Po práci som chodievala so psom k rybníku za dedinou. Ruch hlavného mesta a monotónnu pieseň vlaku som vymenila za šum obilia alebo kukurice, čo lemovali poľnú cestu. Pes nadšene skákal do vody a plával na ostrovček v strede rybníka, zapadalo slnko, bolo počuť zvony na kostolnej veži, ja som ležala v tráve a veľmi rýchlo zabúdala na prácu, stres a problémy. Pes vniesol do môjho vtedajšieho uponáhľaného a unaveného sveta terapiu prírodou, vytiahol ma, lenivú, z gauča von do polí a pod stromy. Všetkými zmyslami som hltala krásu, pokoj a zvláštnu správnosť tých chvíľ, fotila si ich do mysle ako barličky pre náročné obdobia. Môj život opäť začal dávať zmysel.
.miesto, kam patríme
Jay Griffits, autorka knihy Wild: Elemental Journey (v preklade Divočina: Živelná cesta) vysvetľuje, že príroda je to miesto, kam patríme. Pocit byť súčasťou niečoho, niekam patriť, je nevyhnutý pre to, aby sme sa mali dobre. Príroda nás prijíma takých, akí sme, dáva nám priestor uvoľniť a oslobodiť sa od bežných starostí. Podľa Steva Taylora, ktorý vyučuje psychológiu na Metropolitnej univerzite v Leedse a je autorom viacerých bestsellerov o psychológii a spiritualite, túžime po prírode ako dieťa po matke. Hlavný dôvod, prečo nás príroda môže liečiť a meniť, je však podľa neho jej schopnosť upokojiť nás. Taylor hovorí, že v prírode spracúvame menej informácií, jej krása spomaľuje tok našich myšlienok a namiesto nich nás naplní vnútorný pokoj a energia.
Podľa ekopsychológie (tento termín prvýkrát použil kulturológ a historik Theodore Roszak vo svojej knihe The Voice of the Earth, v preklade Hlas zeme, v roku 1992) vzťah k prírode a stav prostredia, v ktorom žijeme, ovplyvňuje naše prežívanie a psychické zdravie. V tejto oblasti boli uskutočnené viaceré štúdie, ktoré dokazujú, že kontakt s prírodou má na ľudí pozitívny vplyv. A to ani nemusí ísť o voľnú prírodu alebo objímanie stromov v lese. Manželia Kaplanovci, výskumníci Michiganskej univerzity, napríklad mapovali spokojnosť s prácou u 1 200 zamestnancov firiem a úradov. Zistili, že tí, ktorí majú okno s výhľadom na stromy, kríky alebo trávnik, sú menej frustrovaní a viac sa tešia zo svojej práce ako tí bez výhľadu. Výhľad na stromy môže byť prospešný aj pre pacientov zotavujúcich sa po operácii. Výskum Texaskej A&M univerzity potvrdil, že pacienti, ktorí mali výhľad na zeleň, strávili v nemocnici kratší čas, potrebovali menej liekov proti bolesti a ich zotavovanie sprevádzalo menej komplikácií ako u tých, ktorí sa z okna dívali na stenu susednej budovy. Štúdia britskej charitatívnej organizácie Mind (v preklade Myseľ), ktorá sa zaoberá psychickým zdravím, porovnávala prežívanie ľudí s psychickými problémami po prechádzke v parku v porovnaní s prechádzkou v uzavretom nákupnom stredisku. Až 71 percent ľudí, ktorí sa prechádzali v parku, zaznamenalo ústup depresie. Po prechádzke cez obchody až 21 percent ľudí hovorilo, že ich depresívna nálada sa zhoršila. Akú dávku prírody potrebujeme, aby sme sa mali lepšie? Výskum na vzorke 1 200 ľudí v Británii zaznamenal zvýšenie sebavedomia už po piatich minútach v prírode, a to v rámci rôznych aktivít – od turistiky cez chytanie rýb až po záhradníčenie.
.liečba prírodou
Ekoterapia vychádza z názoru, že príčinou pocitu prázdnoty, úzkosti a nespokojnosti so životom môže byť prerušené spojenie s prírodou. V knihe Ecotherapy: Healing with Nature in Mind (vo voľnom preklade Ekoterapia: Liečenie v súlade sprírodou) Linda Buzzell a Craig Chalquist opisujú rôzne formy takéhoto liečenia od záhradníčenia cez terapiu zvieratami (napríklad canisterapia, hipoterapia) až po pobyty v divočine. V užšom zmysle ide len o praktiky, kde je zahrnutá reciprocita, a teda príroda lieči ľudí a recipročne ľudia zachraňujú prírodu. Ekoterapia, ako výskumy dokazujú, zaznamenáva reálne výsledky. Zmierňuje pocity depresie, frustrácie, pomáha vyrovnávať sa s posttraumatickým stresom ale má aj pozitívny vplyv pri liečbe závažnejších psychických porúch a chorôb. A pritom čas trávený v prírode môže byť úplne zadarmo a je prístupný každému z nás.
Náročnejšie a dobrodružnejšie povahy si môžu vybrať terapiu pobytom v divočine, mimo výdobytkov civilizácie. Nezáleží na tom, či sa na takúto cestu podujmeme ísť sami alebo v rámci skupinovej terapie, intenzívne pôsobenie prírody oceníme pri vyrovnávaní sa so závažnými životnými zmenami ako rozvod, smrť blízkej osoby, strata zamestnania. Niekoľkodňový pobyt môže byť tiež spôsobom, ako sa zbaviť stresu, nájsť rovnováhu alebo odpoveď na dôležité otázky vo svojom živote. Richard Corby, manažér v organizácii the Wilderness Foundation, ktorá skupinové výlety organizuje, upozorňuje, že dôležitá je dĺžka výletu. Či ideme na vlastnú päsť, alebo v skupine, pôsobenie divokej prírody sa viac a dlhšie prejaví, ak vo voľnej prírode strávime päť a viac dní. Psychoterapeut tej istej organizácie, Hayley Marchall, hovorí, že ľudia, ktorí sa vrátia z takéhoto výletu, sú často pokojnejší, schopní hlbšej reflexie a po skúsenosti v divej prírode zvyknú robiť veľké rozhodnutia.
.divočina – miesto pre detskú fantáziu
Nie je tajomstvom, že tak ako my strácame kontakt s prírodou a voľné miesto nahrádzame technológiami, aj pre naše deti sú počítače, telefóny a hry nevyhnutnejšie pre každodenný život ako príroda. Preto je prekvapujúce, že vštúdii UNICEF-u o tom, čo naše ratolesti potrebujú ku šťastiu, deti pred prístrojmi a hračkami preferovali priateľstvo, mať čas samy pre seba a chodiť von. Vyššie spomínaná autorka Jay Griffiths v jednom zo svojich výskumov odkryla, že dnešná spoločnosť upiera deťom čas, miesto a priestor, aby boli samy sebou. V rozhovore pre britský magazín Psychologies Griffits hovorí, že deti rady chodia do prírody z jednoduchého dôvodu – cítia sa tam dobre. Nepotrebujú obrovské záhrady a priestranstvá, vedia si nájsť prírodu aj v strede mesta. Stavajú si skrýše, v potoku ale aj v mláke vedia spraviť hrádzu, z listov majú náhrdelníky. Ak im dáme priestor a nepreplníme ich program plánovanými aktivitami, môžu uniknúť do vlastnej vnútornej divočiny, ktorá podporuje ich predstavivosť a kreativitu. Vtedy sa hrajú imaginárne hry ako opak k nalinkovaným hrám s hračkami. Fantázia je deťom vlastná, palica môže byť varecha, meč, metla, môže to byť volant veľkého auta, ktoré dieťa práve šoféruje na svojej dobrodružnej výprave za záchranou slonov. Griffits zdôrazňuje, že bez imaginárnych hier sú deti závislé od hračiek, ktoré im poskytnú rodičia, a majú pocit nedostatku. Ak nedáme priestor ich fantázii, uprieme im čas vonku a voľný čas, ochudobňujeme ich nielen o prirodzený pocit dostatku a bohatstva, ale zabraňujeme aj ich kreativite, aby sa naplno rozvinula.
Naordinujme si teda toto leto liečbu prírodou a nebojme sa predávkovania! Nechajme deti skákať do mlák, váľať sa v tráve, zoberme ich spať pod stan alebo len tak pod hviezdnu oblohu. Aj keď nie sme pripravení stráviť svojich vysnených pár dní dovolenky v divočine, nájdime si iné možnosti, ako sa spojiť s prírodou. Odborníci radia hľadať ju v bežnom živote. Napríklad naplno vnímať striedanie ročných období cez zber a spracúvanie sezónnych plodov z prírody alebo z vlastnej záhradky. Môžeme behať pre radosť z pohybu, bez počítania kilometrov a merania pulzu. Plávať v jazerách alebo v mori, otužovať sa, chodiť na prechádzky do lesa. Domov doniesť prírodu, do vázy naaranžovať čerstvé lúčne kvety, na monitore aktualizovať pozadie fotkami z prechádzok v prírode. Vypustiť z hlavy problémy, zistiť, čo je pre nás dôležité, roztiahnuť ruky a prijímať dážď aj slnečné lúče. Buďme slobodní, nespútaní a kreatívni ako deti, keď sa hrajú v prírode.
Autorka je spolupracovníčka .týždňa
.miesto, kam patríme
Jay Griffits, autorka knihy Wild: Elemental Journey (v preklade Divočina: Živelná cesta) vysvetľuje, že príroda je to miesto, kam patríme. Pocit byť súčasťou niečoho, niekam patriť, je nevyhnutý pre to, aby sme sa mali dobre. Príroda nás prijíma takých, akí sme, dáva nám priestor uvoľniť a oslobodiť sa od bežných starostí. Podľa Steva Taylora, ktorý vyučuje psychológiu na Metropolitnej univerzite v Leedse a je autorom viacerých bestsellerov o psychológii a spiritualite, túžime po prírode ako dieťa po matke. Hlavný dôvod, prečo nás príroda môže liečiť a meniť, je však podľa neho jej schopnosť upokojiť nás. Taylor hovorí, že v prírode spracúvame menej informácií, jej krása spomaľuje tok našich myšlienok a namiesto nich nás naplní vnútorný pokoj a energia.
Podľa ekopsychológie (tento termín prvýkrát použil kulturológ a historik Theodore Roszak vo svojej knihe The Voice of the Earth, v preklade Hlas zeme, v roku 1992) vzťah k prírode a stav prostredia, v ktorom žijeme, ovplyvňuje naše prežívanie a psychické zdravie. V tejto oblasti boli uskutočnené viaceré štúdie, ktoré dokazujú, že kontakt s prírodou má na ľudí pozitívny vplyv. A to ani nemusí ísť o voľnú prírodu alebo objímanie stromov v lese. Manželia Kaplanovci, výskumníci Michiganskej univerzity, napríklad mapovali spokojnosť s prácou u 1 200 zamestnancov firiem a úradov. Zistili, že tí, ktorí majú okno s výhľadom na stromy, kríky alebo trávnik, sú menej frustrovaní a viac sa tešia zo svojej práce ako tí bez výhľadu. Výhľad na stromy môže byť prospešný aj pre pacientov zotavujúcich sa po operácii. Výskum Texaskej A&M univerzity potvrdil, že pacienti, ktorí mali výhľad na zeleň, strávili v nemocnici kratší čas, potrebovali menej liekov proti bolesti a ich zotavovanie sprevádzalo menej komplikácií ako u tých, ktorí sa z okna dívali na stenu susednej budovy. Štúdia britskej charitatívnej organizácie Mind (v preklade Myseľ), ktorá sa zaoberá psychickým zdravím, porovnávala prežívanie ľudí s psychickými problémami po prechádzke v parku v porovnaní s prechádzkou v uzavretom nákupnom stredisku. Až 71 percent ľudí, ktorí sa prechádzali v parku, zaznamenalo ústup depresie. Po prechádzke cez obchody až 21 percent ľudí hovorilo, že ich depresívna nálada sa zhoršila. Akú dávku prírody potrebujeme, aby sme sa mali lepšie? Výskum na vzorke 1 200 ľudí v Británii zaznamenal zvýšenie sebavedomia už po piatich minútach v prírode, a to v rámci rôznych aktivít – od turistiky cez chytanie rýb až po záhradníčenie.
.liečba prírodou
Ekoterapia vychádza z názoru, že príčinou pocitu prázdnoty, úzkosti a nespokojnosti so životom môže byť prerušené spojenie s prírodou. V knihe Ecotherapy: Healing with Nature in Mind (vo voľnom preklade Ekoterapia: Liečenie v súlade sprírodou) Linda Buzzell a Craig Chalquist opisujú rôzne formy takéhoto liečenia od záhradníčenia cez terapiu zvieratami (napríklad canisterapia, hipoterapia) až po pobyty v divočine. V užšom zmysle ide len o praktiky, kde je zahrnutá reciprocita, a teda príroda lieči ľudí a recipročne ľudia zachraňujú prírodu. Ekoterapia, ako výskumy dokazujú, zaznamenáva reálne výsledky. Zmierňuje pocity depresie, frustrácie, pomáha vyrovnávať sa s posttraumatickým stresom ale má aj pozitívny vplyv pri liečbe závažnejších psychických porúch a chorôb. A pritom čas trávený v prírode môže byť úplne zadarmo a je prístupný každému z nás.
Náročnejšie a dobrodružnejšie povahy si môžu vybrať terapiu pobytom v divočine, mimo výdobytkov civilizácie. Nezáleží na tom, či sa na takúto cestu podujmeme ísť sami alebo v rámci skupinovej terapie, intenzívne pôsobenie prírody oceníme pri vyrovnávaní sa so závažnými životnými zmenami ako rozvod, smrť blízkej osoby, strata zamestnania. Niekoľkodňový pobyt môže byť tiež spôsobom, ako sa zbaviť stresu, nájsť rovnováhu alebo odpoveď na dôležité otázky vo svojom živote. Richard Corby, manažér v organizácii the Wilderness Foundation, ktorá skupinové výlety organizuje, upozorňuje, že dôležitá je dĺžka výletu. Či ideme na vlastnú päsť, alebo v skupine, pôsobenie divokej prírody sa viac a dlhšie prejaví, ak vo voľnej prírode strávime päť a viac dní. Psychoterapeut tej istej organizácie, Hayley Marchall, hovorí, že ľudia, ktorí sa vrátia z takéhoto výletu, sú často pokojnejší, schopní hlbšej reflexie a po skúsenosti v divej prírode zvyknú robiť veľké rozhodnutia.
.divočina – miesto pre detskú fantáziu
Nie je tajomstvom, že tak ako my strácame kontakt s prírodou a voľné miesto nahrádzame technológiami, aj pre naše deti sú počítače, telefóny a hry nevyhnutnejšie pre každodenný život ako príroda. Preto je prekvapujúce, že vštúdii UNICEF-u o tom, čo naše ratolesti potrebujú ku šťastiu, deti pred prístrojmi a hračkami preferovali priateľstvo, mať čas samy pre seba a chodiť von. Vyššie spomínaná autorka Jay Griffiths v jednom zo svojich výskumov odkryla, že dnešná spoločnosť upiera deťom čas, miesto a priestor, aby boli samy sebou. V rozhovore pre britský magazín Psychologies Griffits hovorí, že deti rady chodia do prírody z jednoduchého dôvodu – cítia sa tam dobre. Nepotrebujú obrovské záhrady a priestranstvá, vedia si nájsť prírodu aj v strede mesta. Stavajú si skrýše, v potoku ale aj v mláke vedia spraviť hrádzu, z listov majú náhrdelníky. Ak im dáme priestor a nepreplníme ich program plánovanými aktivitami, môžu uniknúť do vlastnej vnútornej divočiny, ktorá podporuje ich predstavivosť a kreativitu. Vtedy sa hrajú imaginárne hry ako opak k nalinkovaným hrám s hračkami. Fantázia je deťom vlastná, palica môže byť varecha, meč, metla, môže to byť volant veľkého auta, ktoré dieťa práve šoféruje na svojej dobrodružnej výprave za záchranou slonov. Griffits zdôrazňuje, že bez imaginárnych hier sú deti závislé od hračiek, ktoré im poskytnú rodičia, a majú pocit nedostatku. Ak nedáme priestor ich fantázii, uprieme im čas vonku a voľný čas, ochudobňujeme ich nielen o prirodzený pocit dostatku a bohatstva, ale zabraňujeme aj ich kreativite, aby sa naplno rozvinula.
Naordinujme si teda toto leto liečbu prírodou a nebojme sa predávkovania! Nechajme deti skákať do mlák, váľať sa v tráve, zoberme ich spať pod stan alebo len tak pod hviezdnu oblohu. Aj keď nie sme pripravení stráviť svojich vysnených pár dní dovolenky v divočine, nájdime si iné možnosti, ako sa spojiť s prírodou. Odborníci radia hľadať ju v bežnom živote. Napríklad naplno vnímať striedanie ročných období cez zber a spracúvanie sezónnych plodov z prírody alebo z vlastnej záhradky. Môžeme behať pre radosť z pohybu, bez počítania kilometrov a merania pulzu. Plávať v jazerách alebo v mori, otužovať sa, chodiť na prechádzky do lesa. Domov doniesť prírodu, do vázy naaranžovať čerstvé lúčne kvety, na monitore aktualizovať pozadie fotkami z prechádzok v prírode. Vypustiť z hlavy problémy, zistiť, čo je pre nás dôležité, roztiahnuť ruky a prijímať dážď aj slnečné lúče. Buďme slobodní, nespútaní a kreatívni ako deti, keď sa hrajú v prírode.
Autorka je spolupracovníčka .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.