.ty si rodený Trnavčan?
Áno.
.z akej rodiny pochádzaš?
Zo stredoškolsky vzdelanej. Mama je úradníčka, tato technik. Od detstva som sledoval, že do roboty nechodia s radosťou, čo sa mi už vtedy nepáčilo, cvakať kartu a chodiť na povinné osemhodinovky. Odkedy som špekuloval nad tým, čím sa budem živiť, vždy som šiel opačným smerom. Keď otec videl, že kreslím komiksy alebo vtipy pre časopisy, tak mi povedal, že robím všetko pre to, aby som nemusel robiť. (Smiech.)
.hrával si na nejaký nástroj?
Lákala ma hudba, ale v rodine sme nemali žiadnu hudobnú genézu, skôr výtvarnícku. Chodil som preto do výtvarnej. Keď som spoznal The Beatles a chcel som byť ako oni, tak som si vypýtal gitaru. Dlho mi tú gitaru nekupovali, asi si povedali, že budem výtvarníkom a načo špekulujem s hudbou, ale nakoniec som sa k nej dostal.
.koľko si mal rokov?
Gitaru som si kúpil, keď som bol siedmak na základnej škole. Zavolal som kamarátov, určil som, kto bude basgitarista, kto gitarista, aj keď nevedeli hrať a založili sme kapelu. Ja som chcel ísť odmalička do MTV a chcel som byť svetovou star. Vtedy sa mi veľmi páčili Buty a Vltava, k tomu rôzne cigánske inšpirácie a všetko sa to spontánne vyvinulo do takého svojského ska. Vtedy asi ešte nebol ani Polemic a my sme nevedeli, čo hráme. To bolo zaujímavé pre jednu americkú muzikoetnologičku, ktorá sem chodí dlhé roky a venuje sa fenoménu východoeurópskeho ska. Kde sa to tu zobralo, keď to nemá jamajské korene? Asi to vychádza z našej ľudovej hudby. Raz som videl na ulici jedného Cigána, ako hrá na gitare, a to sa mi tak zapáčilo, že som aj ja tak začal hrať. Všetky tieto vplyvy určili aj prvé roky smerovania kapely Hudba z Marsu.
.na akú školu si chodil?
Chodil som gympel, bola to nepríjemná ťažká škola, ktorá však mala výhodu, že tam bola skúšobňa. Mali sme bicie, gitaru, basgitaru a provizórny aparát. Na školskom dvore sme zorganizovali prvý koncert. Nemali sme pódium, na dvore bola odstavená dvojkolesová stará vlečka. Podložili sme ju z obidvoch strán tehličkami, no keď sme hrali Twist And Shout, tak sa vlečka začala triasť a celé sa to zrútilo. Ja som to ustál, ale basák odohral celý koncert poležiačky.
.volali ste sa už vtedy Hudba z Marsu?
Nie, vtedy sme si ešte hovorili Miru Mir, teda azbukou Mupi Mup. Ten názov sa mi až tak nepáčil, tak sme prešli na Hudbe z Marsu.
.podľa toho starého českého filmu?
Áno, aj. Vtedy som počúval aj kapelu Tři sestry, ktorá mala album Hudba z Marsu, dodnes je to jedna z mojich najobľúbenejších kapiel. Lou Fanánek bol môj vzor a ja som chcel spievať ako on. Potom som nechápal, prečo mi ľudia vyčítajú, že spievam falošne a nechceli púšťať Hudbu z Marsu v rádiu.
.išiel si na vysokú školu alebo si sa rozhodol, že sa budeš živiť iba hudbou?
Nemal som na to guráž. Veľa rokov som to zliepal: aj som pracoval, aj som hral. Išiel som na pedagogickú fakultu, kde som si dal kombináciu výtvarnú a slovenčinu. Bol som aj učiteľom, na základnej a aj na vysokej, potom som prešiel do masmédií, bol som v Pravde a v Katolíckych novinách, kde som robil retušéra, fotografa alebo fotoeditora. Kým som sa tú robotu učil, tak ma to bavilo, ale potom som pochopil, že to, čo robím, by mohol robiť aj hocijaký inteligentnejší stroj, tak som sa na to vykašľal.
.vtedy ste už vydali prvý album s Hudbou z Marsu?
Bolo to na začiatku vysokej školy. Bol to dobré obdobie. Veľmi dobre to vedia všetci hudobníci, že kým sú študenti, všetko ide samo. Nebavili sme sa o tom, kedy si dáme skúšku, kedy koncert, všetko šlo ako po masle, a preto je dobré, že sú ľudia, ktorí tento vek nepreflákajú a idú do toho. Teraz už cítim, že sa do toho musím zbierať. Už to nejde samo, ale je tu zas iná výhoda: mám skúsenosti, ktoré vtedy neboli, čiže stále môžu predbehnúť mladíkov aj takí starci, ako som napríklad ja. (Smiech.) Prichádzajú veci ako rodina, zamestnanie, hypotéky a keď musíš myslieť na tieto dôležité veci, tak ti to uberá z energie, ktorú by si mohol venovať hudbe. Keď sa to dovtedy nepodarí dostať na poloprofesionálnu úroveň, že kapela fičí a aj niečo zarobí, tak často prichádza koniec.
.vám sa to podarilo?
Do istej miery, ale nakoniec som s tým sekol, pretože som si uvedomil, že oveľa ďalej sa to už neposunie. Nevidel som perspektívu. Keď som bol malý, chcel som byť taký dobrý ako The Beatles, nechcel som byť len akýmsi slabším slovenským Vidiekom. Uvedomil som si, že som sa tu zamotal. Tá energia, ktorú som do toho vkladal, sa mi nevracala.
.vtedy si vymyslel album Orchester z Marsu, kde si napísal pesničky pre iných spevákov?
Vtedy sa to lámalo. Povedal som si, že nás rádiá nehrávajú, pretože neviem spievať. Tak zavolám lepších spevákov ako som ja. Urobil som Orchester z Marsu, no ani ten nemal veľkú odozvu. Na základe toho som si povedal, že na to kašlem. Je to veľká drina, urobiť dobrý slovenský text, ktorý nie je trápny a myslím, že sa mi to aj v minulosti podarilo, no keďže moje pesničky tu nenašli živnú pôdu, tak som si povedal, že sa nebudem trápiť. Hoci mám slovenčinu veľmi rád, prešiel som na angličtinu. Hoci konkurencia vo svete je obrovská, predsa len je tam väčšia šanca. Na Slovensku máme .týždeň, Rádio_FM, Musiq 1 a hotovo. Ja robím normálnu popovú hudbu, chcem aby sa šírila medzi ľuďmi. Teší ma, že dostanem dobrú odozvu od fanjšmekrov, ale mňa baví robiť pop, nie cynický, komerčný, ale normálny pop pre ľudí, aby sa zabavili.
.prečo tvoja definícia popu nie je dostatočne pop pre slovenské komerčné rádio?
Najlepšia pesnička je jednoduchá a spontánna. Je oveľa ťažšie spraviť pesničku na dvoch ako dvadsiatich akordoch. Nehľadám zložité kompozície, mám rád čírosť. Jednoduché pesničky, ktoré človeka nezaťažia, ale pozdvihnú ho a osviežia, no zároveň ho aj nenápadne obohatia. Na Slovensku je však v móde prázdny pop.
.aj tak: Prečo ťa nehrajú slovenské komerčné rádiá?
Už sa nad tým nezamýšľam. Zmieril som sa s tým, že také je Slovensko. To by si sa mohol pýtať, prečo je tu politika taká, aká je, prečo je tu taká architektúra a podobne. Podľa mňa sa to pomaličky mení k lepšiemu, ale ja som si povedal, že už sa nad tým nebudem rozhorčovať, ale urobím niečo, čo by mohlo preraziť vo svete. Nahral som album, ktorý by bol použiteľný v zahraničí a chvalabohu sa to aj podarilo.
.album Slavia si nahral v štúdiu Abbey Road. Ako sa ti to podarilo?
Nie je to žiadny zázrak. Album som nahral viac-menej doma. V tom čase sme s Luciou žili v Anglicku. Dnes sa pýtam, či by bol rovnako dobrý, keby som ho nahral na Slovensku. Ťažko povedať. Istým spôsobom ma londýnske prostredie oslobodilo. Pôvodne som chcel nahrať elektronický rokenrolový album s babským krikom na Slovensku, ale potom som si povedal, že načo, keď Hudbu z Marsu počúva tisíc ľudí, tak toto bude počúvať desať a ja sa budem zas trápiť. No keď som prišiel do Anglicka, uvedomil som, že sa tam stále predávajú platne, že tam fungujú rôzne subkultúry. To, čo je u nás skryté v undergrounde, tam je stredným prúdom. Abbey Road som vyhľadal len kvôli tomu, aby som na albume mal pečiatku, že som to nahral práve tam. (Smiech.) Najprv som tam spravil jednu pesničku, potom celý album.
.keď si sa vrátil z Anglicka, tvoje pesničky sa opäť v rádiách veľmi nepúšťali, ale dostali sa napríklad do rakúskeho FM 4. Ako to?
Považujem to za veľký boží dar. Keď som ten album robil, modlil som sa: „Bože, daj mi nejaké znamenie, lebo sa na to už úplne vykašlem. Aspoň niečo, aby som vedel, že som na správnej ceste.“ FM4 je moje obľúbené rádio, dosť som ho počúval. Najprv som spravil klip v Barcelone, lebo som vedel, že keď chcem ten album niekam dostať, tak musím spraviť pekný klip. Dnes sa ma všetci alternatívni hudobníci zo Slovenska pýtajú, ako som sa do FM 4 dostal. Normálne. Vyplnil som kontaktný formulár. Poslal som tam aj klip z YouTube a napísal som im, že ich rád počúvam, čo je pravda. Ozval sa mi ich hudobný riaditeľ, že sa im pesnička páči a že ju budú hrať. Bol som prekvapený. V tom období tá pesnička bola už niekoľko mesiacov v našom Efemku a ešte ju nehrali. Na FM 4 ju o týždeň začali hrať poriadne husto, denne aj štyrikrát.
.nespomenul si, že Dynamo Team tvoríš vlastne ty a tvoja manželka Lucia.
Áno, tak sme to založili, ale teraz je okolo toho chaos. Raz hrám som Luciou, potom s niekým iným, potom ako Mike Lark. Je ťažké nájsť tomu živú formu. Lucka to naspievala, ale nechcela koncertovať, takže som rozmýšľal, ako to prezentovať naživo. Už som bol unavený z hrania s Hudbou z Marsu, kde sme si museli všetko vláčiť, kombo, bicie. Keď som videl Fat Boy Slima, ktorý si na pódiu pustí hudbičku, zamáva ľuďom a potom nastúpi do helikoptéry, tak som si povedal, že to je ono. (Smiech.) Aj som to tak vyskúšal, ale nikto zo mňa nebol nadšený. Nebolo to úprimné. Pripravoval som sa na to poctivo, kúpil som si dídžejské a vídžejské softvéry, ale aj tak sa mi stále zdalo, že je to akési mdlé. Na základe úspechu na FM4 som hral v Rakúsku, Francúzsku aj v Belgicku, ale nebolo to nikdy ono. Je super byť dídžejom, ale už to nie som ja. Ja som bol vždy rokenrolovým hudobníkom, preto som sa rozhodol, že dám dokopy živú kapelu. Podľa prvých skúšok to znie konečne dobre. Naživo to má super atmosféru.
.pesničku OK Let’s Go z albumu Slavia použili v americkej reklame na Hyundai. Ako sa to stalo?
Tá pesnička je taký úlet. Je to celé na dvoch akordoch a s minimom textu. Celý aranžmán je taký čaptavý a znie to ako demo. Využili sme všetky dostupné technológie. Na internete je množstvo komunitných hudobných serverov a ja som ten album dal všade, kde sa dalo. Našli si ma dve agentúry z New Yorku, ktoré ponúkajú hudbu do reklám a do filmov. Podpísal som s nimi zmluvu. Ani som ju veľmi neštudoval. Povedal som si, že neviem, či sa vôbec do Ameriky niekedy dostanem a že keď ma chcú ponúkať, nech ma ponúkajú. A tak si ma uviazali. O rok na to sa mi ozvala reklamná agentúra priamo z Los Angeles, že chcú túto moju pesničku. Zmluva s New Yorkom mi nijako nepomohla. Ja ako chudobný Slovák som chcel zarobiť na Američanoch a oni teraz zarobia na mne tým, že si zoberú podiel z môjho kalifornského honorára.
.vieš, prečo si vybrali práve túto pesničku?
Neviem. Celý čas som komunikoval s nejakou produkčnou od nich a tá mi povedala, že ich art director si nás našiel na iTunes. Je to vraj taká svižná, veselá pesnička a hodí sa im do spotu, ktorý chystajú.
.niekedy sa zdá, že našou slovenskou charakteristikou je taký ten skeptický postoj: nedá sa, neoplatí sa. Keď sa to človeku podarí prekonať, zistí, že ten veľký svet nakoniec nie je až taký nepriateľský.
Na Slovensku vládne strach zo všetkého. Neviem, či sa to ešte stále dá zvaľovať na ten socializmus, ale možno aj. Keď som bol fotograf v Pravde a robili sme nejakú anketu, často sa stávalo, že sa ľudia báli odpovedať, alebo sa báli odfotiť. Alebo aj povedali, ale neprezradili svoje meno. Pričom často išlo o úplné somariny. V tomto národe je stále nejaký strach. Hlavne z niečoho nového, nevyskúšaného. Máme pocit, že sme maličkí a bezbranní. Aj ja to mám v sebe, aj ja som často ustráchaný, ale dúfam, že sa mi to s Božou pomocou darí búrať.
.ako si sa dostal ku kresťanstvu? Pochádzaš z takej rodiny?
V našej rodine bol skôr ten strach. Rodičia mi nikdy nerozprávali o Bohu. Mal som babičku, ktorá ma vždy prosila, aby som sa pomodlil aspoň ten Otčenáš. Kvôli nej som sa to naučil. Vždy som hľadal a pátral. Čo je po smrti? Čo je za hranicami poznania? Keďže som nemal kresťanský základ, tak som to začal hľadať v ezoterike. V Trnave bol taký guru – ináč príjemný chalanisko – Miroslav Švický, ktorý má kapelu Bytosti. Vzývali sme duchov lesa, bolo to také prírodné náboženstvo. Potom som objavoval východ: mantry, čakry, óm. Chodili sme s kamarátmi na meditácie Srí Chimnoya. Hľadali sme cestu, vyššie poznanie. Bolo to fajn, ale vždy, keď prišla nejaká ťažšia životná situácia, bolo mi to celé na prd. Cítil som sa pod psa a nepomohlo ani spievať óm ani objímanie stromov. Potom som rok učil na takej dedinke Dobrá voda v Malých Karpatoch. Tam bol taký starý, prísny farár. Nemal ho nikto rád. Bol až príliš „stará škola“. Mne sa to na ňom páčilo. Vôbec mu nešlo o popularitu. Kašľal na to, že ho nemajú radi, išiel proti prúdu. No a tento farár mi raz povedal „Miško, nechceli by ste niekedy prísť ku mne na faru na duchovný rozhovor?“ To bola stará fara, kde kedysi pôsobil Ján Hollý. Tam som k nemu chodil. Vždy som si sadol do starého kresla, vonku čvirikali vtáci na starodávnych jabloniach. On začal voľačo rozprávať. Páčilo sa mi to. New age zo všetkého duchovného vyberal iba samé výhody, samé svetlo, láska, radosť, ale necítil som tam žiadny záväzok. Začalo mi to byť podozrivé. V kresťanstve boli aj nejaké sebazápory, ktoré mi síce neboli príjemné a spôsobili v mojom živote vlnobitia. Napriek tomu som do toho išiel.
.keď hovoríš, že si do toho išiel, čo tým myslíš?
Začal som chodiť do kostola, počas svätej omše som začal sledovať všetky tie obrady. Keď som bol malý, tak to pre mňa bolo nesmierne ubíjajúce. Postupne som však začal objavovať, že každý úkon má svoj obsah, že to nie je iba nejaké divadielko. Že aj tie sviatosti nie sú iba formality, ale že sú to úkony, ktoré majú hlboký obsah a prinášajú človeku požehnanie. Tak som sa rozhodol ísť k prvému svätému prijímaniu, aby bola moja účasť na týchto veciach úplná. Odvtedy, keď sa dá, chodím na sväté prijímanie denne. Necítim pri tom nič, žiadnu extázu. Ale keď potom príde nejaká ťažká situácia, zrazu tým človek prechádza s väčším pokojom.
.kresťanstvo je pre mnohých ľudí atraktívne a zaujímavé, kameňom úrazu býva cirkev.
Veľa mojich kamarátov dnes nechodí do kostola, lebo ich do toho v detstve nútili. Alebo zažili v cirkvi veľké pokrytectvo. Ja som do kostola v detstve nechodil, a tak som bol toho všetkého ušetrený. Pre mňa bola aj cirkev fascinujúca. Farári sú takí istí ľudia ako my, s tými istými problémami, no prinášajú sviatosti a prechádza cez nich posvätenie. Páči sa mi, že často majú odvahu stáť za tým, čo považujú za morálne a správne, aj keď to nie je populárne.
.si Trnavčan a katolík. Ako ťa zasiahlo odvolanie trnavského arcibiskupa?
Je to smutná kapitola. Ale ako hovorí Tomáš Halík: Kvôli týmto ľuďom som veriť nezačal a kvôli nim ani veriť neprestanem. Vidím, koľko je v tej cirkevnej hierarchii strachu. Je to smutné, keď aj trnavskí farári, ktorých si vážim, začnú na svätej omši hovoriť o úpadku „kaviarenských kresťanov“, ktorí sa chcú zapáčiť tomuto svetu a myslia tým Bezáka. Hrozne ma to mrzí. Chodievali sme s manželkou pravidelne na sväté omše k arcibiskupovi Bezákovi a môžem potvrdiť, že „hovoril ako ten, čo má moc.“ Neboli to frázy ani naučené poučky a pritom bolo cítiť ako z neho Svätý Duch hovorí. Preto ma mrzí to, čo sa udialo. Možno, že to je pre arcibiskupa Bezáka aj pre nás skúška, ktorá nás zocelí a jej výsledkom bude pevnejšia, hlbšia viera.
.niekto, keď sa obráti, začne spievať o Ježišovi, jeho piesne sa objavujú v gospelovej hitparáde Poltón, čo je z hudobného hľadiska dosť strašné. Ty robíš ľahké tanečné pesničky.
Pred každým zapnutím počítača sa pomodlím a prosím Ducha svätého, aby mi pomohol zložiť peknú pesničku. Myslím si, že aj keď ja nespievam priamo o Bohu, moja hudba gospelová je. Je v nej ten náboj a je tam pozitívny odkaz. To je podľa mňa gospelové: že z toho ide nejaké dobro a nejaká radosť. Aj v tom je Svätý Duch, nielen v hitparáde Poltón. (Smiech.) Slováci sú celkovo v mnohých veciach zabrzdení. Ale slovenskí kresťania sú ešte aj v tomto kontexte kapitolou samou osebe. To je katastrofa, hanbím sa za to a snažím sa to aspoň trošičku zmeniť.
.sleduješ politiku?
Snažím sa čo najmenej.
.v posledných voľbách si volil?
To áno.
.čo hovoríš na súčasnú slovenskú vládu?
Dlho som sa zamýšľal nad tým, prečo sa na Slovensku deje to, čo sa deje: Mečiar, Fico a podobne. Ospravedlňoval som si to tým, že sme naivní a ľahko sa necháme obalamutiť. Dnes viem, že to nie je naivita. Politici sú, žiaľ, naším zrkadlom. Tak ako sme my nemorálni, tak ako majster okradne svojho zákazníka, keď mu robí kachličky, tak isto sa to prejaví v politike. Sme nemorálny národ, a preto máme nemorálnych politikov.
.ale zároveň sa hovorí, že sme kresťanský národ.
To je iba folklór.
Michal „Štofo“ Štofej/
Slovenský hudobník, spevák, skladateľ a frontman skupiny Hudba z Marsu, s ktorou nahral dva kritikmi aj poslucháčmi cenené albumy Trávnice (2005) a Idoli (2009). V roku 2010 vydal album Orchester z Marsu, na ktorom zložil pesničky „na telo“ spevákom ako Ján Kuric, Koňýk, Marián Labuda či Lasky a speváčkam, ako sú Katka Koščová, Jana Tóthová, Lucia Lužinská, Dorota Nvotová či Marcela Laiferová. Spolu so svojou manželkou Luciou (a s umeleckým menom Mike Lark) vytvoril duo Dynamo Team. Hudba z ich debutového albumu Slavia sa dostala do rotácií zahraničných rádií a objavuje sa aj americkej reklame na autá Hyundai. Ako Mike Lark vydal koncom minulého roku album 1977. Spolu s manželkou Luciou a dcérou Grétkou žije v Trnave.
Áno.
.z akej rodiny pochádzaš?
Zo stredoškolsky vzdelanej. Mama je úradníčka, tato technik. Od detstva som sledoval, že do roboty nechodia s radosťou, čo sa mi už vtedy nepáčilo, cvakať kartu a chodiť na povinné osemhodinovky. Odkedy som špekuloval nad tým, čím sa budem živiť, vždy som šiel opačným smerom. Keď otec videl, že kreslím komiksy alebo vtipy pre časopisy, tak mi povedal, že robím všetko pre to, aby som nemusel robiť. (Smiech.)
.hrával si na nejaký nástroj?
Lákala ma hudba, ale v rodine sme nemali žiadnu hudobnú genézu, skôr výtvarnícku. Chodil som preto do výtvarnej. Keď som spoznal The Beatles a chcel som byť ako oni, tak som si vypýtal gitaru. Dlho mi tú gitaru nekupovali, asi si povedali, že budem výtvarníkom a načo špekulujem s hudbou, ale nakoniec som sa k nej dostal.
.koľko si mal rokov?
Gitaru som si kúpil, keď som bol siedmak na základnej škole. Zavolal som kamarátov, určil som, kto bude basgitarista, kto gitarista, aj keď nevedeli hrať a založili sme kapelu. Ja som chcel ísť odmalička do MTV a chcel som byť svetovou star. Vtedy sa mi veľmi páčili Buty a Vltava, k tomu rôzne cigánske inšpirácie a všetko sa to spontánne vyvinulo do takého svojského ska. Vtedy asi ešte nebol ani Polemic a my sme nevedeli, čo hráme. To bolo zaujímavé pre jednu americkú muzikoetnologičku, ktorá sem chodí dlhé roky a venuje sa fenoménu východoeurópskeho ska. Kde sa to tu zobralo, keď to nemá jamajské korene? Asi to vychádza z našej ľudovej hudby. Raz som videl na ulici jedného Cigána, ako hrá na gitare, a to sa mi tak zapáčilo, že som aj ja tak začal hrať. Všetky tieto vplyvy určili aj prvé roky smerovania kapely Hudba z Marsu.
.na akú školu si chodil?
Chodil som gympel, bola to nepríjemná ťažká škola, ktorá však mala výhodu, že tam bola skúšobňa. Mali sme bicie, gitaru, basgitaru a provizórny aparát. Na školskom dvore sme zorganizovali prvý koncert. Nemali sme pódium, na dvore bola odstavená dvojkolesová stará vlečka. Podložili sme ju z obidvoch strán tehličkami, no keď sme hrali Twist And Shout, tak sa vlečka začala triasť a celé sa to zrútilo. Ja som to ustál, ale basák odohral celý koncert poležiačky.
.volali ste sa už vtedy Hudba z Marsu?
Nie, vtedy sme si ešte hovorili Miru Mir, teda azbukou Mupi Mup. Ten názov sa mi až tak nepáčil, tak sme prešli na Hudbe z Marsu.
.podľa toho starého českého filmu?
Áno, aj. Vtedy som počúval aj kapelu Tři sestry, ktorá mala album Hudba z Marsu, dodnes je to jedna z mojich najobľúbenejších kapiel. Lou Fanánek bol môj vzor a ja som chcel spievať ako on. Potom som nechápal, prečo mi ľudia vyčítajú, že spievam falošne a nechceli púšťať Hudbu z Marsu v rádiu.
.išiel si na vysokú školu alebo si sa rozhodol, že sa budeš živiť iba hudbou?
Nemal som na to guráž. Veľa rokov som to zliepal: aj som pracoval, aj som hral. Išiel som na pedagogickú fakultu, kde som si dal kombináciu výtvarnú a slovenčinu. Bol som aj učiteľom, na základnej a aj na vysokej, potom som prešiel do masmédií, bol som v Pravde a v Katolíckych novinách, kde som robil retušéra, fotografa alebo fotoeditora. Kým som sa tú robotu učil, tak ma to bavilo, ale potom som pochopil, že to, čo robím, by mohol robiť aj hocijaký inteligentnejší stroj, tak som sa na to vykašľal.
.vtedy ste už vydali prvý album s Hudbou z Marsu?
Bolo to na začiatku vysokej školy. Bol to dobré obdobie. Veľmi dobre to vedia všetci hudobníci, že kým sú študenti, všetko ide samo. Nebavili sme sa o tom, kedy si dáme skúšku, kedy koncert, všetko šlo ako po masle, a preto je dobré, že sú ľudia, ktorí tento vek nepreflákajú a idú do toho. Teraz už cítim, že sa do toho musím zbierať. Už to nejde samo, ale je tu zas iná výhoda: mám skúsenosti, ktoré vtedy neboli, čiže stále môžu predbehnúť mladíkov aj takí starci, ako som napríklad ja. (Smiech.) Prichádzajú veci ako rodina, zamestnanie, hypotéky a keď musíš myslieť na tieto dôležité veci, tak ti to uberá z energie, ktorú by si mohol venovať hudbe. Keď sa to dovtedy nepodarí dostať na poloprofesionálnu úroveň, že kapela fičí a aj niečo zarobí, tak často prichádza koniec.
.vám sa to podarilo?
Do istej miery, ale nakoniec som s tým sekol, pretože som si uvedomil, že oveľa ďalej sa to už neposunie. Nevidel som perspektívu. Keď som bol malý, chcel som byť taký dobrý ako The Beatles, nechcel som byť len akýmsi slabším slovenským Vidiekom. Uvedomil som si, že som sa tu zamotal. Tá energia, ktorú som do toho vkladal, sa mi nevracala.
.vtedy si vymyslel album Orchester z Marsu, kde si napísal pesničky pre iných spevákov?
Vtedy sa to lámalo. Povedal som si, že nás rádiá nehrávajú, pretože neviem spievať. Tak zavolám lepších spevákov ako som ja. Urobil som Orchester z Marsu, no ani ten nemal veľkú odozvu. Na základe toho som si povedal, že na to kašlem. Je to veľká drina, urobiť dobrý slovenský text, ktorý nie je trápny a myslím, že sa mi to aj v minulosti podarilo, no keďže moje pesničky tu nenašli živnú pôdu, tak som si povedal, že sa nebudem trápiť. Hoci mám slovenčinu veľmi rád, prešiel som na angličtinu. Hoci konkurencia vo svete je obrovská, predsa len je tam väčšia šanca. Na Slovensku máme .týždeň, Rádio_FM, Musiq 1 a hotovo. Ja robím normálnu popovú hudbu, chcem aby sa šírila medzi ľuďmi. Teší ma, že dostanem dobrú odozvu od fanjšmekrov, ale mňa baví robiť pop, nie cynický, komerčný, ale normálny pop pre ľudí, aby sa zabavili.
.prečo tvoja definícia popu nie je dostatočne pop pre slovenské komerčné rádio?
Najlepšia pesnička je jednoduchá a spontánna. Je oveľa ťažšie spraviť pesničku na dvoch ako dvadsiatich akordoch. Nehľadám zložité kompozície, mám rád čírosť. Jednoduché pesničky, ktoré človeka nezaťažia, ale pozdvihnú ho a osviežia, no zároveň ho aj nenápadne obohatia. Na Slovensku je však v móde prázdny pop.
.aj tak: Prečo ťa nehrajú slovenské komerčné rádiá?
Už sa nad tým nezamýšľam. Zmieril som sa s tým, že také je Slovensko. To by si sa mohol pýtať, prečo je tu politika taká, aká je, prečo je tu taká architektúra a podobne. Podľa mňa sa to pomaličky mení k lepšiemu, ale ja som si povedal, že už sa nad tým nebudem rozhorčovať, ale urobím niečo, čo by mohlo preraziť vo svete. Nahral som album, ktorý by bol použiteľný v zahraničí a chvalabohu sa to aj podarilo.
.album Slavia si nahral v štúdiu Abbey Road. Ako sa ti to podarilo?
Nie je to žiadny zázrak. Album som nahral viac-menej doma. V tom čase sme s Luciou žili v Anglicku. Dnes sa pýtam, či by bol rovnako dobrý, keby som ho nahral na Slovensku. Ťažko povedať. Istým spôsobom ma londýnske prostredie oslobodilo. Pôvodne som chcel nahrať elektronický rokenrolový album s babským krikom na Slovensku, ale potom som si povedal, že načo, keď Hudbu z Marsu počúva tisíc ľudí, tak toto bude počúvať desať a ja sa budem zas trápiť. No keď som prišiel do Anglicka, uvedomil som, že sa tam stále predávajú platne, že tam fungujú rôzne subkultúry. To, čo je u nás skryté v undergrounde, tam je stredným prúdom. Abbey Road som vyhľadal len kvôli tomu, aby som na albume mal pečiatku, že som to nahral práve tam. (Smiech.) Najprv som tam spravil jednu pesničku, potom celý album.
.keď si sa vrátil z Anglicka, tvoje pesničky sa opäť v rádiách veľmi nepúšťali, ale dostali sa napríklad do rakúskeho FM 4. Ako to?
Považujem to za veľký boží dar. Keď som ten album robil, modlil som sa: „Bože, daj mi nejaké znamenie, lebo sa na to už úplne vykašlem. Aspoň niečo, aby som vedel, že som na správnej ceste.“ FM4 je moje obľúbené rádio, dosť som ho počúval. Najprv som spravil klip v Barcelone, lebo som vedel, že keď chcem ten album niekam dostať, tak musím spraviť pekný klip. Dnes sa ma všetci alternatívni hudobníci zo Slovenska pýtajú, ako som sa do FM 4 dostal. Normálne. Vyplnil som kontaktný formulár. Poslal som tam aj klip z YouTube a napísal som im, že ich rád počúvam, čo je pravda. Ozval sa mi ich hudobný riaditeľ, že sa im pesnička páči a že ju budú hrať. Bol som prekvapený. V tom období tá pesnička bola už niekoľko mesiacov v našom Efemku a ešte ju nehrali. Na FM 4 ju o týždeň začali hrať poriadne husto, denne aj štyrikrát.
.nespomenul si, že Dynamo Team tvoríš vlastne ty a tvoja manželka Lucia.
Áno, tak sme to založili, ale teraz je okolo toho chaos. Raz hrám som Luciou, potom s niekým iným, potom ako Mike Lark. Je ťažké nájsť tomu živú formu. Lucka to naspievala, ale nechcela koncertovať, takže som rozmýšľal, ako to prezentovať naživo. Už som bol unavený z hrania s Hudbou z Marsu, kde sme si museli všetko vláčiť, kombo, bicie. Keď som videl Fat Boy Slima, ktorý si na pódiu pustí hudbičku, zamáva ľuďom a potom nastúpi do helikoptéry, tak som si povedal, že to je ono. (Smiech.) Aj som to tak vyskúšal, ale nikto zo mňa nebol nadšený. Nebolo to úprimné. Pripravoval som sa na to poctivo, kúpil som si dídžejské a vídžejské softvéry, ale aj tak sa mi stále zdalo, že je to akési mdlé. Na základe úspechu na FM4 som hral v Rakúsku, Francúzsku aj v Belgicku, ale nebolo to nikdy ono. Je super byť dídžejom, ale už to nie som ja. Ja som bol vždy rokenrolovým hudobníkom, preto som sa rozhodol, že dám dokopy živú kapelu. Podľa prvých skúšok to znie konečne dobre. Naživo to má super atmosféru.
.pesničku OK Let’s Go z albumu Slavia použili v americkej reklame na Hyundai. Ako sa to stalo?
Tá pesnička je taký úlet. Je to celé na dvoch akordoch a s minimom textu. Celý aranžmán je taký čaptavý a znie to ako demo. Využili sme všetky dostupné technológie. Na internete je množstvo komunitných hudobných serverov a ja som ten album dal všade, kde sa dalo. Našli si ma dve agentúry z New Yorku, ktoré ponúkajú hudbu do reklám a do filmov. Podpísal som s nimi zmluvu. Ani som ju veľmi neštudoval. Povedal som si, že neviem, či sa vôbec do Ameriky niekedy dostanem a že keď ma chcú ponúkať, nech ma ponúkajú. A tak si ma uviazali. O rok na to sa mi ozvala reklamná agentúra priamo z Los Angeles, že chcú túto moju pesničku. Zmluva s New Yorkom mi nijako nepomohla. Ja ako chudobný Slovák som chcel zarobiť na Američanoch a oni teraz zarobia na mne tým, že si zoberú podiel z môjho kalifornského honorára.
.vieš, prečo si vybrali práve túto pesničku?
Neviem. Celý čas som komunikoval s nejakou produkčnou od nich a tá mi povedala, že ich art director si nás našiel na iTunes. Je to vraj taká svižná, veselá pesnička a hodí sa im do spotu, ktorý chystajú.
.niekedy sa zdá, že našou slovenskou charakteristikou je taký ten skeptický postoj: nedá sa, neoplatí sa. Keď sa to človeku podarí prekonať, zistí, že ten veľký svet nakoniec nie je až taký nepriateľský.
Na Slovensku vládne strach zo všetkého. Neviem, či sa to ešte stále dá zvaľovať na ten socializmus, ale možno aj. Keď som bol fotograf v Pravde a robili sme nejakú anketu, často sa stávalo, že sa ľudia báli odpovedať, alebo sa báli odfotiť. Alebo aj povedali, ale neprezradili svoje meno. Pričom často išlo o úplné somariny. V tomto národe je stále nejaký strach. Hlavne z niečoho nového, nevyskúšaného. Máme pocit, že sme maličkí a bezbranní. Aj ja to mám v sebe, aj ja som často ustráchaný, ale dúfam, že sa mi to s Božou pomocou darí búrať.
.ako si sa dostal ku kresťanstvu? Pochádzaš z takej rodiny?
V našej rodine bol skôr ten strach. Rodičia mi nikdy nerozprávali o Bohu. Mal som babičku, ktorá ma vždy prosila, aby som sa pomodlil aspoň ten Otčenáš. Kvôli nej som sa to naučil. Vždy som hľadal a pátral. Čo je po smrti? Čo je za hranicami poznania? Keďže som nemal kresťanský základ, tak som to začal hľadať v ezoterike. V Trnave bol taký guru – ináč príjemný chalanisko – Miroslav Švický, ktorý má kapelu Bytosti. Vzývali sme duchov lesa, bolo to také prírodné náboženstvo. Potom som objavoval východ: mantry, čakry, óm. Chodili sme s kamarátmi na meditácie Srí Chimnoya. Hľadali sme cestu, vyššie poznanie. Bolo to fajn, ale vždy, keď prišla nejaká ťažšia životná situácia, bolo mi to celé na prd. Cítil som sa pod psa a nepomohlo ani spievať óm ani objímanie stromov. Potom som rok učil na takej dedinke Dobrá voda v Malých Karpatoch. Tam bol taký starý, prísny farár. Nemal ho nikto rád. Bol až príliš „stará škola“. Mne sa to na ňom páčilo. Vôbec mu nešlo o popularitu. Kašľal na to, že ho nemajú radi, išiel proti prúdu. No a tento farár mi raz povedal „Miško, nechceli by ste niekedy prísť ku mne na faru na duchovný rozhovor?“ To bola stará fara, kde kedysi pôsobil Ján Hollý. Tam som k nemu chodil. Vždy som si sadol do starého kresla, vonku čvirikali vtáci na starodávnych jabloniach. On začal voľačo rozprávať. Páčilo sa mi to. New age zo všetkého duchovného vyberal iba samé výhody, samé svetlo, láska, radosť, ale necítil som tam žiadny záväzok. Začalo mi to byť podozrivé. V kresťanstve boli aj nejaké sebazápory, ktoré mi síce neboli príjemné a spôsobili v mojom živote vlnobitia. Napriek tomu som do toho išiel.
.keď hovoríš, že si do toho išiel, čo tým myslíš?
Začal som chodiť do kostola, počas svätej omše som začal sledovať všetky tie obrady. Keď som bol malý, tak to pre mňa bolo nesmierne ubíjajúce. Postupne som však začal objavovať, že každý úkon má svoj obsah, že to nie je iba nejaké divadielko. Že aj tie sviatosti nie sú iba formality, ale že sú to úkony, ktoré majú hlboký obsah a prinášajú človeku požehnanie. Tak som sa rozhodol ísť k prvému svätému prijímaniu, aby bola moja účasť na týchto veciach úplná. Odvtedy, keď sa dá, chodím na sväté prijímanie denne. Necítim pri tom nič, žiadnu extázu. Ale keď potom príde nejaká ťažká situácia, zrazu tým človek prechádza s väčším pokojom.
.kresťanstvo je pre mnohých ľudí atraktívne a zaujímavé, kameňom úrazu býva cirkev.
Veľa mojich kamarátov dnes nechodí do kostola, lebo ich do toho v detstve nútili. Alebo zažili v cirkvi veľké pokrytectvo. Ja som do kostola v detstve nechodil, a tak som bol toho všetkého ušetrený. Pre mňa bola aj cirkev fascinujúca. Farári sú takí istí ľudia ako my, s tými istými problémami, no prinášajú sviatosti a prechádza cez nich posvätenie. Páči sa mi, že často majú odvahu stáť za tým, čo považujú za morálne a správne, aj keď to nie je populárne.
.si Trnavčan a katolík. Ako ťa zasiahlo odvolanie trnavského arcibiskupa?
Je to smutná kapitola. Ale ako hovorí Tomáš Halík: Kvôli týmto ľuďom som veriť nezačal a kvôli nim ani veriť neprestanem. Vidím, koľko je v tej cirkevnej hierarchii strachu. Je to smutné, keď aj trnavskí farári, ktorých si vážim, začnú na svätej omši hovoriť o úpadku „kaviarenských kresťanov“, ktorí sa chcú zapáčiť tomuto svetu a myslia tým Bezáka. Hrozne ma to mrzí. Chodievali sme s manželkou pravidelne na sväté omše k arcibiskupovi Bezákovi a môžem potvrdiť, že „hovoril ako ten, čo má moc.“ Neboli to frázy ani naučené poučky a pritom bolo cítiť ako z neho Svätý Duch hovorí. Preto ma mrzí to, čo sa udialo. Možno, že to je pre arcibiskupa Bezáka aj pre nás skúška, ktorá nás zocelí a jej výsledkom bude pevnejšia, hlbšia viera.
.niekto, keď sa obráti, začne spievať o Ježišovi, jeho piesne sa objavujú v gospelovej hitparáde Poltón, čo je z hudobného hľadiska dosť strašné. Ty robíš ľahké tanečné pesničky.
Pred každým zapnutím počítača sa pomodlím a prosím Ducha svätého, aby mi pomohol zložiť peknú pesničku. Myslím si, že aj keď ja nespievam priamo o Bohu, moja hudba gospelová je. Je v nej ten náboj a je tam pozitívny odkaz. To je podľa mňa gospelové: že z toho ide nejaké dobro a nejaká radosť. Aj v tom je Svätý Duch, nielen v hitparáde Poltón. (Smiech.) Slováci sú celkovo v mnohých veciach zabrzdení. Ale slovenskí kresťania sú ešte aj v tomto kontexte kapitolou samou osebe. To je katastrofa, hanbím sa za to a snažím sa to aspoň trošičku zmeniť.
.sleduješ politiku?
Snažím sa čo najmenej.
.v posledných voľbách si volil?
To áno.
.čo hovoríš na súčasnú slovenskú vládu?
Dlho som sa zamýšľal nad tým, prečo sa na Slovensku deje to, čo sa deje: Mečiar, Fico a podobne. Ospravedlňoval som si to tým, že sme naivní a ľahko sa necháme obalamutiť. Dnes viem, že to nie je naivita. Politici sú, žiaľ, naším zrkadlom. Tak ako sme my nemorálni, tak ako majster okradne svojho zákazníka, keď mu robí kachličky, tak isto sa to prejaví v politike. Sme nemorálny národ, a preto máme nemorálnych politikov.
.ale zároveň sa hovorí, že sme kresťanský národ.
To je iba folklór.
Michal „Štofo“ Štofej/
Slovenský hudobník, spevák, skladateľ a frontman skupiny Hudba z Marsu, s ktorou nahral dva kritikmi aj poslucháčmi cenené albumy Trávnice (2005) a Idoli (2009). V roku 2010 vydal album Orchester z Marsu, na ktorom zložil pesničky „na telo“ spevákom ako Ján Kuric, Koňýk, Marián Labuda či Lasky a speváčkam, ako sú Katka Koščová, Jana Tóthová, Lucia Lužinská, Dorota Nvotová či Marcela Laiferová. Spolu so svojou manželkou Luciou (a s umeleckým menom Mike Lark) vytvoril duo Dynamo Team. Hudba z ich debutového albumu Slavia sa dostala do rotácií zahraničných rádií a objavuje sa aj americkej reklame na autá Hyundai. Ako Mike Lark vydal koncom minulého roku album 1977. Spolu s manželkou Luciou a dcérou Grétkou žije v Trnave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.