Bolo to zvláštne – aj keď do začiatku čerpania viac ako 400 miliónov eur zostávalo štrnásť mesiacov, v celom rezorte sa touto agendou seriózne zaoberalo menej ako desať ľudí. Počas najbližších rokov tak vládli nielen na ministerstve práce pionierske časy. Vtedy sa zdalo, že problémy pri využívaní eurofondov vyplývajú zo začiatočníckych chýb. Treba sa to len naučiť.
Odvtedy však už štvrtá vláda zodpovedá za eurofondy – okrem čoraz hustejšej záujmovo-byrokratickej siete, v ktorej sú tieto peniaze zamotané. Od budúceho roka začne pritekať ďalší megabalík, ktorý je na úrovni celého štátneho rozpočtu napríklad v oblasti školstva. Dnes v tichosti prebieha jeho príprava, z dostupných informácií však kričia staré zlozvyky.
Zmenilo sa veľa formálnych pravidiel, vôbec sa však nevyriešili problémy korupcie, byrokracie, pochybnej efektívnosti a stále chýba aj strategické riadenie. Nepohla sa veľmi ani verejná a dokonca ani odborná diskusia o tom, ako najlepšie využiť peniaze z Bruselu. A 99 percent verejných výstupov sa týka štyroch téz, ktoré nás vpred veľmi neposúvajú.
.tézy
Prvou tézou je: „Zrušme eurofondy!“ To je síce možný dlhodobý politický cieľ a vyzerá super na blogu či v youtubovom videu, ale nepomáha nám dnes, zajtra ani pozajtra v ich kvalitnom využití. Euroskeptický postoj je zatiaľ na Slovensku tak či tak skôr okrajový.
Spravodajstvu o eurofondoch totiž vládnu dve slová – „miliardy“ a „čerpanie“. Dočítame sa o tom, koľko miliárd priteká alebo je v ohrození. Heslom dňa je: „Hlavne to všetko najprv v Bruseli vylobujme a potom vyčerpajme! Lepšie ako ich vrátiť!“
To, ako eurofondy použijeme, je však veľmi dôležité, dokonca dôležitejšie než koľko. Na najbližšie roky je to jeden z mála „voľných“ zdrojov, takže zmena k lepšiemu nebude možná bez dobrého použitia eurofondov. Nesprávne využívanie eurofondov ničí inštitúcie, zásadne zvyšuje korupciu, prináša veľké administratívne náklady a zaťažuje náš rozpočet nákladmi na spolufinancovanie. Predražené tendre, ale aj pochybný výber toho, čo sa bude stavať, môžu pre nás znamenať, že fondy nás vyjdú drahšie ako „vlastné“ investície. Inak povedané – zle urobené fondy pokojne môžu byť pre Slovensko aj čisté mínus. Kto neverí, nech ide do Grécka či južného Talianska.
Tretím hojne sa vyskytujúcim typom verejných výstupov o eurofondoch bývajú škandály. Od veľkých násteniek a Horných Plachtiniec až po miliónové „drobnosti“ typu dvojnásobne predraženého nájmu v rezorte školstva či nákupu národnej sústavy kvalifikácií, ktorú nám Česi ponúkli zadarmo. Škandály majú svoj zmysel. Pomáhajú odhaliť najhoršie podvody, prípadne potrestať (v najlepšom prípade čiastočne) vinníkov, nepomáhajú však systémovým zmenám. Inými slovami, odkrývať škandály je nevyhnutné, nie postačujúce.
Dokonca ešte aj „odbornú“ diskusiu ovláda pre mňa nepochopiteľná posadnutosť počtom operačných programov a prioritami. Priority, to znie to dobre, ale treba zdôrazniť, že určenie priorít v rámci eurofondov nemá nič spoločné s počtom operačných programov, ale len s počtom tém, ktoré budú v rámci eurofondov financované. To, či sú tieto témy združené do 5, 8 alebo 10 balíčkov, je úplne jedno. Ak teda chceme „prioritizáciu“, treba sa zamerať na zníženie počtu tém, ktoré budú z fondov financované. Otázka je, či pri nedostatku vlastných peňazí a limitovanej absorpčnej kapacite má prioritizácia pre Slovensko až taký zmysel. Témy, ktoré sú financované z eurofondov, sú viac-menej stále tie isté a pravdepodobne výstižné.
.nepremrhať
Kľúčom k zmysluplnému rozdeľovaniu oceánu peňazí, o ktorých sa slovenských úradníkom nikdy v histórii ani nesnívalo, je nájsť správne odpovede na úplne iné otázky: akým spôsobom rozhodovať o tom, kto a za akých podmienok dostane koľko peňazí. Inými slovami, je potrebné ignorovať PR vyhlásenia o tom, že na „zamestnanosť mladých“ či „reformu vysokých škôl“ pôjde 100, 200 alebo 800 miliónov eur. Podstatné je, či Univerzita Komenského dostane 100 miliónov eur na obnovu priestorov, z ktorých 70 percent sa nepremrhá kombináciou zlého obstarávania, korupcie a nezmyselných pravidiel. Alebo či to ide spriaznenému oligarchovi, ktorý si za to zaplatí investície, ktoré by aj tak vykonal, a tak z toho má len čistý zisk.
Ak chceme obmedziť mrhanie, korupciu a deformáciu domáceho prostredia, je potrebné podporovať skôr to malé, decentralizované, nenáročné, nárokovateľné a priebežné. Neverme v schopnosť úradníkov rozhodovať o megaprojektoch. Kde sa dá v čo najvyššej miere prenášať rozhodovanie od úradníkov k motivovaným užívateľom – napríklad využívať systém, kde štát namiesto grantov na komerčný výskum preplatí firmám 50 percent nákladov na ich vlastné objednávky od výskumníkov. Ak je niečo financované obrovskými, národnými projektmi, je vhodné vyčleniť popri tom určité percento – napríklad 10 percent – na malé alternatívy „zospodu“, a vytvárať tak konkurenciu. Je potrebné obmedziť neproduktívne výdavky, najmä tie na publicitu, na minimum (v rámci limitov daných EÚ). Podnikateľov je vhodné podporovať len nepriamymi alebo nárokovateľnými nástrojmi. V rámci nepriamych nástrojov čo najviac podporovať využívanie nástrojov cez komerčné banky a podobné inštitúcie, ktoré majú záujem strážiť efektívnosť vynakladaných prostriedkov.
Zo skúsenosti vieme, že vnútorná kontrola štátu u nás nefunguje a kľúčová je kontrola verejná. V ostatných rokoch nastalo výrazné zlepšenie dostupnosti informácií o čerpaní eurofondov. Prispeli k nej všeobecné zákony (zverejňovanie zmlúv, faktúr), ale aj konkrétna úprava eurofondov (povinnosť zverejňovať určité údaje o projektoch). V praxi však vidíme, že bude potrebné ísť oveľa ďalej. V prípade takzvaných národných projektov je potrebné zverejňovať návrhy projektov ešte v procese hodnotenia a schvaľovania, aby do nich bolo možné zasahovať. V prípade všetkých projektov je nutné ustanoviť povinnosť zverejnenia konkrétnych položiek (napríklad podrobných rozpočtov projektov, posudkov, ako aj informácií k verejným obstarávaniam) a pri čerpaní zverejniť online evidenciu žiadostí o platbu a nakladania s nimi.
Zverejňovanie informácií pomáha len vtedy, keď ich niekto číta. Preto treba podporiť atraktívnosť eurofondov ako témy pre slušných ľudí a rozvíjať nezávislé hodnotenie a watchdogové aktivity. Kvalitu využitia eurofondov nezlepšia paušalizujúce a povrchné súdy, ale len konkrétna, odborná a detailná práca desiatok až stoviek ľudí, ktorí budú zvonku dozerať na to, čo štátna správa a prijímatelia projektov robia. Podpora watchdogových mimovládnych inštitúcií a kritických ľudí z akademickej sféry, ale aj verejných inštitúcií je preto kľúčová. Osobitnú úlohu v tomto smere môže zohrať parlament a jeho podporné útvary. Namiesto obrovských peňazí, vynakladaných dnes na „riadenie“ a „publicitu“, by stačili pomerne skromné prostriedky na to, aby sa zásadne zlepšila vonkajšia kontrola.
Z vlastnej skúsenosti viem, že o eurofondoch sa už dnes slušným ľuďom ani len nechce rozprávať. Je to komplikované, špinavé a neuchopiteľné. Ak to však neurobíme, zostanú naďalej uchopené v tých správnych paprčiach alebo sa rozplynú na hlúposti. Najbližších šesť mesiacov je ten správny čas.
Autor je poslanec NR SR (SDKÚ-DS).
Odvtedy však už štvrtá vláda zodpovedá za eurofondy – okrem čoraz hustejšej záujmovo-byrokratickej siete, v ktorej sú tieto peniaze zamotané. Od budúceho roka začne pritekať ďalší megabalík, ktorý je na úrovni celého štátneho rozpočtu napríklad v oblasti školstva. Dnes v tichosti prebieha jeho príprava, z dostupných informácií však kričia staré zlozvyky.
Zmenilo sa veľa formálnych pravidiel, vôbec sa však nevyriešili problémy korupcie, byrokracie, pochybnej efektívnosti a stále chýba aj strategické riadenie. Nepohla sa veľmi ani verejná a dokonca ani odborná diskusia o tom, ako najlepšie využiť peniaze z Bruselu. A 99 percent verejných výstupov sa týka štyroch téz, ktoré nás vpred veľmi neposúvajú.
.tézy
Prvou tézou je: „Zrušme eurofondy!“ To je síce možný dlhodobý politický cieľ a vyzerá super na blogu či v youtubovom videu, ale nepomáha nám dnes, zajtra ani pozajtra v ich kvalitnom využití. Euroskeptický postoj je zatiaľ na Slovensku tak či tak skôr okrajový.
Spravodajstvu o eurofondoch totiž vládnu dve slová – „miliardy“ a „čerpanie“. Dočítame sa o tom, koľko miliárd priteká alebo je v ohrození. Heslom dňa je: „Hlavne to všetko najprv v Bruseli vylobujme a potom vyčerpajme! Lepšie ako ich vrátiť!“
To, ako eurofondy použijeme, je však veľmi dôležité, dokonca dôležitejšie než koľko. Na najbližšie roky je to jeden z mála „voľných“ zdrojov, takže zmena k lepšiemu nebude možná bez dobrého použitia eurofondov. Nesprávne využívanie eurofondov ničí inštitúcie, zásadne zvyšuje korupciu, prináša veľké administratívne náklady a zaťažuje náš rozpočet nákladmi na spolufinancovanie. Predražené tendre, ale aj pochybný výber toho, čo sa bude stavať, môžu pre nás znamenať, že fondy nás vyjdú drahšie ako „vlastné“ investície. Inak povedané – zle urobené fondy pokojne môžu byť pre Slovensko aj čisté mínus. Kto neverí, nech ide do Grécka či južného Talianska.
Tretím hojne sa vyskytujúcim typom verejných výstupov o eurofondoch bývajú škandály. Od veľkých násteniek a Horných Plachtiniec až po miliónové „drobnosti“ typu dvojnásobne predraženého nájmu v rezorte školstva či nákupu národnej sústavy kvalifikácií, ktorú nám Česi ponúkli zadarmo. Škandály majú svoj zmysel. Pomáhajú odhaliť najhoršie podvody, prípadne potrestať (v najlepšom prípade čiastočne) vinníkov, nepomáhajú však systémovým zmenám. Inými slovami, odkrývať škandály je nevyhnutné, nie postačujúce.
Dokonca ešte aj „odbornú“ diskusiu ovláda pre mňa nepochopiteľná posadnutosť počtom operačných programov a prioritami. Priority, to znie to dobre, ale treba zdôrazniť, že určenie priorít v rámci eurofondov nemá nič spoločné s počtom operačných programov, ale len s počtom tém, ktoré budú v rámci eurofondov financované. To, či sú tieto témy združené do 5, 8 alebo 10 balíčkov, je úplne jedno. Ak teda chceme „prioritizáciu“, treba sa zamerať na zníženie počtu tém, ktoré budú z fondov financované. Otázka je, či pri nedostatku vlastných peňazí a limitovanej absorpčnej kapacite má prioritizácia pre Slovensko až taký zmysel. Témy, ktoré sú financované z eurofondov, sú viac-menej stále tie isté a pravdepodobne výstižné.
.nepremrhať
Kľúčom k zmysluplnému rozdeľovaniu oceánu peňazí, o ktorých sa slovenských úradníkom nikdy v histórii ani nesnívalo, je nájsť správne odpovede na úplne iné otázky: akým spôsobom rozhodovať o tom, kto a za akých podmienok dostane koľko peňazí. Inými slovami, je potrebné ignorovať PR vyhlásenia o tom, že na „zamestnanosť mladých“ či „reformu vysokých škôl“ pôjde 100, 200 alebo 800 miliónov eur. Podstatné je, či Univerzita Komenského dostane 100 miliónov eur na obnovu priestorov, z ktorých 70 percent sa nepremrhá kombináciou zlého obstarávania, korupcie a nezmyselných pravidiel. Alebo či to ide spriaznenému oligarchovi, ktorý si za to zaplatí investície, ktoré by aj tak vykonal, a tak z toho má len čistý zisk.
Ak chceme obmedziť mrhanie, korupciu a deformáciu domáceho prostredia, je potrebné podporovať skôr to malé, decentralizované, nenáročné, nárokovateľné a priebežné. Neverme v schopnosť úradníkov rozhodovať o megaprojektoch. Kde sa dá v čo najvyššej miere prenášať rozhodovanie od úradníkov k motivovaným užívateľom – napríklad využívať systém, kde štát namiesto grantov na komerčný výskum preplatí firmám 50 percent nákladov na ich vlastné objednávky od výskumníkov. Ak je niečo financované obrovskými, národnými projektmi, je vhodné vyčleniť popri tom určité percento – napríklad 10 percent – na malé alternatívy „zospodu“, a vytvárať tak konkurenciu. Je potrebné obmedziť neproduktívne výdavky, najmä tie na publicitu, na minimum (v rámci limitov daných EÚ). Podnikateľov je vhodné podporovať len nepriamymi alebo nárokovateľnými nástrojmi. V rámci nepriamych nástrojov čo najviac podporovať využívanie nástrojov cez komerčné banky a podobné inštitúcie, ktoré majú záujem strážiť efektívnosť vynakladaných prostriedkov.
Zo skúsenosti vieme, že vnútorná kontrola štátu u nás nefunguje a kľúčová je kontrola verejná. V ostatných rokoch nastalo výrazné zlepšenie dostupnosti informácií o čerpaní eurofondov. Prispeli k nej všeobecné zákony (zverejňovanie zmlúv, faktúr), ale aj konkrétna úprava eurofondov (povinnosť zverejňovať určité údaje o projektoch). V praxi však vidíme, že bude potrebné ísť oveľa ďalej. V prípade takzvaných národných projektov je potrebné zverejňovať návrhy projektov ešte v procese hodnotenia a schvaľovania, aby do nich bolo možné zasahovať. V prípade všetkých projektov je nutné ustanoviť povinnosť zverejnenia konkrétnych položiek (napríklad podrobných rozpočtov projektov, posudkov, ako aj informácií k verejným obstarávaniam) a pri čerpaní zverejniť online evidenciu žiadostí o platbu a nakladania s nimi.
Zverejňovanie informácií pomáha len vtedy, keď ich niekto číta. Preto treba podporiť atraktívnosť eurofondov ako témy pre slušných ľudí a rozvíjať nezávislé hodnotenie a watchdogové aktivity. Kvalitu využitia eurofondov nezlepšia paušalizujúce a povrchné súdy, ale len konkrétna, odborná a detailná práca desiatok až stoviek ľudí, ktorí budú zvonku dozerať na to, čo štátna správa a prijímatelia projektov robia. Podpora watchdogových mimovládnych inštitúcií a kritických ľudí z akademickej sféry, ale aj verejných inštitúcií je preto kľúčová. Osobitnú úlohu v tomto smere môže zohrať parlament a jeho podporné útvary. Namiesto obrovských peňazí, vynakladaných dnes na „riadenie“ a „publicitu“, by stačili pomerne skromné prostriedky na to, aby sa zásadne zlepšila vonkajšia kontrola.
Z vlastnej skúsenosti viem, že o eurofondoch sa už dnes slušným ľuďom ani len nechce rozprávať. Je to komplikované, špinavé a neuchopiteľné. Ak to však neurobíme, zostanú naďalej uchopené v tých správnych paprčiach alebo sa rozplynú na hlúposti. Najbližších šesť mesiacov je ten správny čas.
Autor je poslanec NR SR (SDKÚ-DS).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.