Svetlé dni si ponechám

Pátrači dobrého čítania si na nálepku Bestseller Spieglu a marketingovú zmienku o státisícoch predaných výtlačkov dávajú sakramentsky pozor. Sú ostražití voči zvýšenému výskytu sentimentu, gýču a banality. V prípade Svetlých dní Zsuzsy Bánkovej môžu bez obáv vstúpiť do príbehu a spolu s autorkou odblokovať najzraniteľnejšie vrstvy duše.
Dovolím si zostať ešte chvíľu pri vizuálnom kontakte s knihou. Profil autorky vysvetľuje meno, ktoré neznie nemecky. Zsuzsa Bánková sa narodila vo Frankfurte nad Mohanom maďarským utečencom z roku 1956. Vyštudovala žurnalistiku, politológiu a literatúru v Mohuči a vo Washingtone. Doposiaľ vydala tri knihy.  Obálka českého vydania upozorňuje všetkých, ktorí vzhľadom na profil spisovateľky očakávajú spoločensky angažovanú prózu o maďarskom povstaní, aby skúsili šťastie s inými titulmi. Oplatí sa „čítať“ aj farby, nielen písmená. Svetlejšia farba z obálky spája čitateľa s ranným prebúdzaním sa zo snového sveta. Staroružová dáva tušiť láskyplnú nostalgiu. Toto sú správne indície.  Rozprávačkou je Theresia – Seri. Žije v malom juhonemeckom mestečku. Do jej detstva zásadným spôsobom patrí Aja. Žije so svojou matkou v rozpadnutej chatrči na kraji mesta, tam kde sa za železničnou závorou začínajú polia. Už zo spôsobu, akým sa pohybuje, je zrejmé, že je dcérou akrobatky z cirkusu. Jej matka sa trápi s neposlušnými vlasmi a nemčinou. Nevie čítať a všetky skrinky v jej domčeku sú nakrivo.  Ajin otec Zigi prichádza spoza oceánu len na pár týždňov v roku. V jednej chvíli sa zdvihne a s ľahkým kufrom uteká na autobus, vábený diaľkou a nepokojnou tuláckou povahou. Do trojuholníka detského priateľstva zapadne postupne aj Karl. Jeho matka je utopená v smútku zo zmiznutého Bena. O svetlé dni nie je núdza. Majú jedinečnú atmosféru, ktorú autorka dokázala prerozprávať  talentovane, šťavnato a farebne. Z príbehov priam sála spolupatričnosť i vôňa leta, naplnené nádeje svojráznej maďarskej imigrantky a jej dcéry.  Tmavými dňami nie sú len tie, keď začne padať sneh a Évi si nevie rady so svojím chudobným domčekom, ktorý je bezbranný proti studenému vetru. Matky malých hrdinov sú zranené na tých najcitlivejších miestach. Jednej vzala smrť manžela, druhej niekto neznámy odviezol syna do neznáma a Évi so Zigim sú plachí voči tajomstvám vlastnej minulosti.  Svetlé dni ukazujú na jednu možnú cestu z dilemy, kde sa začína sladkobôľny literárny gýč. Zsuzsa Bánková túto nástrahu s prehľadom zvládla. Rozhodla sa pre najistejšiu cestu: postavila do stredu silný, emočne bohatý príbeh nekonečného priateľstva. V niektorých chvíľach síce preháňa s farbami a pestrosťou ornamentov, ale nakoniec sa stihne v poslednej chvíli vrátiť k tomu najpodstatnejšiemu. Ľudský údel v jej podaní nie je beznádejný. Zďaleka sa však vyhýba naivnému sentimentu, z ktorého by niektorí radi dopovali celú dospelosť a vegetovali v spomienkach namiesto reálnej  zimy, ktorá zúri v ich životoch.  Otáznym zostáva skrytý dualizmus svetla a tmy, akoby skopírovaný zo starovekého Platóna. Takéto protiklady sú efektné, v skutočnosti (na rozdiel od Évinho presvedčenia) mnohé svetlé dni musíme osudu vrátiť a ponecháme si aj tie temné. Tieto filozofujúce otázky sú asi to posledné, čo obsadí myseľ čitateľa. Oveľa príjemnejšie je nechať sa opantať knihou, zabalenou v tých najmelancholickejších farbách.   Zsuzsa Bánková, Světlé dny, preložil František Ryčl, Host 2013