocitný disident.
„Najväčším úspechom svätých Klimenta a Nauma bolo založenie ochridskej literárnej školy. Doniesli hlaholiku, ktorá sa používala ešte dve storočia, slovanské preklady liturgie, vytvorili kalendár, postavili prvé slovanské kostoly a kláštory a šírili jazyk a vzdelanie po celej krajine. Len samotný Kliment mal za vyše dve desaťročia pôsobenia 3 500 žiakov,“ hovorí profesorka Jakimovska-Tosič.
Ochrid bol už pred príchodom Klimenta a Nauma dôležitým strediskom. Pôvodne to bol antický Lychnidos, ktorý obývali Gréci a čoraz viac aj Slovania. Kresťanstvo tu bolo prítomné najneskôr od tretieho storočia (dokazuje to unikátna Kaplnka sv. Erazma Antiochijského). Macedónci sa neboja ani špekulácií a niektorí tvrdia, že sa tu zastavil na svojich cestách aj sv. Pavol.
A čo sa vlastne spája s ochridskou školou? Kliment sa celý život preukázateľne venoval svojej vlastnej tvorbe, zapisoval si homílie, spevy či modlitby. Dnes by sme niektoré z nich možno nazvali aj básňami. „Mimoriadny historický aj náboženský význam majú Zografský a Mariánsky kódex z konca 10. alebo začiatku 11. storočia, v hlaholike napísané evanjelium, ktoré má stovky strán. Osobitný význam, určite pre Slovákov, ale aj iných Slovanov, majú panónske legendy, Život Konštantína a Život Metoda, napísané pravdepodobne ešte na Veľkej Morave,“ vysvetľuje s nadšením sympatická profesorka.
Macedónske dedičstvo malo, samozrejme, aj vážne politické dôsledky. Bulharský štát počas vlády cára Samuela na konci desiateho storočia siahal od Čierneho mora na východe po Jadran na západe a Egejské more na juhu, pričom centrom štátu sa stalo dnešné Macedónsko – a Ochrid. Miestny arcibiskup bol nielen nasledovníkom prvého miestneho biskupa Klimenta, ale aj arcibiskupom celého Bulharska. Pravda, neznamená to, že išlo vždy len o Slovanov, práve naopak, biskupmi boli častejšie Gréci. Hlaholiku po čase nahradila jednoduchšia cyrilika, školy po pár storočiach zanikli a napätie sa s príchodom Turkov zhoršilo, ale napriek tomu arcibiskupská tradícia trvala v Ochride až do roku 1767, keď ju Turci (na žiadosť Konštantínopolu) ukončili.
Po porážke a vytlačení osmanských Turkov sa mnohé zmenilo, ale macedónska pravoslávna cirkev je v komplikovanej pozícii aj dnes. Vznikla v roku 1967 tak, že sa oddelila od srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorá to však nikdy neakceptovala a svojich macedónskych spoluveriacich na medzinárodnej úrovni blokuje. Ochrid sa tak zo svojej veľkej tradície veľmi neteší. Skôr prežíva kdesi na periférii, pričom svoju identitu a tradíciu musia dnešní Macedónčania hájiť na všetky svetové strany: pred Buhlarmi, Srbmi a samozrejme najmä Grékmi.
.dnešný Ochrid
Hoci sviatok svätých Cyrila a Metoda je v Macedónsku štátnym sviatkom a cyrilo-metodská tradícia štátom podporovaným kultom, v uliciach Ochridu to zvlášť necítiť. V 40-tisícovom meste vládne ospalá atmosféra. Albánci v čajovni na hlavnej ulici hrajú šach a sledujú zápas tureckej ligy. Slovanskou rečou hovoriaci personál susednej reštaurácie sa snaží „uloviť“ prvých turistov na rozvoniavajúcu pleskavicu. Dnes je až ťažké uveriť, že v tomto pokojnom meste sa pred viac ako desiatimi rokmi strieľalo. Práve tu bola potom v roku 2001 podpísaná Ochridská zmluva, ktorá ukončila krátku občiansku vojnu medzi macedónskymi Slovanmi a Albáncami.
Nábrežie s veľkým súsoším Cyrila a Metoda je úplne pusté. Na naše otázky, či sa tu v tento slávnostný deň bude konať nejaké zhromaždenie, púť alebo iná spomienková akcia, miestni len nechápavo krútia hlavami. Veď bola bohoslužba a je voľný deň. Tak čo viac by sme ešte chceli! Ešteže aspoň sochy Cyrila a Metoda majú v Ochride navrch pred Alexandrom Veľkým, symbolom druhej macedónskej štátotvornej tradície. Nakoniec boli to práve žiaci týchto dvoch svätcov, ktorí na tomto mieste vybudovali impozantné dielo. Neostáva teda než prijať miestny kolorit. Dáme si silný turecký čaj, počas jedla prehodíme pár slov s holandskými dôchodcami. A potom ideme objavovať čaro ochridských kostolov a kláštorov s ich starobylími ikonami. Kedysi ich tu stálo 365, na každý deň jeden kostol, dnes z nich stojí už asi len 120 . Od tých najstarších, tisíc rokov starých, až po tie súčasné či nedávno rekonštruované.
Najstarší objekt sa nachádza asi 30 kilometrov od mesta, stále pozdĺž malebného jazera, až na albánskej hranici. Je to Kláštor sv. Nauma, pôvodne postavený v roku 900. Navrhol ho sám Naum, ktorý mal (podobne ako Metod) vzťah k pustovníckemu mníšskemu životu. Naum tu trávil veľa času a keď v roku 910 zomrel, tu ho aj pochovali. Dnes toto miesto s obľubou vyhľadávajú turisti i školské výlety.
Pri vchode do maličkého kostolíka na kopci nad jazerom sedí muž obrovskej postavy, predstavuje sa ako Dončo. V Kláštore sv. Nauma predáva sviečky, sväté obrázky a knihy. Po nadviazaní dôvernejšieho rozhovoru ponúkne, so sprisahaneckým žmurknutím, na predaj aj domácu rakiju. Dončo zo seba chrlí detaily z histórie kláštora aj života miestnej cirkvi. Čím rýchlejšie hovorí, tým menej mu rozumieť. Uteší nás iba to, že podobne sú na tom aj slovinskí turisti, ktorí svojmu bývalému juhoslovanskému krajanovi rozumejú asi toľko čo my.
Na otázku, v koľkých z tunajších kostolov sa ešte konajú bohoslužby, nám však Dončo odpovedať nevie. Vraj by nám to celkom určite vedel povedať jediný mních, ktorý v kláštore žije, no akurát odcestoval do Skopje. Zato Dončo vie, že neďaleký hotel patrí slovenskému honorárnemu konzulovi v Macedónsku. Aj ten je však odcestovaný. To, že Dončo si nevymýšľal, potvrdzuje Demänovka a Karpatské brandy špeciál v ponuke hotelovej reštaurácie. A káva zadarmo, keďže sme Slováci.
Vrátime sa späť do mesta, väčšie šťastie v pátraní po dnešnom náboženskom živote v Ochride máme v Chráme sv. Klimenta. V tomto kostole je Kliment, najvýznamnejší žiak sv. Cyrila a Metoda, pochovaný. Na otázku, kde by sme našli popa, dostávame obligátnu balkánsku odpoveď: „V kaviarni.“
Otec Goran má asi tridsaťpäť rokov, študoval v Skopje a v Ochride pôsobí tri roky. Hovorí, že je to preňho veľká pocta, „slúžiť“ na mieste, kde fungovala slávna Klimentova literárna škola a kde sú niektoré ikony aj tisíc rokov staré. Chrám má základy z 9. storočia a prežil si svoje. V čase osmanskej vlády bol prestavaný na mešitu, neskôr sa z neho opäť stal kresťanský kostol. Poškodený bol aj v roku 2001 počas slovansko-albánskych bojov. Dnes je kompletne zrekonštruovaný a v jeho tesnej blízkosti vyrastá nová budova teologickej fakulty. Práve táto stavba v historicky cennej lokalite vyvoláva u miestnych patriotov obavy, či Ochrid zostane na zozname lokalít UNESCO. Panoráma starobylého chrámu je však vinou agresívnej výstavby pokazená už dnes.
Podľa otca Gorana funguje okolo Ochridského jazera ešte sedem „živých“ kostolov, v ktorých sa každý deň slúži bohoslužba. Pôsobí tu desať kňazov a jeden mních v spomínanom Kláštore sv. Nauma. Spomedzi slovanských obyvateľov Macedónska sa k pravosláviu hlási takmer osemdesiat percent ľudí. „Aj tu, tak ako všade v Európe, postupuje sekularizácia, ale také zlé ako na Západe to tu ešte nie je,“ hovorí s optimizmom v hlase otec Goran. Na bohoslužby vraj chodí v priemere okolo dvesto, tristo veriacich a stále je medzi nimi dosť mladých ľudí. Preto sa nebojí, že by sa v Macedónsku z cyrilo –metodskej tradície časom stala len formálna záležitosť. „Veď, kde inde by mala prežiť, ak nie práve tu, kde dýcha z každého kameňa?“ pýta sa pop.
Šesťdesiatnik Peter Bakal, ktorý sprevádza turistov azda v najkrajšom miestnom Kostolíku sv. Jána Evanjelistu, je oveľa skeptickejší. Podľa neho chodí na bohoslužby čoraz menej ľudí, ubúdajú aj kňazi a najmä mladí sa k náboženstvu stavajú chladne. „Kedysi prichádzali zástupy ľudí, aby sa tu modlili a rozjímali. Dnes prevládajú takí, čo ani len sviečku nezapália, len všetko fotografujú. Na jednej strane pribúdajú turisti, Číňania, Holanďania, čo je dobre pre cestovný ruch, na druhej strane sa tu už niekedy ani necítim ako na svätom mieste, ale ako v nejakom turistickom skanzene,“ sťažuje sa Bakal.
Pri odchode z chrámu nás pristavuje Slavjan, predstaví sa ako filozof na voľnej nohe, ktorý nám – samozrejme za patričný poplatok – ponúka odpovede na všetky otázky, ktoré nás trápia. Je vraj na facebooku, twitteri, má vlastnú internetovú stránku, takže sa môžeme kedykoľvek ozvať. Aj to je dnešný Ochrid.
.čo by bolo, keby
Čo by sa bolo stalo, keby Klimentova literárna škola nevznikla v Ochride, ale, povedzme, v Nitre? Ťažko povedať. Svätopluk zjavne nemal mocenské vlohy svojho predchodcu Rastislava, ani bulharského kniežaťa Borisa, preto je to možno zbytočná otázka. Keby však misia solúnskych bratov na našom území vytrvala, dejiny by určite vyzerali inak.
A možno ich misia spočíva v niečom úplne inom. Jednému porovnaniu sa však ubrániť predsa len nedá: Zatiaľ čo u nás sú Cyril a Metod integrujúcimi postavami, ktoré kedysi zjednocovali slovenských katolíkov a evanjelikov a neskôr aj Slovákov a Čechov, na grécko-macedónskom pohraničí je všetko inak. Gréci, Bulhari aj Srbi sa na Macedóncov pozerajú cez prsty. Jedným prekáža ich meno, druhí neuznávajú ich jazyk a tretí samostatné postavenie miestnej pravoslávnej cirkvi. Zato Slovensko sa teší v Skopje aj v Ochride úcte. „Konštantinopolský patriarcha Bartolomej tu síce nebol, ale nitriansky biskup Judák áno,“ povedala nám profesorka Jakimovska-Tosič. Ktovie, možno je čas na ďalšiu misiu. .cyril a Metod/
Metod sa narodil v roku 815, jeho mladší brat Konštantín v roku 827. Pochádzali z byzantínskej šľachty, ktorá mala blízko k panovníkovi. Konštantín študoval spolu s cisárom Michalom III., po štúdiách začal kariéru v tesnej blízkosti carihradského patriarchu, bol osobným priateľom hlavného byzantského teológia Fótia, po bližšie neurčenom sklamaní sa utiahol do kláštora. Pred odchodom na Moravu sa zúčastnil na dvoch misiách so strategickým významom pre ríšu. Jeho životným dielom sa stalo vytvorenie prvého slovanského písma, pochovaný je v Ríme. Jeho brat Metod bol prvým arcibiskupom na našom území, zomrel v roku 885, pochovaný je na neznámom mieste.
.naum a Kliment/
Najvýznamnejší žiaci Cyrila a Metoda. Po smrti Metoda ich vyhnali z územia Moravy. Stali sa dedičmi ich odkazu, ktorý rozvinuli v meste Ochrid a bulharskom kráľovstve. Obidvaja boli pravdepodobne Gréci a pochádzali zo šľachtických rodín. Kliment sa narodil v rozmedzí rokov 830 až 840, zomrel v roku 916 v Ochride. V Ochride pôsobil ako biskup a založil tu významnú literárnu školu. Podľa svedectiev mala škola ešte za jeho života 3 500 absolventov. Naum bol utiahnutejší, pred verejným pôsobením uprednostňoval život v kláštore. Narodil sa v roku 840 a zomrel v roku 910 vo svojom kláštore neďaleko mesta Ochrid, kde je pochovaný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.