Tí z Au-delà boli omnoho mladší, oblečení v medzinárodnej uniforme mládeže z geta, a podľa výzoru to ani neboli zvyčajní návštevníci múzeí a výstav výtvarného umenia. Bolo medzi nimi aj mnoho černochov, ktorí tiež nie sú nejako mimoriadne prítomní na iných parížskych výstavách.
Podľa obsahu tejto výstavy sa dá súdiť, že Musée de la Poste sa pre ňu veľmi hodilo. Nachádza sa na bulvári Vaugirard, len jeden blok od hroznej Tour Montparnasse, mrakodrapu, ktorý dávno kazí výhľad z rue de Rennes a dnes je súčasťou rozsiahleho komplexu neľudskej francúzskej modernistickej architektúry. Takzvané pouličné umenie prekvitá, štatisticky hovoriac, tam, kde sú povrchy a priestory brutálne, kde si oko nemá od škaredosti na čom oddýchnuť. Mnohí pouliční umelci vrátane tej ich väčšiny, ktorá zostane naveky anonymná, možno nezámerne či podvedome takto súdia estetiku svojho okolia.
Umelci z tejto výstavy však neboli neznámi, boli to celebrity na svojom poli pôsobenia. Ich diela v sa v rozličných formátoch objavujú v komerčných galériách a predávajú sa, občas aj za astronomické sumy, čo je smutný komentár k trhu s umením ako odrazu vkusu elít. Rusi vravia, že ryba smrdí od hlavy, a kultúra, keď jej elita nijako nerozlišuje, je poklesnutá.
.kto je Banksy?
Zvláštne, ale najslávnejší z vystavených umelcov, Banksy, si tento fenomén veľmi dobre uvedomuje. Komentuje ho a neraz ho aj využil. Napríklad namaľoval návštevníka múzea v staromódnej uniforme, ako sedí vedľa zarámovaného „obrazu“, ktorý pozostáva len zo slova PRICK (v inej verzii ARSE). Somár. Prvá z týchto verzií sa predala – nepredal ju Banksy sám – približne za 300-tisíc dolárov. Vytvoril aj grafiku dražiteľa, ktorý prijíma ponuky na „obraz“, čo pozostáva zo slov I CAN’T BELIEVE YOU MORONS ACTUALLY BUY THIS SHIT. (Neverím, že vy idioti tento brak naozaj kupujete.) Banksy týchto grafík predal asi tisíc, za 180-tisíc dohromady, ale na dražbe sa onedlho predávali po päťtisíc za kus. To mi pripomína, že placebo pilulka má placebo efekt, aj keď človeku, ktorému ju podáte, prezradíte, že je to placebo.
Banksy si stráži svoje inkognito, takže sa paradoxne stalo významnou súčasťou jeho identity aj komerčnej atraktivity. No podľa tých, ktorí skúmajú jeho život, sa zrejme narodil v roku 1974 v Bristole. Vychodil súkromné školy, čo by naznačovalo, že jeho rodina mala peniaze. Od raného veku zrejme netrpel nostalgie de la boue, lebo la boue nikdy nezažil, ale trpel envie de la boue, túžbou po hĺbkach. Táto túžba ústi do dvoch ideologických predpokladov: že chudobní sú autentickí, tak ako to iné sociálne vrstvy nedokážu, a že prosperita je niečo, za čo sa treba hanbiť, produkt sociálnej nespravodlivosti či vykorisťovania. Vulgárny jazyk, ktorým sa Banksy vyjadruje, v jeho sociálnej vrstve zrejme nie je prirodzený, je len formou pokánia za prvotný hriech, že sa narodil medzi boháčmi a neautentickými ľuďmi.
Banksy je však zaujímavý. Má istú grafickú schopnosť, a nie je jeho chyba, že jeho výtvory si vyslúžili uznanie ako umenie. (Stačí pohľad na van Eycka a potom na Banksyho, a tým sa jeho dielo ocitne v správnej perspektíve.) Je vysoko inteligentný a nepochybne duchaplný. Niektoré jeho výtvory u vás vyvolajú úsmev, iné vás rozosmejú, jeho kritika spoločnosti býva výstižná, najmä ak poznáte britský kontext. Občas úspornými prostriedkami pomerne veľa naznačí.
Napríklad jedno z jeho diel, namaľované na múre hotela Ritz v Londýne, ukazuje potkany v čašníckych frakoch, ako stoja z oboch strán červeného koberca, čo vedie do potkanej diery. Jeden drží menu, a obaja úctivo čakajú, aby uvítali zákazníka. Isteže, nie je to príjemné posolstvo – obraz hovorí, že ľudia, čo prichádzajú do Ritzu, veľmi drahého podniku, sú v podstate potkany. Okrem toho sú to hlúpe potkany, lebo ignorujú, že pod luxusným náterom hotela je špina. Je to Banksyho verzia Orwellovho postrehu, že naša spoločnosť stojí na uhlí – nepochybne si Banksy myslí, že ospravedlňuje jeho existenciálnu voľbu la boue. Človek s tým názorom nemusí súhlasiť, keďže je hlboko antipatický voči jemnostiam civilizácie, no môže sa pobaviť na ostrovtipe, s ktorým ho Banksy vyjadril.
Ešte lepší je Banksyho satirický obraz na stene Essex Road v Londýne. Dve malé deti tam s rukou na srdci sľubujú vernosť igelitovej taške z Tesca, navlečenej na žrdi, v skutočnosti je to elektrický drôt, ktorý ako zástavu drží tretie dieťa. Tesco je najväčší reťazec supermarketov v Británii a jeho igelitky zaplienili vidiek, často vejú na stromoch či hyzdia živé ploty.
Samozrejme, Banksy ako rozmaznané decko konzumnej spoločnosti, v ktorej je skutočný nedostatok nepredstaviteľný, má všetky antikapitalistické predsudky lumpeninteligencie, na ktorú sa mu darí zapôsobiť. No človek by nemal len tak mávnuť rukou nad satirou tohto obrazu. Tesco má, napokon, svoju „vernostnú kartu“ a každý zákazník dostane od pokladníčky alebo od stroja otázku, či ju má so sebou. Meno karty, Clubcard, naznačuje, že opakovaný nákup v obchodoch jednej korporácie, v nádeji na malú zľavu, predstavuje členstvo v klube. Nemusíte byť antikapitalista, aby ste si mysleli, že takáto idea je výsmechom ľudskej schopnosti zakladať kluby. (Tak sa slovo „solidarita“ vo Francúzsku degradovalo spojením s vysokými daňami, ktoré zákon vymáha od ľudí.) V srdci konzumnej spoločnosti býva často duchovné vákuum, aspoň u mnohých ľudí je to tak. Toto vákuum vypĺňajú nezmyselnými gestami, napríklad vernosťou značkám, ktoré sa od seba takmer nedajú odlíšiť. Viem o vražde, spáchanej pre značku obuvi. Banksyho obraz výstižne aj duchaplne zachytáva toto vákuum a tiež to, čo ho vypĺňa.
A nemusíte byť antikapitalista, aby ste uznali, že moc korporácií nie je neškodná. Malé, krásne mestečko, v ktorom bývam, keď som v Anglicku, je toho dôkazom. Keď sa môj sused rozhodol obnoviť svoj dom, pochádzajúci z roku 1709, mestské oddelenie pre pamiatky sa dožadovalo, aby nová šípka na streche, neviditeľná z ulice, niesla vzor včiel, lebo v dejinách ho mala. Isteže je zachovanie pamiatok dôležité a nedá sa ponechať len na jednotlivcov. Lenže prečo môjho suseda takto komandovali, keď o sto metrov mohlo Tesco otvoriť obchod s fasádou, čo pôsobila v meste ako päsť na oko, a rozhodne bola väčším problémom než neviditeľná šípka na streche? Veľkú väčšinu britských miest esteticky podobne zničili. Ich hlavné ulice sú dnes znechucujúco uniformné a mrzké, k čomu nepochybne došlo kombináciou moci korporácií, úplatkov a administratívnej neschopnosti. Komandovanie ľudkov, ako je môj sused, je azda pre úradníkov satisfakcia za zbabelosť a nepoctivosť, s akou sa koria korporáciám. Banksyho obraz teda má istú satirickú hĺbku.
.príslušník lumpeninteligencie
Banksyho postoj k autoritám a vlastníckym právam pozostáva zo štandardného nepriateľstva vlastného lumpeninteligencii. Tu je však mimoriadne pokrytecký, lebo hoci sa tvári nepriateľsky, zamestnáva právnikov, vlastní súkromné firmy a údajne sa v rokovaniach s partnermi správa veľmi autoritatívne. Vraví sa, že v každom rebelovi sa tají diktátor.
Jeho hostilné zobrazovanie polície inak nie je v britskom kontexte bezdôvodné. Na jednom slávnom obraze vedie dlhá biela čiara na chodníku k stene, kde vidíme policajta, ako kľačiačky šňupe kokaín. Posolstvo znie, že policajti sú skorumpovaní, alebo aspoň páchajú rovnaké činy ako tí, ktorých prenasledujú. Žiaľ, britská polícia naozaj kráča cestou korupcie. Vo viac ako jednej tretine britských policajných zborov je jeden z dvoch veliacich dôstojníkov vyšetrovaný pre korupciu či iné previnenie. A keď Banksy zobrazuje britskú políciu ako napoly militarizovanú, nie je úplne vedľa. Naši policajti často pôsobia ako okupačná milícia, a nie ako zbor, ktorý plánoval ich zakladateľ, Sir Robert Paul – ako občania v uniforme. Banksy však zabúda pripomenúť, že polícia je zároveň hrozivá i neefektívna, čo je nešťastná kombinácia vlastností, a že nevinní a zákona dbajúci občania sa jej napokon boja viac než zločinci. Banksy si zrejme nie je vedomý ani toho, že samo nepriateľstvo voči autorite a ignorancia autorských práv, ktoré oslavuje a ktoré sa v Británii tak rozšírili, v brutalizácii britského života iste hrali svoju rolu.
Banksy sa správne vysmieva z britskej posadnutosti bezpečnostnými kamerami – je ich tu celá tretina zo všetkých, ktoré sa vo svete používajú, čiže britská populácia teda patrí k najsledovanejším na svete. Aspoň teoreticky. V praxi tieto kamery neprispievajú k bezpečnosti, pretože sú neefektívne sledované a udržiavané a tí, ktorí sa zle správajú, sa rýchlo naučia, že sa nemajú čoho báť, preto ich kamery ešte provokujú na ďalšie výčiny. Banksyho inštalácia v centre Londýna, kde sa vysoko na prázdnej stene ocitla kamera, namierená na inú prázdnu stenu, popísanú slovami NA ČO CIVIEŠ? je teda výstižná.
Banksy nikde nenaznačuje, že subkultúra, ku ktorej sa z vlastnej vôle pridal – subkultúra mestských obyvateľov, sklamaných a uniformne nahodených v teniskách a mikinách s kapucňou, neznášajúcich svoju ekonomickú impotenciu, majúcich odpor k jemnosti a podnikajúcich len v zločinnosti, individualistov, ktorým chýba im individualita, zato egoisticky vnucujúcich svoje spôsoby iným –, môže niesť nejakú zodpovednosť za situáciu, na ktorú je inštalácia kamier neefektívnou a prehnanou reakciou. Zamyslite sa nad obálkou jeho knihy Múr a mier, ktorá vyšla v Británii už v 37. vydaní. Je na nej jeden z jeho najslávnejších obrazov – mladý muž s dozadu obrátenou bejzbalovou čapicou a zamaskovanou spodnou polovicou tváre stojí tak, akoby hádzal Molotovov koktail, no v skutočnosti hádže kyticu kvetov. Obraz naznačuje niečo, čo nie je pravda – teda, že takíto mládenci bývajú vo všeobecnosti mierumilovní. Na drsných londýnskych uliciach by človek dlho neprežil, keby vzal toto posolstvo vážne. V knihe mimochodom aj sám Banksy skúša, ako je to preňho typické, tvrdiť jedno aj druhé, keď do nej vkladá vetu: „Banksy napriek vlastnému presvedčeniu potvrdzuje podľa zákona o autorských právach a patentoch z roku 1988 svoj nárok byť identifikovaný ako autor tohto diela.“
Banksyho žartíky môžu byť aj škodlivé. Banksy namaľoval slová OBLASŤ VYHRADENÁ PRE GRAFITY, ktoré pôsobia úplne oficiálne, na tri biele steny v elegantných častiach Londýna. Onedlho sa pokryli hroznými idiotskými grafity, aké sa zvyčajne objavujú iba na betónových múroch a v tuneloch. Banksy argumentuje, že verejný priestor by mal byť ľuďom dostupný na sebavyjadrenie. Zabúda, že väčšina ľudí svoje ja vyjadrí rada tak, že ponechá elegantné prázdne steny elegantne prázdne. Nuž ale to sú len ľudia, nie ľud, čo je v Banksyho mysli jasný rozdiel.
.teraz! Teraz! Ja a ja!
Banksy je síce duchaplný, no jeho citlivosť je konvenčná a adolescentná. Jeho konformizmus jasne presvitá z toho, že si vyberá ľahké ciele, presne také, aké si volí lumpeninteligencia, čo však neznamená, že tie ciele si opovrhnutie neraz nezaslúžia. Banksy hlása, že tzv. obyčajní ľudia, definovaní svojou „autentickosťou“, opozíciou voči autorite, nedostatku rešpektu k vlastníckym právam a ľahostajnosťou k vysokej kultúre, nie sú schopní ničoho zlého. A tí ostatní, neautentickí, ktorí rešpektujú zákon alebo sú sami autoritou, ktorí dávajú pozor na svoje vlastníctvo a ctia si vlastníctvo iných, a sú v tradičnom zmysle kultivovaní, nie sú zase schopní vykonať nič správne – sú to totiž buď hlupáci, alebo utláčatelia.
Tento pohľad vypovedá o večnom adolescentovi, ktorý je stále pripravený šokovať dospelých svojimi akože rebelantskými názormi, ktoré vyjadruje veľmi bystro a nekompromisne. Pravda je ďaleko na druhom mieste za efektnosťou. Keď raz na Vianoce Banksy povedal: „V tomto čase je ľahké zabudnúť na skutočný obsah kresťanstva, na jeho lži, korupciu a zneužívanie,“ nešlo mu ani tak o vyjadrenie pravdy, ako o potvrdzovanie svojho postavenia neohrozeného obrazoborca. Pravda, v istých kruhoch (napríklad v tých, kde sa pohybuje), by bolo väčšou rebéliou povedať niečo pravdivejšie a menej adolescentné.
Keď Banksy namaľoval na schody Tate Gallery v Londýne slová POZOR NA HOVNO, čo je odkaz na nahrávku, ktorá cestujúcich v londýnskom metre varuje, aby dali pozor na medzeru medzi vozňom a perónom, prijímal egoistický adolescentný postoj voči všetkému, čo prišlo pred ním. Často hovorí, že umenie v galériách tvoria trofeje niekoľkých milionárov, kým to jeho umenie je vznešenejšie, lebo sa aspoň rodí na ulici, a teda je pre všetkých zadarmo. Je to zjednodušujúca a hrubo nepresná interpretácia histórie umenia. A pritom do Tate Gallery a väčšiny ďalších britských galérií výtvarného umenia je vstup voľný. Banksy hlása: „Teraz! Teraz! Teraz! Ja! Ja! Ja! Predo mnou nič, po mne všetko!“
Podobne aj iní preceňujú jeho umelecký význam. V knihe o Banksym novinár William Ellsworth-Jones cituje Marca Schillera, muža, ktorý venoval street artu internetovú stránku:
„Banksyho dnes pokladáme za to najvýznamnejšie, čo sa udialo nielen v hnutí street artu/urban artu, ale aj v súčasnom umení ako takom... Väčšina ľudí potrebuje vstupné portály, aby si zvykla na veci, čo sú nové. A pre milióny ľudí je Banksy vstupným portálom, ktorý potrebujú, aby umenie uvideli z nového pohľadu, a tiež ho prijali ako súčasť svojho každodenného života. Tak ako pred ním Andy Warhol, Banksy takmer sám redefinoval, čo umenie pre mnoho ľudí predstavuje, pre takých ľudí, ktorí sa zrejme predtým nazdávali, že vôbec nevedia oceniť umenie.“
Muž, ktorý presne chápe tento kultúrny vandalizmus, toto schválne, ignorantské a barbarské ničenie pradávneho kultúrneho dedičstva, je Simon Leys, veľký belgický sinológ, ktorý dnes žije v Austrálii. Počas a krátko po kultúrnej revolúcii napísal knihy, ktoré vysvetľovali, akú veľkú katastrofu revolúcia predstavuje, a podarilo sa mu s brutálnym vtipom zosmiešniť idiotstvo mnohých svojich západných súčasníkov, ktorí tvrdili, že spopolnenie civilizácie je pokrok.
Leys je náhodou nielen sinológ, ale aj najväčší súčasný esejista, akého poznám. Vo svojej úchvatnej knihe Le bonheur des petits poissons spomína tento príbeh o filištínstve. Bol v obyčajnej austrálskej kaviarni. Ľudia sa tam zhovárali, hrali karty, čítali noviny, rádio vyhrávalo banálny pop pretkaný zvyčajnými naivnými táraninami moderátorov. Náhle a nečakane spustilo rádio prvý takt Mozartovho klarinetného kvinteta a, ako píše Leys, obyčajná kaviareň sa zmenila na „predsieň raja“. Všetci prestali s tým, čo robili, zavládlo ticho a úžas. Potom jeden muž vstal, prišiel k rádiu a naladil inú stanicu, z ktorej znela banalita ako predtým. To prinieslo úľavu.
Leys hovorí, že skutočný filištín nie je ten, ktorý z bezohľadnosti nerozlišuje medzi dobrým a zlým, ale ten, ktorý rozlišuje a volí si to zlé. Taký filištín je Banksy a jeho talent nie je v tomto prípade poľahčujúcou, ale priťažujúcou okolnosťou.
Podľa obsahu tejto výstavy sa dá súdiť, že Musée de la Poste sa pre ňu veľmi hodilo. Nachádza sa na bulvári Vaugirard, len jeden blok od hroznej Tour Montparnasse, mrakodrapu, ktorý dávno kazí výhľad z rue de Rennes a dnes je súčasťou rozsiahleho komplexu neľudskej francúzskej modernistickej architektúry. Takzvané pouličné umenie prekvitá, štatisticky hovoriac, tam, kde sú povrchy a priestory brutálne, kde si oko nemá od škaredosti na čom oddýchnuť. Mnohí pouliční umelci vrátane tej ich väčšiny, ktorá zostane naveky anonymná, možno nezámerne či podvedome takto súdia estetiku svojho okolia.
Umelci z tejto výstavy však neboli neznámi, boli to celebrity na svojom poli pôsobenia. Ich diela v sa v rozličných formátoch objavujú v komerčných galériách a predávajú sa, občas aj za astronomické sumy, čo je smutný komentár k trhu s umením ako odrazu vkusu elít. Rusi vravia, že ryba smrdí od hlavy, a kultúra, keď jej elita nijako nerozlišuje, je poklesnutá.
.kto je Banksy?
Zvláštne, ale najslávnejší z vystavených umelcov, Banksy, si tento fenomén veľmi dobre uvedomuje. Komentuje ho a neraz ho aj využil. Napríklad namaľoval návštevníka múzea v staromódnej uniforme, ako sedí vedľa zarámovaného „obrazu“, ktorý pozostáva len zo slova PRICK (v inej verzii ARSE). Somár. Prvá z týchto verzií sa predala – nepredal ju Banksy sám – približne za 300-tisíc dolárov. Vytvoril aj grafiku dražiteľa, ktorý prijíma ponuky na „obraz“, čo pozostáva zo slov I CAN’T BELIEVE YOU MORONS ACTUALLY BUY THIS SHIT. (Neverím, že vy idioti tento brak naozaj kupujete.) Banksy týchto grafík predal asi tisíc, za 180-tisíc dohromady, ale na dražbe sa onedlho predávali po päťtisíc za kus. To mi pripomína, že placebo pilulka má placebo efekt, aj keď človeku, ktorému ju podáte, prezradíte, že je to placebo.
Banksy si stráži svoje inkognito, takže sa paradoxne stalo významnou súčasťou jeho identity aj komerčnej atraktivity. No podľa tých, ktorí skúmajú jeho život, sa zrejme narodil v roku 1974 v Bristole. Vychodil súkromné školy, čo by naznačovalo, že jeho rodina mala peniaze. Od raného veku zrejme netrpel nostalgie de la boue, lebo la boue nikdy nezažil, ale trpel envie de la boue, túžbou po hĺbkach. Táto túžba ústi do dvoch ideologických predpokladov: že chudobní sú autentickí, tak ako to iné sociálne vrstvy nedokážu, a že prosperita je niečo, za čo sa treba hanbiť, produkt sociálnej nespravodlivosti či vykorisťovania. Vulgárny jazyk, ktorým sa Banksy vyjadruje, v jeho sociálnej vrstve zrejme nie je prirodzený, je len formou pokánia za prvotný hriech, že sa narodil medzi boháčmi a neautentickými ľuďmi.
Banksy je však zaujímavý. Má istú grafickú schopnosť, a nie je jeho chyba, že jeho výtvory si vyslúžili uznanie ako umenie. (Stačí pohľad na van Eycka a potom na Banksyho, a tým sa jeho dielo ocitne v správnej perspektíve.) Je vysoko inteligentný a nepochybne duchaplný. Niektoré jeho výtvory u vás vyvolajú úsmev, iné vás rozosmejú, jeho kritika spoločnosti býva výstižná, najmä ak poznáte britský kontext. Občas úspornými prostriedkami pomerne veľa naznačí.
Napríklad jedno z jeho diel, namaľované na múre hotela Ritz v Londýne, ukazuje potkany v čašníckych frakoch, ako stoja z oboch strán červeného koberca, čo vedie do potkanej diery. Jeden drží menu, a obaja úctivo čakajú, aby uvítali zákazníka. Isteže, nie je to príjemné posolstvo – obraz hovorí, že ľudia, čo prichádzajú do Ritzu, veľmi drahého podniku, sú v podstate potkany. Okrem toho sú to hlúpe potkany, lebo ignorujú, že pod luxusným náterom hotela je špina. Je to Banksyho verzia Orwellovho postrehu, že naša spoločnosť stojí na uhlí – nepochybne si Banksy myslí, že ospravedlňuje jeho existenciálnu voľbu la boue. Človek s tým názorom nemusí súhlasiť, keďže je hlboko antipatický voči jemnostiam civilizácie, no môže sa pobaviť na ostrovtipe, s ktorým ho Banksy vyjadril.
Ešte lepší je Banksyho satirický obraz na stene Essex Road v Londýne. Dve malé deti tam s rukou na srdci sľubujú vernosť igelitovej taške z Tesca, navlečenej na žrdi, v skutočnosti je to elektrický drôt, ktorý ako zástavu drží tretie dieťa. Tesco je najväčší reťazec supermarketov v Británii a jeho igelitky zaplienili vidiek, často vejú na stromoch či hyzdia živé ploty.
Samozrejme, Banksy ako rozmaznané decko konzumnej spoločnosti, v ktorej je skutočný nedostatok nepredstaviteľný, má všetky antikapitalistické predsudky lumpeninteligencie, na ktorú sa mu darí zapôsobiť. No človek by nemal len tak mávnuť rukou nad satirou tohto obrazu. Tesco má, napokon, svoju „vernostnú kartu“ a každý zákazník dostane od pokladníčky alebo od stroja otázku, či ju má so sebou. Meno karty, Clubcard, naznačuje, že opakovaný nákup v obchodoch jednej korporácie, v nádeji na malú zľavu, predstavuje členstvo v klube. Nemusíte byť antikapitalista, aby ste si mysleli, že takáto idea je výsmechom ľudskej schopnosti zakladať kluby. (Tak sa slovo „solidarita“ vo Francúzsku degradovalo spojením s vysokými daňami, ktoré zákon vymáha od ľudí.) V srdci konzumnej spoločnosti býva často duchovné vákuum, aspoň u mnohých ľudí je to tak. Toto vákuum vypĺňajú nezmyselnými gestami, napríklad vernosťou značkám, ktoré sa od seba takmer nedajú odlíšiť. Viem o vražde, spáchanej pre značku obuvi. Banksyho obraz výstižne aj duchaplne zachytáva toto vákuum a tiež to, čo ho vypĺňa.
A nemusíte byť antikapitalista, aby ste uznali, že moc korporácií nie je neškodná. Malé, krásne mestečko, v ktorom bývam, keď som v Anglicku, je toho dôkazom. Keď sa môj sused rozhodol obnoviť svoj dom, pochádzajúci z roku 1709, mestské oddelenie pre pamiatky sa dožadovalo, aby nová šípka na streche, neviditeľná z ulice, niesla vzor včiel, lebo v dejinách ho mala. Isteže je zachovanie pamiatok dôležité a nedá sa ponechať len na jednotlivcov. Lenže prečo môjho suseda takto komandovali, keď o sto metrov mohlo Tesco otvoriť obchod s fasádou, čo pôsobila v meste ako päsť na oko, a rozhodne bola väčším problémom než neviditeľná šípka na streche? Veľkú väčšinu britských miest esteticky podobne zničili. Ich hlavné ulice sú dnes znechucujúco uniformné a mrzké, k čomu nepochybne došlo kombináciou moci korporácií, úplatkov a administratívnej neschopnosti. Komandovanie ľudkov, ako je môj sused, je azda pre úradníkov satisfakcia za zbabelosť a nepoctivosť, s akou sa koria korporáciám. Banksyho obraz teda má istú satirickú hĺbku.
.príslušník lumpeninteligencie
Banksyho postoj k autoritám a vlastníckym právam pozostáva zo štandardného nepriateľstva vlastného lumpeninteligencii. Tu je však mimoriadne pokrytecký, lebo hoci sa tvári nepriateľsky, zamestnáva právnikov, vlastní súkromné firmy a údajne sa v rokovaniach s partnermi správa veľmi autoritatívne. Vraví sa, že v každom rebelovi sa tají diktátor.
Jeho hostilné zobrazovanie polície inak nie je v britskom kontexte bezdôvodné. Na jednom slávnom obraze vedie dlhá biela čiara na chodníku k stene, kde vidíme policajta, ako kľačiačky šňupe kokaín. Posolstvo znie, že policajti sú skorumpovaní, alebo aspoň páchajú rovnaké činy ako tí, ktorých prenasledujú. Žiaľ, britská polícia naozaj kráča cestou korupcie. Vo viac ako jednej tretine britských policajných zborov je jeden z dvoch veliacich dôstojníkov vyšetrovaný pre korupciu či iné previnenie. A keď Banksy zobrazuje britskú políciu ako napoly militarizovanú, nie je úplne vedľa. Naši policajti často pôsobia ako okupačná milícia, a nie ako zbor, ktorý plánoval ich zakladateľ, Sir Robert Paul – ako občania v uniforme. Banksy však zabúda pripomenúť, že polícia je zároveň hrozivá i neefektívna, čo je nešťastná kombinácia vlastností, a že nevinní a zákona dbajúci občania sa jej napokon boja viac než zločinci. Banksy si zrejme nie je vedomý ani toho, že samo nepriateľstvo voči autorite a ignorancia autorských práv, ktoré oslavuje a ktoré sa v Británii tak rozšírili, v brutalizácii britského života iste hrali svoju rolu.
Banksy sa správne vysmieva z britskej posadnutosti bezpečnostnými kamerami – je ich tu celá tretina zo všetkých, ktoré sa vo svete používajú, čiže britská populácia teda patrí k najsledovanejším na svete. Aspoň teoreticky. V praxi tieto kamery neprispievajú k bezpečnosti, pretože sú neefektívne sledované a udržiavané a tí, ktorí sa zle správajú, sa rýchlo naučia, že sa nemajú čoho báť, preto ich kamery ešte provokujú na ďalšie výčiny. Banksyho inštalácia v centre Londýna, kde sa vysoko na prázdnej stene ocitla kamera, namierená na inú prázdnu stenu, popísanú slovami NA ČO CIVIEŠ? je teda výstižná.
Banksy nikde nenaznačuje, že subkultúra, ku ktorej sa z vlastnej vôle pridal – subkultúra mestských obyvateľov, sklamaných a uniformne nahodených v teniskách a mikinách s kapucňou, neznášajúcich svoju ekonomickú impotenciu, majúcich odpor k jemnosti a podnikajúcich len v zločinnosti, individualistov, ktorým chýba im individualita, zato egoisticky vnucujúcich svoje spôsoby iným –, môže niesť nejakú zodpovednosť za situáciu, na ktorú je inštalácia kamier neefektívnou a prehnanou reakciou. Zamyslite sa nad obálkou jeho knihy Múr a mier, ktorá vyšla v Británii už v 37. vydaní. Je na nej jeden z jeho najslávnejších obrazov – mladý muž s dozadu obrátenou bejzbalovou čapicou a zamaskovanou spodnou polovicou tváre stojí tak, akoby hádzal Molotovov koktail, no v skutočnosti hádže kyticu kvetov. Obraz naznačuje niečo, čo nie je pravda – teda, že takíto mládenci bývajú vo všeobecnosti mierumilovní. Na drsných londýnskych uliciach by človek dlho neprežil, keby vzal toto posolstvo vážne. V knihe mimochodom aj sám Banksy skúša, ako je to preňho typické, tvrdiť jedno aj druhé, keď do nej vkladá vetu: „Banksy napriek vlastnému presvedčeniu potvrdzuje podľa zákona o autorských právach a patentoch z roku 1988 svoj nárok byť identifikovaný ako autor tohto diela.“
Banksyho žartíky môžu byť aj škodlivé. Banksy namaľoval slová OBLASŤ VYHRADENÁ PRE GRAFITY, ktoré pôsobia úplne oficiálne, na tri biele steny v elegantných častiach Londýna. Onedlho sa pokryli hroznými idiotskými grafity, aké sa zvyčajne objavujú iba na betónových múroch a v tuneloch. Banksy argumentuje, že verejný priestor by mal byť ľuďom dostupný na sebavyjadrenie. Zabúda, že väčšina ľudí svoje ja vyjadrí rada tak, že ponechá elegantné prázdne steny elegantne prázdne. Nuž ale to sú len ľudia, nie ľud, čo je v Banksyho mysli jasný rozdiel.
.teraz! Teraz! Ja a ja!
Banksy je síce duchaplný, no jeho citlivosť je konvenčná a adolescentná. Jeho konformizmus jasne presvitá z toho, že si vyberá ľahké ciele, presne také, aké si volí lumpeninteligencia, čo však neznamená, že tie ciele si opovrhnutie neraz nezaslúžia. Banksy hlása, že tzv. obyčajní ľudia, definovaní svojou „autentickosťou“, opozíciou voči autorite, nedostatku rešpektu k vlastníckym právam a ľahostajnosťou k vysokej kultúre, nie sú schopní ničoho zlého. A tí ostatní, neautentickí, ktorí rešpektujú zákon alebo sú sami autoritou, ktorí dávajú pozor na svoje vlastníctvo a ctia si vlastníctvo iných, a sú v tradičnom zmysle kultivovaní, nie sú zase schopní vykonať nič správne – sú to totiž buď hlupáci, alebo utláčatelia.
Tento pohľad vypovedá o večnom adolescentovi, ktorý je stále pripravený šokovať dospelých svojimi akože rebelantskými názormi, ktoré vyjadruje veľmi bystro a nekompromisne. Pravda je ďaleko na druhom mieste za efektnosťou. Keď raz na Vianoce Banksy povedal: „V tomto čase je ľahké zabudnúť na skutočný obsah kresťanstva, na jeho lži, korupciu a zneužívanie,“ nešlo mu ani tak o vyjadrenie pravdy, ako o potvrdzovanie svojho postavenia neohrozeného obrazoborca. Pravda, v istých kruhoch (napríklad v tých, kde sa pohybuje), by bolo väčšou rebéliou povedať niečo pravdivejšie a menej adolescentné.
Keď Banksy namaľoval na schody Tate Gallery v Londýne slová POZOR NA HOVNO, čo je odkaz na nahrávku, ktorá cestujúcich v londýnskom metre varuje, aby dali pozor na medzeru medzi vozňom a perónom, prijímal egoistický adolescentný postoj voči všetkému, čo prišlo pred ním. Často hovorí, že umenie v galériách tvoria trofeje niekoľkých milionárov, kým to jeho umenie je vznešenejšie, lebo sa aspoň rodí na ulici, a teda je pre všetkých zadarmo. Je to zjednodušujúca a hrubo nepresná interpretácia histórie umenia. A pritom do Tate Gallery a väčšiny ďalších britských galérií výtvarného umenia je vstup voľný. Banksy hlása: „Teraz! Teraz! Teraz! Ja! Ja! Ja! Predo mnou nič, po mne všetko!“
Podobne aj iní preceňujú jeho umelecký význam. V knihe o Banksym novinár William Ellsworth-Jones cituje Marca Schillera, muža, ktorý venoval street artu internetovú stránku:
„Banksyho dnes pokladáme za to najvýznamnejšie, čo sa udialo nielen v hnutí street artu/urban artu, ale aj v súčasnom umení ako takom... Väčšina ľudí potrebuje vstupné portály, aby si zvykla na veci, čo sú nové. A pre milióny ľudí je Banksy vstupným portálom, ktorý potrebujú, aby umenie uvideli z nového pohľadu, a tiež ho prijali ako súčasť svojho každodenného života. Tak ako pred ním Andy Warhol, Banksy takmer sám redefinoval, čo umenie pre mnoho ľudí predstavuje, pre takých ľudí, ktorí sa zrejme predtým nazdávali, že vôbec nevedia oceniť umenie.“
Muž, ktorý presne chápe tento kultúrny vandalizmus, toto schválne, ignorantské a barbarské ničenie pradávneho kultúrneho dedičstva, je Simon Leys, veľký belgický sinológ, ktorý dnes žije v Austrálii. Počas a krátko po kultúrnej revolúcii napísal knihy, ktoré vysvetľovali, akú veľkú katastrofu revolúcia predstavuje, a podarilo sa mu s brutálnym vtipom zosmiešniť idiotstvo mnohých svojich západných súčasníkov, ktorí tvrdili, že spopolnenie civilizácie je pokrok.
Leys je náhodou nielen sinológ, ale aj najväčší súčasný esejista, akého poznám. Vo svojej úchvatnej knihe Le bonheur des petits poissons spomína tento príbeh o filištínstve. Bol v obyčajnej austrálskej kaviarni. Ľudia sa tam zhovárali, hrali karty, čítali noviny, rádio vyhrávalo banálny pop pretkaný zvyčajnými naivnými táraninami moderátorov. Náhle a nečakane spustilo rádio prvý takt Mozartovho klarinetného kvinteta a, ako píše Leys, obyčajná kaviareň sa zmenila na „predsieň raja“. Všetci prestali s tým, čo robili, zavládlo ticho a úžas. Potom jeden muž vstal, prišiel k rádiu a naladil inú stanicu, z ktorej znela banalita ako predtým. To prinieslo úľavu.
Leys hovorí, že skutočný filištín nie je ten, ktorý z bezohľadnosti nerozlišuje medzi dobrým a zlým, ale ten, ktorý rozlišuje a volí si to zlé. Taký filištín je Banksy a jeho talent nie je v tomto prípade poľahčujúcou, ale priťažujúcou okolnosťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.