Pritom pred piatimi rokmi bolo o takomto čase všetko jasné. Vedelo sa, kto kandiduje a kto kandidátov podporuje a kampaň bola v prvej fáze. Dnes je situácia radikálne iná: niektorí kandidáti (pravdepodobne vrátane budúceho prezidenta) stále nie sú známi, iní váhajú a z troch, ktorí chcú kandidovať, má len jeden vyzbierané potrebné podpisy a dvaja začali s prezentačnou kampaňou. Zdá sa, akoby prezidentské voľby nemali pre niektoré strany potrebný význam. Aj táto situácia však niekomu vyhovuje.
.smer čaká a testuje
Podľa dlhodobého stavu preferencií verejnej mienky sa zdá, že budúci prezident bude kandidátom Smeru. Robert Fico meno svojho kandidáta však zatiaľ tají a odkladá na koniec roku. Možné je aj to, že ho práve testuje. Nedávne záplavy a vysoká hladina Dunaja napríklad ukázali slabosť bratislavského primátora Milana Ftáčnika. Napriek ideálnej prezentačnej pozícii bol mediálne fakticky neviditeľný. Ftáčnik by – podľa kuloárov z prostredia Smeru – za prezidenta rád kandidoval. Ako bývalý politik SDĽ sa teší aj náklonnosti Roberta Fica, no o mene kandidáta nerozhoduje v Smere sentiment, ale tvrdé čísla. A tie zatiaľ podľa všetkého nahrávajú ministrovi zahraničných vecí Miroslavovi Lajčákovi. Podobne ako Ftáčnik je formálne nestranník, ale je doma v európskom salóne a teší sa sympatiám aj mimo voličov Smeru. A navyše, na domáce pomery sa mu v médiách viditeľne darí. Naposledy to predviedol v diskusiách po zatknutí Slovákov v Iráne či po vražde našich horozelcov v Pakistane. Fico však stále čaká. Alebo váha. Nie kvôli doteraz ohláseným kandidátom, ale skôr kvôli kandidátke, ktorá by sa mohla prihlásiť na poslednú chvíľu.
.frešov optimizmus
Dôležitejšie ako pre Smer sú však prezidentské voľby pre pravicu. Ani nie tak preto, že by pravicový kandidát mohol voľby vyhrať (to by bolo skôr prekvapenie), ale najmä preto, že prezidentská kampaň môže zmeniť preferencie politických strán. A tu už je o čo hrať.
Minulý týždeň začal svoju prezentačnú kampaň poslanec Radoslav Procházka, týždeň před ním váhavo a podmienečne ohlásil kandidatúru Pavol Hrušovský z KDH a krátko pred ním poslanec Peter Osuský z Poslaneckého klubu SaS.
Najďalej sú však Ján Čarnogurský, ktorý už má vyzberané potrebné podpisy, a Andrej Kiska, ktorý má zo všetkých najväčšiu kampaň. Pravica má teda momentálne štyri a pol kandidáta (tú polovicu zastupuje Hrušovský) a ešte stále tri neznáme. Neznáme je zatiaľ rozhodnutie SDKÚ, ako aj preferenčne rovnako silného Matoviča, a napriek všetkému stále aj rozhodnutie Ivety Radičovej. Tá síce zanovite opakuje, že o voľby nemá záujem, ale politici, ktorí sú jej najbližší, stále na jej rozhodnutie čakajú. Zrejme vedia prečo. Hrušovský, Figeľ a Bugár sa môžu na Freša hnevať, koľko chcú, jeho správanie má politickú logiku. V prvom rade, Ľudová platforma už Frešovi poslúžila: všetky strany ho podporili v bratislavských župných voľbách. Podporu Hrušovského môže pokojne odkladať, najmä keď si je istý, že napokon povie „nie“. Nič iné, ani povedať nemôže. Hrušovský je medzi voličmi SDKÚ neobľúbený: podľa marcového prieskumu agentúry Focus by ho podporila asi len desatina voličov Frešovej strany.
Frešo by si navyše podporou Hrušovského skomplikoval pozíciu v strane – kritizovala by ho Žitňanská s Beblavým a pridal by sa zrejme aj Dzurinda a regióny – nič z toho nepotrebuje. Najmä keď je možné, že po novembrových župných voľbách bude SDKÚ podľa všetkého líder pravice. Frešovi na to stačí obhájiť post župana v Bratislave a ak sa Kaníkovi podarí prekvapiť v Banskej Bystrici, KDH bude musieť sklopiť zrak. Figeľ určite nepôjde na tlačovku s Ficom, aby sa pochválil úspechom spoločných kandidátov. Frešo je teda v dobrej pozícii a má všetky dôvody na to, aby sa na prezidentské voľby díval s optimizmom. Ten môže spájať s účasťou Radičovej, ale pokojne aj s podporou Kisku či – pri troche predstavivosti – aj Procházku. Stačí, ak sa dohodnú na budúcej spolupráci po voľbách. Kisku, ktorého chce voliť najväčšia časť voličov SDKÚ, to môže zaujať a Procházka, ktorý je pre voličov SDKÚ rozhodne zaujímavejší ako Hrušovský, na to môže byť odsúdený. Jediný, koho z toho môže bolieť hlava, bude Pavol Hrušovský. On sám však najlepšie vie, že na podporu SDKÚ môže zabudnúť. Príkladom je anekdota zo zasadnutia Ľudovej platformy spred pár týždňov. Keď sa zástupca KDH domáhal reciprocity za podporu Frešovej kandidatúry v župných voľbách v Bratislave, jeden zo zástupcov SDKÚ Hrušovského otvorene ponížil: prisľúbil mu reciprocitu, ak bude kandidovať za župana v Nitre.
.kto stratí najviac?
Ako to teda v tomto labyrinte vyzerá s orientáciou pravicových voličov? Prekvapivo jednoznačne. Ak vychádzame z marcového prieskumu agentúry Focus, favoritom opozičných voličov je Andrej Kiska. V podstate sa mu darí zjednocovať liberálnych voličov rôznych strán. Chcú ho voliť najmä voliči SDKÚ, Lipšicovej Novy a Obyčajných ľudí Igora Matoviča. Navyše, žiadny iný prezidentský kandidát nemá väčšiu podporu ani medzi sympatizantami strany Most-Híd. Hrušovského by za prezidenta určite volila polovica voličov KDH, inak by zberal iba odrobinky. Hrušovského neúčasť najviac pomôže Jánovi Čarnogurskému, ktorý zase vytvára konzervatívnu koalíciu ponad hranice KDH. Najväčší otazník je stále nad Radoslavom Procházkom. „Mladého prezidenta“ by si želali najmä voliči Lipšicovej Novy, SaS a SDKÚ. Kampaň sa teda pomaličky rozbieha.
Nie je vylúčené, že nás čaká aj zaujímavý osobnostný súboj, ale zatiaľ sa zdá, že v kampani pôjde najmä o to, aký zisk alebo stratu utrpia pravicové strany. Jedno alebo dve percentná totiž rozhodujú o prežití celých strán.
.smer čaká a testuje
Podľa dlhodobého stavu preferencií verejnej mienky sa zdá, že budúci prezident bude kandidátom Smeru. Robert Fico meno svojho kandidáta však zatiaľ tají a odkladá na koniec roku. Možné je aj to, že ho práve testuje. Nedávne záplavy a vysoká hladina Dunaja napríklad ukázali slabosť bratislavského primátora Milana Ftáčnika. Napriek ideálnej prezentačnej pozícii bol mediálne fakticky neviditeľný. Ftáčnik by – podľa kuloárov z prostredia Smeru – za prezidenta rád kandidoval. Ako bývalý politik SDĽ sa teší aj náklonnosti Roberta Fica, no o mene kandidáta nerozhoduje v Smere sentiment, ale tvrdé čísla. A tie zatiaľ podľa všetkého nahrávajú ministrovi zahraničných vecí Miroslavovi Lajčákovi. Podobne ako Ftáčnik je formálne nestranník, ale je doma v európskom salóne a teší sa sympatiám aj mimo voličov Smeru. A navyše, na domáce pomery sa mu v médiách viditeľne darí. Naposledy to predviedol v diskusiách po zatknutí Slovákov v Iráne či po vražde našich horozelcov v Pakistane. Fico však stále čaká. Alebo váha. Nie kvôli doteraz ohláseným kandidátom, ale skôr kvôli kandidátke, ktorá by sa mohla prihlásiť na poslednú chvíľu.
.frešov optimizmus
Dôležitejšie ako pre Smer sú však prezidentské voľby pre pravicu. Ani nie tak preto, že by pravicový kandidát mohol voľby vyhrať (to by bolo skôr prekvapenie), ale najmä preto, že prezidentská kampaň môže zmeniť preferencie politických strán. A tu už je o čo hrať.
Minulý týždeň začal svoju prezentačnú kampaň poslanec Radoslav Procházka, týždeň před ním váhavo a podmienečne ohlásil kandidatúru Pavol Hrušovský z KDH a krátko pred ním poslanec Peter Osuský z Poslaneckého klubu SaS.
Najďalej sú však Ján Čarnogurský, ktorý už má vyzberané potrebné podpisy, a Andrej Kiska, ktorý má zo všetkých najväčšiu kampaň. Pravica má teda momentálne štyri a pol kandidáta (tú polovicu zastupuje Hrušovský) a ešte stále tri neznáme. Neznáme je zatiaľ rozhodnutie SDKÚ, ako aj preferenčne rovnako silného Matoviča, a napriek všetkému stále aj rozhodnutie Ivety Radičovej. Tá síce zanovite opakuje, že o voľby nemá záujem, ale politici, ktorí sú jej najbližší, stále na jej rozhodnutie čakajú. Zrejme vedia prečo. Hrušovský, Figeľ a Bugár sa môžu na Freša hnevať, koľko chcú, jeho správanie má politickú logiku. V prvom rade, Ľudová platforma už Frešovi poslúžila: všetky strany ho podporili v bratislavských župných voľbách. Podporu Hrušovského môže pokojne odkladať, najmä keď si je istý, že napokon povie „nie“. Nič iné, ani povedať nemôže. Hrušovský je medzi voličmi SDKÚ neobľúbený: podľa marcového prieskumu agentúry Focus by ho podporila asi len desatina voličov Frešovej strany.
Frešo by si navyše podporou Hrušovského skomplikoval pozíciu v strane – kritizovala by ho Žitňanská s Beblavým a pridal by sa zrejme aj Dzurinda a regióny – nič z toho nepotrebuje. Najmä keď je možné, že po novembrových župných voľbách bude SDKÚ podľa všetkého líder pravice. Frešovi na to stačí obhájiť post župana v Bratislave a ak sa Kaníkovi podarí prekvapiť v Banskej Bystrici, KDH bude musieť sklopiť zrak. Figeľ určite nepôjde na tlačovku s Ficom, aby sa pochválil úspechom spoločných kandidátov. Frešo je teda v dobrej pozícii a má všetky dôvody na to, aby sa na prezidentské voľby díval s optimizmom. Ten môže spájať s účasťou Radičovej, ale pokojne aj s podporou Kisku či – pri troche predstavivosti – aj Procházku. Stačí, ak sa dohodnú na budúcej spolupráci po voľbách. Kisku, ktorého chce voliť najväčšia časť voličov SDKÚ, to môže zaujať a Procházka, ktorý je pre voličov SDKÚ rozhodne zaujímavejší ako Hrušovský, na to môže byť odsúdený. Jediný, koho z toho môže bolieť hlava, bude Pavol Hrušovský. On sám však najlepšie vie, že na podporu SDKÚ môže zabudnúť. Príkladom je anekdota zo zasadnutia Ľudovej platformy spred pár týždňov. Keď sa zástupca KDH domáhal reciprocity za podporu Frešovej kandidatúry v župných voľbách v Bratislave, jeden zo zástupcov SDKÚ Hrušovského otvorene ponížil: prisľúbil mu reciprocitu, ak bude kandidovať za župana v Nitre.
.kto stratí najviac?
Ako to teda v tomto labyrinte vyzerá s orientáciou pravicových voličov? Prekvapivo jednoznačne. Ak vychádzame z marcového prieskumu agentúry Focus, favoritom opozičných voličov je Andrej Kiska. V podstate sa mu darí zjednocovať liberálnych voličov rôznych strán. Chcú ho voliť najmä voliči SDKÚ, Lipšicovej Novy a Obyčajných ľudí Igora Matoviča. Navyše, žiadny iný prezidentský kandidát nemá väčšiu podporu ani medzi sympatizantami strany Most-Híd. Hrušovského by za prezidenta určite volila polovica voličov KDH, inak by zberal iba odrobinky. Hrušovského neúčasť najviac pomôže Jánovi Čarnogurskému, ktorý zase vytvára konzervatívnu koalíciu ponad hranice KDH. Najväčší otazník je stále nad Radoslavom Procházkom. „Mladého prezidenta“ by si želali najmä voliči Lipšicovej Novy, SaS a SDKÚ. Kampaň sa teda pomaličky rozbieha.
Nie je vylúčené, že nás čaká aj zaujímavý osobnostný súboj, ale zatiaľ sa zdá, že v kampani pôjde najmä o to, aký zisk alebo stratu utrpia pravicové strany. Jedno alebo dve percentná totiž rozhodujú o prežití celých strán.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.