Tento spor je o moci, a to hneď v niekoľkých ohľadoch. Je o moci ľudí, obyvateľov našej krajiny, ktorí vládnu sami sebe, ale je aj o moci tohto súdu vyhlasovať zákon. Dnešné rozhodnutie posilňuje to druhé, pričom sa dá očakávať, že oslabí to prvé. druhé.
Súd vo svojom rozhodnutí obvinil Kongres za schválenie zákona (na obranu manželstva) a prezidenta, ktorý tento zákon podpísal, z niečoho podstatne horšieho, ako je prekročenie federálnych právomocí alebo uzákonenie rozdielov, ktoré sú preukázateľne iracionálne. Tieto právne omyly, ak vôbec ide o omyly, mohli byť urobené v dobrej viere. Väčšina však dnes hovorí niečo iné. Väčšina hovorí o podpore zákona na ochranu manželstva ako podpore niečoho, za čím bol zlý úmysel a zlá vôľa, o podpore „s cieľom znevážiť a poškodiť“ páry rovnakého pohlavia. Väčšina hovorí o tom, že motiváciou, ktorá stála za zákonom na ochranu manželstva bolo „poníženie“ a „nastolenie nerovnosti,“ „uvalenie ... stigmy,“ odopretie „rovnosti v dôstojnosti,“ označenie homosexuálnych ľudí za „nehodných,“ a „poníženie“ ich detí.
Tieto obvinenia sú nepravdivé. Isteže sa daná legislatíva volá Zákon na ochranu manželstva. Lenže chrániť tradičné manželstvo predsa neznamená odsudzovať, zatracovať či ponižovať tých, ktorí by dali prednosť iným usporiadaniam, tak ako chrániť ústavu Spojených štátov neznamená odsudzovať, zatracovať či ponižovať ústavy iných štátov. Takéto ľahkovážne obviňovanie ponižuje práve túto inštitúciu, tento súd. Podľa mienky väčšiny je akýkoľvek odpor voči jej uzneseniu za hranicou racionálneho nesúhlasu. Ak spochybňujeme akt, ktorým inštitúcia povýšenecky zrušila platnosť pravdepodobne platného zákona, konáme (tým si je väčšina istá) s úmyslom „znevážiť“, „uraziť“, „degradovať“, „zatratiť“ a „ponížiť“ našich blížnych, našich spoluobčanov, ktorí sú homosexuálni. A to len preto, že podporujeme zákon, ktorý nerobil nič viac než to, že kodifikoval aspekt manželstva, ktorý zostal v našej spoločnosti po väčšinu doby jej jestvovania nespochybnený – a vlastne zostal nespochybnený v prakticky všetkých ľudských spoločnostiach prakticky počas celých dejín ľudstva. Je jedna vec, keď si spoločnosť zvolí zmenu, iná vec je, ak súd zmenu nastolí zhora tým, že ľudí, ktorí sú proti nej, označí za hostes humani generis, nepriateľov ľudstva.
Pokiaľ ide o túto diskusiu, len málo verejných sporov sa dotýka inštitúcie, ktorá je taká zásadná pre život toľkých ľudí, a len málo z nich vyvoláva takú vášeň u dobrých ľudí na všetkých jej názorových stranách. Len málo verejných sporov tak živo ukazuje krásu toho, čo nám naši zakladatelia dali, daru, ktorý dnes najvyšší súd odniesol do záložne, len aby si mohol kúpiť svoj ukradnutý moment vo svetle reflektorov: systému, ktorý nám umožňuje, aby sme si vládli sami. Od schválenia Zákona na ochranu manželstva zažili občania na oboch stranách tohto sporu svoje víťazstvá aj svoje prehry. Odohrávali sa ľudové hlasovania, legislatívny proces, presviedčanie, zneli silné hlasy – inými slovami, demokracia žila.
Víťazstvá pre niektorých a na istých miestach, napríklad dodatok Severnej Karolíny, ktorý stanovuje, že „manželstvo medzi jedným mužom a jednou ženou je jediný legálny domáci zväzok, ktorý bude štát uznávať“, a ktorý bol 8. mája 2012 odhlasovaný v referende pomerom 61 ku 39 percentám hlasov, zase vyrovnávajú víťazstvá pre iných a inde, napríklad v Marylande – otázka, či „občianskoprávne zákony Marylandu umožnia párom gejov a lesieb získať občiansky sobášny list“, prešla 6. novembra 2012 v ľudovom hlasovaní, v pomere 52 ku 48 percentám hlasov. Referendová otázka ešte aj v jednom a tom istom štáte priniesla pri rôznych príležitostiach rôzne výsledky. Porovnajte si prvú otázku v Maine (či sa má umožniť „štátu Maine, aby vydával sobášne listy párom rovnakého pohlavia“, schválenú ľudovým hlasovaním 53 ku 47 percentám 6. novembra 2012) s prvou otázkou v Maine (odmietajúcou „nový zákon, ktorý umožňuje sobáš párov rovnakého pohlavia“, ktorú 3. novembra 2009 ľudové hlasovanie pomerom 53 ku 47 percentám hlasov zamietlo).
V podaní väčšiny je tento príbeh čierno-biely: Buď nenávidíš blížneho, alebo si s nami. Pravda je zložitejšia. Pripomienka, že nesúhlas o niečom takom základnom, ako je manželstvo, stále môže byť politicky legitímny, mohla byť úlohou pre to, čomu sa kedysi hovorilo sudcovský temperament. Mohli sme dnes so cťou sľúbiť všetkým stranám v tejto diskusii, že im ju ponecháme na rozhodovanie a že ich mienku budeme rešpektovať. Mohli sme nechať rozhodnúť ľud.
Autor je sudca amerického ústavného súdu.
Súd vo svojom rozhodnutí obvinil Kongres za schválenie zákona (na obranu manželstva) a prezidenta, ktorý tento zákon podpísal, z niečoho podstatne horšieho, ako je prekročenie federálnych právomocí alebo uzákonenie rozdielov, ktoré sú preukázateľne iracionálne. Tieto právne omyly, ak vôbec ide o omyly, mohli byť urobené v dobrej viere. Väčšina však dnes hovorí niečo iné. Väčšina hovorí o podpore zákona na ochranu manželstva ako podpore niečoho, za čím bol zlý úmysel a zlá vôľa, o podpore „s cieľom znevážiť a poškodiť“ páry rovnakého pohlavia. Väčšina hovorí o tom, že motiváciou, ktorá stála za zákonom na ochranu manželstva bolo „poníženie“ a „nastolenie nerovnosti,“ „uvalenie ... stigmy,“ odopretie „rovnosti v dôstojnosti,“ označenie homosexuálnych ľudí za „nehodných,“ a „poníženie“ ich detí.
Tieto obvinenia sú nepravdivé. Isteže sa daná legislatíva volá Zákon na ochranu manželstva. Lenže chrániť tradičné manželstvo predsa neznamená odsudzovať, zatracovať či ponižovať tých, ktorí by dali prednosť iným usporiadaniam, tak ako chrániť ústavu Spojených štátov neznamená odsudzovať, zatracovať či ponižovať ústavy iných štátov. Takéto ľahkovážne obviňovanie ponižuje práve túto inštitúciu, tento súd. Podľa mienky väčšiny je akýkoľvek odpor voči jej uzneseniu za hranicou racionálneho nesúhlasu. Ak spochybňujeme akt, ktorým inštitúcia povýšenecky zrušila platnosť pravdepodobne platného zákona, konáme (tým si je väčšina istá) s úmyslom „znevážiť“, „uraziť“, „degradovať“, „zatratiť“ a „ponížiť“ našich blížnych, našich spoluobčanov, ktorí sú homosexuálni. A to len preto, že podporujeme zákon, ktorý nerobil nič viac než to, že kodifikoval aspekt manželstva, ktorý zostal v našej spoločnosti po väčšinu doby jej jestvovania nespochybnený – a vlastne zostal nespochybnený v prakticky všetkých ľudských spoločnostiach prakticky počas celých dejín ľudstva. Je jedna vec, keď si spoločnosť zvolí zmenu, iná vec je, ak súd zmenu nastolí zhora tým, že ľudí, ktorí sú proti nej, označí za hostes humani generis, nepriateľov ľudstva.
Pokiaľ ide o túto diskusiu, len málo verejných sporov sa dotýka inštitúcie, ktorá je taká zásadná pre život toľkých ľudí, a len málo z nich vyvoláva takú vášeň u dobrých ľudí na všetkých jej názorových stranách. Len málo verejných sporov tak živo ukazuje krásu toho, čo nám naši zakladatelia dali, daru, ktorý dnes najvyšší súd odniesol do záložne, len aby si mohol kúpiť svoj ukradnutý moment vo svetle reflektorov: systému, ktorý nám umožňuje, aby sme si vládli sami. Od schválenia Zákona na ochranu manželstva zažili občania na oboch stranách tohto sporu svoje víťazstvá aj svoje prehry. Odohrávali sa ľudové hlasovania, legislatívny proces, presviedčanie, zneli silné hlasy – inými slovami, demokracia žila.
Víťazstvá pre niektorých a na istých miestach, napríklad dodatok Severnej Karolíny, ktorý stanovuje, že „manželstvo medzi jedným mužom a jednou ženou je jediný legálny domáci zväzok, ktorý bude štát uznávať“, a ktorý bol 8. mája 2012 odhlasovaný v referende pomerom 61 ku 39 percentám hlasov, zase vyrovnávajú víťazstvá pre iných a inde, napríklad v Marylande – otázka, či „občianskoprávne zákony Marylandu umožnia párom gejov a lesieb získať občiansky sobášny list“, prešla 6. novembra 2012 v ľudovom hlasovaní, v pomere 52 ku 48 percentám hlasov. Referendová otázka ešte aj v jednom a tom istom štáte priniesla pri rôznych príležitostiach rôzne výsledky. Porovnajte si prvú otázku v Maine (či sa má umožniť „štátu Maine, aby vydával sobášne listy párom rovnakého pohlavia“, schválenú ľudovým hlasovaním 53 ku 47 percentám 6. novembra 2012) s prvou otázkou v Maine (odmietajúcou „nový zákon, ktorý umožňuje sobáš párov rovnakého pohlavia“, ktorú 3. novembra 2009 ľudové hlasovanie pomerom 53 ku 47 percentám hlasov zamietlo).
V podaní väčšiny je tento príbeh čierno-biely: Buď nenávidíš blížneho, alebo si s nami. Pravda je zložitejšia. Pripomienka, že nesúhlas o niečom takom základnom, ako je manželstvo, stále môže byť politicky legitímny, mohla byť úlohou pre to, čomu sa kedysi hovorilo sudcovský temperament. Mohli sme dnes so cťou sľúbiť všetkým stranám v tejto diskusii, že im ju ponecháme na rozhodovanie a že ich mienku budeme rešpektovať. Mohli sme nechať rozhodnúť ľud.
Autor je sudca amerického ústavného súdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.