To bola záverečná, radostná fáza, keď sa už len dolaďovalo hotové číslo. V časoch, keď ešte žiadna domácnosť nemala počítač, nosili sa horúce korektúry nedočkavo z tlačiarne. Najbližší spolupracovníci sa zhromaždili u nás doma, a „uzávierkovali“ – hrali šach, filozofovali a pili červené víno. (To so sviečkou na etikete.) Neboli to žiadne bohémske večierky, z detstva si vlastne nepamätám opitého človeka. V blízkej rodine „zdomácnených“ okolo časopisu Kozmos boli väčšinou vedci, amatérski astronómovia a popularizátori vedy. Tí aj pri víne rozvíjali čisto vedecké teórie o červených trpaslíkoch a čiernych dierach. Mali sme so sestrou to privilégium, že nás nikto od týchto debát nehnal do postele. Hoci sme takmer ničomu nerozumeli, sedeli sme v pyžamách a počúvali, tieto astronomické dišputy mali zvláštne čaro. Ja som si vždy myslela, že rozumiem, až kým mi mama so smiechom nevysvetlila, že si tie vedecké úvahy vysvetľujem po svojom, príliš obrazne, metaforicky. Ale mne to nevadilo. Prostredie, v ktorom som vyrastala, bolo plné úžasu z vecí, ktoré siahajú ďaleko za našu galaxiu. Neviedli sa tu nikdy ani náznakom teologické rozhovory, naopak, boli to čisto vedecké seansy. Ak však dnes čítam článok, kde autor delí ľudí na ateistov a na veriacich, pripadá mi to smiešne a svojím spôsobom aj prísne nevedecké. Tadiaľ totiž deliaca čiara vôbec nevedie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.